kompozičná technika
kompozičná technika — súbor technických pravidiel, noriem, kompozičných princípov, výrazových prostriedkov a poznatkov, ktoré sú potrebné na vytvorenie dokonalého hudobného diela v určitom štýle. Predpokladom na vytvorenie takéhoto diela sú dôkladné vedomosti jeho tvorcu v oblasti hudobnej teórie (poznanie hudobných foriem, harmónie, kontrapunktu, polyfónie, vedenia hlasov, spôsobov notového zápisu, hudobných nástrojov a inštrumentácie, novšie aj elektrotechnických a počítačových technológií). Kompozičná technika je založená na výbere výrazových a technických prostriedkov a na ich vzájomných vnútorných vzťahoch s využitím miery kontrastov, napätia a obsahu; konkrétny výber a použitie kompozičných prostriedkov sa však vždy spája s individuálnymi a psychologickými danosťami tvorcu, ako aj s jeho cítením, fantáziou a talentom. Kompozičná technika tak získava výlučne osobnostný, originálny charakter a výsledkom je individuálny kompozičný štýl skladateľa.
Prvotným zdrojom hudobnoteoretických poznatkov tvorcov sú najlepšie diela tých autorov, ktorých progresívne kompozičné postupy sa po zovšeobecnení stávajú vzorom v ďalšom vývoji. Prejavom tohto vývoja sú jednotlivé hudobné štýlové etapy i slohové obdobia od gregoriánskeho chorálu cez viachlas, prepracovaný kontrapunkt baroka, vyváženosť a hravosť klasicizmu, senzitívny romantizmus, farebnosť a harmonickú a technickú originalitu impresionizmu, výrazový expresionizmus, technickú a výrazovú škálu druhej viedenskej školy (dodekafónia), rozmanitosť hudby 20. stor. s jej bohatým spektrom seriálnych a modálnych techník až po redukcionistickú minimal music a elektroakustickú hudbu.
Teoretické poznatky a pravidlá v hudobnej tvorbe sa v 18. stor. začali postupne sústreďovať do ucelenej náuky o hudobnej skladbe, ktorá sa v 19. stor. už členila na jednotlivé náukové disciplíny (všeobecne náuka o hudbe, náuka o kontrapunkte, náuka o harmónii, náuka o hudobných formách, náuka o hudobných nástrojoch a inštrumentácii, hudobná analýza a i.). V súčasnosti sa niekedy objavujú tendencie popierať nevyhnutnosť ovládania kompozičnej techniky starších hudobných období a mnohí mladí skladatelia sa vo svojej tvorbe obmedzujú len na súčasnú kompozičnú techniku, resp. na stále vytváranie nových techník. Vývoj kompozičnej techniky však predstavuje nikdy sa nekončiaci proces, ide o neprestajné, tzv. špirálovité zdokonaľovanie sa, keď nastupujúca generácia hudobných skladateľov preberá a ďalej rozvíja poznatky predchádzajúcich generácií.
kompozičná technika — súbor technických pravidiel, noriem, kompozičných princípov, výrazových prostriedkov a poznatkov, ktoré sú potrebné na vytvorenie dokonalého hudobného diela v určitom štýle. Predpokladom na vytvorenie takéhoto diela sú dôkladné vedomosti jeho tvorcu v oblasti hudobnej teórie (poznanie hudobných foriem, harmónie, kontrapunktu, polyfónie, vedenia hlasov, spôsobov notového zápisu, hudobných nástrojov a inštrumentácie, novšie aj elektrotechnických a počítačových technológií). Kompozičná technika je založená na výbere výrazových a technických prostriedkov a na ich vzájomných vnútorných vzťahoch s využitím miery kontrastov, napätia a obsahu; konkrétny výber a použitie kompozičných prostriedkov sa však vždy spája s individuálnymi a psychologickými danosťami tvorcu, ako aj s jeho cítením, fantáziou a talentom. Kompozičná technika tak získava výlučne osobnostný, originálny charakter a výsledkom je individuálny kompozičný štýl skladateľa.
Prvotným zdrojom hudobnoteoretických poznatkov tvorcov sú najlepšie diela tých autorov, ktorých progresívne kompozičné postupy sa po zovšeobecnení stávajú vzorom v ďalšom vývoji. Prejavom tohto vývoja sú jednotlivé hudobné štýlové etapy i slohové obdobia od gregoriánskeho chorálu cez viachlas, prepracovaný kontrapunkt baroka, vyváženosť a hravosť klasicizmu, senzitívny romantizmus, farebnosť a harmonickú a technickú originalitu impresionizmu, výrazový expresionizmus, technickú a výrazovú škálu druhej viedenskej školy (dodekafónia), rozmanitosť hudby 20. stor. s jej bohatým spektrom seriálnych a modálnych techník až po redukcionistickú minimal music a elektroakustickú hudbu.
Teoretické poznatky a pravidlá v hudobnej tvorbe sa v 18. stor. začali postupne sústreďovať do ucelenej náuky o hudobnej skladbe, ktorá sa v 19. stor. už členila na jednotlivé náukové disciplíny (všeobecne náuka o hudbe, náuka o kontrapunkte, náuka o harmónii, náuka o hudobných formách, náuka o hudobných nástrojoch a inštrumentácii, hudobná analýza a i.). V súčasnosti sa niekedy objavujú tendencie popierať nevyhnutnosť ovládania kompozičnej techniky starších hudobných období a mnohí mladí skladatelia sa vo svojej tvorbe obmedzujú len na súčasnú kompozičnú techniku, resp. na stále vytváranie nových techník. Vývoj kompozičnej techniky však predstavuje nikdy sa nekončiaci proces, ide o neprestajné, tzv. špirálovité zdokonaľovanie sa, keď nastupujúca generácia hudobných skladateľov preberá a ďalej rozvíja poznatky predchádzajúcich generácií.