komorný orchester
komorný orchester — hudobné teleso určené na interpretáciu komornej hudby. Od veľkého symfonického orchestra (s počtom 50 až 100 hráčov) sa líši menším obsadením (spravidla do 40 hráčov); z hľadiska počtu hráčov nie sú hranice medzi komorným a symfonickým orchestrom presne vymedzené. Veľkosť komorného orchestra je podmienená najmä nástrojovým obsadením daným interpretačnou praxou v období vzniku hudobného diela, ako aj akustickými podmienkami miesta jeho predvedenia. V komornom orchestri tzv. mozartovského typu tvoria nástrojové obsadenie sláčikové nástroje, ktoré sú obsadené zborovo (každý part interpretujú viacerí hráči), a dychové nástroje (drevené dychové hudobné nástroje, trúbka a lesný roh; zvukovo priebojnejšie plechové dychové nástroje ako pozauna alebo tuba nie sú obsadzované), ktorých každý part interpretuje jeden hráč. Rozšírený je aj tzv. barokový typ komorného orchestra, ktorého nástrojové obsadenie tvoria sláčikové nástroje a basso continuo (čembalo alebo iný nástroj zameraný na akordickú hru a violončelo, resp. fagot; → generálny bas). Špecifickú formáciu predstavuje komorný orchester zložený len zo sláčikových nástrojov.
Vo vývoji zvuku väčšieho hudobného súboru (komorného orchestra) zohrala po roku 1720 významnú úlohu dvorná kapela v Mannheime na čele s Janom Antonínom Stamicom (→ mannheimská škola). Stamicovou zásluhou sa zmenilo obsadenie klasického komorného orchestra (rozšírilo sa o klarinet a zúžilo sa o čembalo), ktoré sa až do roku 1920 takmer nezmenilo. Na začiatku 20. stor. ovplyvnilo vývoj komorného orchestra aj niekoľko závažných okolností, napr. ťažkosti so zabezpečením požiadaviek neskororomantických symfonických orchestrov, ktorých mohutný zvuk vyžadoval veľké obsadenie a obrovské koncertné siene, znovuobjavenie tzv. starej hudby a hospodárska kríza, ktorá sťažila financovanie veľkých hudobných telies. Nové možnosti komorného orchestra demonštroval Igor Stravinskij svojou scénickou hudobnou rozprávkou Príbeh vojaka (1918), v ktorom namiesto veľkého divadelného orchestra použil komorný súbor zložený zo 7 hráčov. Viacerí hudobní skladatelia začali podľa jeho vzoru prispôsobovať obsadenie komorného orchestra obsahovému zámeru a skromnejším realizačným podmienkam. V 50. rokoch 20. stor. zasiahli tieto nové prístupy fakticky všetky zložky hudobnej interpretácie (vrátane notového záznamu), čo si vyžadovalo vznik nových komorných orchestrov (združení či súborov) špecializovaných na jednotlivé slohové obdobia. Komorné orchestre sa neraz vytvárali a dodnes vytvárajú na uvedenie konkrétneho diela alebo skupiny diel. Po roku 1970 vzniklo množstvo komorných orchestrov s novým, netradičným obsadením, ich repertoár ovplyvnilo aj rozšírenie záujmu hudobníkov i publika o diela tvorcov obdobia renesancie, baroka a raného klasicizmu, pričom úsilie o autentickosť predvedenia prispelo k uplatneniu historických hudobných nástrojov.
K najstarším a najvýznamnejším komorným orchestrom na Slovensku patria Slovenský komorný orchester (zal. 1960 Bohdanom Warchalom, jedno z telies Slovenskej filharmónie), Komorný orchester slovenských učiteľov (zal. 1963), Dámsky komorný orchester (činný 1969 – 2013), Štátny komorný orchester Žilina (zal. 1974, v zahraničí pôsobí pod názvom Slovak Sinfonietta) a Cappella Istropolitana (zal. 1983, od 1991 názov Komorný orchester hlavného mesta Bratislavy). K rozvoju slovenského hudobného života prispievajú aj viaceré príležitostné komorné orchestre profesionálnych hudobníkov, komorné orchestre pôsobiace na VŠMU v Bratislave, na konzervatóriách a základných umeleckých školách (v rámci štúdia hry na hudobných nástrojoch), pri Univerzite Komenského, Slovenskej technickej univerzite, Prešovskej univerzite, Pedagogickej a sociálnej akadémii v Turčianskych Tepliciach a i., ako aj telesá financované miestnymi orgánmi štátnej správy v Trenčíne, Trnave, Novom Meste nad Váhom, Komárne, Čadci a i.