komickosť

Text hesla

komickosť, komično — vlastnosť vyvolávajúca veselosť a smiech, forma emocionálneho hodnotenia javov či objektov založená na ich porovnávaní s ideálnym predobrazom. Komickosť ako estetická kategória je protipólom tragickosti. Uplatňuje sa v umení, najmä v literatúre, divadle (→ fraška, → komédia, → pantomíma, → klauniáda), hudbe a vo výtvarnom umení (→ karikatúra), kde plní spoločenskú funkciu a prostredníctvom nej sa vyjadruje nesúhlas s určitými javmi a upozorňuje sa na nedostatky, je však prítomná aj v živote, patrí k základným a špecifickým charakteristikám ľudskej existencie, pričom však nie všetci musia zhodne považovať daný jav za komický. Podľa miery komickosti sa rozlišuje niekoľko jej foriem: humor, satira, paródia, travestia, tragikomickosť, čierny humor, grotesknosť (→ groteska, → gag), absurdnosť (→ absurdita). Komickosť sa realizuje rôznymi výrazovými prostriedkami, napr. vtipom, iróniou, paradoxom, sarkazmom, persiflážou alebo paškvilom.

Jasné oddelenie tragickosti a komickosti, ako aj s tým súvisiacich dramatických žánrov tragédie a komédie je výrazom dualistickej záp. metafyziky s jej dôrazom na dušu (tragédia) v protiklade k telu (komédia). Pri tragédii divák pociťuje sympatiu a stotožnenie sa s hrdinskými postavami, ktoré v nešťastí a pohrome uznávajú svoje zlyhanie, pričom spolu s nimi prechádza katarziou a očistou vášní, pri komédii absentujú pocity ľútosti a hrôzy, divák si zachováva svoje hľadisko. S. Freud vo svojej analýze komického pôžitku poukazuje na to, že pri komédii si divák zachováva pocit nadradenosti vo vzťahu k postave, čo posilňuje jeho narcizmus. Divák v komickej postave identifikuje určitý nedostatok, pričom jeho pozornosť je venovaná prevažne telesnej aktivite postavy na úkor duchovnej. Freud súhlasí s I. Kantom, podľa ktorého komickosť spočíva v uvoľnení napätia. Podľa G. W. F. Hegla komédia zabezpečuje triumf subjektivity, keďže smiech a komickosť predstavujú pre ľudskú bytosť možnosť vložiť do svojich činov rozpory, aby ich neskôr mohla vyriešiť. Podľa H. Gouhiera základný rozdiel medzi tragédiou a komédiou spočíva vo vzťahu k času: zatiaľ čo v tragickom deji možno vždy zazrieť budúcnosť, koniec je vždy zdvojený o ďalší začiatok, v komédii, ktorá musí ignorovať tragický rozmer bytia, vyhnúť sa idei metafyzického zla a zakryť vedomie o existencii vlastnej smrteľnosti, sa objavuje problém dobrého konca.

Komickosť bola predmetom záujmu mnohých filozofov a estetikov, pričom niektorí z nich stotožňovali problematiku komickosti s problematikou smiechu (Ch. Baudelaire, H. Bergson). Treba ich však odlíšiť: zatiaľ čo komickosť je estetickou kategóriou, pri smiechu ide o psychofyziologický reflex, ktorý nemusí mať nič spoločné s estetikou. Smiech môže byť vulgárny alebo hlúpy, niektoré jemné alebo duchaplné formy komickosti však nevyvolávajú smiech, ale nanajvýš úsmev. Takisto treba odlíšiť humorný aspekt komickosti od smiešnosti. Zvlášť to platí pri čiernom humore, ktorý využíva register smútku či dokonca pochmúrnosti. Komickosť je teda zošľachtenou a umelecky rehabilitovanou smiešnosťou. Je užšou kategóriou ako smiešnosť, pretože predpokladá objektívne určiteľnú skutočnosť, zatiaľ čo smiešnosť je závislá predovšetkým od subjektívnych dispozícií.

Text hesla

komickosť, komično — vlastnosť vyvolávajúca veselosť a smiech, forma emocionálneho hodnotenia javov či objektov založená na ich porovnávaní s ideálnym predobrazom. Komickosť ako estetická kategória je protipólom tragickosti. Uplatňuje sa v umení, najmä v literatúre, divadle (→ fraška, → komédia, → pantomíma, → klauniáda), hudbe a vo výtvarnom umení (→ karikatúra), kde plní spoločenskú funkciu a prostredníctvom nej sa vyjadruje nesúhlas s určitými javmi a upozorňuje sa na nedostatky, je však prítomná aj v živote, patrí k základným a špecifickým charakteristikám ľudskej existencie, pričom však nie všetci musia zhodne považovať daný jav za komický. Podľa miery komickosti sa rozlišuje niekoľko jej foriem: humor, satira, paródia, travestia, tragikomickosť, čierny humor, grotesknosť (→ groteska, → gag), absurdnosť (→ absurdita). Komickosť sa realizuje rôznymi výrazovými prostriedkami, napr. vtipom, iróniou, paradoxom, sarkazmom, persiflážou alebo paškvilom.

Jasné oddelenie tragickosti a komickosti, ako aj s tým súvisiacich dramatických žánrov tragédie a komédie je výrazom dualistickej záp. metafyziky s jej dôrazom na dušu (tragédia) v protiklade k telu (komédia). Pri tragédii divák pociťuje sympatiu a stotožnenie sa s hrdinskými postavami, ktoré v nešťastí a pohrome uznávajú svoje zlyhanie, pričom spolu s nimi prechádza katarziou a očistou vášní, pri komédii absentujú pocity ľútosti a hrôzy, divák si zachováva svoje hľadisko. S. Freud vo svojej analýze komického pôžitku poukazuje na to, že pri komédii si divák zachováva pocit nadradenosti vo vzťahu k postave, čo posilňuje jeho narcizmus. Divák v komickej postave identifikuje určitý nedostatok, pričom jeho pozornosť je venovaná prevažne telesnej aktivite postavy na úkor duchovnej. Freud súhlasí s I. Kantom, podľa ktorého komickosť spočíva v uvoľnení napätia. Podľa G. W. F. Hegla komédia zabezpečuje triumf subjektivity, keďže smiech a komickosť predstavujú pre ľudskú bytosť možnosť vložiť do svojich činov rozpory, aby ich neskôr mohla vyriešiť. Podľa H. Gouhiera základný rozdiel medzi tragédiou a komédiou spočíva vo vzťahu k času: zatiaľ čo v tragickom deji možno vždy zazrieť budúcnosť, koniec je vždy zdvojený o ďalší začiatok, v komédii, ktorá musí ignorovať tragický rozmer bytia, vyhnúť sa idei metafyzického zla a zakryť vedomie o existencii vlastnej smrteľnosti, sa objavuje problém dobrého konca.

Komickosť bola predmetom záujmu mnohých filozofov a estetikov, pričom niektorí z nich stotožňovali problematiku komickosti s problematikou smiechu (Ch. Baudelaire, H. Bergson). Treba ich však odlíšiť: zatiaľ čo komickosť je estetickou kategóriou, pri smiechu ide o psychofyziologický reflex, ktorý nemusí mať nič spoločné s estetikou. Smiech môže byť vulgárny alebo hlúpy, niektoré jemné alebo duchaplné formy komickosti však nevyvolávajú smiech, ale nanajvýš úsmev. Takisto treba odlíšiť humorný aspekt komickosti od smiešnosti. Zvlášť to platí pri čiernom humore, ktorý využíva register smútku či dokonca pochmúrnosti. Komickosť je teda zošľachtenou a umelecky rehabilitovanou smiešnosťou. Je užšou kategóriou ako smiešnosť, pretože predpokladá objektívne určiteľnú skutočnosť, zatiaľ čo smiešnosť je závislá predovšetkým od subjektívnych dispozícií.

Zverejnené 16. novembra 2018.

citácia

Komickosť [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-11-18]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/komickost