komická opera

komická opera — dvoj-, prípadne trojdejstvová číslovaná opera prevažne s komickým námetom. Vyvinula sa zač. 18. stor. v Taliansku súčasne v Neapole a v Benátkach. Predchodcami talianskej komickej opery (→ opery buffy) boli komické intermezzá, ktoré sa hrávali v prestávkach medzi dejstvami talianskych vážnych opier (→ opera seria), a neapolská hudobná komédia, silným inšpiračným zdrojom bola aj commedia dell’arte. V protiklade k vznešeným antickým a historickým témam opery serie, komické opery čerpali námety z civilného života jednoduchých ľudí. Libretá boli nositeľmi satirického, parodického, prípadne spoločenskokritického náboja. Hudobná zložka opery buffy je v porovnaní s operou seria jednoduchšia, charakteristická je secco recitatívmi, iskrivou melodikou a rytmikou, výraznými hudobnými motívmi, častými ansámblovými číslami, kratšími uzavretými piesňovými formami a dynamickými finále dejstiev. Za prvú operu buffu sa pokladá Slúžka paňou (La serva padrona, 1733) G. B. Pergolesiho, ďalšími významnými tvorcami boli B. Galuppi, G. Paisiello, N. Jommelli, N. Piccini, D. Cimarosa a i. Od 2. pol. 18. stor. vznikali inonárodné ekvivalenty talianskej opery buffy: francúzska komická opera, nemecká singspiel a anglická ballad opera. Išlo o číslované spevohry kombinujúce hudobné čísla s hovorenými dialógmi. Od 2. pol. 18. stor. vznikali pod vplyvom viedenskej ľudovej komédie a jej sentimentálnych námetov zmiešané typy polovážnej opery (opera semiseria, dramma giocoso). Koncom 18. stor. sa komická opera ďalej vyvíjala v tvorbe W. A. Mozarta, v 19. stor. v tvorbe G. Rossiniho, G. Donizettiho a A. Lortzinga, neskôr Ermanna Wolfa-Ferrariho (*1876, †1948) a i.