Komenský, Jan Amos

Text hesla

Komenský, Jan Amos, lat. Iohannes Amos Comenius, nem. Johann Amos Comenius, 28. 3. 1592 pravdepodobne Uherský Brod, prípadne Nivnice alebo Komňa, okres Uherské Hradiště – 15. 11. 1670 Amsterdam, pochovaný v Naardene — český pedagóg, filozof, cirkevný predstaviteľ, spisovateľ a humanista. Svojím dielom výrazne zasiahol do mnohých ďalších odborov, napr. do bibliopedagogiky, filológie, jazykovedy, hymnológie a kartografie.

Pochádzal z rodiny so silnou českobratskou tradíciou, v detskom veku však osirel a žil u poručníkov v Strážnici a v Nivnici. R. 1608 – 11 navštevoval vyššiu latinskú bratskú školu v Přerove na panstve Karla st. zo Žerotína (*1564, †1636), 1611 – 13 študoval na kalvínskej akadémii (Academia Nassauensis; zapísaný ako Jan Amos Nivnický) v Herborne a jeden semester (1613 – 14) na teologickej fakulte univerzity v Heidelbergu. V Nemecku sa oboznámil s dielami encyklopedistu Johanna Heinricha Alsteda (*1588, †1638) a pedagogického reformátora Wolfganga Ratkeho (*1571, †1635), najmä s jeho návrhmi na reformu vzdelávania. R. 1613 cestoval po Porýní a navštívil Amsterdam.

Po návrate do Přerova (1614) vyučoval na miestnej latinskej bratskej škole a pripravoval návrhy a plány na pozdvihnutie spoločnosti (inšpirované nemeckým a holandským prostredím). Písal pedagogické (Grammaticae facilioris praecepta, Pravidla snadnějšího vyučování mluvnice, 1616; dnes stratené), encyklopedické (Theatrum universitatis rerum, Divadlo veškerenstva věcí; nedokončené, nájdený zlomok vydaný v Prahe 1897) a historické (O starožitnostech Moravy, O původě a činech rodu pánů ze Žerotína; dnes stratené) diela a začal pracovať na mape Moravy (vyšla tlačou 1627 v Amsterdame; zachytáva aj časť slovenského územia po Trenčín). R. 1616 bol v Žeraviciach (neďaleko Kyjova) vysvätený za kňaza Jednoty bratskej a stal sa pomocníkom biskupa Jana Láneckého (*1554, †1626) v Přerove, 1618 mu bola zverená správa zboru a školy vo Fulneku, kde odišiel i so svojou prvou manželkou Magdalenou Vizovskou (*asi 1600, †1622). Z toho obdobia sú známe spis Listové do nebe (Pauperum oppressorum clamores in coelum, 1619) zameraný na kritiku sociálnej nespravodlivosti a rozprava O poezii české (1620).

Jeho prácu prerušili udalosti po bitke na Bielej hore (1620; → české stavovské povstanie), ktoré boli charakteristické útlakom a perzekúciami protestantov. Na jar 1620 sa skrýval na severozáp. Morave (pravdepodobne vo Velkých Losinách alebo v Loučnej) na panstve pánov zo Žerotína. Svojej manželke, ktorá neskôr i s deťmi zomrela počas morovej epidémie, venoval spis Přemyšlování o dokonalosti křesťanské (1622). Od jesene 1622 sa zdržiaval na panstve Karla st. zo Žerotína v Brandýse nad Orlicí (spis O sirobě, vydaný v Lešne 1634). S tragickým osudom sa vyrovnával v útešných spisoch (Nedobytedlný hrad jméno Hospodinovo, 1622; Truchlivý, 1624; Centrum securitatis, to jest Hlubina bezpečnosti, 1625). Pracoval tam na diele Labyrint světa a ráj srdce (pôvodný názov Labyrint světa a Lusthauz srdce, 1623; rozšírené a vydané 1631), ktoré je považované za jedno z najslávnejších barokových, po česky napísaných diel 17. stor. (v tomto období začal svoje práce podpisovať ako Komenský).

R. 1624 sa oženil s Mariou Dorotou Cyrillovou (*1602, †1648), dcérou bratského biskupa Jana Cyrilla, s ktorou mal štyri deti (potomkovia jednej z jeho dcér, Alžběty, dodnes žijú v USA a Nemecku). R. 1625 – 26 podnikol v službách Jednoty bratskej dve misie (prvú do Sliezska, Poľska, Brandenburska a na Moravu, druhú do Berlína, Haagu a Amsterdamu) a organizoval sťahovanie bratskej tlačiarne z juž. Moravy do Poľska. Potom sa zdržiaval v sev. Čechách (Bílá Třemešná, Vlčice neďaleko Trutnova, Horní Branná). V tomto období spísal náčrt Didaktiky českej (dokončená 1632, predstavuje prvú verziu diela Didactica magna) s prvkami pansofickej (→ pansofia) koncepcie. Vo februári 1628 odišel s rodinou a ďalšími exulantmi do poľského Lešna, kde pôsobil ako učiteľ na bratskom gymnáziu (od 1638 rektor); stal sa členom užšej rady Jednoty bratskej, 1632 seniorom moravskej vetvy Jednoty bratskej a bol vymenovaný za jej sekretára (pisára).

Obľúbenou sa stala jeho latinsko-nemecká verzia učebnice latinčiny Janua linguarum reserata (1631; 1633 ju preložil do češtiny pod názvom Dvéře jazyků otevřené, neskôr aj Brána jazyků otevřená; preložená do 20 jazykov), ktorá v sto kapitolách a v tisíc vetách encyklopedicky opisuje svet. Obsahovala celú bežnú slovnú zásobu (asi 6- až 8-tis. latinských slov) a gramatiku latinského jazyka a čoskoro získala prívlastok zlatá. V Českých zemiach ju s určitými úpravami používali jezuiti. Vydal aj spis o výchove detí predškolského veku Informatorium školy mateřské (1633) a učebnicu fyziky (Physicae synopsis, 1633), v ktorej kládol dôraz na zmyslové poznanie prírody.

R. 1641 na pozvanie skupiny reformných politikov a učencov (Samuel Hartlib, *1600, †1662; John Dury, *1596, †1680) odcestoval do Anglicka, kde vyšli jeho prvé pansofické (vševedné) práce Conatuum Comenianorum praeludia (Předehra pansofie, 1637) a Comenii pansophiae prodromus (Komenského předchůdce vševědy, 1639). Súčasne systematicky pracoval na spisoch projektujúcich reformu (všenápravu) spoločnosti prostredníctvom vzdelania. V spise Via Lucis (Cesta světla) navrhol zriadiť collegium lucis, t. j. zbor vzdelaných mužov podobný medzinárodnej akadémii, ktorý by šírením nových poznatkov prispel k správnemu riadeniu a k náprave spoločnosti. Komenského pobyt v Anglicku ukončila 1642 anglická občianska vojna. Odmietol pozvanie pracovať vo Francúzsku (v Paríži viesť pansofickú školu) či v Amerike (vybudovať školu pre Indiánov) a prijal pozvanie nizozemsko-švédskeho obchodníka a zbrojára Louisa de Geer (*1587, †1652) do Švédska.

Cestoval cez Amsterdam a Endegeest (stretol sa tam s R. Descartom) do Norrköpingu a v Štokholme rokoval s kráľovnou Kristínou, s ríšskym kancelárom A. G. Oxenstiernom i s L. de Geerom, ktorí ho poverili prípravou školskej reformy vo Švédsku. Na ich pokyn sa s rodinou usadil (do 1648) v Elblągu v Poľsku, ktorý bol pod švédskou kontrolou, od 1644 vyučoval na miestnom gymnáziu, 1648 bol zvolený za biskupa užšej rady Jednoty bratskej (posledný biskup Jednoty bratskej). Ním predložené návrhy učebníc sa však nestretli s kladným ohlasom, mecenáši a spolupracovníci mu vyčítali, že sa viac venuje pansofickým spisom ako reforme školstva. Jeho najvýznamnejšou pedagogickou prácou z toho obdobia je Methodus linguarum novissima (Nejnovější metoda jazyků, 1646). Komenský veľmi intenzívne pokračoval v rozvíjaní reformných myšlienok. Vydal spis Pansophiae diatyposis (Náčrt vševědy, 1643) a pracoval na svojom najväčšom filozofickom diele De rerum humanarum emendatione consultatio catholica (Obecná porada o nápravě věcí lidských), ktoré zostalo z väčšej časti v rukopise (dlho bolo považované za stratené, 1934 objavené v Halle). Vydané boli iba prvé dve časti Panegersia (Všeprobuzení, 1662) a Panaugia (Všeosvícení, 1662), ďalších päť častí (Pansophia, Vševěda/Všemoudrost; Pampaedia, Vševýchova; Panglottia, Všemluva; Panorthosia, Všenáprava; Pannuthesia, Všenapomínání/Všepovzbuzení) zostalo nedokončených podobne ako plánovaný pansofický slovník. Angažoval sa aj ako diplomat, zúčastnil sa rokovaní v Toruni (1645) o zmierení protestantov a katolíkov a usiloval sa ovplyvniť mierové rokovania v Nemecku v prospech českých emigrantov (1647).

Po návrate do Lešna 1648 mu zomrela manželka Marie Dorota, o rok neskôr sa oženil tretíkrát – s Janou Gajusovou. Po uzavretí Vestfálskeho mieru (1648) sa musel vyrovnať so stratou možnosti vrátiť sa do vlasti, napísal spis (symbolický závet) Kšaft umírající matky Jednoty bratrské (1650). Novou nádejou bolo pre neho pozvanie Z. Lorántfiovej (manželky Juraja I. Rákociho) a Juraja II. Rákociho na panstvo Rákociovcov do Blatného potoka (dnes Sárospatak, Maďarsko), pretože Rákociovci, ktorí ho požiadali o reformu protestantských škôl pôsobiacich v Blatnom Potoku, boli odporcami Habsburgovcov. Perspektívy boja proti Habsburgovcom a víťazstva nad nimi (ako ho prorokoval Komenského priateľ M. Drábik) sa však rýchlo rozplynuli. Komenského pedagogické pôsobenie v Blatnom Potoku bolo veľmi úspešné. Vydal tam spis Schola pansophica (Škola pansofická, aj Náčrt vševědné školy, 1651) a 1654 so svojimi študentmi uviedol dramatizovanú podobu encyklopedickej učebnice latinčiny Janua linguarum reserata pod názvom Schola ludus (Škola hrou), v ktorej uplatnil princíp názornosti. Táto výučbová divadelná hra mala veľký úspech a Komenský jej rukopis zanechal v Blatnom Potoku (tlačou vyšla 1656). Pracoval tam aj na encyklopedickom spise – učebnici Orbis sensualium pictus (aj Orbis pictus, Svět vnímatelný v obrazech; prvýkrát vytlačená 1658 v Norimbergu dvojjazyčne v latinčine a nemčine, na Slovensku 1685 v Levoči v latinčine, nemčine, maďarčine a češtine) i na spise Gentis felicitas (Štěstí národa). Počas ciest do Blatného Potoka (1650 – 54) sa niekoľkokrát zastavil na Slovensku (v Skalici, Trnave, Púchove, Lednici, Levoči, Prešove, pravdepodobne aj v Markušovciach a Košiciach), kde navštívil slovenské zbory Jednoty bratskej (1650 posvätil bratský chrám v Skalici, v Trnave potvrdil dohodu slovenskej Jednoty bratskej s kalvínskou cirkvou v Uhorsku).

R. 1654 – 56 sa opäť zdržiaval v Lešne a pre českých exulantov sa snažil získať podporu v Anglicku a vo Švédsku (spis Panegyricus Carolo Gustavo, Chvalořeč na Karla Gustava, švédského krále, 1655). Obsadenie Lešna švédskou armádou 1655 uvítal, v kráľovi Karolovi X. Gustávovi videl zástancu slobody a tolerancie. R. 1656 Poliaci po opätovnom dobytí mesto pre sympatizovanie obyvateľov so Švédmi vypálili a Komenský s rodinou musel ujsť. Väčšina jeho knižnice a rukopisov bola zničená, najväčšou stratou bolo zničenie slovníka Poklad jazyka českého, na ktorom pracoval vyše 40 rokov. Odcestoval do Sliezska na statok Lorenzdorf (dnes Ławszowa, neďaleko Bolesławieca v Poľsku), potom cez Hamburg do Amsterdamu, kde našiel nový domov i podporu na svoju prácu. S podporou amsterdamskej mestskej rady boli vydané jeho pedagogické spisy Opera didactica omnia (1657), ktorých súčasťou boli synkretickou metódou napísaná Didactica magna (Velká didaktika; rozšírená a do latinčiny preložená verzia Didaktiky českej), ktorá sa zaoberá cieľmi i úlohami vyučovania a výchovy, ako aj ich obsahom, metódami a celkovou organizáciou vzdelávacieho systému a je považovaná za jeden z prvých systematických pedagogických spisov, Informatórium školy materskej, Janua linguarum reserata a pansofické i ďalšie latinské spisy. Komenský pripravil v Amsterdame do tlače aj Kancionál amsterodamský (1659), prepracovaný spevník bratských piesní doplnený o vlastnú tvorbu (→ českobratská duchovná pieseň). Okrem pedagogických a pansofických prác tam vydal aj spis Lux in tenebris (Světlo v temnostech, 1657; doplnené a prepracované vydanie vyšlo 1665 pod názvom Lux e tenebris, Světlo z temnot) obsahujúci proroctvá Kryštofa Kottera (*1585, †1647), M. Drábika a Kristiny Poniatowskej (*1610, †1644) vyzývajúce na boj proti Habsburgovcom a proti pápežskému katolicizmu. Za podporu vizionárskych myšlienok sa proti Komenskému zdvihla (najmä v radoch protestantských teológov) vlna kritiky. Súčasne sa angažoval za uzavretie mieru v 2. anglicko-nizozemskej vojne 1664 – 67 (Angelus pacis, Anděl míru, 1667), túžbu po mieri a harmónii vyjadril aj v spise Unum necessarium (Jedno potřebné, 1668). Obranu proti odporcom svojej všenápravy spísal v diele Continuatio admonitionis fraternae (Pokračování v bratrském napomínání, 1668 – 69), v ktorom zaznamenal svoju autobiografiu z obdobia 1628 – 58. V nasledujúcom storočí bolo Komenského dielo z väčšej časti zabudnuté, populárne zostali iba jeho jazykové učebnice, ktoré sa v školách používali ešte v 19. stor.

— Komenského život a dielo boli výrazne ovplyvnené vojnovými konfliktmi, náboženskými rozpormi, ako aj prerodom európskej vedy a vzdelanosti od scholastických dogiem k racionalistickému mysleniu, ktoré sa stalo základom osvietenstva. Jeho celoživotné úsilie smerovalo k reforme spoločnosti na základe nápravy jednotlivca, ktorá sa mala uskutočniť prostredníctvom lepšieho vzdelania a výchovy. Úsilie o zmenu spoločnosti orientoval nielen na České zeme, ale od 30. rokov 17. stor. na celú Európu. Zastával princíp demokratizmu, škola mala byť prístupná všetkým deťom bez ohľadu na ich pohlavie či finančné možnosti rodičov. Nastolil požiadavku jednotnej školy a požadoval kolektívne vyučovanie v duchu pedagogického realizmu. Spolu so získavaním vedomostí (eruditio) sa dieťa malo učiť ovládať samo seba (mores, mravná výchova s dôrazom na disciplínu) a povzniesť sa k Bohu (religio, poznať zmysel ľudského bytia a získať múdrosť pre tento i pre budúci, večný život). Jeho pedagogické práce, v ktorých vytýčil idey a zásady modernej výučby (spontánnosť, názornosť a reálnosť, všeobecné vzdelávanie v materinskom jazyku, harmonické rozvíjanie rozumových, manuálnych a jazykových schopností, systematickosť, sústavnosť, primeranosť učiva veku, postup od jednoduchšieho k zložitejšiemu, spríjemnenie procesu výučby motiváciou žiakov, aktívne získavanie poznatkov s dôrazom na zmyslové poznávanie a skúsenosť, potreba celoživotného vzdelávania), sú preniknuté pedagogickým optimizmom a stali sa základom vzniku modernej pedagogiky ako systematickej vedy.

V nasledovaní novovekej tradície sa však Komenský nestotožnil s ideami novovekého racionalizmu (→ kartezianizmus), svojím poňatím ľudskej existencie dynamizoval pojem univerza a dával človeku nádej na lepšiu budúcnosť (približoval sa k iluminizmu a k nenásilnému chiliazmu). Vychádzal z predpokladu, že výchova rozvíja to, čo má človek v sebe, čo mu je potenciálne dané, a učiteľ uvádza človeka do sveta, v ktorom možno všetkých ľudí všestranne naučiť všetkému (omnia omnes omnino excoli = učiť všetkých podieľať sa na celom poznaní, a to všestranne). Bol presvedčený, že človek môže zmyslami i rozumom poznávať prírodu i svet v ich harmónii a poriadku i v harmónii s Bohom, ktorá má byť dosiahnutá poznaním všetkých oblastí ľudskej činnosti a odstránením bariér. V dosiahnutí harmónie videl aj prostriedok na nápravu vojnou skúšaného sveta (omnia sponte fluant absit violentia rebus = všetko nech plynie voľne, bez násilia).

— Komenského myšlienky a dielo znovuobjavili nemeckí filozofi i českí obrodenci na konci 18. a začiatku 19. stor., v druhej pol. 19. stor. bolo predmetom záujmu mnohých bádateľov a vznikol nový vedný odbor komeniológia (k najväčším propagátorom Komenského diela patril J. Kvačala). O šírenie Komenského myšlienok sa zaslúžili najmä učitelia (je nazývaný Učiteľ národov). Na Slovensku sa jeho spisy vydávali od 17. stor. (od 1626 sa tlačili v tlačiarňach v Levoči, Bardejove, Trenčíne a Žiline) a jeho učebnice sa používali v latinských mestských školách, jeho myšlienky ovplyvnili pietizmus a národné obrodenie, ako aj tvorbu štúrovcov (A. Sládkovič) a autorov matičného obdobia. Po vzniku Československej republiky (1918) sa Komenský stal súčasťou oficiálneho výkladu československých dejín, bolo podľa neho nazvaných viacero vzdelávacích a i. inštitúcií (napr. 1919 Univerzita Komenského v Bratislave) a deň jeho narodenia bol 1955 ustanovený za sviatok učiteľov (Deň učiteľov; v súčasnosti je sviatkom učiteľov v Česku a na Slovensku). Okrem sprístupňovania jeho diel sa v Čechách i na Slovensku pravidelne organizujú rôzne podujatia a vedecké konferencie (najmä pri príležitosti jeho výročí).

O Komenského živote vzniklo mnoho literárnych diel, napr. romány Bouře a duha (1946) od Jaroslava Pasovského (vlastným menom Jaroslav Šimánek, *1890, †1965), trilógia Nesmrtelný poutník (Mladá léta Jana Amose, 1957; Do labyrintu světa, 1959; Planoucí pochodeň, 1961) od Leontýny Mašínovej (*1882, †1975), Osud národa (1957) a Poutník v Amsterodamu (1960) od M. Hanuša a Světlo v temnotách, Bolestný a hrdinský život J. A. Komenského (1970) od F. Kožíka. V 19. a 20. stor. vzniklo aj viacero výtvarných diel s tematikou Komenského, napr. od V. Brožíka, J. Čermáka, Felixa Jeneweina (*1857, †1905), A. Muchu (Slovanská epopej) a M. Švabinského. Umelci vychádzali zo zachovaných Komenského portrétov – kresieb a rytín V. Hollara, Georga Glovera (činný 1625 – 50) a Crispina de Passe (*1564, †1637), olejomalieb Jürgena Ovensa (aj Jurriaen Ovens, *1623, †1678) a i., vzniklo aj viacero sochárskych diel, napr. od Tomáša Seidana (*1830, †1890), V. Makovského, J. Štursu, F. Bílka. Komenského podobizne vyšli aj na pohľadniciach, známkach, bankovkách, minciach a medailách. R. 1983 nakrútil O. Vávra monumentálny film Putování Jana Amose.

Popis ilustrácie

Jürgen Ovens: Portrét J. A. Komenského, 1650 – 70, Rijksmuseum, Amsterdam

Text hesla

Komenský, Jan Amos, lat. Iohannes Amos Comenius, nem. Johann Amos Comenius, 28. 3. 1592 pravdepodobne Uherský Brod, prípadne Nivnice alebo Komňa, okres Uherské Hradiště – 15. 11. 1670 Amsterdam, pochovaný v Naardene — český pedagóg, filozof, cirkevný predstaviteľ, spisovateľ a humanista. Svojím dielom výrazne zasiahol do mnohých ďalších odborov, napr. do bibliopedagogiky, filológie, jazykovedy, hymnológie a kartografie.

Pochádzal z rodiny so silnou českobratskou tradíciou, v detskom veku však osirel a žil u poručníkov v Strážnici a v Nivnici. R. 1608 – 11 navštevoval vyššiu latinskú bratskú školu v Přerove na panstve Karla st. zo Žerotína (*1564, †1636), 1611 – 13 študoval na kalvínskej akadémii (Academia Nassauensis; zapísaný ako Jan Amos Nivnický) v Herborne a jeden semester (1613 – 14) na teologickej fakulte univerzity v Heidelbergu. V Nemecku sa oboznámil s dielami encyklopedistu Johanna Heinricha Alsteda (*1588, †1638) a pedagogického reformátora Wolfganga Ratkeho (*1571, †1635), najmä s jeho návrhmi na reformu vzdelávania. R. 1613 cestoval po Porýní a navštívil Amsterdam.

Po návrate do Přerova (1614) vyučoval na miestnej latinskej bratskej škole a pripravoval návrhy a plány na pozdvihnutie spoločnosti (inšpirované nemeckým a holandským prostredím). Písal pedagogické (Grammaticae facilioris praecepta, Pravidla snadnějšího vyučování mluvnice, 1616; dnes stratené), encyklopedické (Theatrum universitatis rerum, Divadlo veškerenstva věcí; nedokončené, nájdený zlomok vydaný v Prahe 1897) a historické (O starožitnostech Moravy, O původě a činech rodu pánů ze Žerotína; dnes stratené) diela a začal pracovať na mape Moravy (vyšla tlačou 1627 v Amsterdame; zachytáva aj časť slovenského územia po Trenčín). R. 1616 bol v Žeraviciach (neďaleko Kyjova) vysvätený za kňaza Jednoty bratskej a stal sa pomocníkom biskupa Jana Láneckého (*1554, †1626) v Přerove, 1618 mu bola zverená správa zboru a školy vo Fulneku, kde odišiel i so svojou prvou manželkou Magdalenou Vizovskou (*asi 1600, †1622). Z toho obdobia sú známe spis Listové do nebe (Pauperum oppressorum clamores in coelum, 1619) zameraný na kritiku sociálnej nespravodlivosti a rozprava O poezii české (1620).

Jeho prácu prerušili udalosti po bitke na Bielej hore (1620; → české stavovské povstanie), ktoré boli charakteristické útlakom a perzekúciami protestantov. Na jar 1620 sa skrýval na severozáp. Morave (pravdepodobne vo Velkých Losinách alebo v Loučnej) na panstve pánov zo Žerotína. Svojej manželke, ktorá neskôr i s deťmi zomrela počas morovej epidémie, venoval spis Přemyšlování o dokonalosti křesťanské (1622). Od jesene 1622 sa zdržiaval na panstve Karla st. zo Žerotína v Brandýse nad Orlicí (spis O sirobě, vydaný v Lešne 1634). S tragickým osudom sa vyrovnával v útešných spisoch (Nedobytedlný hrad jméno Hospodinovo, 1622; Truchlivý, 1624; Centrum securitatis, to jest Hlubina bezpečnosti, 1625). Pracoval tam na diele Labyrint světa a ráj srdce (pôvodný názov Labyrint světa a Lusthauz srdce, 1623; rozšírené a vydané 1631), ktoré je považované za jedno z najslávnejších barokových, po česky napísaných diel 17. stor. (v tomto období začal svoje práce podpisovať ako Komenský).

R. 1624 sa oženil s Mariou Dorotou Cyrillovou (*1602, †1648), dcérou bratského biskupa Jana Cyrilla, s ktorou mal štyri deti (potomkovia jednej z jeho dcér, Alžběty, dodnes žijú v USA a Nemecku). R. 1625 – 26 podnikol v službách Jednoty bratskej dve misie (prvú do Sliezska, Poľska, Brandenburska a na Moravu, druhú do Berlína, Haagu a Amsterdamu) a organizoval sťahovanie bratskej tlačiarne z juž. Moravy do Poľska. Potom sa zdržiaval v sev. Čechách (Bílá Třemešná, Vlčice neďaleko Trutnova, Horní Branná). V tomto období spísal náčrt Didaktiky českej (dokončená 1632, predstavuje prvú verziu diela Didactica magna) s prvkami pansofickej (→ pansofia) koncepcie. Vo februári 1628 odišel s rodinou a ďalšími exulantmi do poľského Lešna, kde pôsobil ako učiteľ na bratskom gymnáziu (od 1638 rektor); stal sa členom užšej rady Jednoty bratskej, 1632 seniorom moravskej vetvy Jednoty bratskej a bol vymenovaný za jej sekretára (pisára).

Obľúbenou sa stala jeho latinsko-nemecká verzia učebnice latinčiny Janua linguarum reserata (1631; 1633 ju preložil do češtiny pod názvom Dvéře jazyků otevřené, neskôr aj Brána jazyků otevřená; preložená do 20 jazykov), ktorá v sto kapitolách a v tisíc vetách encyklopedicky opisuje svet. Obsahovala celú bežnú slovnú zásobu (asi 6- až 8-tis. latinských slov) a gramatiku latinského jazyka a čoskoro získala prívlastok zlatá. V Českých zemiach ju s určitými úpravami používali jezuiti. Vydal aj spis o výchove detí predškolského veku Informatorium školy mateřské (1633) a učebnicu fyziky (Physicae synopsis, 1633), v ktorej kládol dôraz na zmyslové poznanie prírody.

R. 1641 na pozvanie skupiny reformných politikov a učencov (Samuel Hartlib, *1600, †1662; John Dury, *1596, †1680) odcestoval do Anglicka, kde vyšli jeho prvé pansofické (vševedné) práce Conatuum Comenianorum praeludia (Předehra pansofie, 1637) a Comenii pansophiae prodromus (Komenského předchůdce vševědy, 1639). Súčasne systematicky pracoval na spisoch projektujúcich reformu (všenápravu) spoločnosti prostredníctvom vzdelania. V spise Via Lucis (Cesta světla) navrhol zriadiť collegium lucis, t. j. zbor vzdelaných mužov podobný medzinárodnej akadémii, ktorý by šírením nových poznatkov prispel k správnemu riadeniu a k náprave spoločnosti. Komenského pobyt v Anglicku ukončila 1642 anglická občianska vojna. Odmietol pozvanie pracovať vo Francúzsku (v Paríži viesť pansofickú školu) či v Amerike (vybudovať školu pre Indiánov) a prijal pozvanie nizozemsko-švédskeho obchodníka a zbrojára Louisa de Geer (*1587, †1652) do Švédska.

Cestoval cez Amsterdam a Endegeest (stretol sa tam s R. Descartom) do Norrköpingu a v Štokholme rokoval s kráľovnou Kristínou, s ríšskym kancelárom A. G. Oxenstiernom i s L. de Geerom, ktorí ho poverili prípravou školskej reformy vo Švédsku. Na ich pokyn sa s rodinou usadil (do 1648) v Elblągu v Poľsku, ktorý bol pod švédskou kontrolou, od 1644 vyučoval na miestnom gymnáziu, 1648 bol zvolený za biskupa užšej rady Jednoty bratskej (posledný biskup Jednoty bratskej). Ním predložené návrhy učebníc sa však nestretli s kladným ohlasom, mecenáši a spolupracovníci mu vyčítali, že sa viac venuje pansofickým spisom ako reforme školstva. Jeho najvýznamnejšou pedagogickou prácou z toho obdobia je Methodus linguarum novissima (Nejnovější metoda jazyků, 1646). Komenský veľmi intenzívne pokračoval v rozvíjaní reformných myšlienok. Vydal spis Pansophiae diatyposis (Náčrt vševědy, 1643) a pracoval na svojom najväčšom filozofickom diele De rerum humanarum emendatione consultatio catholica (Obecná porada o nápravě věcí lidských), ktoré zostalo z väčšej časti v rukopise (dlho bolo považované za stratené, 1934 objavené v Halle). Vydané boli iba prvé dve časti Panegersia (Všeprobuzení, 1662) a Panaugia (Všeosvícení, 1662), ďalších päť častí (Pansophia, Vševěda/Všemoudrost; Pampaedia, Vševýchova; Panglottia, Všemluva; Panorthosia, Všenáprava; Pannuthesia, Všenapomínání/Všepovzbuzení) zostalo nedokončených podobne ako plánovaný pansofický slovník. Angažoval sa aj ako diplomat, zúčastnil sa rokovaní v Toruni (1645) o zmierení protestantov a katolíkov a usiloval sa ovplyvniť mierové rokovania v Nemecku v prospech českých emigrantov (1647).

Po návrate do Lešna 1648 mu zomrela manželka Marie Dorota, o rok neskôr sa oženil tretíkrát – s Janou Gajusovou. Po uzavretí Vestfálskeho mieru (1648) sa musel vyrovnať so stratou možnosti vrátiť sa do vlasti, napísal spis (symbolický závet) Kšaft umírající matky Jednoty bratrské (1650). Novou nádejou bolo pre neho pozvanie Z. Lorántfiovej (manželky Juraja I. Rákociho) a Juraja II. Rákociho na panstvo Rákociovcov do Blatného potoka (dnes Sárospatak, Maďarsko), pretože Rákociovci, ktorí ho požiadali o reformu protestantských škôl pôsobiacich v Blatnom Potoku, boli odporcami Habsburgovcov. Perspektívy boja proti Habsburgovcom a víťazstva nad nimi (ako ho prorokoval Komenského priateľ M. Drábik) sa však rýchlo rozplynuli. Komenského pedagogické pôsobenie v Blatnom Potoku bolo veľmi úspešné. Vydal tam spis Schola pansophica (Škola pansofická, aj Náčrt vševědné školy, 1651) a 1654 so svojimi študentmi uviedol dramatizovanú podobu encyklopedickej učebnice latinčiny Janua linguarum reserata pod názvom Schola ludus (Škola hrou), v ktorej uplatnil princíp názornosti. Táto výučbová divadelná hra mala veľký úspech a Komenský jej rukopis zanechal v Blatnom Potoku (tlačou vyšla 1656). Pracoval tam aj na encyklopedickom spise – učebnici Orbis sensualium pictus (aj Orbis pictus, Svět vnímatelný v obrazech; prvýkrát vytlačená 1658 v Norimbergu dvojjazyčne v latinčine a nemčine, na Slovensku 1685 v Levoči v latinčine, nemčine, maďarčine a češtine) i na spise Gentis felicitas (Štěstí národa). Počas ciest do Blatného Potoka (1650 – 54) sa niekoľkokrát zastavil na Slovensku (v Skalici, Trnave, Púchove, Lednici, Levoči, Prešove, pravdepodobne aj v Markušovciach a Košiciach), kde navštívil slovenské zbory Jednoty bratskej (1650 posvätil bratský chrám v Skalici, v Trnave potvrdil dohodu slovenskej Jednoty bratskej s kalvínskou cirkvou v Uhorsku).

R. 1654 – 56 sa opäť zdržiaval v Lešne a pre českých exulantov sa snažil získať podporu v Anglicku a vo Švédsku (spis Panegyricus Carolo Gustavo, Chvalořeč na Karla Gustava, švédského krále, 1655). Obsadenie Lešna švédskou armádou 1655 uvítal, v kráľovi Karolovi X. Gustávovi videl zástancu slobody a tolerancie. R. 1656 Poliaci po opätovnom dobytí mesto pre sympatizovanie obyvateľov so Švédmi vypálili a Komenský s rodinou musel ujsť. Väčšina jeho knižnice a rukopisov bola zničená, najväčšou stratou bolo zničenie slovníka Poklad jazyka českého, na ktorom pracoval vyše 40 rokov. Odcestoval do Sliezska na statok Lorenzdorf (dnes Ławszowa, neďaleko Bolesławieca v Poľsku), potom cez Hamburg do Amsterdamu, kde našiel nový domov i podporu na svoju prácu. S podporou amsterdamskej mestskej rady boli vydané jeho pedagogické spisy Opera didactica omnia (1657), ktorých súčasťou boli synkretickou metódou napísaná Didactica magna (Velká didaktika; rozšírená a do latinčiny preložená verzia Didaktiky českej), ktorá sa zaoberá cieľmi i úlohami vyučovania a výchovy, ako aj ich obsahom, metódami a celkovou organizáciou vzdelávacieho systému a je považovaná za jeden z prvých systematických pedagogických spisov, Informatórium školy materskej, Janua linguarum reserata a pansofické i ďalšie latinské spisy. Komenský pripravil v Amsterdame do tlače aj Kancionál amsterodamský (1659), prepracovaný spevník bratských piesní doplnený o vlastnú tvorbu (→ českobratská duchovná pieseň). Okrem pedagogických a pansofických prác tam vydal aj spis Lux in tenebris (Světlo v temnostech, 1657; doplnené a prepracované vydanie vyšlo 1665 pod názvom Lux e tenebris, Světlo z temnot) obsahujúci proroctvá Kryštofa Kottera (*1585, †1647), M. Drábika a Kristiny Poniatowskej (*1610, †1644) vyzývajúce na boj proti Habsburgovcom a proti pápežskému katolicizmu. Za podporu vizionárskych myšlienok sa proti Komenskému zdvihla (najmä v radoch protestantských teológov) vlna kritiky. Súčasne sa angažoval za uzavretie mieru v 2. anglicko-nizozemskej vojne 1664 – 67 (Angelus pacis, Anděl míru, 1667), túžbu po mieri a harmónii vyjadril aj v spise Unum necessarium (Jedno potřebné, 1668). Obranu proti odporcom svojej všenápravy spísal v diele Continuatio admonitionis fraternae (Pokračování v bratrském napomínání, 1668 – 69), v ktorom zaznamenal svoju autobiografiu z obdobia 1628 – 58. V nasledujúcom storočí bolo Komenského dielo z väčšej časti zabudnuté, populárne zostali iba jeho jazykové učebnice, ktoré sa v školách používali ešte v 19. stor.

— Komenského život a dielo boli výrazne ovplyvnené vojnovými konfliktmi, náboženskými rozpormi, ako aj prerodom európskej vedy a vzdelanosti od scholastických dogiem k racionalistickému mysleniu, ktoré sa stalo základom osvietenstva. Jeho celoživotné úsilie smerovalo k reforme spoločnosti na základe nápravy jednotlivca, ktorá sa mala uskutočniť prostredníctvom lepšieho vzdelania a výchovy. Úsilie o zmenu spoločnosti orientoval nielen na České zeme, ale od 30. rokov 17. stor. na celú Európu. Zastával princíp demokratizmu, škola mala byť prístupná všetkým deťom bez ohľadu na ich pohlavie či finančné možnosti rodičov. Nastolil požiadavku jednotnej školy a požadoval kolektívne vyučovanie v duchu pedagogického realizmu. Spolu so získavaním vedomostí (eruditio) sa dieťa malo učiť ovládať samo seba (mores, mravná výchova s dôrazom na disciplínu) a povzniesť sa k Bohu (religio, poznať zmysel ľudského bytia a získať múdrosť pre tento i pre budúci, večný život). Jeho pedagogické práce, v ktorých vytýčil idey a zásady modernej výučby (spontánnosť, názornosť a reálnosť, všeobecné vzdelávanie v materinskom jazyku, harmonické rozvíjanie rozumových, manuálnych a jazykových schopností, systematickosť, sústavnosť, primeranosť učiva veku, postup od jednoduchšieho k zložitejšiemu, spríjemnenie procesu výučby motiváciou žiakov, aktívne získavanie poznatkov s dôrazom na zmyslové poznávanie a skúsenosť, potreba celoživotného vzdelávania), sú preniknuté pedagogickým optimizmom a stali sa základom vzniku modernej pedagogiky ako systematickej vedy.

V nasledovaní novovekej tradície sa však Komenský nestotožnil s ideami novovekého racionalizmu (→ kartezianizmus), svojím poňatím ľudskej existencie dynamizoval pojem univerza a dával človeku nádej na lepšiu budúcnosť (približoval sa k iluminizmu a k nenásilnému chiliazmu). Vychádzal z predpokladu, že výchova rozvíja to, čo má človek v sebe, čo mu je potenciálne dané, a učiteľ uvádza človeka do sveta, v ktorom možno všetkých ľudí všestranne naučiť všetkému (omnia omnes omnino excoli = učiť všetkých podieľať sa na celom poznaní, a to všestranne). Bol presvedčený, že človek môže zmyslami i rozumom poznávať prírodu i svet v ich harmónii a poriadku i v harmónii s Bohom, ktorá má byť dosiahnutá poznaním všetkých oblastí ľudskej činnosti a odstránením bariér. V dosiahnutí harmónie videl aj prostriedok na nápravu vojnou skúšaného sveta (omnia sponte fluant absit violentia rebus = všetko nech plynie voľne, bez násilia).

— Komenského myšlienky a dielo znovuobjavili nemeckí filozofi i českí obrodenci na konci 18. a začiatku 19. stor., v druhej pol. 19. stor. bolo predmetom záujmu mnohých bádateľov a vznikol nový vedný odbor komeniológia (k najväčším propagátorom Komenského diela patril J. Kvačala). O šírenie Komenského myšlienok sa zaslúžili najmä učitelia (je nazývaný Učiteľ národov). Na Slovensku sa jeho spisy vydávali od 17. stor. (od 1626 sa tlačili v tlačiarňach v Levoči, Bardejove, Trenčíne a Žiline) a jeho učebnice sa používali v latinských mestských školách, jeho myšlienky ovplyvnili pietizmus a národné obrodenie, ako aj tvorbu štúrovcov (A. Sládkovič) a autorov matičného obdobia. Po vzniku Československej republiky (1918) sa Komenský stal súčasťou oficiálneho výkladu československých dejín, bolo podľa neho nazvaných viacero vzdelávacích a i. inštitúcií (napr. 1919 Univerzita Komenského v Bratislave) a deň jeho narodenia bol 1955 ustanovený za sviatok učiteľov (Deň učiteľov; v súčasnosti je sviatkom učiteľov v Česku a na Slovensku). Okrem sprístupňovania jeho diel sa v Čechách i na Slovensku pravidelne organizujú rôzne podujatia a vedecké konferencie (najmä pri príležitosti jeho výročí).

O Komenského živote vzniklo mnoho literárnych diel, napr. romány Bouře a duha (1946) od Jaroslava Pasovského (vlastným menom Jaroslav Šimánek, *1890, †1965), trilógia Nesmrtelný poutník (Mladá léta Jana Amose, 1957; Do labyrintu světa, 1959; Planoucí pochodeň, 1961) od Leontýny Mašínovej (*1882, †1975), Osud národa (1957) a Poutník v Amsterodamu (1960) od M. Hanuša a Světlo v temnotách, Bolestný a hrdinský život J. A. Komenského (1970) od F. Kožíka. V 19. a 20. stor. vzniklo aj viacero výtvarných diel s tematikou Komenského, napr. od V. Brožíka, J. Čermáka, Felixa Jeneweina (*1857, †1905), A. Muchu (Slovanská epopej) a M. Švabinského. Umelci vychádzali zo zachovaných Komenského portrétov – kresieb a rytín V. Hollara, Georga Glovera (činný 1625 – 50) a Crispina de Passe (*1564, †1637), olejomalieb Jürgena Ovensa (aj Jurriaen Ovens, *1623, †1678) a i., vzniklo aj viacero sochárskych diel, napr. od Tomáša Seidana (*1830, †1890), V. Makovského, J. Štursu, F. Bílka. Komenského podobizne vyšli aj na pohľadniciach, známkach, bankovkách, minciach a medailách. R. 1983 nakrútil O. Vávra monumentálny film Putování Jana Amose.

Zverejnené 28. októbra 2018.

citácia

Komenský, Jan Amos [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2020-01-29]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/komensky-jan-amos