Kodžiki

Text hesla

Kodžiki, Záznamy o starých veciach — najstaršia zachovaná japonská kronika zostavená 712 za vlády cisárovnej Gemmei (707 – 715) viacerými kompilátormi, jedna z najvýznamnejších japonských literárnych pamiatok a textov šintoizmu, spolu s kronikou Nihongi (Nihon šoki) významný prameň poznania japonských dejín, mýtov i legiend. Na rozdiel od oficiálnej cisárskej kroniky Nihongi určenej pre zahraničie predstavuje Kodžiki súkromnú cisársku kroniku určenú pre Japoncov, jej cieľom bolo osláviť cisársky rod a potvrdiť jeho postavenie a zvrchovanosť. Bola napísaná prevažne v japončine zapísanej čínskym znakovým písmom, pričom čínske znaky boli využité i na fonetický prepis miestnych názvov, vlastných mien a básní. Pre zložitý zápis však postupne prestala byť zrozumiteľná, opätovne rozlúštená bola až na začiatku 18. stor.

Delí sa na tri časti, ktoré podrobne opisujú dejiny cisárskeho rodu od jeho mytologických začiatkov, legendárnych cisárov až po skutočné historické osobnosti z 1. pol. 7. stor. Predhovor, ktorého autorom je jeden zo zostaviteľov Kodžiki, cisársky dvoran Ó no Jasumaró (žil v 8. stor.), je napísaný v klasickej čínštine, ktorú používali vtedajší učenci. Prvá časť sa zaoberá tzv. vekom bohov, teda mýtmi o vzniku nebies a zeme i o zrodení a činoch božstiev. Začína sa príbehom o narodení troch bohov obývajúcich Nebeské výšiny (Vysoké nebeské planiny, jap. Takamanohara). Postupne sa rodili ďalší bohovia, napr. Izanagi a Izanami, ktorí vytvorili pevninu a japonské ostrovy. Po Izanaminej smrti Izanagi splodil ďalšie tri božstvá – bohyňu slnka a pramatku japonského cisárskeho rodu Amaterasu-ómikami, vládcu noci Cukijomiho a vládcu morí Susanoa. K ďalším dôležitým postavám prvej časti patria aj boh Ókuninuši, vládca krajiny Izumo a vnuk bohyne Amaterasu-ómikami, vládca zeme boh Ninigi, ktorý zostúpil na Kjúšu. V druhej časti vystupujú Ninigiho pravnuk, legendárny prvý japonský cisár Džimmu, ktorý dobyl územie od Kjúšu po kotlinu Jamato na Honšu a ovládol celé Japonsko, legendárny princ Jamatotakeru (2. stor.) patriaci k prvým tragickým hrdinom japonskej literatúry a legendárna cisárovná Džingú, ktorá uskutočnila vojenskú výpravu do Kórey a údajne si ju podmanila. Posledným vládcom spomínaným v druhej časti je legendárny cisár Ódžin (270 – 310), počas ktorého vlády sa podľa tradície dostalo do Japonska čínske znakové písmo. V tretej časti ubúda legendárnych rozprávaní a pribúdajú historické fakty, spomínajú sa už historickí cisári a udalosti od vlády cisára Nintokua (313 – 399) až do vlády historicky doloženej cisárovnej Suiko (592 – 628).

Do pol. 20. rokov 20. stor. bola Kodžiki považovaná najmä za japonský historický prameň a za posvätný text šintoizmu. Počas 2. svet. vojny predstavovala ukážku hrdinstva japonského národa a bola oslavovaná mužnosť jednotlivých postáv, čo ich stavalo do opozície voči postavám klasických literárnych diel typu Gendži monogatari, ktoré boli považované za zjemnené. Neskôr sa popri historickej a etnografickej začala vyzdvihovať aj jej literárna hodnota, keďže obsahuje mnoho básní (kajó; najmä ľúbostnú poéziu) patriacich k najstarším zachovaným veršom v japončine. Po 2. svet. vojne sa začal rozsiahly lingvistický výskum Kodžiki najmä v oblasti fonetiky a fonológie, uskutočnili sa porovnávania s kórejčinou, ktorá bola považovaná za jazyk najbližší japončine aj pre podobnosť niektorých japonských a kórejských legiend. Boli uskutočnené aj fokloristické a etnologické výskumy, ktoré identifikovali prežívajúce zvyky v rôznych častiach Japonska. Na Slovensku bola Kodžiki vydaná 1979 v skrátenej podobe pod názvom Japonské mýty Kodžiki v preklade V. Krupu, v Česku 2012 vyšlo kompletné dielo pod názvom Kodžiki: Kronika dávného Japonska v preklade Karla Fialu.

Text hesla

Kodžiki, Záznamy o starých veciach — najstaršia zachovaná japonská kronika zostavená 712 za vlády cisárovnej Gemmei (707 – 715) viacerými kompilátormi, jedna z najvýznamnejších japonských literárnych pamiatok a textov šintoizmu, spolu s kronikou Nihongi (Nihon šoki) významný prameň poznania japonských dejín, mýtov i legiend. Na rozdiel od oficiálnej cisárskej kroniky Nihongi určenej pre zahraničie predstavuje Kodžiki súkromnú cisársku kroniku určenú pre Japoncov, jej cieľom bolo osláviť cisársky rod a potvrdiť jeho postavenie a zvrchovanosť. Bola napísaná prevažne v japončine zapísanej čínskym znakovým písmom, pričom čínske znaky boli využité i na fonetický prepis miestnych názvov, vlastných mien a básní. Pre zložitý zápis však postupne prestala byť zrozumiteľná, opätovne rozlúštená bola až na začiatku 18. stor.

Delí sa na tri časti, ktoré podrobne opisujú dejiny cisárskeho rodu od jeho mytologických začiatkov, legendárnych cisárov až po skutočné historické osobnosti z 1. pol. 7. stor. Predhovor, ktorého autorom je jeden zo zostaviteľov Kodžiki, cisársky dvoran Ó no Jasumaró (žil v 8. stor.), je napísaný v klasickej čínštine, ktorú používali vtedajší učenci. Prvá časť sa zaoberá tzv. vekom bohov, teda mýtmi o vzniku nebies a zeme i o zrodení a činoch božstiev. Začína sa príbehom o narodení troch bohov obývajúcich Nebeské výšiny (Vysoké nebeské planiny, jap. Takamanohara). Postupne sa rodili ďalší bohovia, napr. Izanagi a Izanami, ktorí vytvorili pevninu a japonské ostrovy. Po Izanaminej smrti Izanagi splodil ďalšie tri božstvá – bohyňu slnka a pramatku japonského cisárskeho rodu Amaterasu-ómikami, vládcu noci Cukijomiho a vládcu morí Susanoa. K ďalším dôležitým postavám prvej časti patria aj boh Ókuninuši, vládca krajiny Izumo a vnuk bohyne Amaterasu-ómikami, vládca zeme boh Ninigi, ktorý zostúpil na Kjúšu. V druhej časti vystupujú Ninigiho pravnuk, legendárny prvý japonský cisár Džimmu, ktorý dobyl územie od Kjúšu po kotlinu Jamato na Honšu a ovládol celé Japonsko, legendárny princ Jamatotakeru (2. stor.) patriaci k prvým tragickým hrdinom japonskej literatúry a legendárna cisárovná Džingú, ktorá uskutočnila vojenskú výpravu do Kórey a údajne si ju podmanila. Posledným vládcom spomínaným v druhej časti je legendárny cisár Ódžin (270 – 310), počas ktorého vlády sa podľa tradície dostalo do Japonska čínske znakové písmo. V tretej časti ubúda legendárnych rozprávaní a pribúdajú historické fakty, spomínajú sa už historickí cisári a udalosti od vlády cisára Nintokua (313 – 399) až do vlády historicky doloženej cisárovnej Suiko (592 – 628).

Do pol. 20. rokov 20. stor. bola Kodžiki považovaná najmä za japonský historický prameň a za posvätný text šintoizmu. Počas 2. svet. vojny predstavovala ukážku hrdinstva japonského národa a bola oslavovaná mužnosť jednotlivých postáv, čo ich stavalo do opozície voči postavám klasických literárnych diel typu Gendži monogatari, ktoré boli považované za zjemnené. Neskôr sa popri historickej a etnografickej začala vyzdvihovať aj jej literárna hodnota, keďže obsahuje mnoho básní (kajó; najmä ľúbostnú poéziu) patriacich k najstarším zachovaným veršom v japončine. Po 2. svet. vojne sa začal rozsiahly lingvistický výskum Kodžiki najmä v oblasti fonetiky a fonológie, uskutočnili sa porovnávania s kórejčinou, ktorá bola považovaná za jazyk najbližší japončine aj pre podobnosť niektorých japonských a kórejských legiend. Boli uskutočnené aj fokloristické a etnologické výskumy, ktoré identifikovali prežívajúce zvyky v rôznych častiach Japonska. Na Slovensku bola Kodžiki vydaná 1979 v skrátenej podobe pod názvom Japonské mýty Kodžiki v preklade V. Krupu, v Česku 2012 vyšlo kompletné dielo pod názvom Kodžiki: Kronika dávného Japonska v preklade Karla Fialu.

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Kodžiki [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-12-09]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kodziki