Abe, Kóbó, vlastným menom Abe Kimifusa, 7. 3. 1924 Tokio – 22. 1. 1993 tamže — japonský prozaik, esejista a dramatik 2. polovice 20. stor. (povojnová škola sengoha). Vyrastal v Mandžusku. Uprednostňoval zvláštne zápletky i postavy, jeho tvorba je poznačená odcudzením, stratou identity, ako aj prvkami vedeckej fantastiky a ovplyvnená dielom Franza Kafku. Diela: Zločin S. Karumu (Kabe – S. Karuma ši no hanzai, 1951, Akutagawova cena), Tvár iného (Tanin no kao, 1966), Žena z dún (Suna no onna, 1962; slov. 1981; sfilmované 1964 pod názvom Piesočná žena, réžia Hiroši Tešigahara), Aj ty máš vinu (Omae ni mo cumi ga aru, 1965).

Akutagawa, Rjúnosuke, 1. 3. 1892 Tokio – 24. 7. 1927 tamže — japonský prozaik a esejista. Študoval anglickú literatúru; vplývala naňho čínska klasika, ako aj Ó. Mori a S. Nacume. Jeho krátke prózy (asi 100), často čerpajúce z minulosti, vynikajú psychologickou kresbou a vycibreným štýlom. Viedol školu tzv. nového majstrovstva (šingikóha), odporca naturalizmu. Zo strachu z duševnej choroby spáchal samovraždu. Diela: Brána Rašó (Rašómon, 1915), Nos (Hana, 1916), Vodníci (Kappa, 1927, slov. 1958). Podľa Akutagawu je nazvaná prestížna jap. literárna cena.

haiku [jap.], hravé verše — japonský básnický útvar pozostávajúci z 3 veršov s počtom slabík 5 – 7 – 5, najkratší básnický útvar na svete. Jeho kodifikátorom bol japonský básnik Bašó. V umeleckej skratke vyjadruje prírodný výjav, špecifickú náladu aj zamyslenia zenového charakteru. Názov pochádza z neortodoxných experimentov s dlhou nadpájanou básňou (→ renga) pôvodne podliehajúcou prísnym pravidlám.

Heike monogatari, Príbeh rodu Tairovcov — japonský vojnový epos o vzostupe a páde rodu Tairovcov, najvýznamnejšie dielo následnej tradície žánru bojovníckych príbehov gunki mono. Existuje v mnohých verziách, pričom prvá verzia pravdepodobne vznikla v období medzi 1220 – 40 ako spojenie rozličných pamätí, kronikárskych záznamov a rozprávaní slepých pevcov s lutnou biwa. Idealizujúcim a romantizujúcim spôsobom rozpráva o tragickom závere úsilia Tairovcov o získanie politickej moci na konci obdobia Heian. Krutosť a tragika udalostí vrátane smrti maloletého cisára Antokua (*1178, †1185) otriasli celou krajinou, čo sa v diele odráža v podobe silno prítomného buddhistického pocitu nestálosti (mudžókan) a zákona karmy – zákona príčin a následkov (ingakan). Vysoký podiel slov čínskeho pôvodu (tzv. sinojaponského čítania znakov) v diele odrážal zmeny v mužskej japončine na prechode od jej klasickej fázy k modernej. Vznešený a patetický jazyk eposu Heike monogatari sa stal štandardom tvorby neskorších drám nó. R. 1993 vyšiel český preklad pod názvom Příběh rodu Taira.

Higučiová (Higuči), Ičijó, vlastným menom Nacu Higuči 2. 5. 1872 Tokio – 23. 11. 1896 tamže — japonská spisovateľka obdobia Meidži, prvá profesionálna spisovateľka modernej japonskej literatúry. Počas svojej krátkej kariéry (zomrela na tuberkulózu) písala prózy o súdobých ženách a početnú poéziu v klasickej forme tanka (päť veršov s počtom slabík 5 – 7 – 5 – 7 – 7). K jej najvýznamnejším prózam patria napr. Koniec roka (Oocugomori, 1894) a Porovnávanie výšky (Takekurabe, 1896). Jej portrét sa nachádza na japonskej 5 000-jenovej bankovke.

Hjakunin iššu, Po jednej básni od sto básnikov — japonská zbierka sto básní vo forme tanka od 100 najvýznamnejších básnikov japonského staroveku, ktoré vybral a zostavil významný literát Fudžiwara-no Teika (*1162, †1241). Básne z Hjakunin iššu sa stali najznámejšími tankami, ktoré väčšina dnešných Japoncov pozná naspamäť.

Ise monogatari, Príbehy z Ise — japonské klasické dielo žánru uta monogatari (príbehy o básňach) pravdepodobne z konca 9. – 2. polovica 10. stor. Pozostáva zo 125 zdanlivo nesúvisiacich epizód a z 209 básní waka, pričom v každej epizóde je vždy jedna alebo viac básní doplnených prozaickými pasážami rôznej dĺžky. Hlavným hrdinom je muž stotožňovaný s básnikom Ariwarom no Narihirom (*825, †880). Dielo obsahuje básne zobrazujúce jeho život od podstúpenia obradu dospelosti až po báseň zloženú na smrteľnej posteli. Jednotlivé epizódy nie sú radené úplne chronologicky, spája ich dôraz na estetický ideál mijabi (vycibrený vkus). Text Ise monogatari s hlavnou témou lásky v rôznych podobách je základom väčšiny neskorších diel japonskej literatúry.

Itó, Sei, vlastným menom Hitoši Itó, 16. 1. 1905 Macumae, Hokkaidó – 15. 11. 1969 Tokio — japonský prozaik, esejista, prekladateľ a literárny teoretik. Študoval modernú anglickú literatúru, ktorú neskôr aj prekladal. Jeho literárnou prvotinou bola básnická zbierka Cesta žiariacim snehom (Jukiakari no miči, 1926). Od 30. rokov 20. stor. sa venoval literárnej kritike. Autor zbierky esejí Neopsychologická literatúra (Šinšinrišugi bungaku, 1932), románu z hereckého prostredia Vták Ohnivák (Hi no tori, 1949) a experimentálneho románu Narami Senkiči (1950). Za neskrátený preklad diela Milenec lady Chatterleyovej od D. H. Lawrencea bol obžalovaný za šírenie obscénnosti. Súdny spor ho inšpiroval k napísaniu prózy Súd (Saiban, 1952).

Izumi, Kjóka, vl. m. Kjótaró Izumi, 4. 11. 1873 Kanazawa – 7. 9. 1939 Tokio — japonský prozaik a dramatik. V detstve sa venoval čítaniu zábavnej literatúry z obdobia Tokugawa (Edo), čo neskôr ovplyvnilo jeho tvorbu. Prvé prózy písal pod vedením svojho učiteľa, spisovateľa Ozakiho Kójóa. Jeho prvý román Kanmuri Jozaemon (1893) nebol príliš úspešný. Autor tzv. ideových próz (kannen šósecu), napr. Nočný strážnik (Jakó džunsa, 1895), a diel v štýle gotických románov, napr. Mních z hory Kója (Kója hidžiri, 1900; čes. 2007). Po 1912 písal divadelné hry, napr. Démonský rybník (Jašagaike, 1913), z ktorých niektoré boli i sfilmované.

Izumi Šikibu, asi 978 – po 1036 — japonská poetka obdobia Heian (794 – 1185), súčasníčka poetky Murasaki Šikibu, matka poetky Košikibu no Naiši (*997, †asi 1025). Ako 20-ročná sa vydala za izumského guvernéra, po čase však od neho odišla na cisársky dvor do hlavného mesta Heian (Heian-kjó, dnes Kjóto). Jej život dvornej dámy sprevádzali ľúbostné aféry, bola milenkou cisárskych princov Tametaku (*977, †1002) a Acumičiho (*981, †1007). Po ich smrti sa druhýkrát vydala a odišla z dvora. Z vášnivej lásky k princovi Acumičimu sa vyznala vo svojom poetickom denníku (nikki) Denník Izumi Šikibu (Izumi Šikibu nikki, po 1007), v ktorom významnú úlohu majú básne waka, okolo ktorých je vystavaný celý denník ako spomienka na zosnulého princa. Pre text písaný v tretej osobe býva niekedy toto dielo považované za žáner monogatari (rozprávanie). Denník patrí k najúprimnejším spovediam klasickej japonskej literatúry a bol preložený do viacerých jazykov. Autorka dvoch básnických zbierok (Izumi Šikibu šú a Zoku Izumi Šikibu šú) obsahujúcich vyše 500 päťverší tanka. Viaceré básne boli zaradené do cisárskej antológie japonskej poézie Gošúišú (1086) aj do antológie Šinkokinšú. V českom preklade vyšli výbery z jej poézie Závoje mlhy – deník a verše dvorní dámy (2002) a Čtvero ročních dob (2004).

Jamamoto, Šúgoró, vlastným menom Satomu Šimizu, 22. 6. 1903 Hacukari, prefektúra Jamanaši – 14. 2. 1967 Jokohama — japonský spisovateľ. Jeho literárnou prvotinou bola poviedka Okolie chrámu Suma (Sumadera fukin, 1926). Od 30. rokov 20. stor. písal poviedky pre deti a od 40. rokov prózy so samurajskou tematikou. Autor historických románov Jedľové stromy zostali (Momi no ki wa nokotta, 1954 – 58) a Príbehy doktora Červenofúza (Akahige šinrjótan, 1958; sfilmovaný pod názvom Červenofúz, Akahige, 1965, réžia A. Kurosawa), historického príbehu Sabu (Sabu, 1963) a príbehu s autobiografickými prvkami Príbeh modrej pramice (Ao beka monogatari, 1960). Vďaka citlivému prístupu k ľudským osudom patrí dodnes k čitateľsky obľúbeným autorom.

Jokomicu, Riiči, vlastným menom Tošikazu Jokomicu, 17. 3. 1898 Higašijama onsen, dnes súčasť mesta Aizuwakamacu, prefektúra Fukušima – 30. 12. 1947 Tokio — japonský spisovateľ, predstaviteľ japonskej moderny. Svoje literárne prvotiny písal už ako študent. Podieľal sa na sformovaní literárnej skupiny šinkankakuha (neosenzualisti, 1924), ktorá sa vyhranila voči väčšinovému štýlu watakuši šósecu (t. j. ich-román) i proletárskej literatúre a ktorej základom sa stal Jokomicuho štýl kladúci dôraz na rytmus a symboliku. Autor románu Slnečný kotúč (Ničirin, 1923) situovaného do obdobia bájnej vládkyne Himiko, autobiografie Jar sa vezie v kočiari (Haru wa baša ni notte, 1926) i zbierky poviedok Mucha (Hae, 1923), ktorá predstavuje typické nesenzualistické dielo zahŕňajúce originálne vizuálne predstavy. Po návšteve Číny (1928) napísal rozsiahly román Šanghaj (Šanhai, 1928 – 31). O literatúru v štýle prúdu vedomia sa pokúšal v poviedkach Mechanizmus (Kikai, 1930) a Čas (Džikan, 1931). Neskoršie diela, napr. Rodinný znak (Monšó, 1934), písal už jednoduchším štýlom. Svojou esejou Teória čistého románu (Džunsui šósecuron, 1935) spôsobil rozruch, pretože podľa neho rozdiel medzi tzv. čistou literatúrou (džun bungaku) a populárnou literatúrou (taišú bungaku) je len zdanlivý. Autor cestopisov Európsky cestovný denník (Óšú kikó, 1937), v ktorom zachytáva dojmy z cesty po Európe (1936), a nedokončeného románu ovplyvneného japonskou oficiálnou nacionalistickou ideológiou Clivota na cestách (Rjošú, 1937 – 44, súborne vyšlo až 1946), v ktorom konfrontoval východnú a západnú civilizáciu.

Josano, Tekkan, vlastným menom Hiroši Josano, 26. 2. 1873 Kjóto – 26. 3. 1935 Tokio — japonský básnik, publicista a prekladateľ, manžel A. Josanovej. Na prianie otca sa stal buddhistickým mníchom, neskôr kláštor opustil a začal sa venovať publicistike a literárnej činnosti. Od 1919 pôsobil ako profesor japonskej literatúry na Univerzite Keió. Spolu s manželkou sa usiloval o obnovu a modernizáciu básnickej formy tanka. R. 1900 založili literárny časopis Mjódžó (Zornička), v ktorom publikovali prevažne romantickí básnici. Autor básnických zbierok Svetové strany (Tózai nanboku, 1896) a Purpurová (Murasaki, 1901), ktorá okrem básní vo forme tanka obsahuje i poéziu šintaiši (poézia novej formy) populárnu na konci 19. stor. Prekladal z francúzskej a talianskej poézie.

Josanová (Josano), Akiko, 7. 12. 1878 Sakai – 29. 5. 1942 Tokio — japonská poetka, manželka T. Josana. Patrila k najvýraznejším predstaviteľom romantizmu. Spolu s manželom sa výrazne podieľala na obnove a modernizácii básnickej formy tanka. Jej prvá básnická zbierka Rozpustené vlasy (Midaregami, 1901) zaujala úprimnosťou a vášnivosťou básnických obrazov. Angažovala sa v hnutí za práva žien a 1921 bola spoluzakladateľkou dievčenskej univerzity Daitó Bunka Gakuin v Tokiu. Podieľala sa aj na spracovaní rozsiahleho výberu japonskej poézie Nová zbierka desaťtisíc listov (Šin Manjóšú, 1937 – 39) obsahujúcej 26 783 básní od 6 657 básnikov. Do modernej japončiny preložila klasické dielo japonskej autorky Murasaki Šikibu Príbeh princa Gendžiho (→ Gendži monogatari).

Jošikawa, Eidži, vlastným menom Hidecugu Jošikawa, 11. 8. 1892 prefektúra Kanagawa – 7. 9. 1962 Tokio — japonský spisovateľ, najvýraznejší predstaviteľ populárnej japonskej literatúry, tvorca historických románov. V ranom období uverejnil na pokračovanie niekoľko próz s premyslenými a zaujímavými zápletkami, napr. Ťažkosti s mečom, ťažkosti so ženami (Kennan džonan, 1925). R. 1936 – 39 napísal svoj najúspešnejší román Mijamoto Musaši (Mijamoto Musaši; čes. Musaši, 2007) o významnom šermiarovi a kaligrafovi zo začiatku 17. stor. Čitateľsky obľúbené boli aj romány Nové zápisky o Hidejošim (Šinšo Taikóki, 1941; čes. Taiko, 2001) a Nový príbeh rodu Tairovcov (Šin Heike monogatari, 1951), v ktorom originálnym spôsobom vykreslil udalosti z klasického vojenského eposu Heike monogatari. Nositeľ viacerých ocenení.

Jošida Kenkó, vlastným menom Urabe Kanejoši, asi 1282 Kjóto – asi 1350 tamže — japonský básnik a esejista. Pochádzal z aristokratickej rodiny dedične spätej so šintoistickou svätyňou Jošida v Kjóte, podľa ktorej si dal meno. Spočiatku slúžil na cisárskom dvore ako vysokopostavený dvoran, 1313 sa stal buddhistickým mníchom a žil ako pustovník. Podľa sinojaponského čítania znakov svojho pôvodného mena (Kanejoši) sa začal nazývať Kenkó. Patril k najvzdelanejším osobnostiam svojej doby, znalec dvorskej etikety, japonskej a čínskej literatúry i tradičných obradov. Patril k významným básnikom poézie waka a žánru zuihicu, autor Zápiskov z voľných chvíľ (Curezuregusa, asi 1330; čes. 1984), v ktorých uvažuje o japonskej poézii a umení, o rôznych vtedajších i minulých udalostiach, o prírodných krásach, ako aj o ľudskom živote i ľudskej povahe, a i.

Jošimotová (Jošimoto), Banana, vlastným menom Mahoko Jošimoto, 24. 7. 1964 Tokio — japonská spisovateľka. Debutovala prózou Kuchyňa (Kiččin, 1988; slov. časopisecky v Literárnom týždenníku, 1997), za ktorú získala niekoľko literárnych cien. V dielach využíva hovorovú japončinu a spracúva neobvyklé témy odrážajúce mentalitu mladých ľudí na prelome 20. a 21. stor. Autorka novely Dovidenia, Cugumi (Tugumi, 1989; slov. 2005), v ktorej sa vnútorne stotožňuje s postavami dvoch mladých dievčat prežívajúcich spolu koniec leta pri mori, zbierky poviedok Jašterica (Tokage, 1993) a románu Amrita (Amrita, 1994). Viaceré jej diela boli sfilmované.

Kaifúsó, Piesne smútku — najstaršia japonská zbierka poézie napísaná po čínsky (kanši), zostavená 751. Obsahuje 120 básní, niektoré pochádzajú z 1. pol. 7. stor. z obdobia úmrtia princa Šótokua (Šótoku taiši; †622). Z hľadiska štýlu napodobňovali elegantnú ozdobnú poéziu tvorenú na dvoroch čínskych juž. dynastií Liang (502 – 557) a Čchen (557 – 589). Z hľadiska obsahu to boli väčšinou oslavné básne, ktoré vznikli počas banketov a vychádzok do okolia hlavného (sídelného) mesta. Väčšina básní však opisuje čínsku krajinu, len niektoré japonskú krajinu; za typicky japonský býva považovaný samotný názov zbierky. Smútok a nostalgia sú prítomné v úvode zbierky, v ktorej sa pripomína obdobie rozkvetu počas vlády cisára Tendžiho (662 – 671). Pre napodobňovanie čínskej poézie bola zbierka často zatracovaná.

Kamo no Čómei, 1156 asi Kjóto – 1216 asi tamže — japonský básnik, kritik a esejista. Pochádzal z rodiny šintoistických kňazov svätyne Kamo džindža v Kjóte. Pôsobil ako dvoran a básnik na dvore cisára Gotobu (vládol 1183 – 1198), ktorý ho vymenoval do vládneho úradu pre japonskú poéziu (Waka dokoro). Keďže nebol vymenovaný do funkcie správcu svätyne Kamo džindža, na ktorú mal po otcovi nárok, 1204 odišiel z cisárskeho dvora i z verejného života a stal sa buddhistickým mníchom. Spočiatku sa utiahol do hôr Óhara na severe Kjóta a 1208 na vrch Hino na juhu Kjóta, kde žil ako pustovník. Tam napísal svoje najvýznamnejšie dielo, esej Záznamy z pustovne (Hódžóki, 1212; česky v antológii Zápisky z volných chvil, 1984) patriacu k žánru zuihicu (literárne črty) označovaného aj sóan bungaku (literatúra mníchov v ústraní), zbierku buddhistických legiend Zbierka príbehov o prebudení (Hoššinšú, asi 1214) a esej Bezmenné poznámky (Mumjóšó, okolo 1211) obsahujúcu teoretické úvahy o japonskej poézii. Jeho poézia písaná vo forme waka (tanka) sa zachovala v Zbierke Kama no Čómeia (Kamo no Čómei šú, 1181), ako aj v cisárskej básnickej antológii Šinkokinšú (1205).

Kan’ami, plným menom Kan’ami Kijocugu, vlastným menom Júzaki Kijocugu, 1333 ? – 8. 6. 1384 pravdepodobne provincia Suruga (dnes súčasť prefektúry Šizuoka) — japonský herec a autor hier divadla sarugaku a divadla nó, otec Zeamiho Motokija. Pochádzal z rodiny Jamadovcov, ktorá predvádzala divadlo sarugaku (opičie hry), podľa ľudovej tradície bol synovcom slávneho vojnového hrdinu Kusunokiho Masašigeho (†1336). Založil divadelnú skupinu Júzaki (Júzakiza), z ktorej pochádza divadelná škola Kanze patriaca k piatim najstarším školám divadla nó. R. 1374 vystupoval aj pred šógunom Ašikagom Jošimicuom, ktorý sa stal jeho patrónom. Kan’ami zdokonalil divadlo sarugaku a položil základy písania drám nó, do ktorých začlenil energický tanec a spev (kusemai). Autor hier Stúpa a pani Komači (Sotoba Komači; čes. 2004) o stretnutí dvoch mníchov so slávnou a kedysi krásnou japonskou poetkou Ono no Komači (aj Ono Komači, 9. stor.) a Macukaze (Macukaze; čes. v publikácii Dany Kalvodovej Vítr v piniích, 1975), ktorá vznikla na motívy básne Ariwaru no Jukihiru (*818, †893) žijúceho vo vyhnanstve v Sume (dnes súčasť mesta Kóbe).

Kawabata, Jasunari, 11. 6. 1899 Osaka – 16. 4. 1972 Zuši, prefektúra Kanagawa — japonský prozaik a scenárista. V rokoch 1920 – 24 študoval anglickú a klasickú japonskú literatúru na univerzite v Tokiu. Svoje literárne prvotiny, ktoré sú poznačené stratou rodinného zázemia a pocitom samoty (v detstve stratil najbližšiu rodinu a vychovával ho starý otec), písal už počas štúdia, debutoval poviedkou Pohľad na sviatok duší (Šókonsai ikkei, 1921). Spolu so skupinou mladých modernistických autorov (Riiči Jokomicu) sa v roku 1924 podieľal na sformovaní literárnej skupiny, tzv. školy novej citlivosti (šinkankakuha, neosenzualisti), ktorou sa odlíšil od väčšinového štýlu watakuši šósecu (ich-román) i proletárskej literatúry. Ich literárnou platformou bol časopis Bungei džidaj (Literárna doba), ktorý propagoval moderné európske literárne smery. Neosenzualistami presadzovanú symbolickosť, náznakovosť, jazykovú sviežosť a stručnosť uplatnil Kawabata v 122 krátkych prózach Poviedky na dlaň (Tanagokoro no šósecu), ktoré písal počas celého života (posledná vyšla posmrtne 1972).

Prvý literárny úspech získal novelou s autobiografickými prvkami Tanečnica z Izu (Izu no odoriko, 1925; čes. 1988; prvýkrát sfilmovaná 1933, réžia Heinosuke Gošó) o študentovi, ktorý sa na svojich cestách zamiloval do mladej tanečnice zo skupiny potulných hercov. K prostrediu tanečníc sa Kawabata viackrát vrátil, považoval ho za zdroj starojaponských predstáv o kráse. V próze Červený gang z Asakusy (Asakusa no kurenaidan, časopisecky 1929 – 30) zobrazil život v známej tokijskej zábavnej štvrti. Počas 2. svetovej vojny cestoval do Mandžuska a venoval sa štúdiu klasického románu Gendži monogatari. V rokoch 1945 – 62 pôsobil ako predseda japonského PEN klubu (založený 1921), v 60. rokoch 20. stor. prednášal na viacerých univerzitách v USA a pripojil sa k protestnej kampani proti kultúrnej revolúcii v Číne. V povojnovom období napísal väčšinu svojich diel, k najvýznamnejším patrí román Snežná krajina (Jukiguni, 1948; čes. 1969; sfilmovaný 1957, réžia Širó Tojoda) vykresľujúci príbeh estéta a starnúcej gejše, je charakteristický poetickým štýlom, krásou jazyka a nostalgickým návratom k tradičným japonským estetickým hodnotám a zvykom. Román Tisíc žeriavov (Senbazuru, 1951; sfilmovaný 1953, réžia Kozaburo Jošimura) z prostredia čajového obradu je inšpirovaný románom Gendži monogatari. Kawabata za svoje najlepšie dielo považoval román Meidžin (M., časopisecky 1951, knižne 1954; čes. 1988) o poslednom zápase majstra v hre go s oveľa mladším súperom, ktorý vykreslil ako súboj medzi starými japonskými národnými tradíciami a novodobým pragmatizmom. V románe Hlas hory (Jama no oto, 1954; čes. 2002; sfilmovaný 1954; réžia Mikio Naruse), ktorý je lyrickým príbehom o kríze tradičnej japonskej rodiny, skĺbil tradičnú japonskú estetiku, psychologické pasáže, erotizmus i poetický opis prírody. Autor noviel Spiace krásavice (Nemureru bidžo, 1961; sfilmovaná 1968, réžia Kozaburo Jošimura) a Ruka (Kataude, 1964; sfilmovaná 2010, réžia Masajuki Očiai), v ktorej vykreslil témy smrti a erotiky a negatívne stránky ľudskej sexuality, próz O vtákoch a zvieratách (Kindžú, 1933), Odraz mesiaca vo vode (Suigecu, 1953), Jazero (Mizuumi, 1954), Príbeh z dolného mesta (Kawa no aru šitamači no hanaši, 1962) a Staré hlavné mesto (Koto, 1962; sfilmovaná 1963, réžia Noboru Nakamura), ktorej dej sa odohráva v Kjóte, a viacerých filmových scenárov, napr. k filmu Jedna stránka šialenstva (Kurutta ippédži, 1926, réžia Teinosuke Kinugasa).

Mnohé Kawabatove diela boli sfilmované a preložené do viacerých jazykov. V slovenčine vyšiel 1971 výber z Kawabatovho diela pod názvom Spiace krásavice (obsahuje prózy Snežná krajina, Tisíc žeriavov, Hlas hory, Spiace krásavice) v preklade Viktora Krupu. Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1968, prvý v Japonsku).

Ki no Curajuki, 868 – 945 Heian-kjó, dnes Kjóto — japonský spisovateľ a literárny teoretik obdobia Heian. Pochádzal z aristokratickej rodiny Ki. Pôsobil na cisárskom dvore, kde viedol dvorskú knižnicu (gošodokoro) a od 905 sa na príkaz cisára Daiga podieľal na zostavení cisárskej antológie japonskej poézie Kokinšú (dokončená pravdepodobne okolo 905), do ktorej bolo zaradených aj viacero jeho básní. Súčasne je autorom jej japonského predslovu (považovaný za prvé japonské literárnoteoretické dielo), v ktorom o. i. podal dejiny japonskej poézie, pričom spomína šesť básnických géniov (rokkasen) poézie waka. R. 930 – 934 bol guvernérom provincie Tosa na ostrove Šikoku. Po odchode odtiaľ napísal literárny denník Tosa nikki (Denník z Tosy, 935), v ktorom zachytil krásy krajiny, utrpenie spojené s cestovaním i žiaľ nad stratou dcéry; je napísaný slabičnou abecedou kana (Ki no Curajuki predstieral, že ho napísala žena, pretože podľa súdobých spoločenských pravidiel museli vzdelaní muži písať po čínsky). Významný básnik zaradený do skupiny 36 básnických géniov (Sandžú rokkasen) preslávených v 9. a 10. stor. Venoval sa japonskej básnickej forme waka a po čínsky písanej poézii kanši. Autor zbierky poézie waka Curajukiho zbierka (Curajukišú, 10. stor.). Jeho básne boli zaradené do viacerých antológií, napr. Novovybraná poézia waka (Šinsen waka, 10. stor.). Ki no Curajukiho dielo ovplyvnilo nasledujúce generácie japonských básnikov. Ukážky jeho básní vyšli v češtine v antológiách Verše psané na vodu (1943, preklad Vlasta Hilská) a Bledý měsíc k ránu (1994, kolektív prekladateľov), v slovenčine v knihe Kokinšú. Piesne z Cisárskeho úradu pre poéziu (1998, kolektív prekladateľov).

Kinošita, Džundži, 2. 8. 1914 Tokio – 30. 10. 2006 tamže — japonský dramatik, divadelný teoretik a prekladateľ. Patrí k najvýraznejším predstaviteľom japonského moderného divadla. V dramatickej tvorbe sa inšpiroval japonskou ľudovou slovesnosťou a položil základy folkloristického prúdu japonského divadla so sujetmi z tradičného ľudového rozprávania, tzv. folklórnej drámy (minwageki), napr. Rozprávanie o Hikoičim (Hikoiči banaši, 1946; čes. časopisecky v Novom Oriente, 2016). Preslávil sa lyrickou jednoaktovkou Nočný žeriav (Júzuru, 1949; čes. 1976), na ktorej motívy Ikuma Dan (*1924, †2001) napísal rovnomennú operu (1952). Venoval sa aj historickým (Búrka, Fúró, 1947) a satirickým (Nanebovstúpenie žaby, Kaeru šóten, 1951) témam. Niektoré jeho hry majú experimentálny charakter, iné vychádzajú z tradičného divadla kjógen. Autor viac ako 40 divadelných hier, napr. Opát a novic (Óšósan to kozósan, 1947), Trojrohý klobúk (Sankaku bóši, 1952), Okinava (Okinawa, 1961), Japonec menom Ottó (Ottó to jobareru nihondžin, 1962), Medzi bohom a človekom (Kami to hito no aida, 1970) reflektujúcej udalosti 2. svetovej vojny, Slávnosť poludníkov (Šigosen no macuri, 1979), v ktorej hlavnou postavou je bojovník Tomomori z diela Heike monogatari (Príbeh rodu Tairovcov), románu Nekonečné trate (Mugen kidó, 1966), teoretických prác Svet drámy (Doroma no sekai, 1959) a Japončina v japonských drámach (Gikjoku no nihongo, 1982) i viacerých rozhlasových hier. Napísal autobiografickú prózu Hongó (Hongó, 1982). Prekladal divadelné hry európskych autorov, najmä W. Shakespeara. Nositeľ viacerých literárnych ocenení.

Kobajaši, Takidži, 1. 12. 1903 Odate, prefektúra Akita – 20. 2. 1933 Tokio — japonský spisovateľ, predstaviteľ japonskej proletárskej literatúry. Istý čas pracoval ako bankový úradník, neskôr sa začal profesionálne venovať literatúre, aktívne pracoval v odborovom a robotníckom hnutí a organizoval niekoľko štrajkov (1927). Debutoval prózou 15. marec 1928 (Senkjúhjaku nidžúhačinen sangacu džúgoniči, 1928) vydanou v časopise Senki, v ktorej zobrazil udalosti spojené so zatýkaním ľavicových aktivistov na území celého Japonska, cenzúrou však bola zakázaná. V dokumentárnoreportážnom románe Loď na kraby (Kani kósen, 1929; česky 1947; sfilmovaný 1959, réžia So Jamamura, a 2009, réžia Sabu, vlastným menom Hirojuki Tanaka), ktorý bol japonskou kritikou považovaný za najlepšie dielo proletárskej literatúry, opísal vzburu robotníkov na japonskej rybárskej a konzervárenskej lodi v Ochotskom mori a jej násilné potlačenie; po vydaní bol cenzúrou zakázaný. Autor románu Neprítomný pán (Fuzai džinuši, 1929) o neľudských podmienkach života roľníkov na ostrove Hokkaido. Po vstupe do komunistickej strany (1930) bol za svoje aktivity prenasledovaný, po poslednom zatknutí zomrel počas vypočúvania.

Kodžiki, Záznamy o starých veciach — najstaršia zachovaná japonská kronika zostavená 712 za vlády cisárovnej Gemmei (707 – 715) viacerými kompilátormi, jedna z najvýznamnejších japonských literárnych pamiatok a textov šintoizmu, spolu s kronikou Nihongi (Nihon šoki) významný prameň poznania japonských dejín, mýtov i legiend. Na rozdiel od oficiálnej cisárskej kroniky Nihongi určenej pre zahraničie predstavuje Kodžiki súkromnú cisársku kroniku určenú pre Japoncov, jej cieľom bolo osláviť cisársky rod a potvrdiť jeho postavenie a zvrchovanosť. Bola napísaná prevažne v japončine zapísanej čínskym znakovým písmom, pričom čínske znaky boli využité i na fonetický prepis miestnych názvov, vlastných mien a básní. Pre zložitý zápis však postupne prestala byť zrozumiteľná, opätovne rozlúštená bola až na začiatku 18. stor.

Delí sa na tri časti, ktoré podrobne opisujú dejiny cisárskeho rodu od jeho mytologických začiatkov, legendárnych cisárov až po skutočné historické osobnosti z 1. pol. 7. stor. Predhovor, ktorého autorom je jeden zo zostaviteľov Kodžiki, cisársky dvoran Ó no Jasumaró (žil v 8. stor.), je napísaný v klasickej čínštine, ktorú používali vtedajší učenci. Prvá časť sa zaoberá tzv. vekom bohov, teda mýtmi o vzniku nebies a zeme i o zrodení a činoch božstiev. Začína sa príbehom o narodení troch bohov obývajúcich Nebeské výšiny (Vysoké nebeské planiny, jap. Takamanohara). Postupne sa rodili ďalší bohovia, napr. Izanagi a Izanami, ktorí vytvorili pevninu a japonské ostrovy. Po Izanaminej smrti Izanagi splodil ďalšie tri božstvá – bohyňu slnka a pramatku japonského cisárskeho rodu Amaterasu-ómikami, vládcu noci Cukijomiho a vládcu morí Susanoa. K ďalším dôležitým postavám prvej časti patria aj boh Ókuninuši, vládca krajiny Izumo a vnuk bohyne Amaterasu-ómikami, vládca zeme boh Ninigi, ktorý zostúpil na Kjúšu. V druhej časti vystupujú Ninigiho pravnuk, legendárny prvý japonský cisár Džimmu, ktorý dobyl územie od Kjúšu po kotlinu Jamato na Honšu a ovládol celé Japonsko, legendárny princ Jamatotakeru (2. stor.) patriaci k prvým tragickým hrdinom japonskej literatúry a legendárna cisárovná Džingú, ktorá uskutočnila vojenskú výpravu do Kórey a údajne si ju podmanila. Posledným vládcom spomínaným v druhej časti je legendárny cisár Ódžin (270 – 310), počas ktorého vlády sa podľa tradície dostalo do Japonska čínske znakové písmo. V tretej časti ubúda legendárnych rozprávaní a pribúdajú historické fakty, spomínajú sa už historickí cisári a udalosti od vlády cisára Nintokua (313 – 399) až do vlády historicky doloženej cisárovnej Suiko (592 – 628).

Do pol. 20. rokov 20. stor. bola Kodžiki považovaná najmä za japonský historický prameň a za posvätný text šintoizmu. Počas 2. svet. vojny predstavovala ukážku hrdinstva japonského národa a bola oslavovaná mužnosť jednotlivých postáv, čo ich stavalo do opozície voči postavám klasických literárnych diel typu Gendži monogatari, ktoré boli považované za zjemnené. Neskôr sa popri historickej a etnografickej začala vyzdvihovať aj jej literárna hodnota, keďže obsahuje mnoho básní (kajó; najmä ľúbostnú poéziu) patriacich k najstarším zachovaným veršom v japončine. Po 2. svet. vojne sa začal rozsiahly lingvistický výskum Kodžiki najmä v oblasti fonetiky a fonológie, uskutočnili sa porovnávania s kórejčinou, ktorá bola považovaná za jazyk najbližší japončine aj pre podobnosť niektorých japonských a kórejských legiend. Boli uskutočnené aj fokloristické a etnologické výskumy, ktoré identifikovali prežívajúce zvyky v rôznych častiach Japonska. Na Slovensku bola Kodžiki vydaná 1979 v skrátenej podobe pod názvom Japonské mýty Kodžiki v preklade V. Krupu, v Česku 2012 vyšlo kompletné dielo pod názvom Kodžiki: Kronika dávného Japonska v preklade Karla Fialu.

Kokinšú, plným názvom Kokinwakašú, Zbierka starých a súčasných japonských básní — prvá oficiálna zbierka japonskej poézie, prvá tzv. cisárska antológia. V období Heian ju na pokyn cisára Daiga (905) zostavili cisárski úradníci Ki no Curajuki, Ki no Tomonori (žil na prelome 9. a 10. stor.), Mibu no Tadamine (na prelome 9. a 10. stor.) a Óšikóči no Micune (na prelome 9. a 10. stor.), podľa jej vzoru vzniklo neskôr 20 ďalších cisárskych antológií. Obsahuje 1 111 väčšinou anonymných básní (autora majú len niektoré z nich) napísaných vo forme tanka (básne v inej forme sú sústredené v samostatnej knihe) a kvôli pochopeniu zmyslu postupne doplnených o rôzne dlhé predslovy. Súčasťou zbierky sú aj dva obsahovo podobné predslovy, prvý (čínsky) od Kiho no Jošimočiho (†919) a druhý (japonský) od Kiho no Curajukiho považovaný za prvú japonskú poetiku. Tematicky je Kokinšú usporiadaná do dvadsiatich kníh, prvých šesť je venovaných jednotlivým ročným obdobiam (dve jari, jedna letu, dve jeseni a jedna zime), ďalšie sú blahoprajné, o lúčení, cestovné, o menách vecí (bucumei), ľúbostné (najpočetnejšie zastúpená kategória, 360 básní v piatich knihách) a smútočné, dve na rôzne témy, jedna je kniha básní v iných formách ako tanka (napr. čóka – dlhá báseň, sedóka – šesťveršie, haikai – populárna báseň) a ďalšia knihou básní o ceremóniách v cisárskom paláci. Štýl básní sa vyznačuje vycibrenosťou, eleganciou a dokonalým vyjadrovaním. Česky vyšlo niekoľko básní vo výbere Verše psané na vodu: starojaponská pětiverší (1943) v preklade Vlasty Hilskej, v slovenčine vyšiel výber básní pod názvom Kokinšú. Piesne z Cisárskeho úradu pre poéziu (1998) v preklade K. Strmeňa, v zbierke Kvety vĺn. Výber zo starej japonskej poézie (1985) v preklade V. Krupu a v zbierke Kvety srdca (2004) v preklade I. Rumánka.