koberec

Popis ilustrácie

Základné typy ručne viazaných uzlov

Popis ilustrácie

Schematické znázornenie rôznych štruktúr kobercového povrchu

Popis ilustrácie

Orientálny koberec: islamský modlitebný koberec, Smyrna (İzmir), 1800 – 1900, Slovenská národná galéria

Popis ilustrácie

Orientálny koberec širván, 19. stor., Slovenská národná galéria

Popis ilustrácie

Čínsky koberec, 19. stor., Slovenská národná galéria

Text hesla

koberec

1. v užšom význame úžitková a dekoratívna textília veľkej plošnej hmotnosti používaná na pokrývanie podláh (v niektorých krajinách, resp. kultúrach aj na pokrývanie stien), v širšom význame aj nástenná textília (nástenný koberec, napr. tapiséria, gobelín, art protis) určená na dekoráciu stien. Koberce majú výborné tepelno- a zvukovoizolačné vlastnosti, preto sa od staroveku používali ako izolácia stien (najmä u kočovných národov; v niektorých orientálnych krajinách dodnes) alebo na zateplenie podlahy obytných miestností. Okrem úžitkovej majú aj estetetickú funkciu, predstavujú výrazný dekoratívny doplnok interiéru a niektoré majú vysokú umeleckú hodnotu.

V minulosti sa zhotovovali ručne na zvislom (v súčasnosti používaný výhradne na výrobu gobelínov) alebo na vodorovnom tkáčskom stave (na krosnách), v súčasnosti najmä strojovo na tkáčskych strojoch, kvalitnejšie na žakárových tkáčskych strojoch, na niektoré účely aj technológiami výroby netkaných textílií. Materiálom na ich výrobu sú prírodné vlákna (vlna, hodváb, bavlna, juta, sisal, konopné alebo kokosové vlákno), syntetické vlákna (polyamid, polypropylén, polyester, polyakryl) alebo zmesi vláken (napr. vlna – polyamid). Druh a kvalita vláken ovplyvňujú vlastnosti koberca (vzhľad, opotrebovanie, svetlostálosť, odolnosť proti nečistotám a i.), ako aj jeho cenu.

Základným technologickým postupom pri výrobe koberca je kríženie dvoch navzájom kolmých sústav nití: osnovy (zvislo vedené nite najčastejšie z juty alebo z polypropylénu) a útku (vodorovne vedená niť z prírodnej alebo zo syntetickej priadze pretkávajúca osnovnú niť). Pri plocho tkaných kobercoch sa zvislo vedená osnovná niť priamo pretkáva vodorovne vedenou útkovou priadzou. Pri väčšine ostatných kobercov tvorí základnú (nosnú) vrstvu podkladová tkanina, mriežka rozličnej hustoty tvorená osnovou a útkom, do ktorej sa viazaním, všívaním, vpichovaním alebo lepením upevňuje vlasová priadza, čím vzniká povrch s rôznou štruktúrou (slučkový vlas, strihaný vlas alebo reliéfny vzor). Podkladovou vrstvou, ktorá sa výrazne podieľa na životnosti koberca, na jeho izolačných vlastnostiach či na schopnosti odvádzať elektrostatický náboj, môže byť juta (najpoužívanejší materiál, v súčasnosti najmä syntetická juta), guma (používa sa na spevnenie záťažových kobercov), plsť (zmäkčuje koberec, má výborné zvukové a tepelnoizolačné vlastnosti) či latex (lacná technológia; rub koberca sa natiera latexovou hmotou, ktorá nemá výrazné vlastnosti).

Koberce sa členia podľa viacerých kritérií. Podľa spôsobu zhotovovania sa rozlišujú ručne viazané, tkané, všívané a vpichované lepené koberce.

Najcennejšie sú ručne viazané koberce pochádzajúce najmä z Orientu, preto sa nazývajú orientálne koberce (pod Orientom sa chápu tieto hlavné geografické oblasti: Anatólia, Kaukaz, Perzia, resp. Irán, záp. Turkestan, vých. Turkestan, India a Čína, ako aj oblasť sev. Afriky, t. j. Maroko, Tunisko a Egypt). Ručne viazané koberce sú jednostranné (vzor majú len na jednej strane) s vlasovým povrchom. Zhotovujú sa tak, že na zvislé osnovné nite (spravidla z juty; konce osnovných nití presahujúce vlastný rozmer koberca tvoria strapce; niekedy sa strapce uväzujú na už hotový koberec) sa viažu uzly z vlnenej (česanej alebo mykanej) či z hodvábnej priadze, ktorých konce tvoria vlas (rad uzlov vytvára tzv. vlasový útok). Priadza sa viaže dvojakým spôsobom podľa dvoch základných typov uzla: perzského a tureckého. Pri asymetrickom perzskom uzle (nazývaný aj senneh podľa mesta Sanandadž v záp. Iráne, resp. podľa jeho staršieho názvu Senneh) sa priadza obtáča okolo jednej osnovnej nite dookola a okolo druhej v neuzavretej slučke, pri symetrickom tureckom uzle (nazývaný aj gördes podľa mesta Gördes v str. Turecku) sa priadza viaže úplným obtočením okolo dvoch osnovných nití. Po uviazaní celého radu uzlov spravidla nasleduje jeden alebo niekoľko útkových radov z juty (spevňujúci základný útok). Konce vlnenej alebo hodvábnej útkovej priadze sa po uviazaní uzla zostrihávajú na rovnakú dĺžku, čím vzniká charakteristický vlas. Vzory sa vytvárajú použitím rozlične zafarbenej útkovej priadze (používajú sa prírodné farbivá). Kvalita a hodnota ručne viazaných kobercov závisí od kvality priadze a počtu uzlov na m2, priemerný počet uzlov je 16-tis. – 80-tis. na m2, pri niektorých kobercoch však môže byť oveľa vyšší (až 600-tis.). Za najstarší zachovaný ručne viazaný koberec na svete sa považuje koberec z archeologickej lokality Pazyryk (okolo 400 pred n. l.; 183 × 200 cm, 360-tis. symetrických uzlov na m2) objavený v hrobe skýtskeho princa v pohorí Altaj na Sibíri, v súčasnosti uchovávaný v Ermitáži v Petrohrade. Koberce z jednotlivých oblastí (ďalej členené podľa regiónov, resp. podľa miest zhotovovania a podľa nich nazývané) sa vyznačujú osobitými vzormi a farebnosťou. Ručne viazané orientálne koberce sa pokladajú za originálne umelecké diela (napr. 2010 bolo tradičné umenie viazania kobercov v iránskych mestách Fars a Kášán zapísané do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO). Najcennejšie orientálne koberce predstavujú originál (takéto koberce sa označujú ako pôvodné), v súčasnosti sa však orientálne koberce viažu aj v manufaktúrach podľa predlohy dizajnérov (dizajnový koberec).

Osobitnú skupinu ručne viazaných kobercov tvoria koberce zhotovované v Európe, tzv. európske koberce. Prvé viazané koberce na území Európy sa zhotovovali v Španielsku po obsadení veľkej časti krajiny Maurmi (Arabmi; 711 – 1492), hlavnými mestami ich výroby boli Cuenca a Almería. Do 17. stor. sa používala technika tzv. španielskeho uzla (symetrický uzol viazaný na jednej osnovnej niti). Popri typických maurských motívoch (hviezdy, stromy, na bordúrach nápisy kúfskym písmom) sa v 14. – 15. stor. začali objavovať gotické motívy, erby ap. Inšpiráciou boli aj perzské motívy známe z keramických obkladov stien. V 15. – 16. stor. ovplyvnili dekor kobercov motívy odvodené z talianskej renesancie (kvetinové girlandy i listové úponky). V 16. stor. európski tkáči napodobňovali koberce importované do Európy z Osmanskej ríše (napr. v 17. – 18. stor. sa pri väčšine španielskych kobercov používal turecký uzol). Významná manufaktúra na výrobu ručne viazaných kobercov Manufacture de la Savonnerie vznikla 1624 vo Francúzsku s ateliérmi v Paríži a v Lodève (juž. Francúzsko), najväčší rozvoj dosiahla v období 1650 – 85 a pracuje dodnes. Výzdoba kobercov mala čisto európsky charakter, bola odvodená od renesančných a barokových vzorov. Ich návrhy tvoril napr. aj Ch. Le Brun. Častými motívmi boli naturalistické girlandy kvetov, akanty alebo mytologické scény. Koberce zo Savonnerie boli žiadané aj počas nasledujúcich vyše 100 rokov (napr. pre kráľovské paláce Louvre, Tuilleries, Versailles a i.). Matné farby a rokokové motívy typické pre obdobie vlády Ľudovíta XV. vystriedali koncom 18. stor. tmavé zemité farby a geometrické vzory typické pre etruský štýl. Európsky primát v manufaktúrnom zhotovovaní kobercov patrí Francúzsku, kde sa tkanie kobercov rozvíjalo od 17. stor. v čase úpadku španielskej výroby (doklady o minimálne 300 rokov skôr existujúcej produkcii sa nezachovali). Významným centrom bol stredofrancúzsky Aubusson, kde bola 1743 založená manufaktúra, ktorej produkciu charakterizujú komplikované vzory (v 19. stor. so zložitými girlandami) a dokonale realistický kvetinový dekor. V Anglicku sa koberce zhotovovali od pol. 15. stor., v 16. stor. v manufaktúrach v Barchestone (Sheldon Looms, založená v pol. 16. stor.) a v Norwichi, od 1755 sa ručne viazané koberce zhotovovali v Axminsteri. Manufaktúry na koberce sa zakladali po celej Európe, napr. ručne viazané koberce sa zhotovovali v dielni založenej 1643 v meste Brody (dnes na Ukrajine), významnou oblasťou vzniku ľudových, ručne viazaných kobercov bol aj Balkánsky polostrov. V 19. stor. sa výroba kobercov zmechanizovala; renesancia výroby ručne viazaných kobercov nastala nakrátko v posl. štvrtine 19. stor. v Spojenom kráľovstve najmä pod vplyvom W. Morrisa a hnutia Arts and Crafts. V Európe sa v súčasnosti vyrábajú koberce len strojovo (s výnimkou kobercov zhotovovaných rozličnými technikami v malom počte remeselných dielní, resp. kobercov zhotovovaných podomácky, zo záľuby).

Tkané koberce sú plošné textílie presne ohraničených rozmerov, veľkej hmotnosti, zhotovené ručným alebo strojovým tkaním z prírodných alebo zo syntetických vláken, resp. z ich zmesí.

Ručne tkané koberce sa zhotovovali na tkáčskych krosnách už v staroveku, napr. v Egypte, Asýrii alebo v Babylone, kde slúžili aj ako ochrana proti slnečnému žiareniu, a na rozdiel od ručne viazaných orientálnych kobercov (vyrábaných len v Oriente) sa dodnes tkajú vo všetkých kultúrach a krajinách na svete (napr. na Slovensku handričkové koberce). Rozkvet ich výroby v Európe nastal v pol. 16. stor. vo Flámsku a vo Francúzsku (Beauvais) a v 18. stor. v Nemecku. V Anglicku založili 1749 tkáči, ktorí tam emigrovali z Francúzska, manufaktúru na výrobu kobercov v Paddingtone (dnes mestská časť Londýna), neskôr sa presťahovala do Fulhamu. Od 1756 až do konca 18. stor. úspešne pôsobila manufaktúra v Exeteri. Vyrábali sa koberce určené pre aristokraciu a inú zámožnú klientelu, často podľa návrhov výtvarných umelcov. Od 1756 pôsobila manufaktúra Moorfields v Londýne, 1769 vznikli koberce podľa návrhov R. Adama. Známa bola aj poľská a západoukrajinská produkcia kelímov.

V súčasnosti sa strojovo tkané koberce vyrábajú tak z prírodných, ako aj zo syntetických vláken, môžu byť vzorované (napr. klasické orientálne, ale aj africké či moderné motívy, farebnosť je neobmedzená) alebo jednofarebné. Najznámejšie strojovo tkané koberce sú axminsterské koberce napodobňujúce ručne viazané koberce. Kým v minulosti sa ako axminsterské koberce označovali koberce s vysokým vlasom a so vzormi vytvorenými tkaným ženilkovým útkom (→ ženilka), v súčasnosti sa tak označujú koberce vyrábané na štipcových (tzv. gripperaxminsterských) tkáčskych strojoch; ich pestrofarebný vlasový povrch vzniká z kúskov priadze, ktoré sa do podkladovej tkaniny vkladajú pomocou štipcov. Na prútových tkáčskych strojoch sa vyrábajú hladké jednolícne koberce s jemným alebo so zrnitým jednofarebným vlasovým povrchom vytváraným zatkávaním a vyťahovaním prútov (oceľových drôtov), cez ktoré sa preväzuje vlasová osnova. Prúty môžu byť hladké alebo s nožom. Hladké prúty vytvárajú po vytiahnutí na lícnej strane kobercovej slučky (vyťahovaný vlas), napr. pri jednofarebných alebo melírovaných kobercoch typu buklé so zrnitou povrchovou štruktúrou vyrábaných z mykaných priadzí hrubších vĺn a srstí alebo zo sisalu v kombinácii so syntetickými priadzami. Takéto koberce sú trvanlivé, majú veľmi dobrú tepelnú i zvukovú izoláciu a pomerne nízku hmotnosť a ľahko sa udržiavajú; používajú sa v obytných priestoroch a v menej zaťažených podlahách kancelárií. Prúty s nožom vytvárajú po vytiahnutí zrezaný vlas, napr. hladké jednolícne koberce s jemným jednofarebným povrchom typu velvet alebo velúr, pričom výška vlasu podľa výšky použitého prúta môže byť 3 – 8 mm. Pri konečnej úprave sa vlas pristrihuje. Pri výrobe niektorých typov kobercov sa používajú obidva druhy prútov a takto vytvorený vlas sa označuje ako kombinovaný (frizé), pri kobercoch typu heatset je použitá priadza tepelne upravená, čím sa stáva odolnou proti zošliapaniu či opotrebovaniu vysávaním. Typy frizé i heatset sa vyrábajú z vlny alebo z bavlny a najčastejšie z polyakrylových vláken (vzhľadom pripomínajú vlnené koberce). Tzv. dvojplyšové koberce sa vyrábajú súčasným tkaním dvoch kobercov nad sebou lícom k sebe. Spojené sú vzorovými vlasovými osnovnými priadzami, ktoré sa priamo na tkáčskych strojoch rozrezávajú v strede nožom. Výhodou tejto technológie je úspora materiálu (vlna alebo syntetická priadza) a možnosť nastavenia výšky vlasu. Vyznačujú sa vysokou vlasovou hustotou (t. j. pomer hrúbky vlasovej vrstvy a jej hmotnosti), jemnosťou a hodvábnym leskom, vzor je vidieť aj na rubovej strane, čím pripomínajú ručne viazané koberce. Sú určené do bytových priestorov. Z prírodných vláken sa vyrábajú aj obojstranné hrubo tkané jutové (najlacnejší typ koberca určený predovšetkým na pokrytie silno zaťažených podláh na chodbách a v predsieňach), sisalové (lepšie odolávajú zmenám vlhkosti ako jutové, preto sa uplatňujú v kúpeľniach, kuchyniach a na chodbách) a kokosové koberce (zvyčajne jednofarebné, veľmi trvanlivé, vlhkosť prijímajú len nepatrne, používajú sa vo vstupných halách, v prostriedkoch hromadnej dopravy, plavárňach, kúpeľniach ap. Ich nevýhodou je neohybnosť a veľká hmotnosť, nie sú vhodné na schodiská, kde sa rýchlo lámu).

Pri všívaných kobercoch (→ všívanie, angl. tufting) sa vlasová priadza všíva do vopred zhotovenej základnej (podkladovej) textílie. Napnutá nosná textília sa v prešívacom zariadení prepichuje ihlami s navlečenými vzorovými priadzami, ktoré na opačnej strane zachytí chápač, a tak sa pri spätnom pohybe ihly vytvorí slučka; stroje na výrobu kobercov so strihaným (rezaným) vlasom majú na každom chápači nôž, ktorý slučky prereže. Následne sa rubová strana natrie spevňujúcim materiálom (napr. latexom), aby sa voľne naviazaný vlas pevne spojil s podkladom. Na získanie dostatočnej stability rozmerov a bezchybnej priliehavosti koberca na plochu sa nalepí druhá rubová vrstva z juty, polyesterovej tkaniny alebo z polypropylénového rúna, iným druhom rubovej vrstvy je tzv. penový rub, ktorý zvyšuje tepelnú izoláciu a zmäkčuje nášľap.

Menej kvalitné vpichované lepené koberce s nižšou životnosťou sa vyrábajú podobnou technológiou, vlákna (bez vytvárania slučiek) sa však priamo vpichujú do zlisovaného materiálu základnej (nosnej) vrstvy. Tieto koberce sa vyrábajú väčšinou z recyklovaných priadzí s použitím lepidla. Lícna strana je kvalitnejšia ako rubová, ktorá vzniká zatieraním a stužením, napr. latexom.

Podľa dĺžky vlasu (t. j. dĺžky časti vlasovej priadze od podkladovej tkaniny po špičku priadze) sa rozlišujú koberce s nízkym vlasom, pri ktorých je priadza zostrihaná tesne nad povrchom a patrí k nim väčšina ručne alebo strojovo viazaných i tkaných kusových kobercov a rozličné druhy pásových kobercov, napr. ženilkové a velúrové koberce či koberce typu buklé, a koberce s vysokým vlasom, ku ktorým patria napr. tkané guby z ovčej vlny s dlhým nespriadaným vlasom zhotovované aj na Slovensku (v Grécku nazývané flokati), ďalej ručne viazané koberce zhotovované v Škandinávii, nazývané rya, ktorých dekor tvoria napr. ľudské postavy v pároch alebo abstraktné vzory, či rovnako ručne viazané berberské koberce (spravidla jednofarebné, zvyčajne vo farbe vlny, resp. béžové). Plocho tkané koberce nemajú vlas, sú dvojrozmerné, napr. kelím alebo na Slovensku rozšírené ručne tkané handričkové koberce z bavlnených či zo zmesových odstrižkov textílií so vzorom z užších alebo zo širších pásikov alebo z menších či z väčších štvoruholníkov (pokrovce).

Podľa spôsobu použitia sa koberce vyrábajú ako polozáťažové (určené do bytových priestorov), vysokozáťažové (do hotelov, kancelárií, konferenčných priestorov, škôl, nemocníc) či extrémne záťažové (na miesta s veľkým pohybom ľudí, napr. do vstupných hál, veľkých obchodných domov, na frekventované schodiská).

Podľa spôsobu uloženia sa rozlišujú voľne položené kusové koberce a koberce, ktoré sa k podlahe zvyčajne fixujú lepidlom alebo obojstrannou kobercovou páskou (tzv. kobercové štvorce, resp. dlaždice, či celoplošné pásové koberce z kobercovej metráže pokrývajúce celú plochu miestností). Kusové koberce môžu mať rozličné tvary a rozmery, najčastejšie tvar obdĺžnika (s rozmermi napr. 60 × 110 cm, 80 × 120 cm, 80 × 150 cm, 120 × 140 cm, 160 × 230 cm, 200 × 290 cm), ale aj kruhu alebo elipsy, osobitné typy predstavujú behúne (úzke a dlhé koberce; najčastejšie 70 × 300 cm) a tzv. mostíky (spravidla okolo 70 × 110 cm; určené na pokrytie voľných podlahových plôch medzi kobercami väčších rozmerov).

Pásové koberce alebo veľké metrážové koberce sú celoplošné podlahové textílie patriace k obľúbeným podlahovým krytinám, vyrábajú sa od 50. rokov 20. stor. Sú navinuté na kotúčoch (minimálna šírka 2 m, maximálna 5 m; dĺžka v závislosti od hmotnosti a druhu koberca až 20 – 25 m) a zákazníkovi sa z nich v predajniach podľa jeho požiadaviek odstrihne.

Osobitný typ koberca predstavuje modlitebný koberček používaný v islamskom prostredí;

2. súvislá plocha husto pokrytá rovnakým materiálom, napr. trávnikový koberec (plocha porastená husto vysiatou trávou), asfaltový koberec (vozovka, ktorej povrch tvorí kamenivo spojené asfaltom); vo vojenskom slangu kobercový nálet (súvislé husté bombardovanie plošných cieľov).

Zverejnené v marci 2017.

Koberec [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2023-01-29]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/koberec