knižnica

Text hesla

knižnica — vo všeobecnom význame súbor (zbierka) nosičov informácií, aj miestnosť (priestor), v ktorej sú uschovávané;

1. zastarano bibliotéka — kultúrna, informačná a vzdelávacia inštitúcia, ktorá získava, spracúva, uschováva a ochraňuje knižničné zbierky a prostredníctvom výpožičiek alebo poskytovaním iných štandardných alebo nadštandardných knižnično-informačných služieb ich sprístupňuje určitej komunite, čím napomáha uspokojovanie kultúrnych, informačných, vedeckovýskumných a vzdelávacích potrieb používateľov a podporuje ich celoživotné vzdelávanie i tvorivý osobnostný rozvoj. Obsah knižníc sa v minulosti rozhodujúcou mierou podieľal a aj v prítomnosti sa podieľa na výmene informácií a budovaní duchovných hodnôt spoločnosti. Každá národná kultúra sa primeraným spôsobom usiluje zachovať, interpretovať a využívať písomné kultúrne dedičstvo zhromaždené v inštitucionálnych a súkromných knižniciach, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť kultúrneho dedičstva. Výskum ich dejín prispieva k poznaniu intelektuálnej, kultúrnej, spoločenskej a výchovno-vzdelávacej úrovne jednotlivých národov, prináša autentické svedectvo o dejinách národa, o hospodárskom, politickom, kultúrnom a spoločenskom živote rôznych vrstiev spoločnosti. Výsledkom výskumov je priamy vplyv na ďalší výskum parciálnych tém dejín knižnej kultúry. Poznanie knižničných fondov má všeobecný kultúrno-spoločenský prínos a ich interdisciplinárny charakter má prínos nielen z hľadiska dejín knižnice, ale aj iných vedných odborov. Spracúvatelia historických knižničných fondov pri svojej práci objavujú nové skutočnosti a postupujú v spoločnom interdisciplinárnom výskume s inými vednými odbormi.

Knižničná zbierka, tradične nazývaná knižničný fond, predstavuje usporiadaný súbor všetkých knižničných dokumentov, t. j. knižničných jednotiek, ktorými sú napr. kniha (aj každý samostatný zväzok diela na pokračovanie), ukončený ročník periodika, rukopis, hudobnina, grafika, obraz, kresba, kartografický knižničný dokument (mapa), patentový a firemný dokument, technická norma, audiovizuálny, elektronický a mikrografický dokument. Na orientáciu vo fonde a na efektívne vyhľadávanie dokumentov v ňom slúži knižničný katalóg, ktorý tvoria katalogizačné záznamy obsahujúce základné informácie o dokumente (meno autora, názov diela, rok vydania, signatúru, pri periodikách okrem názvu aj ročník a i.). V minulosti sa katalogizačné záznamy vyhotovovali formou katalogizačného lístka (písali sa ručne alebo na písacom stroji), v súčasnosti väčšina knižníc používa online katalógy verejne prístupné prostredníctvom terminálov výpočtového systému knižnice alebo prostredníctvom internetu. Prístup ku knižničným dokumentom, ktoré knižnica umožňuje používateľom prostredníctvom knižnično-informačných služieb, môže byť priamy (fyzický) alebo elektronický (s využitím elektronických informačných a komunikačných technológií). V súčasnosti informatizácia knižničných procesov a služieb umožňuje širokú kooperáciu knižníc a informačných inštitúcií, spoločné používanie knižničných zdrojov a informácií, personalizáciu služieb a rozvoj poskytovania knižničných a informačných služieb prostredníctvom osobných mobilných zariadení.

Knižnice pomáhajú uspokojovať rôzne informačné, kultúrne a vzdelávacie potreby a záujmy ľudí, žiadna knižnica však nie je schopná uspokojiť potreby všetkých. Preto sa podľa profilácie knižničných fondov (ich zamerania, zloženia a špecializácie) a rozsahu poskytovaných knižnično-informačných služieb, resp. podľa úlohy (funkcie) danej knižnice rozlišujú 3 základné druhy knižníc – vedecké, verejné a špeciálne, a v rámci nich v medzinárodnej klasifikácii základné typy knižníc – národné, vedecké, akademické, verejné, školské a špeciálne, ktoré spolu v rámci krajiny, regiónu alebo oblasti ľudskej činnosti vytvárajú viacstupňový knižničný systém. Vedecké knižnice (výskumné knižnice) slúžia na vzdelávacie a vedecké účely a zhromažďujú špeciálne zbierky z jedného alebo z viacerých vedných odborov (oblastí). Ich fondy zvyčajne obsahujú cenné historické zbierky rukopisov, starých a vzácnych tlačí, máp, hudobnín ap., pričom knižnice budujú svoje digitálne úložiská (repozitáre; sieťovo prístupné systémy, v ktorých sú uložené digitálne objekty určené na ďalšie sprístupnenie a využitie). Poskytujú nielen služby viazané na vlastné fondy, ale využívajú aj kooperáciu knižníc a informačných inštitúcií a spravidla zabezpečujú kvalifikovaný prístup akademickej obce do externých, voľne dostupných alebo komerčných informačných zdrojov a databáz. Typom vedeckej knižnice sú najčastejšie národné knižnice, univerzálne a špecializované vedecké knižnice a akademické knižnice. Národné knižnice slúžia ako národné alebo štátne dlhodobé úložiská knižničných dokumentov, ich zbierky obsahujú vzácne, cenné alebo významné diela. Majú právo tzv. povinného výtlačku (zákonného deponátu), čo znamená, že na základe zákona dostávajú predpísaný počet exemplárov každej publikácie, ktorá bola vydaná alebo vyrobená v danej krajine. Na rozdiel od verejnej knižnice zriedka umožňujú požičiavanie kníh občanom. Národnou knižnicou na Slovensku je Slovenská národná knižnica v Martine. Európske národné knižnice sú prostredníctvom Európskej knižnice (The European Library, skratka TEL) navzájom online prepojené a spolupracujú v rámci Konferencie európskych národných knihovníkov (Conference of European National Librarians, CENL). Univerzálne vedecké knižnice sústreďujú odbornú literatúru z viacerých vedných oblastí (na Slovensku Univerzitná knižnica v Bratislave, Štátna vedecká knižnica v Banskej Bystrici, Štátna vedecká knižnica v Košiciach, Štátna vedecká knižnica v Prešove a Ústredná knižnica SAV v Bratislave), špecializované vedecké knižnice sú zamerané na určitý odbor alebo disciplínu vedy a výskumu (na Slovensku Slovenská lekárska knižnica v Bratislave, Slovenská pedagogická knižnica v Bratislave, Centrum vedecko-technických informácií SR v Bratislave). K najvýznamnejším svetovým vedeckým knižniciam patria napr. Bodleyho knižnica (ústredná knižnica Oxfordskej univerzity) v Spojenom kráľovstve, Harvardská knižnica v Cambridgei (Mass.) v USA a Jagelovská knižnica (knižnica Jagelovskej univerzity) v Krakove v Poľsku. Typom vedeckých knižníc sú aj akademické knižnice zriaďované pri univerzitách, fakultách a katedrách vysokých škôl spravidla ako ich povinná súčasť. Slúžia študentom a vedecko-pedagogickým zamestnancom a obsahujú zbierky zodpovedajúce študijným programom a vedeckému zameraniu vysokých škôl a univerzít. K akademickým knižniciam patrí napr. Akademická knižnica UK v Bratislave zriadená 2004 a poskytujúca knižničné služby prostredníctvom 13 fakultných knižníc, Slovenská ekonomická knižnica Ekonomickej univerzity v Bratislave, Slovenská lesnícka a drevárska knižnica pri Technickej univerzite vo Zvolene a Slovenská poľnohospodárska knižnica pri Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre. Verejné knižnice sú otvorené výpožičné knižnice slúžiace širokej verejnosti a v rámci určitej lokality alebo regiónu plnia prevažne kultúrnu funkciu. Predstavujú najpočetnejší typ knižníc v danej krajine. Môžu byť regionálne, krajské (regionálne s krajskou pôsobnosťou) alebo mestské (resp. obecné). Zriaďujú a financujú ich z verejných zdrojov organizácie verejnej a štátnej správy alebo súkromný sektor. Majú univerzálne zbierky, často osobitné oddelenia (pre deti, mládež, dospievajúcich, dospelých ap.). Okrem výpožičiek poskytujú konzultácie, organizujú besedy (napr. so spisovateľmi) a iné moderované vzdelávacie podujatia i zábavné aktivity. Osobitný typ verejnej knižnice predstavujú školské knižnice, ktoré sú zvyčajne súčasťou vzdelávacieho systému a slúžia žiakom a študentom základných a stredných škôl. Ich knižničný fond je spravidla zameraný na potreby školy, niekedy plnia aj úlohu verejnej obecnej knižnice. Špeciálne knižnice slúžia osobitným odborným, vedeckým, administratívnym a iným potrebám fyzických alebo právnických osôb. Sú to knižnice firiem, verejných a štátnych inštitúcií, múzeí, výskumných laboratórií, advokátskych kancelárií, ministerstiev, agentúr ap., patria k nim aj knižnice pre znevýhodnených občanov, nemocničné, lekárske, právnické, vojenské, hudobné, historické a iné knižnice. Špeciálnymi knižnicami na Slovensku sú napr. Parlamentná knižnica Národnej rady SR v Bratislave, Slovenská knižnica pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči a Knižnica pre mládež mesta Košice v Košiciach. K historickým knižniciam patria knižnice, ktoré jestvovali v minulosti a ich zbierky sú v súčasnosti roztratené (napr. Knižnica Mateja Korvína, Bibliotheca Corviniana), či kompletne zachované zbierky, ktoré boli pôvodne samostatnou knižnicou a dnes sú súčasťou fondov inej knižnice. K najvýznamnejším historickým knižniciam na Slovensku patria šľachtické knižnice (Aponiovská knižnica, Zayovská knižnica; dnes v správe Slovenskej národnej knižnice v Martine; Andrášiovská knižnica v Betliari), kláštorné knižnice (napr. františkánske knižnice z Malaciek a zo Skalice), lyceálne knižnice, Knižnica Safveta bega Bašagića (1997 zapísaná do Registra Pamäť sveta UNESCO) v Univerzitnej knižnici v Bratislave, osobné knižnice (Knižnica Martina Hamuljaka, Knižnica Michala Rešetku, knižnica Andreja Kmeťa; dnes v Slovenskej národnej knižnici v Martine; a i.), knižnice spolkov (napr. Knižnica Učenej spoločnosti malohontskej) a i.

Podľa formy poskytovania výpožičných služieb sa rozlišujú dva štandardné typy knižníc: otvorené a zatvorené. Otvorené knižnice poskytujú jednotlivým používateľom, komunitám alebo iným knižniciam a organizáciám absenčné výpožičné služby (možnosť vypožičať si určité knižničné jednotky aj mimo priestorov knižnice). Zatvorené knižnice (aj referenčné knižnice) poskytujú za určitých podmienok definovaných legislatívou alebo vnútornými predpismi len prezenčné výpožičné služby (t. j. len v priestoroch knižnice) alebo špeciálne služby. Sú to knižnice obsahujúce zbierky na výskumné účely, napr. na vysokej škole. Niektoré ich knižničné jednotky môžu mať veľkú historickú hodnotu, dokonca môžu byť unikátne. Často ide o špeciálne študovne, kde sú umiestnené referenčné diela, ako sú slovníky, encyklopédie, príručky ap. Moderné knižnice 20. a 21. stor. sú spravidla kombináciou týchto dvoch princípov, časť zbierok požičiavajú absenčne a časť zbierok sprístupňujú len za určitých podmienok. Niektoré knižnice majú právo vyraďovať knižničné jednotky zo svojho knižničného fondu (napr. verejné alebo školské knižnice), knižnice, ktoré toto právo nemajú a zodpovedajú za dlhodobé (viac ako 100 rokov) uschovávanie knižničných jednotiek, sa nazývajú konzervačné knižnice (spravidla sú nimi národné knižnice). Vzhľadom na rastúci počet dokumentov fixovaných na iných médiách než na tradičnom papieri vzniká v súčasnosti pomerne rýchlo nový typ knižnice informačného typu, tzv. mediatéka. Osobitný typ knižnice predstavujú digitálne knižnice, ktoré získavajú, skladujú, ochraňujú a sprístupňujú digitálne dokumenty získané digitalizáciou klasických knižných dokumentov (s cieľom zvyšovať ich dostupnosť čo najširšiemu okruhu používateľov, ktorí tak majú aj bez návštevy knižnice možnosť dostať sa cez počítačové siete nielen k bežným, ale aj k unikátnym knižničným zbierkam) alebo dokumenty vytvorené v počítači (tzv. born digital). Začali vznikať v 2. pol. 20. stor. (→ Projekt Gutenberg), a najmä od začiatku 21. stor., keď knižnice začali vo veľkej miere využívať možnosti informačných a komunikačných technológií (počítačov, skenerov, špeciálnych softvérov, a najmä internetu); príkladom digitálnej knižnice je napr. Kongresová knižnica vo Washingtone v USA, ktorá prostredníctvom online katalógu umožňuje prístup k sekundárnym informáciám o svojej rozsiahlej zbierke, ako aj k plne digitalizovaným textom niektorých jej častí. R. 1997 bol spustený internetový portál GABRIEL (akronym z GAteway and BRIdge to Europe’s National Libraries) európskych národných knižníc združených v Konferencii európskych národných knihovníkov (angl. Conference of European National Librarians, CENL), ktorý bol v lete 2005 nahradený portálom Európska knižnica (The European Library, skratka TEL) umožňujúcim prístup do elektronických katalógov všetkých národných knižníc z členských krajín Rady Európy. R. 2004 vytvorila Slovenská národná knižnica v Martine súborný online katalóg a internetový portál Slovenská knižnica, ktorý sa stal štandardným prístupovým miestom ku katalógom a k zbierkam najväčších knižníc a zbierkových pracovísk na Slovensku a 2006 súčasťou Európskej knižnice.

R. 2008 vznikol program digitalizácie európskych knižničných dokumentov a z finančných prostriedkov Európskej komisie sa začala budovať digitálna knižnica Europeana, ktorá s cieľom sprístupniť verejnosti európske kultúrne dedičstvo umožňuje prístup nielen ku katalogizačným záznamom o dokumentoch inštitúcií (tzv. deskriptívne metadáta), ale aj k samotným úplným dokumentom (textom, obrazom, zvukovým záznamom, videám). V jednotlivých krajinách začali vznikať digitálne úložiská (repozitáre), ktoré podstatne uľahčujú, zjednodušujú, urýchľujú a personalizujú komunikáciu medzi knižnicami a používateľmi ich služieb. Na tomto projekte sa od 2008 zúčastňujú aj subjekty zo Slovenska, cez ktoré sa postupne sprístupňujú digitálne objekty z európskych pamäťových a fondových inštitúcií. Portál Európskej knižnice tak umožňuje neobmedzený prístup ku katalogizačným záznamom európskych národných knižníc a prostredníctvom medzinárodnej informačnej online služby k bibliografickým a digitálnym zdrojom (knihám, novinám, časopisom, zvukovým záznamom) v 20 jazykoch približne v 43 národných knižniciach Európy. Partnerom medzisektorovej Europeany v SR sú projekty Digitálna knižnica a digitálny archív (cieľom je digitalizácia viac ako 2,5 mil. objektov, pričom polovicu tvoria objekty zo slovacikálneho fondu Slovenskej národnej knižnice, ako sú monografie, noviny a časopisy, odborné články zo zborníkov a z odborných periodík a špeciálne dokumenty v podobe máp alebo pohľadníc, a polovicu archívne dokumenty zo zbierok Slovenského národného archívu, napr. sčítacie hárky zo sčítaní ľudu z 1. pol. 20. stor., archívne dokumenty Ministerstva kultúry Slovenskej socialistickej republiky z rokov 1969 – 89), Digitálne múzeum (digitalizácia najvýznamnejších múzejných zbierok Slovenského národného múzea, Múzea SNP, Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši, ÚĽUV-u a i.), Digitálna galéria (digitalizácia zbierkových predmetov slovenských galérií), Digitálna audiovízia (kultúrne objekty z fondov Slovenského filmového ústavu a Rozhlasu a televízie Slovenska) a Digitálny pamiatkový fond (nehnuteľné kultúrne pamiatky, napr. domy, kaštiele, hrady, kostoly ap., digitálnym výstupom budú veľké 3D objekty; hnuteľné kultúrne pamiatky, digitálnym výstupom budú 2D a malé 3D objekty v interiéroch nehnuteľných pamiatok, napr. liturgické predmety v kostoloch; archeologické nálezy a náleziská). R. 2005 vznikla iniciatíva Knižnica 2.0 (angl. Library 2.0) ako reakcia na rastúcu účasť používateľov na tvorbe obsahu webu a na ich vzájomnú komunikáciu. Jej cieľom je prispôsobiť činnosť verejných knižníc meniacim sa potrebám používateľov pomocou technológií Web 2.0 (chat, streamovanie, tagovanie, wiki, sociálne siete ap.) a zároveň zainteresovať používateľov na činnosti knižníc a na skvalitňovaní ich služieb.

Dejiny knižnice sú úzko spojené s vývojom písma a s dejinami rozličných foriem knihy, resp. iných nosičov informácií. Knižnice sa vyvinuli zo zbierok, v ktorých sa archivovali obchodné záznamy a iné texty. Ich doložená história siaha do obdobia sumerskej civilizácie v historickom regióne Mezopotámie (dnešný Irak), kde asi od 2. pol. 3. tisícročia pred n. l. vznikali najstaršie knižnice (išlo najmä o administratívne archívy) ako súčasti chrámov a palácov. Sumeri ako prví v dejinách odborne pripravovali svojich úradníkov, ktorých povinnosťou bolo starať sa o účtovné záznamy zapísané na hlinených klinopisných tabuľkách skladovaných v košoch, v keramických nádobách alebo na drevených policiach. Tabuľky so štátnou administratívou sa archivovali iba niekoľko desaťročí, rodinné archívy dve alebo tri generácie. Doklady, ktoré stratili platnosť, sa likvidovali rozbitím. Väčšina objaveného materiálu preto pochádza zo sekundárneho uloženia, keďže tabuľky, ktoré už boli na pôvodný účel nepotrebné, sa využívali ako stavebný materiál do výplní budov (Mari, Ur, Uruk, Nippur), hradieb (Chattuša, resp. Chattušaš) či ciest. Na niektorých miestach sa pôvodné archívy zachovali vďaka náhlej prírodnej katastrofe (Ebla, Kaneš, Mari). V oblasti Blízkeho východu sa knižnice od archívov nelíšili, tvorili ich náučné, kultové a literárne texty, ktoré zaznamenali pisári v skriptóriách či v školách. Najstaršie objavené súkromné archívy z tejto oblasti sú napr. z Ugaritu (záznamy korešpondencie, súpisov skladov, texty mýtov a vzdelávacie texty; asi 2400 pred n. l.), Nippuru (asi 1900 pred n. l.) či zo Sipparu (začiatok 2. tisícročia pred n. l.; klinopisné tabuľky boli uložené v malých nikách, ktoré boli horizontálne usporiadané na troch stranách miestnosti). Zo starovekého Egypta pochádza kráľovský archív s hlinenými klinopisnými tabuľkami (14. stor. pred n. l.) objavený v Tell el-Amarne v Egypte. S vytvorením knižnice v dnešnom zmysle slova, t. j. so zámerom zhromaždiť písomný odkaz a vytvoriť zbierku diel, súvisí príkaz chetitskej kráľovnej Puduchepy, ktorá v 13. stor. pred n. l. vyslala najvyššieho pisára zbierať slovesnosť v jej rodnom kraji. Prvú známu zámerne vytvorenú knižnicu, ktorej časti sa dodnes zachovali, vybudoval v 7. stor. pred n. l. asýrsky panovník Aššurbanipal II. vo svojom paláci v Ninive (→ Aššurbanipalova knižnica). Obsahovala okolo 20-tis. klinopisných tabuliek usporiadaných podľa obsahu v rôznych miestnostiach. Toto zámerné usporiadanie sa považuje za začiatok knižničného klasifikačného systému a Aššurbanipal II. za prvú historickú osobnosť, ktorá ovplyvnila vznik knihovníctva ako profesie.

Tvorcami knižníc v dnešnom chápaní boli Gréci (slovo bibliotéka, gr. bibliothéké, pochádza z gréčtiny). Z rozličných zmienok v prácach antických autorov možno predpokladať, že prvé knižné zbierky vznikali od 6. stor. pred n. l. a boli súčasťou palácov, verejných budov a chrámov. Neobsahovali knihy v dnešnom zmysle slova, ale súbory papyrusových zvitkov (lat. volumen) uložených v hlinených puzdrách (lat. capsa) či v špeciálnych drevených skriniach (→ armárium) a pergamenové zošity. Neskôr sa knihy v tejto forme sústreďovali v strediskách spojených s významnými gréckymi filozofmi, napr. v knižnici Platónovej Akadémie v Aténach. Aristoteles ako prvý zhromažďoval knihy (zvitky) pre potreby vedeckej práce. Archeologické doklady o jestvovaní knižníc ako samostatných stavebných objektov v starovekom Grécku sa však dodnes nepodarilo objaviť. Špecifický a záväzný stavebný typ knižnice sa nevyvinul, je možné, že stavebná forma knižnice sa vyvinula z exedry v gymnasiu alebo v palaistre. Hlavným zámerom staviteľov bolo chrániť knihy (zvitky) pred vlhkosťou a požiarom prostredníctvom izolačných koridorov. Najstaršie budovy knižníc sú známe až z obdobia helenizmu (4. stor. pred n. l. – 146 pred n. l., resp. 30 pred n. l.). Najvýznamnejšiu a najväčšiu knižnicu antického sveta, Alexandrijskú knižnicu, založil v 3. stor. pred n. l. Ptolemaios I. Sótér v egyptskej Alexandrii, počet zvitkov, ktoré uschovávala, nie je známy, podľa niektorých odhadov 30-tis., podľa iných až 700-tis. Vzdelanci, ktorí v nej pôsobili, napr. Zénodotos z Efezu (*asi 330 pred n. l., †260 pred n. l.), Démétrios Falérsky a Eratosthenés z Kyrény, boli súčasne aj knihovníkmi a významne sa zaslúžili o rozširovanie a spracovanie jej zbierok. Za významný počin sa považuje vytvorenie prvého systematického katalógu Tabule (Pinakes; 120 papyrusových zvitkov usporiadaných abecedne a podľa obsahu), ktorý zostavil Kallimachos z Kyrény, zachovali sa však z neho len fragmenty. K významným starovekým knižniciam z tohto obdobia patrila aj knižnica vybudovaná Attalovcami v meste Pergamon (založená okolo 175 pred n. l.; okolo 200-tisíc zvitkov, jej katalóg sa nezachoval).

V Ríme vytvoril jednu z prvých súkromných knižníc Aemilius Paulus Ml., ktorý knihy (zvitky) získal ako vojnovú korisť po porážke macedónskeho kráľa Persea (168 pred n. l.). Okrem nich existovali v republikánskom období aj knižné zbierky vytvorené Rimanmi, jednu z nich z 1. stor. pred n. l. odkryli v Herculaneu. Najväčším zberateľom kníh v tomto období bol Cicero. Hoci v dobovom helénskom svete už existovali verejné knižnice, v Ríme na prelome 1. stor. pred n. l. a 1. stor. n. l. vlastnili knižnice súkromné osoby (Varro Reatinus, Cicero, Atticus). Budovanie verejných knižníc (latinských a gréckych) sa stalo vecou prestíže i reprezentácie v cisárskom období. Dávali ich stavať cisári a významní mecenáši, čo sa prejavilo najmä v architektúre a v dekore. Zvyčajne boli súčasťou väčších komplexov (cisárskych fór, chrámov, term). Kombinovali skladovaciu funkciu s priestormi určenými na štúdium kníh, vo väčšine prípadov ich tvorila prednášková sála a od nej oddelené sklady kníh. Na rozdiel od gréckych knižníc mali čitatelia priamy prístup k zvitkom, ktoré boli uložené na policiach zabudovaných v stenách veľkej miestnosti. Veľké rímske kúpele boli aj kultúrne centrá, ich súčasťou boli miestnosti osobitne pre grécke a latinské pergamenové a papyrusové materiály. Knihy boli uložené v nikách alebo v špeciálnych drevených skriniach (armáriách). Interiéry boli bohato zdobené, v hlavnej miestnosti sa nachádzala nika so sochou patróna alebo boha, dekorácia mohla byť doplnená o busty významných spisovateľov, o fresky, vzácne obklady stien a intarzie drevených skladovacích skríň. Prvú verejnú knižnicu v Ríme nazývanú Anla Libertatis založil 39 pred n. l. v blízkosti Forum Romanum rímsky politik a historik Gaius Asinius Pollio (*76 pred n. l., †5 n. l.) v budove Atrium Libertatis (pôvodne úradovňa cenzorov a ich archív), ktorú dal zrekonštruovať. Dve verejné knižnice založil aj cisár Augustus, jednu na pahorku Palatín (Bibliotheca Apollinis Palatini, → Palatina), druhú v komplexe Porticus Octaviae. Dve ďalšie knižnice vznikli za cisára Tiberia, jedna za Vespaziána (Bibliotheca Pacis; po 70 n. l.). Jednou z najlepšie zachovaných budov knižníc je Trajánova knižnica (Bibliotheca Traiani, Bibliotheca Ulpia) postavená cisárom Trajánom na Trajánovom fóre. Okolo 370 n. l. bolo na území Ríma 28 verejných knižníc. K významným, čiastočne architektonicky zachovaným knižniciam v rímskych provinciách patria napr. Celsova knižnica v Efeze (budovaná 117 – 135 n. l.; približne 12-tis. zvitkov) v dnešnom Turecku, ktorú dal podľa tradície vybudovať rímsky politik a senátor Tiberius Iulius Celsus Polemaeanus (*asi 45 n. l., †pred 120), resp. jeho rodina (263 n. l. vyhorela), a tzv. Rogatianova knižnica (asi 4. stor.) v Timgade v dnešnom Alžírsku (v 5. stor. zničená). Poslednou významnou antickou knižnicou (považovaná za najväčšiu v Európe, mala 120-tis. zväzkov) bola Cisárska konštantínopolská knižnica založená byzantským cisárom Constantinom II. (vládol 337 – 361) v Konštantínopole (473 vyhorela).

Po zániku väčšiny antických knižníc vznikali v období raného stredoveku len malé kolekcie kníh, ktoré boli súkromné, patriarchálne alebo kláštorné; kláštorné knižnice neskôr vlastnili množstvo veľmi vzácnych rukopisov, ktoré vznikli ako výsledok namáhavej práce skriptorov a iluminátorov. K najvýznamnejším patrila knižnica v benediktínskom kláštore Montecassino v Taliansku, bohaté zbierky rukopisov sa nachádzali aj v kláštoroch východných cirkví, napr. v knižnici kláštora Veľká lavra (Megisti Laura) na vrchu Atos na polostrove Chalkidiki v Grécku (→ Atos) alebo v knižnici Kláštora sv. Kataríny na vrchu Sinaj na Sinajskom polostrove v Egypte. Pretrvávala tradícia skladovania kníh v drevených skriniach (armáriách), ktoré mohli byť umiestnené v nikách v chodbe rajského dvora pri vchode do transeptu kostola, s nárastom množstva kníh v kláštoroch vznikla potreba vytvoriť na ne špeciálne skladovacie priestory. Na ideálnom pláne benediktínskeho opátstva Sankt Gallen (okolo 820) je knižnica zobrazená ako samostatne stojaca dvojpodlažná stavba so skriptóriom na prízemí. Jedným z prvých známych stredovekých knihovníkov bol koncom 9. stor. Anastasius Bibliothecarius (Anastáz Knihovník; → Anastáz III., protipápež). V 13. – 14. stor. sa v záp. Európe ako súčasť kláštorov, katedrál a univerzít zvyčajne budovali úzke knižnice vyvýšené nad úrovňou terénu (kvôli ochrane pred zlodejmi a vlhkosťou), s radmi okien na dlhších stenách a v interiéri s radmi lektórií (čítacích pultov), ku ktorým boli knihy pripevnené reťazami, a s lavicami (napr. knižnica Sorbony v Paríži obsahovala 1289 viac ako 1 000 zväzkov a 28 lektórií). Vznikol celý rad knižníc, ktorých priestory boli zaklenuté klenbami (napr. knižnica v katedrále v Rouene, 1477 – 79). Rozmach knižníc nastal v období humanizmu a renesancie (od 15. stor.), a to najmä zásluhou vzdelancov, humanistov a ich osvietených mecenášov. Kráľovské a šľachtické knižnice spravovali knihovníci a bývali verejne dostupné. Rozšírili sa aj súkromné knižnice, ktoré zväčša vlastnili humanistickí vzdelanci, bohatí mešťania (meštianska súkromná knižnica) alebo mestá. Jednou z najvýznamnejších renesančných knižníc v Nemecku bola Bibliotheca Palatina v Heidelbergu (→ Palatina).

R. 1545 – 55 vytvoril C. Gesner (považuje sa za zakladateľa bibliografie) dielo Bibliotheca universalis obsahujúce úplnú univerzálnu bibliografiu tlačí v latinčine, gréčtine a hebrejčine za prvé storočie od vynálezu kníhtlače J. Gutenbergom a vytlačenia jeho Štyridsaťdvariadkovej Biblie. R. 1595 vyšiel pri univerzitnej knižnici v Leidene Nomenclator, prvý tlačený knižničný katalóg v Európe.

Pri výstavbe kláštorných knižníc sa v Taliansku uplatnila bazilikálna dispozícia (napr. knižnica v kláštore San Marco vo Florencii, 1441, Michelozzo di Bartolommeo). V 16. stor. vznikali v Taliansku a v Španielsku monumentálne palácové knižnice, ktoré navrhli významní architekti experimentujúci s možnosťami ukladania kníh a s jednotným dizajnom priestoru knižnice. Príkladom je Lorenzovská mediciovská knižnica vo Florencii (Biblioteca Medicea Laurenziana; od 1524), ktorú navrhol Michelangelo Buonarroti a ktorá sa najmä svojím priestorovým usporiadaním (monumentálne schodisko, predsieň, hlavná hala pozdĺžneho pôdorysu určená na knihy a na ich štúdium a za ňou menšie uzatvorené miestnosti so špeciálnymi zbierkami) stala inšpiráciou pri výstavbe knižníc v nasledujúcich dvoch storočiach. K najvýznamnejším renesančným stavbám knižníc patria aj Malatestiánska knižnica (Biblioteca Malatestia; založená 1452) a Knižnica sv. Marka v Benátkach (Biblioteca Nazionale Marciana; → Národná knižnica sv. Marka), ktorú 1536 začal stavať J. Sansovino a 1583 – 88 dokončil V. Scamozzi, ako aj Vatikánska apoštolská knižnica (Bibliotheca Apostolica Vaticana) vo Vatikáne v Ríme. K ďalším významným knižniciam v Ríme patria napr. Vallicelliana (tal. Biblioteca Vallicelliana, založená 1581; súčasť komplexu Oratorio di san Filippo Neri, hlavnú halu navrhol 1637 – 50 F. Borromini, v súčasnosti uschováva vyše 130-tis. zväzkov), Biblioteca Angelica (založená 1604, jedna z prvých verejných knižníc; v súčasnosti uschováva vyše 200-tis. zväzkov) a Knižnica kardinála Casanatu (Biblioteca Casanatense, založená 1701). Monumentálnu knižnicu vybudoval okolo 1567 v kláštornom komplexe El Escorial (dĺžka hlavnej haly 54 m, výška 10 m) v blízkosti Madridu J. de Herrera.

Za zlatý vek knižnice sa považuje 17. a 18. stor., keď vzniklo mnoho knižníc takmer vo všetkých európskych krajinách. Vznikali nové knižnice pri univerzitách (napr. Biblioteca Universitaria Alessandrina v Ríme, založená 1667; v súčasnosti knižnica univerzity La Sapienza, vyše 1 mil. zväzkov) a pri akadémiách vied (napr. knižnica talianskej akadémie vied Biblioteca Corsiniana, dnes Biblioteca dell’Accademia Nazionale dei Lincei e Corsiniana, založená 1733), počas reformácie mestské verejné knižnice v nemeckých protestantských mestách (napr. Hamburg, Augsburg). Jedným z významných centier protireformácie bola Biblioteca Ambrosiana v Miláne (1603 – 09; jej súčasťou je aj umelecká galéria). K významným stavbám tohto obdobia patrí aj knižnica v Trinity College v Cambridgei (1676 – 95), ktorú navrhol Ch. Wren a v ktorej sú knihy uskladnené v uzatvorených skriniach umiestnených kolmo na steny rozľahlej hlavnej haly. V 18. stor. v období baroka vynikli monumentálne kláštorné i palácové knižnice, ktoré boli budované ako bohato zdobené reprezentačné priestory. Dlhý, otvorený a pomerne úzky priestor knižníc bol pravdepodobne inšpirovaný formou renesančnej galérie, v ktorej sa striedali okná a prístenné kabinety. Hlavným zámerom architektov bolo vytvoriť vhodné osvetlenie prostredníctvom okenných otvorov. Bežnou súčasťou knižníc boli otvorené i uzatvorené skrine s policami na knihy umiestnené popri stenách miestností a vo väčších knižniciach aj galérie (niekedy niekoľkopodlažné); str. časť miestnosti bola ponechaná bez nábytku, čitateľ bol obkolesený knihami. Častou súčasťou knižníc boli plastické a maliarske portréty donátorov, a najmä slávnych spisovateľov, emblémy i alegórie. V str. Európe sa stavby knižníc v 18. stor. inšpirovali súdobou sakrálnou architektúru a knižnice boli poňaté ako reprezentačný gesamtkunstwerk s klenbami zdobenými freskami. V Nemecku patria k najvýznamnejším knižnice v benediktínskych kláštoroch v Neresheime (1695 – 1700) a v Ottobeurene (1721 – 24), ako aj v cisterciánskom kláštore vo Waldsassene (1704 – 26), v Rakúsku knižnica v benediktínskom kláštore v Melku (1731 – 32) a Dvorská knižnica (Hofbibliothek, 1723 – 26; dnes súčasť Rakúskej národnej knižnice, Österreichische Nationalbibliothek) v Hofburgu vo Viedni, v Česku Strahovská knižnica (Teologická sála, 1671, prestavaná 1721 – 27, a Filozofická sála, 1783 – 93) v Strahovskom kláštore a knižnica bývalého jezuitského kolégia Klementinum (1727) v Prahe. Francúzska revolúcia priniesla revolučnú zmenu aj do knižníc, ktoré sa otvorili všetkým občanom bez rozdielu. Ich odborní zamestnanci (knihovníci) začali svoju profesiu nadobúdať absolvovaním odborného knihovníckeho vzdelávania.

Významnou zmenou prešli knižnice v 19. stor. Narastajúce množstvo kníh v knižniciach si vynútilo nové spôsoby ich uskladňovania i sprístupňovania väčšiemu množstvu ľudí. Vznikali nové stavebné technológie, ktoré ovplyvnili aj konštrukciu budov (viac prirodzeného svetla v čitárňach). K najvýznamnejším knižniciam, ktoré vznikli v tomto období, patria štátna a zároveň univerzitná knižnica Bibliothèque Sainte-Geneviève (1844 – 50) a francúzska Národná knižnica (Bibliothèque nationale de France; 1854) v Paríži, ktoré navrhol H. Labrouste, ako aj knižnica Britského múzea v Londýne (1855 – 57; dnes súčasť Britskej knižnice, British Library). Väčšina veľkých verejných knižníc bola budovaná ako samostatné budovy, uplatňovali sa pri nich súdobé architektonické štýly. Obľúbený bol najmä neorenesančný štýl a bohatý architektonický dekor na fasádach, napr. na knižniciach Bibliothèque nationale et universitaire v Štrasburgu (1889 – 94; druhá najväčšia knižnica vo Francúzsku) a Bibliotheca Albertina v Lipsku (hlavná budova Univerzitnej knižnice, Universitätsbibliothek Leipzig, 1888 – 91), uplatnil sa aj neogotický štýl. V 2. pol. 19. stor. vznikli vo viacerých krajinách (Nórsko, Spojené kráľovstvo, USA) moderné verejné knižnice, ktoré oproti minulosti poskytovali čitateľom nielen knihy a priestor na štúdium, ale aj možnosť vyhľadávať knihy v katalógoch, ktoré im personál sprístupňoval zo skladov, i možnosť zapožičiavať si knihy. Koncom 19. stor. sa objavili aj priamy prístup čitateľov ku knihám (zároveň sa zmenilo aj priestorové usporiadanie interiéru, police s knihami museli byť nízke a v širších vzdialenostiach od seba, aby čitateľom dovoľovali vyberať si a vyhľadávať knihy) a kontrola, ktorá zabraňovala krádežiam kníh (pult pracovníka knižnice pred východom). V 1. pol. 19. stor. sa na stavbách veľkých verejných knižníc uplatnili neoklasicizmus i moderna. Veľký vplyv na neskorší vývin architektúry knižníc v záp. Európe mala knižnica, ktorú navrhol A. Aalto vo Viipuri (1927 – 35, dnes Vyborg v Rusku) a ktorej dizajn bol zameraný na funkčnosť (dômyselné priestorové usporiadanie jednotlivých podlaží zabezpečovalo dobrý prístup čitateľov ku knihám a bezproblémovú obsluhu personálom). Architektúra knižníc sa od 30. rokov 20. stor. zameriava na ich funkčnosť, pričom sa uplatňujú súdobé architektonické štýly. Veľké verejné knižnice sa budujú ako rozsiahle architektonické komplexy pozostávajúce z viacerých stavieb so špeciálnymi funkciami. Budovy knižníc musia spĺňať viaceré požiadavky na bezpečnosť fondov a potreby používateľov. Tieto podmienky upravuje Smernica IFLA pre služby verejných knižníc (IFLA, International Federation of Library Associations and Institutions – Medzinárodná federácia knihovníckych asociácií a inštitúcií) z 2010.

Významné knižničné zbierky však vznikali aj mimo Európy. Najstaršia známa knižnica v Číne existovala už v 6. – 5. stor. pred n. l. na čouskom cisárskom dvore v Luo-i (dnes Luo-jang), ako archivár v nej pôsobil Lao-c’ (Starý majster), autor najvýznamnejšieho čínskeho filozofického diela O Ceste Tao a jej tvorivej energii Te (Tao Te ťing). Počas dynastie Chan vytvoril učenec Liou Siang (Liu Xiang; *77 alebo 79 pred n. l., †6 alebo 8 pred n. l.) prvý knižničný klasifikačný systém. Knižničný katalóg, teda súpis materiálu, ktorý knižnica obsahovala, sa písal na jemné hodvábne zvitky a uchovával sa v hodvábnych vreckách. Dodnes existujúca najstaršia klasická knižnica pozostávajúca z textov vyrytých na veľkých kamenných stélach sa nachádza v Konfuciánskej cisárskej akadémii v sev. časti Pekingu, kde sa až do 1911 konali najvyššie cisárske štátne skúšky. Mnoho takýchto starých knižníc (tzv. lesov stél) počas tzv. kultúrnej revolúcie v Číne v 60. rokoch 20. stor. zničili príslušníci Červených gárd, napr. aj knižnicu v taoistickom centre v Lou-kuan-tchaj (Louguantai) v provincii Šen-si. V súčasnosti Čínska národná knižnica v Pekingu (Čung-kuo kuo-ťia tchu-šu-kuan, Zhongguo guojia tushuguan) založená 1909, uschováva vyše 30 mil. knižničných jednotiek.

K najstarším zachovaným knižniciam v Japonsku, kde sa podobne ako v iných buddhistických krajinách vých. Ázie knižnice zvyčajne budovali vo veľkých chrámoch (kláštoroch) ako samostatné stavby, patrí Jumedono (Pavilón snov, koniec 7. stor.) v kláštore Hórjúdži neďaleko mesta Nara. Japonské šľachtické rody uskladňovali v minulosti (od obdobia Nara) písomné materiály v stavbách nazývaných bunko (šľachtické súkromné knižnice sa nazývali kuge bunko). Od 15. stor. sa v chrámoch a rezidenciách významných šľachtických rodov budovali študovne (šoin), ktoré boli špeciálnymi miestami určenými na čítanie, literárne štúdium a literárne stretnutia. Dodnes zostala zachovaná stredoveká knižnica klasickej školy Ašikaga Gakko v meste Ašikaga (dnes v prefektúre Točigi), najstaršieho a najprestížnejšieho učilišťa oblasti Kantó. Národnou knižnicou Japonska je Národná parlamentná knižnica so sídlom v Tokiu a Kjóte založená 1948, jedna z najväčších knižníc na svete, ktorá uschováva vyše 30 mil. knižničných jednotiek.

Knižnice v islamských krajinách boli označované aj ako klenotnice alebo obydlia kníh (maktaba, chizánat al-kutub alebo dár al-kutub), prípadne domy poznania (dár al-’ilm). Budovali sa súkromné i verejné knižnice, ktoré nadväzovali na tradície neskoroantických a byzantských knižníc. Väčšina bola súčasťou mešít a madrás, ale aj univerzít, nemocníc a charitatívnych inštitúcií, vznikali však aj samostatné stavby. V 9. stor. založil kalif al-Ma’mún v Bagdade vedecký inštitút nazývaný Dom múdrosti (Bajt al-hikma), ktorého súčasťou bola aj knižnica, táto inštitúcia však bola 1258 zničená Mongolmi. Mnohé stredoveké islamské knižnice požičiavali knihy a poskytovali miesto na diskusie i na ubytovanie učencov. Napr. v Córdobe v Španielsku sa v 10. stor. nachádzalo okolo 70 knižníc, najväčšia z nich vlastnila okolo 400-tis. kníh. Z literárneho opisu je známa knižnica, ktorú dal vybudovať panovník z dynastie Bújovcov ’Adud ad-Daula v Širáze v dnešnom Iráne (2. pol. 10. stor.). Knihy v nej boli uložené na policiach v drevených, dverami uzatvorených výklenkoch alebo v skriniach umiestnených popri stenách miestností. V knižnici vybudovanej v 11. stor. Fátimovcami v Káhire boli knihy uložené na policiach rozdelených prepážkami na jednotlivé oddelenia. R. 970 – 972 bola v Káhire založená mešita a madrasa al-Azhar (dnes univerzita), ktorej súčasťou bola aj knižnica (pôsobí dodnes). V mešitách sa knihy často skladovali na policiach v blizkosti minbarov, vo veľkých mešitách na hlavnom nádvorí alebo pri vstupe, k niektorým boli knižnice pripojené ako samostatné miestnosti. Ďalšie známe knižnice vznikali ako súčasti mešít, škôl alebo univerzít vo významných mestách a boli zvyčajne nazvané podľa sponzorov alebo mecenášov, ktorí ich dali vybudovať, napr. knižnice Nizámíja (1064) a Mustansiríja (13. stor.) v Bagdade, Fádilíja (12. stor.) v Káhire, knižnica univerzity al-Karavíjín vo Feze v dnešnom Maroku (stále funkčná), knižnica v Umajjovskej mešite v Aleppe (dnes Halab v Sýrii), knižnica Záhiríja v Damasku, knižnice v Mosule a Basre v dnešnom Iraku, v Buchare v dnešnom Uzbekistane, v Isfaháne v dnešnom Iráne, v Merve (dnes Mary v Turkménsku) a i. Viacero knižníc vzniklo v Istanbule, napr. Sülejmanova knižnica (Süleymaniye Küthüpanesi; založená 1557) nachádzajúca sa v komplexe Sülejmana I. Kanuniho (Süleymaniye Camii ve Külliyesi), ktorá okrem tlačených kníh uschováva aj jednu z najväčších zbierok islamských rukopisov na svete (asi 68-tis. rukopisov v arabčine a turečtine). Mnoho islamských knižníc bolo zničených, niektoré však zostali neporušené, napr. knižnica v Chinguetti v dnešnej Mauritánii v záp. Afrike (vyše 1 300 rukopisov Koránu), dodnes pôsobiaca Ústredná knižnica Ástán-e Kuds-e Razaví v iránskom Mašhade (založená 1457; vyše 1,1 mil. knižničných jednotiek). K najvýznamnejším knižniciam v islamskom svete patria národné knižnice, napr. Egyptská národná knižnica a archívy (Dár al-kutub; založená 1870) v Káhire, Tuniská národná knižnica (1885), knižnica Alžírskej univerzity (1909), Knižnica sultána Abdal‘azíza v Rijáde (1985), a univerzitné knižnice, napr. Americkej univerzity v Káhire a Bejrúte, univerzity Saint Joseph v Bejrúte a i. R. 2002 bola v Alexandrii v Egypte otvorená Bibliotheca Alexandrina postavená na pamiatku starovekej Alexandrijskej knižnice neďaleko miesta, kde stála pôvodná, jej budova je považovaná za jedno z najvýznamnejších diel súčasnej architektúry.

Vznik knižníc na území dnešného Slovenska siaha do obdobia začiatkov knižnej kultúry spätých s christianizáciou a so vznikom staroslovanského písomníctva v 9. stor., a predovšetkým do obdobia latinskej kultúry v 13. a 14. stor., keď sa na ich budovaní zásadným spôsobom podieľala cirkev. Vznikali farské, kapitulské, kláštorné a biskupské knižnice. Medzi najznámejšie farské knižnice, z ktorých najstaršie vznikli už na začiatku 13. stor., patrili chrámové zbierky kníh v Levoči (Kostol sv. Jakuba, Špitálsky kostol a bibliotéka Bratstva 24 spišských farárov; → levočské stredoveké knižné zbierky), v Bardejove (Kostol sv. Egídia) a Kremnici (dodnes zachovaná farská knižnica). Významné historické knižnice vlastnili Bratislavská a Spišská kapitula (→ kapitulské knižnice). K najcennejším kláštorným knižniciam patria františkánske knižnice (v kláštore františkánov v Bratislave bola knižnica založená v 13. stor.), významné knižnice vybudovali aj piaristi (najvýznamná, založená 1642, pochádza z kláštora v Podolínci). Z neskoršieho obdobia (16. – 18. stor.) sú na Slovensku zachované biskupské knižnice, napr. Diecézna knižnica v Nitre (jej podporovateľom bol o. i. nitriansky biskup Z. Mošovský), biskupská knižnica v Rožňave (vznikla z finančných a knižných darov biskupov, napr. Antona Andrássyho, *1742, †1799; J. Scitovského, V. Bartakoviča, Štefana Kollárčika, *1796, †1869) a biskupská knižnica v Košiciach (vznikla z fondov už existujúcej farskej knižnice i stredovekej dominikánskej knižnice a z darov biskupov). Od obdobia renesancie budovali knižnice aj mestá a mešťania. K najvýznamnejším mestským knižniciam patrili knižnice v Bratislave, Levoči, Bardejove, Banskej Bystrici, Prešove, Trenčíne, Kremnici, Banskej Štiavnici. K najvýznamnejším historickým stavbám knižníc na Slovensku patrí Henkelova knižnica v Kostole sv. Jakuba v Levoči, ktorú dal 1515 – 19 vybudovať humanista J. Henkel. K najvýznamnejším zachovaným barokovým knižniciam patrí knižnica premonštrátskeho kláštora v Jasove (1745 – 66, fresky J. L. Kracker, 1775 – 76, zariadenie z konca 19. stor.). Už od 16. stor. vznikali šľachtické knižnice (vlastnenie knižných zbierok patrilo k šľachtickej kultúre), k najstarším patria knižničné zbierky uhorských šľachtických rodov na území dnešného Slovenska (Armbrusterovcov, Forgáčovcov, Turzovcov, Esterháziovcov, Révaiovcov, Čákiovcov, Fuggerovcov, Ilešháziovcov a i.). Väčšina kníh a iných dokumentov, ktoré z nich pochádzajú, sa ako historické knižnice nachádzajú v zbierkach národných inštitúcií a iných subjektov. K významným súkromným šľachtickým knižniciam patrila Aponiovská knižnica (založená 1774 vo Viedni), ktorá bola od 1846 umiestnená v kaštieli v Oponiciach, kde bola pre ňu vybudovaná rozsiahla prístavba (rekonštruovaná začiatkom 21. stor., spravuje ju Slovenská národná knižnica), k cenným zachovaným historickým knižniciam patrí aj Andrášiovská knižnica v Betliari založená koncom 18. stor. Školské knižnice vznikali najmä pri inštitúciách podporujúcich vyššie vzdelávanie. K popredným školským zbierkam patria lyceálne knižnice (knižnice evanjelických lýceí v Bratislave, Kežmarku a Levoči), gymnaziálne knižnice (napr. knižnica jezuitského gymnázia v Banskej Bystrici) a knižnica Banskej a lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici, ktorá bola súčasne aj prvou technickou knižnicou na území Slovenska. V kategorizácii knižníc majú nezastupiteľné miesto osobné knižnice dejateľov a osobností vedy a kultúry (J. Ribay, J. Kollár, J. Dernschwam, A. F. Kollár). Významné knižnice boli aj súčasťou vzdelávacích (Knižnica Učenej spoločnosti malohontskej v Nižnom Skálniku), odborných (knižnica Spolku kníhtlačiarov a písmolejcov v Bratislave, 1877) a čitateľských spolkov.

Knižnice sa až do začiatku 20. stor. vyvíjali pomerne autonómne, živelne a podľa konkrétnych podmienok. Prvé snahy o premyslený systém ich riadenia po vzniku Československa obsahoval knižničný zákon z 1919. Do 1925 sa na Slovensku organizácia verejných ľudových knižníc opierala o dobrovoľnú starostlivosť dopĺňanú štátnou pomocou. Vznikali špecifické skupiny knižníc (obecné, mestské, spolkové, knižnice roľníckych besied, Sokola, Matice slovenskej, Robotníckych telovýchovných jednôt, mobilné, nemocničné, väzenské a i.) a vytváral sa knižničný systém. Vykonávacími predpismi (z 30. 1. 1925) ku knižničnému zákonu z 1919 boli stanovené spoločenské ciele systému knižníc (šírenie osvety, poznania). Verejné knižnice sa mali zriadiť vo všetkých obciach Slovenska, čím bol určený rozsah a pôsobnosť systému. Začala sa organizovaná regulácia dopĺňania knižničných fondov (Výpravňa kníh v Matici slovenskej, Komisia pre výber čítania do slovenských knižníc, Seznam knih, vhodných do veřejné knihovny obecní). Jednota či kompaktnosť knižničného systému sa začala zabezpečovať odbornou metodickou činnosťou, ktorej cieľom bola unifikácia knižničných procesov v knižniciach rovnakého typu. Knižnice boli povinné viesť miestny zoznam, prírastkový zoznam, menný zoznam, pokladničnú knihu a výpožičný poriadok tak, aby bolo možné vyhotovovať štatistické prehľady. Vznikli knižničné rady a knižničné odbory, boli ustanovení knižniční referenti a bol zorganizovaný štátny dozor nad knižnicami. Prijatými opatreniami boli položené základy organizácie knižníc do knižničného systému na národnej úrovni. Uvedomelejšie a profesionálne prepracovanejšie systémové úsilie o formovanie systému knižníc možno pozorovať od konca 50. rokov 20. stor., keď sa na základe knižničného zákona z 1959 sformoval centralizovaný systém riadenia, fungovania a budovania knižníc, jednotná sústava knižníc (2000 zrušená). V súčasnosti zriaďovanie a zakladanie knižníc, práva a povinnosti ich zriaďovateľov a zakladateľov, knižničný systém, rozsah a vykonávanie odborných knižničných činností upravuje zákon o knižniciach z 2015. Viaceré významné historické knižnice boli podľa zákona z 2000 vyhlásené Ministerstvom kultúry SR za historický knižničný fond a zapísané do Ústrednej evidencie historických knižničných dokumentov a historických knižničných fondov (HKD a HFK) vedenej Slovenskou národnou knižnicou.

Problematikou uschovávania, spravovania a sprístupňovania knižničných zbierok s cieľom uspokojovať potreby používateľov knižničných služieb a knižničných systémov, t. j. náukou o riadení knižníc, sa zaoberá knižničná veda (knihovníctvo), štúdiom a analýzou informačných zdrojov informačná veda, ich interdisciplinárne prepojenie sa označuje ako knižničná a informačná veda, do ktorej sa v širšom kontexte zahŕňajú aj knihoveda (bibliológia), bibliografia a archívnictvo. Výskumom knižníc rôznych typov sa zaoberá knižničná historiografia. Záujmovým združením knižníc na Slovensku je Slovenská asociácia knižníc (založená 1992), v medzinárodnom rámci Medzinárodná federácia knihovníckych asociácií a inštitúcií (International Federation of Library Associations and Institutions, IFLA; založená 1927). Slovenskí knihovníci, bibliografi a informační pracovníci sú združení v Spolku slovenských knihovníkov a knižníc (SSKK, založený 1990 ako Spolok slovenských knihovníkov, od 2013 súčasný názov; priamy pokračovateľ Zväzu slovenských knihovníkov a informatikov). Na Slovensku vychádza viacero knihovníckych časopisov, ktoré vydávajú jednotlivé knižnice, teoretickým časopisom z oblasti knižničnej a informačnej vedy a bibliografie je časopis Knižnica (od 2000);

2. druh nábytku určený na ukladanie kníh. Knižnica môže mať rozličnú formu a býva vyrobená z rozličných materiálov, najčastejšie je to prístenná rozložitejšia skriňa na hĺbku knihy väčšieho formátu s centrálne umiestnenými dvojkrídlovými dverami, prípadne aj s ďalšími jednokrídlovými dverami na bokoch. V spodnej časti môže mať zásuvky alebo dverový priestor a police. Prvé typy knižníc sa objavili v 17. stor. a rozšírili sa v 18. – 19. stor., od polovice 18. stor. bývali dvere zasklené a často opatrené mriežkou;

3. prenesený názov nakladateľských edícií (napr. Hviezdoslavova knižnica);

4. inform. angl. library — súbor hotových softvérových prvkov spoločne používaných viacerými počítačovými programami. Prvkami knižnice môžu byť funkcie, procedúry, triedy, premenné ap. Knižnice umožňujú znovupoužitie softvéru, čo je základným predpokladom zefektívnenia jeho tvorby. Knižnica sa k programu pripája staticky alebo dynamicky. Statické pripájanie sa vykonáva vo fáze vytvárania programu, dynamické nastáva vo fáze jeho spúšťania;

5. molek. biol. → knižnica cDNA.

Najväčšie a najvýznamnejšie knižnice vo svete (výber)
Názov Sídlo Približný počet uschovávaných knižničných jednotiek
Britská knižnica, angl. British Library Londýn, Spojené kráľovstvo 170 mil.
Kongresová knižnica, angl. Library of Congress Washington, USA 150 mil.
Newyorská verejná knižnica, angl. New York Public Library New York, USA 53 mil.
Ruská štátna knižnica, rus. Rossijskaja gosudarstvennaja biblioteka Moskva, Rusko 44,4 mil.
Ruská národná knižnica, rus. Rossijskaja nacionaľnaja biblioteka Petrohrad, Rusko 36,5 mil.
Národná parlamentná knižnica, angl. National Diet Library, jap. Kokuricu Kokkai Tošokan Tokio a Kjóto, Japonsko 34,7 mil.
Kráľovská knižnica, plný názov Dánska kráľovská knižnica, dánsky Det Kongelige Bibliotek Kodaň, Dánsko 33,3 mil.
Čínska národná knižnica, angl. National Library of China, čín. Čung-kuo kuo-ťia tchu-šu-kuan, Zhongguo guojia tushuguan Peking, Čína 31,2 mil.
Národná knižnica, plný názov Francúzska národná knižnica, fr. Bibliothèque nationale de France Paríž, Francúzsko 31 mil.
Nemecká národná knižnica, nem. Deutsche Nationalbibliothek Lipsko a Frankfurt nad Mohanom, Nemecko 29,7 mil.
Knižnica Ruskej akadémie vied, rus. Biblioteka Rossijskoj akademii nauk Petrohrad, Rusko 26,5 mil.
Národná knižnica, plný názov Španielska národná knižnica, špan. Biblioteca Nacional de España Madrid, Španielsko 25 mil.
Štátna knižnica, plný názov Štátna knižnica v Berlíne, nem. Staatsbibliothek zu Berlin Berlín, Nemecko 23,4 mil.
Bostonská verejná knižnica, angl. Boston Public Library Boston, Mass., USA 22,4 mil.
Kanadská knižnica a archív, angl. Library and Archives Canada, fr. Bibliothèque et Archives Canada Ottawa, Kanada 20 mil.
Newyorská štátna knižnica, angl. New York State Library Albany, N. Y., USA 20 mil.
Indická národná knižnica, angl. National Library of India Kalkata, India 20 mil.
Kráľovská knižnica, švéd. Kungliga biblioteket Štokholm, Švédsko 18 mil.
Harvardská univerzitná knižnica, angl. Harvard University Library Cambridge, Mass., USA 16,6 mil.
Vernadského ukrajinská národná knižnica, ukr. Nacionaľna biblioteka Ukrajiny imeni V. I. Vernadskogo Kyjev, Ukrajina 15 mil.
Škótska národná knižnica, gaelsky Leabharlann Nàiseanta na h-Alba Edinburgh, Spojené kráľovstvo 14 mil.
Rumunská národná knižnica, rum. Biblioteca Naţională a României Bukurešť, Rumunsko 13 mil.
Rakúska národná knižnica, nem. Österreichische Nationalbibliothek Viedeň, Rakúsko 10,2 mil.
Štátna bavorská knižnica, nem. Die Bayerische Staatsbibliothek Mníchov, Nemecko 10,2 mil.
Bodleyho knižnica, angl. Bodleian Library Oxford, Spojené kráľovstvo 9 mil.
Brazílska národná knižnica, port. Biblioteca Nacional do Brasil Rio de Janeiro, Brazília 9 mil.
Ústredná národná knižnica vo Florencii, tal. Biblioteca Nazionale Centrale di Firenze Florencia, Taliansko 8,8 mil.
Nórska národná knižnica, nór. Nasjonalbiblioteket Oslo a Mo i Rana, Nórsko 8,5 mil.
Národná knižnica, poľ. Biblioteka Narodowa Varšava, Poľsko 8 mil.
Krajinská Séčéniho knižnica, maď. Országos Széchényi Könyvtár Budapešť, Maďarsko 8 mil.
Írska národná knižnica, írsky Leabharlann Náisiúnta na hÉireann Dublin, Írsko 8 mil.
Ústredná národná knižnica v Ríme, tal. Biblioteca Nazionale Centrale di Roma Rím, Taliansko 7,5 mil.
Národná lekárska knižnica, angl. National Library of Medicine Bethesda, Md., USA 7 mil.
Jagelovská knižnica, poľ. Biblioteka Jagiellońska Krakov, Poľsko 7 mil.
Národní knihovna České republiky Praha, Česko 6,9 mil.
Kráľovská knižnica Belgicka, hol. Koninklijke Bibliotheek België, fr. Bibliothèque royale de Belgique, aj Knižnica kráľa Alberta I. Brusel, Belgicko 6 mil.
Waleská národná knižnica, walesky Llyfrgell Genedlaethol Cymru, angl. National Library of Wales Aberystwyth, Spojené kráľovstvo 6 mil.
Švajčiarska národná knižnica, nem. Schweizerische Nationalbibliothek, fr. Bibliothèque nationale suisse, tal. Biblioteca nazionale svizzera Bern, Švajčiarsko 5 mil.
Slovenská národná knižnica Martin, Slovensko 4,9 mil.
Národná poľnohospodárska knižnica, angl. National Library of Agriculture Beltsville, Md., USA 4 mil.
Portugalská národná knižnica, port. Biblioteca Nacional de Portugal Lisabon, Portugalsko 3,5 mil.
Kráľovská knižnica, plným názvom Holandská kráľovská knižnica, hol. Koninklijke Bibliotheek Haag, Holandsko 3,5 mil.
Fínska národná knižnica, fínsky Kansalliskirjasto Helsinki, Fínsko 3 mil.
Národná a univerzitná knižnica, fr. Bibliothèque nationale et universitaire Štrasburg, Francúzsko 3 mil.
Národná a univerzitná knižnica v Záhrebe, chorv. Nacionalna i sveučilišna knjižnica u Zagrebu Záhreb, Chorvátsko 3 mil.
Slovinská národná a univerzitná knižnica, slovinsky Narodna in univerzitetna knjižnica Ľubľana, Slovinsko 2,7 mil.
Vatikánska apoštolská knižnica, lat. Bibliotheca Apostolica Vaticana Vatikán 2 mil.
Národná knižnica v Neapole, tal. Biblioteca Nazionale di Napoli, aj Národná knižnica Viktora Emanuela III., tal. Biblioteca Nazionale Vittorio Emanuelle III. Neapol, Taliansko 1,8 mil
Národná knižnica sv. Cyrila a Metoda, bulh. Nacionalna biblioteka Sv. Kiril i Metodij Sofia, Bulharsko 1,5 mil.
Národná knižnica sv. Marka, tal. Biblioteca Nazionale Marciana, aj Marciana Benátky, Taliansko 0,9 mil.
Popis ilustrácie

Historická Aponiovská knižnica v kaštieli v Oponiciach, historický interiér zrekonštruovaný začiatkom 21. stor.

Text hesla

knižnica — vo všeobecnom význame súbor (zbierka) nosičov informácií, aj miestnosť (priestor), v ktorej sú uschovávané;

1. zastarano bibliotéka — kultúrna, informačná a vzdelávacia inštitúcia, ktorá získava, spracúva, uschováva a ochraňuje knižničné zbierky a prostredníctvom výpožičiek alebo poskytovaním iných štandardných alebo nadštandardných knižnično-informačných služieb ich sprístupňuje určitej komunite, čím napomáha uspokojovanie kultúrnych, informačných, vedeckovýskumných a vzdelávacích potrieb používateľov a podporuje ich celoživotné vzdelávanie i tvorivý osobnostný rozvoj. Obsah knižníc sa v minulosti rozhodujúcou mierou podieľal a aj v prítomnosti sa podieľa na výmene informácií a budovaní duchovných hodnôt spoločnosti. Každá národná kultúra sa primeraným spôsobom usiluje zachovať, interpretovať a využívať písomné kultúrne dedičstvo zhromaždené v inštitucionálnych a súkromných knižniciach, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť kultúrneho dedičstva. Výskum ich dejín prispieva k poznaniu intelektuálnej, kultúrnej, spoločenskej a výchovno-vzdelávacej úrovne jednotlivých národov, prináša autentické svedectvo o dejinách národa, o hospodárskom, politickom, kultúrnom a spoločenskom živote rôznych vrstiev spoločnosti. Výsledkom výskumov je priamy vplyv na ďalší výskum parciálnych tém dejín knižnej kultúry. Poznanie knižničných fondov má všeobecný kultúrno-spoločenský prínos a ich interdisciplinárny charakter má prínos nielen z hľadiska dejín knižnice, ale aj iných vedných odborov. Spracúvatelia historických knižničných fondov pri svojej práci objavujú nové skutočnosti a postupujú v spoločnom interdisciplinárnom výskume s inými vednými odbormi.

Knižničná zbierka, tradične nazývaná knižničný fond, predstavuje usporiadaný súbor všetkých knižničných dokumentov, t. j. knižničných jednotiek, ktorými sú napr. kniha (aj každý samostatný zväzok diela na pokračovanie), ukončený ročník periodika, rukopis, hudobnina, grafika, obraz, kresba, kartografický knižničný dokument (mapa), patentový a firemný dokument, technická norma, audiovizuálny, elektronický a mikrografický dokument. Na orientáciu vo fonde a na efektívne vyhľadávanie dokumentov v ňom slúži knižničný katalóg, ktorý tvoria katalogizačné záznamy obsahujúce základné informácie o dokumente (meno autora, názov diela, rok vydania, signatúru, pri periodikách okrem názvu aj ročník a i.). V minulosti sa katalogizačné záznamy vyhotovovali formou katalogizačného lístka (písali sa ručne alebo na písacom stroji), v súčasnosti väčšina knižníc používa online katalógy verejne prístupné prostredníctvom terminálov výpočtového systému knižnice alebo prostredníctvom internetu. Prístup ku knižničným dokumentom, ktoré knižnica umožňuje používateľom prostredníctvom knižnično-informačných služieb, môže byť priamy (fyzický) alebo elektronický (s využitím elektronických informačných a komunikačných technológií). V súčasnosti informatizácia knižničných procesov a služieb umožňuje širokú kooperáciu knižníc a informačných inštitúcií, spoločné používanie knižničných zdrojov a informácií, personalizáciu služieb a rozvoj poskytovania knižničných a informačných služieb prostredníctvom osobných mobilných zariadení.

Knižnice pomáhajú uspokojovať rôzne informačné, kultúrne a vzdelávacie potreby a záujmy ľudí, žiadna knižnica však nie je schopná uspokojiť potreby všetkých. Preto sa podľa profilácie knižničných fondov (ich zamerania, zloženia a špecializácie) a rozsahu poskytovaných knižnično-informačných služieb, resp. podľa úlohy (funkcie) danej knižnice rozlišujú 3 základné druhy knižníc – vedecké, verejné a špeciálne, a v rámci nich v medzinárodnej klasifikácii základné typy knižníc – národné, vedecké, akademické, verejné, školské a špeciálne, ktoré spolu v rámci krajiny, regiónu alebo oblasti ľudskej činnosti vytvárajú viacstupňový knižničný systém. Vedecké knižnice (výskumné knižnice) slúžia na vzdelávacie a vedecké účely a zhromažďujú špeciálne zbierky z jedného alebo z viacerých vedných odborov (oblastí). Ich fondy zvyčajne obsahujú cenné historické zbierky rukopisov, starých a vzácnych tlačí, máp, hudobnín ap., pričom knižnice budujú svoje digitálne úložiská (repozitáre; sieťovo prístupné systémy, v ktorých sú uložené digitálne objekty určené na ďalšie sprístupnenie a využitie). Poskytujú nielen služby viazané na vlastné fondy, ale využívajú aj kooperáciu knižníc a informačných inštitúcií a spravidla zabezpečujú kvalifikovaný prístup akademickej obce do externých, voľne dostupných alebo komerčných informačných zdrojov a databáz. Typom vedeckej knižnice sú najčastejšie národné knižnice, univerzálne a špecializované vedecké knižnice a akademické knižnice. Národné knižnice slúžia ako národné alebo štátne dlhodobé úložiská knižničných dokumentov, ich zbierky obsahujú vzácne, cenné alebo významné diela. Majú právo tzv. povinného výtlačku (zákonného deponátu), čo znamená, že na základe zákona dostávajú predpísaný počet exemplárov každej publikácie, ktorá bola vydaná alebo vyrobená v danej krajine. Na rozdiel od verejnej knižnice zriedka umožňujú požičiavanie kníh občanom. Národnou knižnicou na Slovensku je Slovenská národná knižnica v Martine. Európske národné knižnice sú prostredníctvom Európskej knižnice (The European Library, skratka TEL) navzájom online prepojené a spolupracujú v rámci Konferencie európskych národných knihovníkov (Conference of European National Librarians, CENL). Univerzálne vedecké knižnice sústreďujú odbornú literatúru z viacerých vedných oblastí (na Slovensku Univerzitná knižnica v Bratislave, Štátna vedecká knižnica v Banskej Bystrici, Štátna vedecká knižnica v Košiciach, Štátna vedecká knižnica v Prešove a Ústredná knižnica SAV v Bratislave), špecializované vedecké knižnice sú zamerané na určitý odbor alebo disciplínu vedy a výskumu (na Slovensku Slovenská lekárska knižnica v Bratislave, Slovenská pedagogická knižnica v Bratislave, Centrum vedecko-technických informácií SR v Bratislave). K najvýznamnejším svetovým vedeckým knižniciam patria napr. Bodleyho knižnica (ústredná knižnica Oxfordskej univerzity) v Spojenom kráľovstve, Harvardská knižnica v Cambridgei (Mass.) v USA a Jagelovská knižnica (knižnica Jagelovskej univerzity) v Krakove v Poľsku. Typom vedeckých knižníc sú aj akademické knižnice zriaďované pri univerzitách, fakultách a katedrách vysokých škôl spravidla ako ich povinná súčasť. Slúžia študentom a vedecko-pedagogickým zamestnancom a obsahujú zbierky zodpovedajúce študijným programom a vedeckému zameraniu vysokých škôl a univerzít. K akademickým knižniciam patrí napr. Akademická knižnica UK v Bratislave zriadená 2004 a poskytujúca knižničné služby prostredníctvom 13 fakultných knižníc, Slovenská ekonomická knižnica Ekonomickej univerzity v Bratislave, Slovenská lesnícka a drevárska knižnica pri Technickej univerzite vo Zvolene a Slovenská poľnohospodárska knižnica pri Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre. Verejné knižnice sú otvorené výpožičné knižnice slúžiace širokej verejnosti a v rámci určitej lokality alebo regiónu plnia prevažne kultúrnu funkciu. Predstavujú najpočetnejší typ knižníc v danej krajine. Môžu byť regionálne, krajské (regionálne s krajskou pôsobnosťou) alebo mestské (resp. obecné). Zriaďujú a financujú ich z verejných zdrojov organizácie verejnej a štátnej správy alebo súkromný sektor. Majú univerzálne zbierky, často osobitné oddelenia (pre deti, mládež, dospievajúcich, dospelých ap.). Okrem výpožičiek poskytujú konzultácie, organizujú besedy (napr. so spisovateľmi) a iné moderované vzdelávacie podujatia i zábavné aktivity. Osobitný typ verejnej knižnice predstavujú školské knižnice, ktoré sú zvyčajne súčasťou vzdelávacieho systému a slúžia žiakom a študentom základných a stredných škôl. Ich knižničný fond je spravidla zameraný na potreby školy, niekedy plnia aj úlohu verejnej obecnej knižnice. Špeciálne knižnice slúžia osobitným odborným, vedeckým, administratívnym a iným potrebám fyzických alebo právnických osôb. Sú to knižnice firiem, verejných a štátnych inštitúcií, múzeí, výskumných laboratórií, advokátskych kancelárií, ministerstiev, agentúr ap., patria k nim aj knižnice pre znevýhodnených občanov, nemocničné, lekárske, právnické, vojenské, hudobné, historické a iné knižnice. Špeciálnymi knižnicami na Slovensku sú napr. Parlamentná knižnica Národnej rady SR v Bratislave, Slovenská knižnica pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči a Knižnica pre mládež mesta Košice v Košiciach. K historickým knižniciam patria knižnice, ktoré jestvovali v minulosti a ich zbierky sú v súčasnosti roztratené (napr. Knižnica Mateja Korvína, Bibliotheca Corviniana), či kompletne zachované zbierky, ktoré boli pôvodne samostatnou knižnicou a dnes sú súčasťou fondov inej knižnice. K najvýznamnejším historickým knižniciam na Slovensku patria šľachtické knižnice (Aponiovská knižnica, Zayovská knižnica; dnes v správe Slovenskej národnej knižnice v Martine; Andrášiovská knižnica v Betliari), kláštorné knižnice (napr. františkánske knižnice z Malaciek a zo Skalice), lyceálne knižnice, Knižnica Safveta bega Bašagića (1997 zapísaná do Registra Pamäť sveta UNESCO) v Univerzitnej knižnici v Bratislave, osobné knižnice (Knižnica Martina Hamuljaka, Knižnica Michala Rešetku, knižnica Andreja Kmeťa; dnes v Slovenskej národnej knižnici v Martine; a i.), knižnice spolkov (napr. Knižnica Učenej spoločnosti malohontskej) a i.

Podľa formy poskytovania výpožičných služieb sa rozlišujú dva štandardné typy knižníc: otvorené a zatvorené. Otvorené knižnice poskytujú jednotlivým používateľom, komunitám alebo iným knižniciam a organizáciám absenčné výpožičné služby (možnosť vypožičať si určité knižničné jednotky aj mimo priestorov knižnice). Zatvorené knižnice (aj referenčné knižnice) poskytujú za určitých podmienok definovaných legislatívou alebo vnútornými predpismi len prezenčné výpožičné služby (t. j. len v priestoroch knižnice) alebo špeciálne služby. Sú to knižnice obsahujúce zbierky na výskumné účely, napr. na vysokej škole. Niektoré ich knižničné jednotky môžu mať veľkú historickú hodnotu, dokonca môžu byť unikátne. Často ide o špeciálne študovne, kde sú umiestnené referenčné diela, ako sú slovníky, encyklopédie, príručky ap. Moderné knižnice 20. a 21. stor. sú spravidla kombináciou týchto dvoch princípov, časť zbierok požičiavajú absenčne a časť zbierok sprístupňujú len za určitých podmienok. Niektoré knižnice majú právo vyraďovať knižničné jednotky zo svojho knižničného fondu (napr. verejné alebo školské knižnice), knižnice, ktoré toto právo nemajú a zodpovedajú za dlhodobé (viac ako 100 rokov) uschovávanie knižničných jednotiek, sa nazývajú konzervačné knižnice (spravidla sú nimi národné knižnice). Vzhľadom na rastúci počet dokumentov fixovaných na iných médiách než na tradičnom papieri vzniká v súčasnosti pomerne rýchlo nový typ knižnice informačného typu, tzv. mediatéka. Osobitný typ knižnice predstavujú digitálne knižnice, ktoré získavajú, skladujú, ochraňujú a sprístupňujú digitálne dokumenty získané digitalizáciou klasických knižných dokumentov (s cieľom zvyšovať ich dostupnosť čo najširšiemu okruhu používateľov, ktorí tak majú aj bez návštevy knižnice možnosť dostať sa cez počítačové siete nielen k bežným, ale aj k unikátnym knižničným zbierkam) alebo dokumenty vytvorené v počítači (tzv. born digital). Začali vznikať v 2. pol. 20. stor. (→ Projekt Gutenberg), a najmä od začiatku 21. stor., keď knižnice začali vo veľkej miere využívať možnosti informačných a komunikačných technológií (počítačov, skenerov, špeciálnych softvérov, a najmä internetu); príkladom digitálnej knižnice je napr. Kongresová knižnica vo Washingtone v USA, ktorá prostredníctvom online katalógu umožňuje prístup k sekundárnym informáciám o svojej rozsiahlej zbierke, ako aj k plne digitalizovaným textom niektorých jej častí. R. 1997 bol spustený internetový portál GABRIEL (akronym z GAteway and BRIdge to Europe’s National Libraries) európskych národných knižníc združených v Konferencii európskych národných knihovníkov (angl. Conference of European National Librarians, CENL), ktorý bol v lete 2005 nahradený portálom Európska knižnica (The European Library, skratka TEL) umožňujúcim prístup do elektronických katalógov všetkých národných knižníc z členských krajín Rady Európy. R. 2004 vytvorila Slovenská národná knižnica v Martine súborný online katalóg a internetový portál Slovenská knižnica, ktorý sa stal štandardným prístupovým miestom ku katalógom a k zbierkam najväčších knižníc a zbierkových pracovísk na Slovensku a 2006 súčasťou Európskej knižnice.

R. 2008 vznikol program digitalizácie európskych knižničných dokumentov a z finančných prostriedkov Európskej komisie sa začala budovať digitálna knižnica Europeana, ktorá s cieľom sprístupniť verejnosti európske kultúrne dedičstvo umožňuje prístup nielen ku katalogizačným záznamom o dokumentoch inštitúcií (tzv. deskriptívne metadáta), ale aj k samotným úplným dokumentom (textom, obrazom, zvukovým záznamom, videám). V jednotlivých krajinách začali vznikať digitálne úložiská (repozitáre), ktoré podstatne uľahčujú, zjednodušujú, urýchľujú a personalizujú komunikáciu medzi knižnicami a používateľmi ich služieb. Na tomto projekte sa od 2008 zúčastňujú aj subjekty zo Slovenska, cez ktoré sa postupne sprístupňujú digitálne objekty z európskych pamäťových a fondových inštitúcií. Portál Európskej knižnice tak umožňuje neobmedzený prístup ku katalogizačným záznamom európskych národných knižníc a prostredníctvom medzinárodnej informačnej online služby k bibliografickým a digitálnym zdrojom (knihám, novinám, časopisom, zvukovým záznamom) v 20 jazykoch približne v 43 národných knižniciach Európy. Partnerom medzisektorovej Europeany v SR sú projekty Digitálna knižnica a digitálny archív (cieľom je digitalizácia viac ako 2,5 mil. objektov, pričom polovicu tvoria objekty zo slovacikálneho fondu Slovenskej národnej knižnice, ako sú monografie, noviny a časopisy, odborné články zo zborníkov a z odborných periodík a špeciálne dokumenty v podobe máp alebo pohľadníc, a polovicu archívne dokumenty zo zbierok Slovenského národného archívu, napr. sčítacie hárky zo sčítaní ľudu z 1. pol. 20. stor., archívne dokumenty Ministerstva kultúry Slovenskej socialistickej republiky z rokov 1969 – 89), Digitálne múzeum (digitalizácia najvýznamnejších múzejných zbierok Slovenského národného múzea, Múzea SNP, Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši, ÚĽUV-u a i.), Digitálna galéria (digitalizácia zbierkových predmetov slovenských galérií), Digitálna audiovízia (kultúrne objekty z fondov Slovenského filmového ústavu a Rozhlasu a televízie Slovenska) a Digitálny pamiatkový fond (nehnuteľné kultúrne pamiatky, napr. domy, kaštiele, hrady, kostoly ap., digitálnym výstupom budú veľké 3D objekty; hnuteľné kultúrne pamiatky, digitálnym výstupom budú 2D a malé 3D objekty v interiéroch nehnuteľných pamiatok, napr. liturgické predmety v kostoloch; archeologické nálezy a náleziská). R. 2005 vznikla iniciatíva Knižnica 2.0 (angl. Library 2.0) ako reakcia na rastúcu účasť používateľov na tvorbe obsahu webu a na ich vzájomnú komunikáciu. Jej cieľom je prispôsobiť činnosť verejných knižníc meniacim sa potrebám používateľov pomocou technológií Web 2.0 (chat, streamovanie, tagovanie, wiki, sociálne siete ap.) a zároveň zainteresovať používateľov na činnosti knižníc a na skvalitňovaní ich služieb.

Dejiny knižnice sú úzko spojené s vývojom písma a s dejinami rozličných foriem knihy, resp. iných nosičov informácií. Knižnice sa vyvinuli zo zbierok, v ktorých sa archivovali obchodné záznamy a iné texty. Ich doložená história siaha do obdobia sumerskej civilizácie v historickom regióne Mezopotámie (dnešný Irak), kde asi od 2. pol. 3. tisícročia pred n. l. vznikali najstaršie knižnice (išlo najmä o administratívne archívy) ako súčasti chrámov a palácov. Sumeri ako prví v dejinách odborne pripravovali svojich úradníkov, ktorých povinnosťou bolo starať sa o účtovné záznamy zapísané na hlinených klinopisných tabuľkách skladovaných v košoch, v keramických nádobách alebo na drevených policiach. Tabuľky so štátnou administratívou sa archivovali iba niekoľko desaťročí, rodinné archívy dve alebo tri generácie. Doklady, ktoré stratili platnosť, sa likvidovali rozbitím. Väčšina objaveného materiálu preto pochádza zo sekundárneho uloženia, keďže tabuľky, ktoré už boli na pôvodný účel nepotrebné, sa využívali ako stavebný materiál do výplní budov (Mari, Ur, Uruk, Nippur), hradieb (Chattuša, resp. Chattušaš) či ciest. Na niektorých miestach sa pôvodné archívy zachovali vďaka náhlej prírodnej katastrofe (Ebla, Kaneš, Mari). V oblasti Blízkeho východu sa knižnice od archívov nelíšili, tvorili ich náučné, kultové a literárne texty, ktoré zaznamenali pisári v skriptóriách či v školách. Najstaršie objavené súkromné archívy z tejto oblasti sú napr. z Ugaritu (záznamy korešpondencie, súpisov skladov, texty mýtov a vzdelávacie texty; asi 2400 pred n. l.), Nippuru (asi 1900 pred n. l.) či zo Sipparu (začiatok 2. tisícročia pred n. l.; klinopisné tabuľky boli uložené v malých nikách, ktoré boli horizontálne usporiadané na troch stranách miestnosti). Zo starovekého Egypta pochádza kráľovský archív s hlinenými klinopisnými tabuľkami (14. stor. pred n. l.) objavený v Tell el-Amarne v Egypte. S vytvorením knižnice v dnešnom zmysle slova, t. j. so zámerom zhromaždiť písomný odkaz a vytvoriť zbierku diel, súvisí príkaz chetitskej kráľovnej Puduchepy, ktorá v 13. stor. pred n. l. vyslala najvyššieho pisára zbierať slovesnosť v jej rodnom kraji. Prvú známu zámerne vytvorenú knižnicu, ktorej časti sa dodnes zachovali, vybudoval v 7. stor. pred n. l. asýrsky panovník Aššurbanipal II. vo svojom paláci v Ninive (→ Aššurbanipalova knižnica). Obsahovala okolo 20-tis. klinopisných tabuliek usporiadaných podľa obsahu v rôznych miestnostiach. Toto zámerné usporiadanie sa považuje za začiatok knižničného klasifikačného systému a Aššurbanipal II. za prvú historickú osobnosť, ktorá ovplyvnila vznik knihovníctva ako profesie.

Tvorcami knižníc v dnešnom chápaní boli Gréci (slovo bibliotéka, gr. bibliothéké, pochádza z gréčtiny). Z rozličných zmienok v prácach antických autorov možno predpokladať, že prvé knižné zbierky vznikali od 6. stor. pred n. l. a boli súčasťou palácov, verejných budov a chrámov. Neobsahovali knihy v dnešnom zmysle slova, ale súbory papyrusových zvitkov (lat. volumen) uložených v hlinených puzdrách (lat. capsa) či v špeciálnych drevených skriniach (→ armárium) a pergamenové zošity. Neskôr sa knihy v tejto forme sústreďovali v strediskách spojených s významnými gréckymi filozofmi, napr. v knižnici Platónovej Akadémie v Aténach. Aristoteles ako prvý zhromažďoval knihy (zvitky) pre potreby vedeckej práce. Archeologické doklady o jestvovaní knižníc ako samostatných stavebných objektov v starovekom Grécku sa však dodnes nepodarilo objaviť. Špecifický a záväzný stavebný typ knižnice sa nevyvinul, je možné, že stavebná forma knižnice sa vyvinula z exedry v gymnasiu alebo v palaistre. Hlavným zámerom staviteľov bolo chrániť knihy (zvitky) pred vlhkosťou a požiarom prostredníctvom izolačných koridorov. Najstaršie budovy knižníc sú známe až z obdobia helenizmu (4. stor. pred n. l. – 146 pred n. l., resp. 30 pred n. l.). Najvýznamnejšiu a najväčšiu knižnicu antického sveta, Alexandrijskú knižnicu, založil v 3. stor. pred n. l. Ptolemaios I. Sótér v egyptskej Alexandrii, počet zvitkov, ktoré uschovávala, nie je známy, podľa niektorých odhadov 30-tis., podľa iných až 700-tis. Vzdelanci, ktorí v nej pôsobili, napr. Zénodotos z Efezu (*asi 330 pred n. l., †260 pred n. l.), Démétrios Falérsky a Eratosthenés z Kyrény, boli súčasne aj knihovníkmi a významne sa zaslúžili o rozširovanie a spracovanie jej zbierok. Za významný počin sa považuje vytvorenie prvého systematického katalógu Tabule (Pinakes; 120 papyrusových zvitkov usporiadaných abecedne a podľa obsahu), ktorý zostavil Kallimachos z Kyrény, zachovali sa však z neho len fragmenty. K významným starovekým knižniciam z tohto obdobia patrila aj knižnica vybudovaná Attalovcami v meste Pergamon (založená okolo 175 pred n. l.; okolo 200-tisíc zvitkov, jej katalóg sa nezachoval).

V Ríme vytvoril jednu z prvých súkromných knižníc Aemilius Paulus Ml., ktorý knihy (zvitky) získal ako vojnovú korisť po porážke macedónskeho kráľa Persea (168 pred n. l.). Okrem nich existovali v republikánskom období aj knižné zbierky vytvorené Rimanmi, jednu z nich z 1. stor. pred n. l. odkryli v Herculaneu. Najväčším zberateľom kníh v tomto období bol Cicero. Hoci v dobovom helénskom svete už existovali verejné knižnice, v Ríme na prelome 1. stor. pred n. l. a 1. stor. n. l. vlastnili knižnice súkromné osoby (Varro Reatinus, Cicero, Atticus). Budovanie verejných knižníc (latinských a gréckych) sa stalo vecou prestíže i reprezentácie v cisárskom období. Dávali ich stavať cisári a významní mecenáši, čo sa prejavilo najmä v architektúre a v dekore. Zvyčajne boli súčasťou väčších komplexov (cisárskych fór, chrámov, term). Kombinovali skladovaciu funkciu s priestormi určenými na štúdium kníh, vo väčšine prípadov ich tvorila prednášková sála a od nej oddelené sklady kníh. Na rozdiel od gréckych knižníc mali čitatelia priamy prístup k zvitkom, ktoré boli uložené na policiach zabudovaných v stenách veľkej miestnosti. Veľké rímske kúpele boli aj kultúrne centrá, ich súčasťou boli miestnosti osobitne pre grécke a latinské pergamenové a papyrusové materiály. Knihy boli uložené v nikách alebo v špeciálnych drevených skriniach (armáriách). Interiéry boli bohato zdobené, v hlavnej miestnosti sa nachádzala nika so sochou patróna alebo boha, dekorácia mohla byť doplnená o busty významných spisovateľov, o fresky, vzácne obklady stien a intarzie drevených skladovacích skríň. Prvú verejnú knižnicu v Ríme nazývanú Anla Libertatis založil 39 pred n. l. v blízkosti Forum Romanum rímsky politik a historik Gaius Asinius Pollio (*76 pred n. l., †5 n. l.) v budove Atrium Libertatis (pôvodne úradovňa cenzorov a ich archív), ktorú dal zrekonštruovať. Dve verejné knižnice založil aj cisár Augustus, jednu na pahorku Palatín (Bibliotheca Apollinis Palatini, → Palatina), druhú v komplexe Porticus Octaviae. Dve ďalšie knižnice vznikli za cisára Tiberia, jedna za Vespaziána (Bibliotheca Pacis; po 70 n. l.). Jednou z najlepšie zachovaných budov knižníc je Trajánova knižnica (Bibliotheca Traiani, Bibliotheca Ulpia) postavená cisárom Trajánom na Trajánovom fóre. Okolo 370 n. l. bolo na území Ríma 28 verejných knižníc. K významným, čiastočne architektonicky zachovaným knižniciam v rímskych provinciách patria napr. Celsova knižnica v Efeze (budovaná 117 – 135 n. l.; približne 12-tis. zvitkov) v dnešnom Turecku, ktorú dal podľa tradície vybudovať rímsky politik a senátor Tiberius Iulius Celsus Polemaeanus (*asi 45 n. l., †pred 120), resp. jeho rodina (263 n. l. vyhorela), a tzv. Rogatianova knižnica (asi 4. stor.) v Timgade v dnešnom Alžírsku (v 5. stor. zničená). Poslednou významnou antickou knižnicou (považovaná za najväčšiu v Európe, mala 120-tis. zväzkov) bola Cisárska konštantínopolská knižnica založená byzantským cisárom Constantinom II. (vládol 337 – 361) v Konštantínopole (473 vyhorela).

Po zániku väčšiny antických knižníc vznikali v období raného stredoveku len malé kolekcie kníh, ktoré boli súkromné, patriarchálne alebo kláštorné; kláštorné knižnice neskôr vlastnili množstvo veľmi vzácnych rukopisov, ktoré vznikli ako výsledok namáhavej práce skriptorov a iluminátorov. K najvýznamnejším patrila knižnica v benediktínskom kláštore Montecassino v Taliansku, bohaté zbierky rukopisov sa nachádzali aj v kláštoroch východných cirkví, napr. v knižnici kláštora Veľká lavra (Megisti Laura) na vrchu Atos na polostrove Chalkidiki v Grécku (→ Atos) alebo v knižnici Kláštora sv. Kataríny na vrchu Sinaj na Sinajskom polostrove v Egypte. Pretrvávala tradícia skladovania kníh v drevených skriniach (armáriách), ktoré mohli byť umiestnené v nikách v chodbe rajského dvora pri vchode do transeptu kostola, s nárastom množstva kníh v kláštoroch vznikla potreba vytvoriť na ne špeciálne skladovacie priestory. Na ideálnom pláne benediktínskeho opátstva Sankt Gallen (okolo 820) je knižnica zobrazená ako samostatne stojaca dvojpodlažná stavba so skriptóriom na prízemí. Jedným z prvých známych stredovekých knihovníkov bol koncom 9. stor. Anastasius Bibliothecarius (Anastáz Knihovník; → Anastáz III., protipápež). V 13. – 14. stor. sa v záp. Európe ako súčasť kláštorov, katedrál a univerzít zvyčajne budovali úzke knižnice vyvýšené nad úrovňou terénu (kvôli ochrane pred zlodejmi a vlhkosťou), s radmi okien na dlhších stenách a v interiéri s radmi lektórií (čítacích pultov), ku ktorým boli knihy pripevnené reťazami, a s lavicami (napr. knižnica Sorbony v Paríži obsahovala 1289 viac ako 1 000 zväzkov a 28 lektórií). Vznikol celý rad knižníc, ktorých priestory boli zaklenuté klenbami (napr. knižnica v katedrále v Rouene, 1477 – 79). Rozmach knižníc nastal v období humanizmu a renesancie (od 15. stor.), a to najmä zásluhou vzdelancov, humanistov a ich osvietených mecenášov. Kráľovské a šľachtické knižnice spravovali knihovníci a bývali verejne dostupné. Rozšírili sa aj súkromné knižnice, ktoré zväčša vlastnili humanistickí vzdelanci, bohatí mešťania (meštianska súkromná knižnica) alebo mestá. Jednou z najvýznamnejších renesančných knižníc v Nemecku bola Bibliotheca Palatina v Heidelbergu (→ Palatina).

R. 1545 – 55 vytvoril C. Gesner (považuje sa za zakladateľa bibliografie) dielo Bibliotheca universalis obsahujúce úplnú univerzálnu bibliografiu tlačí v latinčine, gréčtine a hebrejčine za prvé storočie od vynálezu kníhtlače J. Gutenbergom a vytlačenia jeho Štyridsaťdvariadkovej Biblie. R. 1595 vyšiel pri univerzitnej knižnici v Leidene Nomenclator, prvý tlačený knižničný katalóg v Európe.

Pri výstavbe kláštorných knižníc sa v Taliansku uplatnila bazilikálna dispozícia (napr. knižnica v kláštore San Marco vo Florencii, 1441, Michelozzo di Bartolommeo). V 16. stor. vznikali v Taliansku a v Španielsku monumentálne palácové knižnice, ktoré navrhli významní architekti experimentujúci s možnosťami ukladania kníh a s jednotným dizajnom priestoru knižnice. Príkladom je Lorenzovská mediciovská knižnica vo Florencii (Biblioteca Medicea Laurenziana; od 1524), ktorú navrhol Michelangelo Buonarroti a ktorá sa najmä svojím priestorovým usporiadaním (monumentálne schodisko, predsieň, hlavná hala pozdĺžneho pôdorysu určená na knihy a na ich štúdium a za ňou menšie uzatvorené miestnosti so špeciálnymi zbierkami) stala inšpiráciou pri výstavbe knižníc v nasledujúcich dvoch storočiach. K najvýznamnejším renesančným stavbám knižníc patria aj Malatestiánska knižnica (Biblioteca Malatestia; založená 1452) a Knižnica sv. Marka v Benátkach (Biblioteca Nazionale Marciana; → Národná knižnica sv. Marka), ktorú 1536 začal stavať J. Sansovino a 1583 – 88 dokončil V. Scamozzi, ako aj Vatikánska apoštolská knižnica (Bibliotheca Apostolica Vaticana) vo Vatikáne v Ríme. K ďalším významným knižniciam v Ríme patria napr. Vallicelliana (tal. Biblioteca Vallicelliana, založená 1581; súčasť komplexu Oratorio di san Filippo Neri, hlavnú halu navrhol 1637 – 50 F. Borromini, v súčasnosti uschováva vyše 130-tis. zväzkov), Biblioteca Angelica (založená 1604, jedna z prvých verejných knižníc; v súčasnosti uschováva vyše 200-tis. zväzkov) a Knižnica kardinála Casanatu (Biblioteca Casanatense, založená 1701). Monumentálnu knižnicu vybudoval okolo 1567 v kláštornom komplexe El Escorial (dĺžka hlavnej haly 54 m, výška 10 m) v blízkosti Madridu J. de Herrera.

Za zlatý vek knižnice sa považuje 17. a 18. stor., keď vzniklo mnoho knižníc takmer vo všetkých európskych krajinách. Vznikali nové knižnice pri univerzitách (napr. Biblioteca Universitaria Alessandrina v Ríme, založená 1667; v súčasnosti knižnica univerzity La Sapienza, vyše 1 mil. zväzkov) a pri akadémiách vied (napr. knižnica talianskej akadémie vied Biblioteca Corsiniana, dnes Biblioteca dell’Accademia Nazionale dei Lincei e Corsiniana, založená 1733), počas reformácie mestské verejné knižnice v nemeckých protestantských mestách (napr. Hamburg, Augsburg). Jedným z významných centier protireformácie bola Biblioteca Ambrosiana v Miláne (1603 – 09; jej súčasťou je aj umelecká galéria). K významným stavbám tohto obdobia patrí aj knižnica v Trinity College v Cambridgei (1676 – 95), ktorú navrhol Ch. Wren a v ktorej sú knihy uskladnené v uzatvorených skriniach umiestnených kolmo na steny rozľahlej hlavnej haly. V 18. stor. v období baroka vynikli monumentálne kláštorné i palácové knižnice, ktoré boli budované ako bohato zdobené reprezentačné priestory. Dlhý, otvorený a pomerne úzky priestor knižníc bol pravdepodobne inšpirovaný formou renesančnej galérie, v ktorej sa striedali okná a prístenné kabinety. Hlavným zámerom architektov bolo vytvoriť vhodné osvetlenie prostredníctvom okenných otvorov. Bežnou súčasťou knižníc boli otvorené i uzatvorené skrine s policami na knihy umiestnené popri stenách miestností a vo väčších knižniciach aj galérie (niekedy niekoľkopodlažné); str. časť miestnosti bola ponechaná bez nábytku, čitateľ bol obkolesený knihami. Častou súčasťou knižníc boli plastické a maliarske portréty donátorov, a najmä slávnych spisovateľov, emblémy i alegórie. V str. Európe sa stavby knižníc v 18. stor. inšpirovali súdobou sakrálnou architektúru a knižnice boli poňaté ako reprezentačný gesamtkunstwerk s klenbami zdobenými freskami. V Nemecku patria k najvýznamnejším knižnice v benediktínskych kláštoroch v Neresheime (1695 – 1700) a v Ottobeurene (1721 – 24), ako aj v cisterciánskom kláštore vo Waldsassene (1704 – 26), v Rakúsku knižnica v benediktínskom kláštore v Melku (1731 – 32) a Dvorská knižnica (Hofbibliothek, 1723 – 26; dnes súčasť Rakúskej národnej knižnice, Österreichische Nationalbibliothek) v Hofburgu vo Viedni, v Česku Strahovská knižnica (Teologická sála, 1671, prestavaná 1721 – 27, a Filozofická sála, 1783 – 93) v Strahovskom kláštore a knižnica bývalého jezuitského kolégia Klementinum (1727) v Prahe. Francúzska revolúcia priniesla revolučnú zmenu aj do knižníc, ktoré sa otvorili všetkým občanom bez rozdielu. Ich odborní zamestnanci (knihovníci) začali svoju profesiu nadobúdať absolvovaním odborného knihovníckeho vzdelávania.

Významnou zmenou prešli knižnice v 19. stor. Narastajúce množstvo kníh v knižniciach si vynútilo nové spôsoby ich uskladňovania i sprístupňovania väčšiemu množstvu ľudí. Vznikali nové stavebné technológie, ktoré ovplyvnili aj konštrukciu budov (viac prirodzeného svetla v čitárňach). K najvýznamnejším knižniciam, ktoré vznikli v tomto období, patria štátna a zároveň univerzitná knižnica Bibliothèque Sainte-Geneviève (1844 – 50) a francúzska Národná knižnica (Bibliothèque nationale de France; 1854) v Paríži, ktoré navrhol H. Labrouste, ako aj knižnica Britského múzea v Londýne (1855 – 57; dnes súčasť Britskej knižnice, British Library). Väčšina veľkých verejných knižníc bola budovaná ako samostatné budovy, uplatňovali sa pri nich súdobé architektonické štýly. Obľúbený bol najmä neorenesančný štýl a bohatý architektonický dekor na fasádach, napr. na knižniciach Bibliothèque nationale et universitaire v Štrasburgu (1889 – 94; druhá najväčšia knižnica vo Francúzsku) a Bibliotheca Albertina v Lipsku (hlavná budova Univerzitnej knižnice, Universitätsbibliothek Leipzig, 1888 – 91), uplatnil sa aj neogotický štýl. V 2. pol. 19. stor. vznikli vo viacerých krajinách (Nórsko, Spojené kráľovstvo, USA) moderné verejné knižnice, ktoré oproti minulosti poskytovali čitateľom nielen knihy a priestor na štúdium, ale aj možnosť vyhľadávať knihy v katalógoch, ktoré im personál sprístupňoval zo skladov, i možnosť zapožičiavať si knihy. Koncom 19. stor. sa objavili aj priamy prístup čitateľov ku knihám (zároveň sa zmenilo aj priestorové usporiadanie interiéru, police s knihami museli byť nízke a v širších vzdialenostiach od seba, aby čitateľom dovoľovali vyberať si a vyhľadávať knihy) a kontrola, ktorá zabraňovala krádežiam kníh (pult pracovníka knižnice pred východom). V 1. pol. 19. stor. sa na stavbách veľkých verejných knižníc uplatnili neoklasicizmus i moderna. Veľký vplyv na neskorší vývin architektúry knižníc v záp. Európe mala knižnica, ktorú navrhol A. Aalto vo Viipuri (1927 – 35, dnes Vyborg v Rusku) a ktorej dizajn bol zameraný na funkčnosť (dômyselné priestorové usporiadanie jednotlivých podlaží zabezpečovalo dobrý prístup čitateľov ku knihám a bezproblémovú obsluhu personálom). Architektúra knižníc sa od 30. rokov 20. stor. zameriava na ich funkčnosť, pričom sa uplatňujú súdobé architektonické štýly. Veľké verejné knižnice sa budujú ako rozsiahle architektonické komplexy pozostávajúce z viacerých stavieb so špeciálnymi funkciami. Budovy knižníc musia spĺňať viaceré požiadavky na bezpečnosť fondov a potreby používateľov. Tieto podmienky upravuje Smernica IFLA pre služby verejných knižníc (IFLA, International Federation of Library Associations and Institutions – Medzinárodná federácia knihovníckych asociácií a inštitúcií) z 2010.

Významné knižničné zbierky však vznikali aj mimo Európy. Najstaršia známa knižnica v Číne existovala už v 6. – 5. stor. pred n. l. na čouskom cisárskom dvore v Luo-i (dnes Luo-jang), ako archivár v nej pôsobil Lao-c’ (Starý majster), autor najvýznamnejšieho čínskeho filozofického diela O Ceste Tao a jej tvorivej energii Te (Tao Te ťing). Počas dynastie Chan vytvoril učenec Liou Siang (Liu Xiang; *77 alebo 79 pred n. l., †6 alebo 8 pred n. l.) prvý knižničný klasifikačný systém. Knižničný katalóg, teda súpis materiálu, ktorý knižnica obsahovala, sa písal na jemné hodvábne zvitky a uchovával sa v hodvábnych vreckách. Dodnes existujúca najstaršia klasická knižnica pozostávajúca z textov vyrytých na veľkých kamenných stélach sa nachádza v Konfuciánskej cisárskej akadémii v sev. časti Pekingu, kde sa až do 1911 konali najvyššie cisárske štátne skúšky. Mnoho takýchto starých knižníc (tzv. lesov stél) počas tzv. kultúrnej revolúcie v Číne v 60. rokoch 20. stor. zničili príslušníci Červených gárd, napr. aj knižnicu v taoistickom centre v Lou-kuan-tchaj (Louguantai) v provincii Šen-si. V súčasnosti Čínska národná knižnica v Pekingu (Čung-kuo kuo-ťia tchu-šu-kuan, Zhongguo guojia tushuguan) založená 1909, uschováva vyše 30 mil. knižničných jednotiek.

K najstarším zachovaným knižniciam v Japonsku, kde sa podobne ako v iných buddhistických krajinách vých. Ázie knižnice zvyčajne budovali vo veľkých chrámoch (kláštoroch) ako samostatné stavby, patrí Jumedono (Pavilón snov, koniec 7. stor.) v kláštore Hórjúdži neďaleko mesta Nara. Japonské šľachtické rody uskladňovali v minulosti (od obdobia Nara) písomné materiály v stavbách nazývaných bunko (šľachtické súkromné knižnice sa nazývali kuge bunko). Od 15. stor. sa v chrámoch a rezidenciách významných šľachtických rodov budovali študovne (šoin), ktoré boli špeciálnymi miestami určenými na čítanie, literárne štúdium a literárne stretnutia. Dodnes zostala zachovaná stredoveká knižnica klasickej školy Ašikaga Gakko v meste Ašikaga (dnes v prefektúre Točigi), najstaršieho a najprestížnejšieho učilišťa oblasti Kantó. Národnou knižnicou Japonska je Národná parlamentná knižnica so sídlom v Tokiu a Kjóte založená 1948, jedna z najväčších knižníc na svete, ktorá uschováva vyše 30 mil. knižničných jednotiek.

Knižnice v islamských krajinách boli označované aj ako klenotnice alebo obydlia kníh (maktaba, chizánat al-kutub alebo dár al-kutub), prípadne domy poznania (dár al-’ilm). Budovali sa súkromné i verejné knižnice, ktoré nadväzovali na tradície neskoroantických a byzantských knižníc. Väčšina bola súčasťou mešít a madrás, ale aj univerzít, nemocníc a charitatívnych inštitúcií, vznikali však aj samostatné stavby. V 9. stor. založil kalif al-Ma’mún v Bagdade vedecký inštitút nazývaný Dom múdrosti (Bajt al-hikma), ktorého súčasťou bola aj knižnica, táto inštitúcia však bola 1258 zničená Mongolmi. Mnohé stredoveké islamské knižnice požičiavali knihy a poskytovali miesto na diskusie i na ubytovanie učencov. Napr. v Córdobe v Španielsku sa v 10. stor. nachádzalo okolo 70 knižníc, najväčšia z nich vlastnila okolo 400-tis. kníh. Z literárneho opisu je známa knižnica, ktorú dal vybudovať panovník z dynastie Bújovcov ’Adud ad-Daula v Širáze v dnešnom Iráne (2. pol. 10. stor.). Knihy v nej boli uložené na policiach v drevených, dverami uzatvorených výklenkoch alebo v skriniach umiestnených popri stenách miestností. V knižnici vybudovanej v 11. stor. Fátimovcami v Káhire boli knihy uložené na policiach rozdelených prepážkami na jednotlivé oddelenia. R. 970 – 972 bola v Káhire založená mešita a madrasa al-Azhar (dnes univerzita), ktorej súčasťou bola aj knižnica (pôsobí dodnes). V mešitách sa knihy často skladovali na policiach v blizkosti minbarov, vo veľkých mešitách na hlavnom nádvorí alebo pri vstupe, k niektorým boli knižnice pripojené ako samostatné miestnosti. Ďalšie známe knižnice vznikali ako súčasti mešít, škôl alebo univerzít vo významných mestách a boli zvyčajne nazvané podľa sponzorov alebo mecenášov, ktorí ich dali vybudovať, napr. knižnice Nizámíja (1064) a Mustansiríja (13. stor.) v Bagdade, Fádilíja (12. stor.) v Káhire, knižnica univerzity al-Karavíjín vo Feze v dnešnom Maroku (stále funkčná), knižnica v Umajjovskej mešite v Aleppe (dnes Halab v Sýrii), knižnica Záhiríja v Damasku, knižnice v Mosule a Basre v dnešnom Iraku, v Buchare v dnešnom Uzbekistane, v Isfaháne v dnešnom Iráne, v Merve (dnes Mary v Turkménsku) a i. Viacero knižníc vzniklo v Istanbule, napr. Sülejmanova knižnica (Süleymaniye Küthüpanesi; založená 1557) nachádzajúca sa v komplexe Sülejmana I. Kanuniho (Süleymaniye Camii ve Külliyesi), ktorá okrem tlačených kníh uschováva aj jednu z najväčších zbierok islamských rukopisov na svete (asi 68-tis. rukopisov v arabčine a turečtine). Mnoho islamských knižníc bolo zničených, niektoré však zostali neporušené, napr. knižnica v Chinguetti v dnešnej Mauritánii v záp. Afrike (vyše 1 300 rukopisov Koránu), dodnes pôsobiaca Ústredná knižnica Ástán-e Kuds-e Razaví v iránskom Mašhade (založená 1457; vyše 1,1 mil. knižničných jednotiek). K najvýznamnejším knižniciam v islamskom svete patria národné knižnice, napr. Egyptská národná knižnica a archívy (Dár al-kutub; založená 1870) v Káhire, Tuniská národná knižnica (1885), knižnica Alžírskej univerzity (1909), Knižnica sultána Abdal‘azíza v Rijáde (1985), a univerzitné knižnice, napr. Americkej univerzity v Káhire a Bejrúte, univerzity Saint Joseph v Bejrúte a i. R. 2002 bola v Alexandrii v Egypte otvorená Bibliotheca Alexandrina postavená na pamiatku starovekej Alexandrijskej knižnice neďaleko miesta, kde stála pôvodná, jej budova je považovaná za jedno z najvýznamnejších diel súčasnej architektúry.

Vznik knižníc na území dnešného Slovenska siaha do obdobia začiatkov knižnej kultúry spätých s christianizáciou a so vznikom staroslovanského písomníctva v 9. stor., a predovšetkým do obdobia latinskej kultúry v 13. a 14. stor., keď sa na ich budovaní zásadným spôsobom podieľala cirkev. Vznikali farské, kapitulské, kláštorné a biskupské knižnice. Medzi najznámejšie farské knižnice, z ktorých najstaršie vznikli už na začiatku 13. stor., patrili chrámové zbierky kníh v Levoči (Kostol sv. Jakuba, Špitálsky kostol a bibliotéka Bratstva 24 spišských farárov; → levočské stredoveké knižné zbierky), v Bardejove (Kostol sv. Egídia) a Kremnici (dodnes zachovaná farská knižnica). Významné historické knižnice vlastnili Bratislavská a Spišská kapitula (→ kapitulské knižnice). K najcennejším kláštorným knižniciam patria františkánske knižnice (v kláštore františkánov v Bratislave bola knižnica založená v 13. stor.), významné knižnice vybudovali aj piaristi (najvýznamná, založená 1642, pochádza z kláštora v Podolínci). Z neskoršieho obdobia (16. – 18. stor.) sú na Slovensku zachované biskupské knižnice, napr. Diecézna knižnica v Nitre (jej podporovateľom bol o. i. nitriansky biskup Z. Mošovský), biskupská knižnica v Rožňave (vznikla z finančných a knižných darov biskupov, napr. Antona Andrássyho, *1742, †1799; J. Scitovského, V. Bartakoviča, Štefana Kollárčika, *1796, †1869) a biskupská knižnica v Košiciach (vznikla z fondov už existujúcej farskej knižnice i stredovekej dominikánskej knižnice a z darov biskupov). Od obdobia renesancie budovali knižnice aj mestá a mešťania. K najvýznamnejším mestským knižniciam patrili knižnice v Bratislave, Levoči, Bardejove, Banskej Bystrici, Prešove, Trenčíne, Kremnici, Banskej Štiavnici. K najvýznamnejším historickým stavbám knižníc na Slovensku patrí Henkelova knižnica v Kostole sv. Jakuba v Levoči, ktorú dal 1515 – 19 vybudovať humanista J. Henkel. K najvýznamnejším zachovaným barokovým knižniciam patrí knižnica premonštrátskeho kláštora v Jasove (1745 – 66, fresky J. L. Kracker, 1775 – 76, zariadenie z konca 19. stor.). Už od 16. stor. vznikali šľachtické knižnice (vlastnenie knižných zbierok patrilo k šľachtickej kultúre), k najstarším patria knižničné zbierky uhorských šľachtických rodov na území dnešného Slovenska (Armbrusterovcov, Forgáčovcov, Turzovcov, Esterháziovcov, Révaiovcov, Čákiovcov, Fuggerovcov, Ilešháziovcov a i.). Väčšina kníh a iných dokumentov, ktoré z nich pochádzajú, sa ako historické knižnice nachádzajú v zbierkach národných inštitúcií a iných subjektov. K významným súkromným šľachtickým knižniciam patrila Aponiovská knižnica (založená 1774 vo Viedni), ktorá bola od 1846 umiestnená v kaštieli v Oponiciach, kde bola pre ňu vybudovaná rozsiahla prístavba (rekonštruovaná začiatkom 21. stor., spravuje ju Slovenská národná knižnica), k cenným zachovaným historickým knižniciam patrí aj Andrášiovská knižnica v Betliari založená koncom 18. stor. Školské knižnice vznikali najmä pri inštitúciách podporujúcich vyššie vzdelávanie. K popredným školským zbierkam patria lyceálne knižnice (knižnice evanjelických lýceí v Bratislave, Kežmarku a Levoči), gymnaziálne knižnice (napr. knižnica jezuitského gymnázia v Banskej Bystrici) a knižnica Banskej a lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici, ktorá bola súčasne aj prvou technickou knižnicou na území Slovenska. V kategorizácii knižníc majú nezastupiteľné miesto osobné knižnice dejateľov a osobností vedy a kultúry (J. Ribay, J. Kollár, J. Dernschwam, A. F. Kollár). Významné knižnice boli aj súčasťou vzdelávacích (Knižnica Učenej spoločnosti malohontskej v Nižnom Skálniku), odborných (knižnica Spolku kníhtlačiarov a písmolejcov v Bratislave, 1877) a čitateľských spolkov.

Knižnice sa až do začiatku 20. stor. vyvíjali pomerne autonómne, živelne a podľa konkrétnych podmienok. Prvé snahy o premyslený systém ich riadenia po vzniku Československa obsahoval knižničný zákon z 1919. Do 1925 sa na Slovensku organizácia verejných ľudových knižníc opierala o dobrovoľnú starostlivosť dopĺňanú štátnou pomocou. Vznikali špecifické skupiny knižníc (obecné, mestské, spolkové, knižnice roľníckych besied, Sokola, Matice slovenskej, Robotníckych telovýchovných jednôt, mobilné, nemocničné, väzenské a i.) a vytváral sa knižničný systém. Vykonávacími predpismi (z 30. 1. 1925) ku knižničnému zákonu z 1919 boli stanovené spoločenské ciele systému knižníc (šírenie osvety, poznania). Verejné knižnice sa mali zriadiť vo všetkých obciach Slovenska, čím bol určený rozsah a pôsobnosť systému. Začala sa organizovaná regulácia dopĺňania knižničných fondov (Výpravňa kníh v Matici slovenskej, Komisia pre výber čítania do slovenských knižníc, Seznam knih, vhodných do veřejné knihovny obecní). Jednota či kompaktnosť knižničného systému sa začala zabezpečovať odbornou metodickou činnosťou, ktorej cieľom bola unifikácia knižničných procesov v knižniciach rovnakého typu. Knižnice boli povinné viesť miestny zoznam, prírastkový zoznam, menný zoznam, pokladničnú knihu a výpožičný poriadok tak, aby bolo možné vyhotovovať štatistické prehľady. Vznikli knižničné rady a knižničné odbory, boli ustanovení knižniční referenti a bol zorganizovaný štátny dozor nad knižnicami. Prijatými opatreniami boli položené základy organizácie knižníc do knižničného systému na národnej úrovni. Uvedomelejšie a profesionálne prepracovanejšie systémové úsilie o formovanie systému knižníc možno pozorovať od konca 50. rokov 20. stor., keď sa na základe knižničného zákona z 1959 sformoval centralizovaný systém riadenia, fungovania a budovania knižníc, jednotná sústava knižníc (2000 zrušená). V súčasnosti zriaďovanie a zakladanie knižníc, práva a povinnosti ich zriaďovateľov a zakladateľov, knižničný systém, rozsah a vykonávanie odborných knižničných činností upravuje zákon o knižniciach z 2015. Viaceré významné historické knižnice boli podľa zákona z 2000 vyhlásené Ministerstvom kultúry SR za historický knižničný fond a zapísané do Ústrednej evidencie historických knižničných dokumentov a historických knižničných fondov (HKD a HFK) vedenej Slovenskou národnou knižnicou.

Problematikou uschovávania, spravovania a sprístupňovania knižničných zbierok s cieľom uspokojovať potreby používateľov knižničných služieb a knižničných systémov, t. j. náukou o riadení knižníc, sa zaoberá knižničná veda (knihovníctvo), štúdiom a analýzou informačných zdrojov informačná veda, ich interdisciplinárne prepojenie sa označuje ako knižničná a informačná veda, do ktorej sa v širšom kontexte zahŕňajú aj knihoveda (bibliológia), bibliografia a archívnictvo. Výskumom knižníc rôznych typov sa zaoberá knižničná historiografia. Záujmovým združením knižníc na Slovensku je Slovenská asociácia knižníc (založená 1992), v medzinárodnom rámci Medzinárodná federácia knihovníckych asociácií a inštitúcií (International Federation of Library Associations and Institutions, IFLA; založená 1927). Slovenskí knihovníci, bibliografi a informační pracovníci sú združení v Spolku slovenských knihovníkov a knižníc (SSKK, založený 1990 ako Spolok slovenských knihovníkov, od 2013 súčasný názov; priamy pokračovateľ Zväzu slovenských knihovníkov a informatikov). Na Slovensku vychádza viacero knihovníckych časopisov, ktoré vydávajú jednotlivé knižnice, teoretickým časopisom z oblasti knižničnej a informačnej vedy a bibliografie je časopis Knižnica (od 2000);

2. druh nábytku určený na ukladanie kníh. Knižnica môže mať rozličnú formu a býva vyrobená z rozličných materiálov, najčastejšie je to prístenná rozložitejšia skriňa na hĺbku knihy väčšieho formátu s centrálne umiestnenými dvojkrídlovými dverami, prípadne aj s ďalšími jednokrídlovými dverami na bokoch. V spodnej časti môže mať zásuvky alebo dverový priestor a police. Prvé typy knižníc sa objavili v 17. stor. a rozšírili sa v 18. – 19. stor., od polovice 18. stor. bývali dvere zasklené a často opatrené mriežkou;

3. prenesený názov nakladateľských edícií (napr. Hviezdoslavova knižnica);

4. inform. angl. library — súbor hotových softvérových prvkov spoločne používaných viacerými počítačovými programami. Prvkami knižnice môžu byť funkcie, procedúry, triedy, premenné ap. Knižnice umožňujú znovupoužitie softvéru, čo je základným predpokladom zefektívnenia jeho tvorby. Knižnica sa k programu pripája staticky alebo dynamicky. Statické pripájanie sa vykonáva vo fáze vytvárania programu, dynamické nastáva vo fáze jeho spúšťania;

5. molek. biol. → knižnica cDNA.

Najväčšie a najvýznamnejšie knižnice vo svete (výber)
Názov Sídlo Približný počet uschovávaných knižničných jednotiek
Britská knižnica, angl. British Library Londýn, Spojené kráľovstvo 170 mil.
Kongresová knižnica, angl. Library of Congress Washington, USA 150 mil.
Newyorská verejná knižnica, angl. New York Public Library New York, USA 53 mil.
Ruská štátna knižnica, rus. Rossijskaja gosudarstvennaja biblioteka Moskva, Rusko 44,4 mil.
Ruská národná knižnica, rus. Rossijskaja nacionaľnaja biblioteka Petrohrad, Rusko 36,5 mil.
Národná parlamentná knižnica, angl. National Diet Library, jap. Kokuricu Kokkai Tošokan Tokio a Kjóto, Japonsko 34,7 mil.
Kráľovská knižnica, plný názov Dánska kráľovská knižnica, dánsky Det Kongelige Bibliotek Kodaň, Dánsko 33,3 mil.
Čínska národná knižnica, angl. National Library of China, čín. Čung-kuo kuo-ťia tchu-šu-kuan, Zhongguo guojia tushuguan Peking, Čína 31,2 mil.
Národná knižnica, plný názov Francúzska národná knižnica, fr. Bibliothèque nationale de France Paríž, Francúzsko 31 mil.
Nemecká národná knižnica, nem. Deutsche Nationalbibliothek Lipsko a Frankfurt nad Mohanom, Nemecko 29,7 mil.
Knižnica Ruskej akadémie vied, rus. Biblioteka Rossijskoj akademii nauk Petrohrad, Rusko 26,5 mil.
Národná knižnica, plný názov Španielska národná knižnica, špan. Biblioteca Nacional de España Madrid, Španielsko 25 mil.
Štátna knižnica, plný názov Štátna knižnica v Berlíne, nem. Staatsbibliothek zu Berlin Berlín, Nemecko 23,4 mil.
Bostonská verejná knižnica, angl. Boston Public Library Boston, Mass., USA 22,4 mil.
Kanadská knižnica a archív, angl. Library and Archives Canada, fr. Bibliothèque et Archives Canada Ottawa, Kanada 20 mil.
Newyorská štátna knižnica, angl. New York State Library Albany, N. Y., USA 20 mil.
Indická národná knižnica, angl. National Library of India Kalkata, India 20 mil.
Kráľovská knižnica, švéd. Kungliga biblioteket Štokholm, Švédsko 18 mil.
Harvardská univerzitná knižnica, angl. Harvard University Library Cambridge, Mass., USA 16,6 mil.
Vernadského ukrajinská národná knižnica, ukr. Nacionaľna biblioteka Ukrajiny imeni V. I. Vernadskogo Kyjev, Ukrajina 15 mil.
Škótska národná knižnica, gaelsky Leabharlann Nàiseanta na h-Alba Edinburgh, Spojené kráľovstvo 14 mil.
Rumunská národná knižnica, rum. Biblioteca Naţională a României Bukurešť, Rumunsko 13 mil.
Rakúska národná knižnica, nem. Österreichische Nationalbibliothek Viedeň, Rakúsko 10,2 mil.
Štátna bavorská knižnica, nem. Die Bayerische Staatsbibliothek Mníchov, Nemecko 10,2 mil.
Bodleyho knižnica, angl. Bodleian Library Oxford, Spojené kráľovstvo 9 mil.
Brazílska národná knižnica, port. Biblioteca Nacional do Brasil Rio de Janeiro, Brazília 9 mil.
Ústredná národná knižnica vo Florencii, tal. Biblioteca Nazionale Centrale di Firenze Florencia, Taliansko 8,8 mil.
Nórska národná knižnica, nór. Nasjonalbiblioteket Oslo a Mo i Rana, Nórsko 8,5 mil.
Národná knižnica, poľ. Biblioteka Narodowa Varšava, Poľsko 8 mil.
Krajinská Séčéniho knižnica, maď. Országos Széchényi Könyvtár Budapešť, Maďarsko 8 mil.
Írska národná knižnica, írsky Leabharlann Náisiúnta na hÉireann Dublin, Írsko 8 mil.
Ústredná národná knižnica v Ríme, tal. Biblioteca Nazionale Centrale di Roma Rím, Taliansko 7,5 mil.
Národná lekárska knižnica, angl. National Library of Medicine Bethesda, Md., USA 7 mil.
Jagelovská knižnica, poľ. Biblioteka Jagiellońska Krakov, Poľsko 7 mil.
Národní knihovna České republiky Praha, Česko 6,9 mil.
Kráľovská knižnica Belgicka, hol. Koninklijke Bibliotheek België, fr. Bibliothèque royale de Belgique, aj Knižnica kráľa Alberta I. Brusel, Belgicko 6 mil.
Waleská národná knižnica, walesky Llyfrgell Genedlaethol Cymru, angl. National Library of Wales Aberystwyth, Spojené kráľovstvo 6 mil.
Švajčiarska národná knižnica, nem. Schweizerische Nationalbibliothek, fr. Bibliothèque nationale suisse, tal. Biblioteca nazionale svizzera Bern, Švajčiarsko 5 mil.
Slovenská národná knižnica Martin, Slovensko 4,9 mil.
Národná poľnohospodárska knižnica, angl. National Library of Agriculture Beltsville, Md., USA 4 mil.
Portugalská národná knižnica, port. Biblioteca Nacional de Portugal Lisabon, Portugalsko 3,5 mil.
Kráľovská knižnica, plným názvom Holandská kráľovská knižnica, hol. Koninklijke Bibliotheek Haag, Holandsko 3,5 mil.
Fínska národná knižnica, fínsky Kansalliskirjasto Helsinki, Fínsko 3 mil.
Národná a univerzitná knižnica, fr. Bibliothèque nationale et universitaire Štrasburg, Francúzsko 3 mil.
Národná a univerzitná knižnica v Záhrebe, chorv. Nacionalna i sveučilišna knjižnica u Zagrebu Záhreb, Chorvátsko 3 mil.
Slovinská národná a univerzitná knižnica, slovinsky Narodna in univerzitetna knjižnica Ľubľana, Slovinsko 2,7 mil.
Vatikánska apoštolská knižnica, lat. Bibliotheca Apostolica Vaticana Vatikán 2 mil.
Národná knižnica v Neapole, tal. Biblioteca Nazionale di Napoli, aj Národná knižnica Viktora Emanuela III., tal. Biblioteca Nazionale Vittorio Emanuelle III. Neapol, Taliansko 1,8 mil
Národná knižnica sv. Cyrila a Metoda, bulh. Nacionalna biblioteka Sv. Kiril i Metodij Sofia, Bulharsko 1,5 mil.
Národná knižnica sv. Marka, tal. Biblioteca Nazionale Marciana, aj Marciana Benátky, Taliansko 0,9 mil.

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Knižnica [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-11-13]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kniznica