knihárstvo

knihárstvo — polygrafický odbor zaoberajúci sa prípravou tlačového papiera pred tlačou a dokončovacími prácami pri výrobe polygrafických výrobkov (vrátane výroby knižných väzieb) po vytlačení tlačových hárkov. K jednoduchým knihárskym prácam patria rezanie (tlačové hárky sa za pomoci rezačiek z viacerých strán orezávajú a rozrezávajú), skladanie (orezané tlačové hárky sa v skladacích strojoch skladajú jednoduchým, krížovým, paralelným, harmonikovým, okienkovým alebo kombinovaným lomom; → skladanie hárkov) a znášanie (skompletizovanie knižného bloku z jednotlivých knižných zložiek a ich usporiadanie tak, aby sa zabezpečilo správne poradie strán; vykonáva sa v znášacích strojoch), ďalej ryhovanie (vytváranie rýh na papieri kvôli ľahšiemu skladaniu, napr. pri obálkach mäkkých väzieb), dierovanie (perforovanie; prerušovaný priamy rez; vytváranie veľmi malých dierok v súvislých čiarach na papieri alebo na inom materiáli, čo umožňuje jednoduchšie odtrhnutie perforovanej časti alebo skladanie v mieste perforácie), vysekávanie (vysekávanie uzavretým rezom, napr. etikiet s oblými rohmi) a i. Zložitejšie knihárske práce – kníhviazačstvo, sú spojené so zhotovovaním mäkkých alebo tuhých (tvrdých) knižných väzieb. Kníhviazačská výroba môže byť ručná (remeselná) alebo strojová (mechanizovaná a automatizovaná). Strojovú výrobu vykonávajú šijacie stroje (kompletizujú zošitovú väzbu V1 a V3 kovovými skobkami alebo poznášaný knižný blok na väzbu V4 a V7 až V9 niťami; → knižná väzba). Následne sa knižné dosky spoja s knižným blokom pomocou lepidla naneseného na predsádkach, a aby sa zabezpečilo ich vzájomné kvalitné spojenie, kniha sa lisuje. Pri lisovaní sa tvarujú aj obidve drážky knižných dosiek nachádzajúce sa medzi lepenkovým prírezom (predným i zadným) a chrbátnikom a zaobľuje sa chrbát knižných dosiek. Špeciálnymi technikami výroby tuhých (tvrdých) knižných väzieb sa zaoberá umelecké kníhviazačstvo, ktoré vyhotovuje knihy aj v jednotlivých kusoch.

Najstaršie kníhviazačské dielne boli zriaďované pri univerzitách a v kláštoroch. Okrem nich pôsobili aj kočovní kníhviazači, ktorí menili miesto pôsobenia podľa objednávok svetských a cirkevných inštitúcií. Po vynájdení kníhtlače ich význam a počet vzrástli. Kníhviazači sa usádzali v susedstve tlačiarní a v centrách knižného obchodu, v 16. stor. sa začali organizovať do samostatných cechov. Profesia sa často dedila z otca na syna. Kvôli prispôsobeniu sa masovej produkcii tlačiarní a dopytu čitateľov prestali kníhviazači postupne používať časovo náročné a drahé postupy stredovekej knižnej väzby. Od 30. rokov 19. stor. začala ručnému kníhviazačstvu konkurovať strojová výroba. V súčasnosti je už väčšina knihárskych prác vo veľkovýrobe mechanizovaná a automatizovaná.