knieža

knieža —

1. vládca kniežatstva. Pôvodne náčelník (vodca) kmeňa (odvodené od staroslovanského knęz; → kňaz). V stredoveku:

a) na slovanských územiach titul suverénneho panovníka, vládcu suverénneho štátneho útvaru (Veľká Morava; do 1198 České kniežatstvo) alebo vládcu, ktorý spravoval určité územie ako údel (údelné knieža; → patrimónium); panovníci niektorých štátnych útvarov jestvujúcich vo vrcholnom stredoveku a na zač. novoveku na území dnešného Ruska, Poľska a Litvy (napr. Kyjevská Rus) mali titul veľkoknieža.

V prameňoch viažucich sa na územie Slovenska sa titul knieža najčastejšie objavuje v latinskej forme (dux). Používali ho členovia vládnucej dynastie Nitrianskeho kniežatstva, napr. Pribina (pred 828 – 833), ktorý sa po vyhnaní z Nitrianskeho kniežatstva stal blatenským údelným kniežaťom (840 – 861), po jeho smrti spravoval Blatenské kniežatstvo jeho syn Koceľ (pravdepodobne do 876). Titul knieža mali aj príslušníci panovníckej dynastie Mojmírovcov v Moravskom kniežatstve (po 833 už ako vládcovia Veľkej Moravy) Mojmír I. (do 846) a Rastislav (do 870), ktorý bol neskôr označovaný aj ako regulus (menší kráľ). Najvýznamnejší panovník Veľkomoravskej ríše Svätopluk I. je v časti latinských prameňov označovaný titulom knieža (dux), v inej časti ako rex (kráľ). Po páde Veľkej Moravy a príchode staromaďarského kmeňového zväzu do Karpatskej kotliny sa okolo 970 stal veľkokniežaťom tohto územia Gejza (do 997) z dynastie Arpádovcov, jeho mladší brat Michal sa stal nitrianskym údelným kniežaťom. Nitrianske údelné kniežatstvo bolo územnosprávnou jednotkou (ako údel korunných princov) do 1108, keď túto inštitúciu definitívne zrušil uhorský kráľ Koloman. Inštitúciu kniežatstva a titul knieža obnovil 1479 uhorský kráľ Matej I. Korvín, keď svojmu nemanželskému synovi Jánovi Korvínovi udelil ako údel rozsiahle majetky na Liptove a Morave a titul liptovského a opavského kniežaťa;

b) v Rímsko-nemeckej ríši sa ako knieža (nem. Fürst) označoval šľachtic, ktorý dostal léno od kráľa (resp. cisára) a bol vládcom (zemepánom; → lénny pán) na určitom teritóriu ríše. Zo spoločenskej vrstvy kniežat sa v 12. stor. vyčlenili ríšske kniežatá (z nem. Reichsfürst), ktoré mali právo voliť kráľa (cisára) Rímskej ríše (→ kurfirsti, z nem. Kurfürst = knieža voliteľ), pričom sa rozlišovali duchovné a svetské kniežatá. V 13. stor. sa počet kurfirstov ustálil na 7 (definitívne potvrdené Zlatou bulou Karola IV., 1356);

2. šľachtický titul udeľovaný panovníkom za určité (napr. vojenské) zásluhy, hierarchicky stojaci za veľkokniežaťom a pred grófom. S titulom knieža sa však nespájala vláda jeho nositeľa nad darovaným územím. Napr. titul knieža (dux Sacri Romani Imperii) udelený Habsburgovcami uhorským šľachticom, napr. Pálfiovcom, Esterháziovcom, Erdödiovcom;

3. v súčasnosti titul panovníka (hlavy štátu) v kniežatstvách Monako a Lichtenštajnsko. Synovia a dcéry kniežacieho páru používajú titul princ/princezná, najstarší syn ako dedič a následník trónu titul dedičný princ. V kniežatstve Andorra sú hlavou štátu dve spolukniežatá (fr. coprince): úradujúci biskup zo Sea de Urgel (Španielsko) a prezident Francúzska;

4. status knieža majú aj emirovia Bahrajnu, Kuvajtu a Kataru, ako aj sedem šejkov Spojených arabských emirátov.