klenba

Text hesla

klenba, klenutie —

1. archit., stav. oblúkový vodorovný alebo šikmý nosný systém na prekrytie (zaklenutie) miestnosti alebo na preklenutie voľnej plochy či prírodnej prekážky vybudovaný na múroch alebo na iných podperách.

Klenba oddeľuje jednotlivé podlažia a slúži ako strop. Zhotovuje sa z rozmanitých stavebných materiálov (lomový alebo tesaný kameň, tehla, keramické tvarovky, liate murivo, železobetón a ich kombinácie, výnimočne aj drevo), pričom od použitého materiálu spravidla závisí aj jej hrúbka (najväčšia je pri kamennej, najmenšia pri liatej a drevenej klenbe). Na rozdiel od rovného stropu, ktorého trámy sú namáhané ohybom a ťahom, je klenba namáhaná len tlakom. Každá klenba vyvoláva smerom nadol šikmý tlak, ktorý sa skladá zo zvislej a z vodorovnej (bočnej) zložky. Zvislá zložka sa cez podpory a základy stavby prevádza do zeme, vodorovná (bočná) zložka smeruje mimo konštrukcie klenby a pôsobí na steny (podpery; roztláča ich). Zvyčajne býva vyrovnávaná hrúbkou stien, opornými piliermi alebo oblúkmi (oporný systém v gotike), klieštinami alebo ťahadlami.

Klenba sa napína medzi opornými múrmi, ktoré sa nazývajú podpery. Body, v ktorých sa klenba na podpere začína, sa nazývajú päty. Klenba sa buduje podľa krivky – klenbového oblúka, ktorý určuje jej konštrukciu a tvar a je daný rozpätím (vzdialenosť piat alebo podpier) a výškou (dĺžka kolmice spustenej z jeho vrcholu na spojnicu piat). Klenbové oblúky sa rozlišujú podľa tvaru (polkruhový, eliptický, segmentový, lomený) alebo podľa štýlovej príslušnosti (románsky, gotický a i.). Najvyšší bod klenbového oblúka sa nazýva vrchol klenby, výškový rozdiel medzi pätou a vrcholom klenby vzopätie. Líce klenby je spodná (vnútorná) plocha klenby, rub klenby vrchná (vonkajšia) plocha klenby, ktorá je zvyčajne zakrytá zásypom a podlahou horného podlažia; vzdialenosť medzi lícom a rubom klenby je hrúbka klenby. Pohľadová plocha klenby sa nazýva čelo. Na vybudovanie oblúka kamennej a tehlovej klenby sa používajú klenáky (klenbovky). Pri stenách obvodového plášťa miestností zakrytých klenbou sa rozlišujú oporné múry (podpery), ktoré nesú klenbu, a čelné alebo štítové múry, ktoré len ukončujú miestnosť. Mimoriadne dôležitý je zásyp klenby, pretože rozvádza bodové tlaky (napr. nábytku a osôb na hornom podlaží) a zmenšuje ich na hodnoty, ktorým klenba môže vzdorovať, a zároveň má izolačnú funkciu (tvorí podklad na uloženie podlahy).

Tvar a konštrukcia klenby sa vyvíjali v úsilí dosiahnuť väčšie rozpätie klenby, väčšie otvory (na okná) i viac otvorov v stenách, ale najmä zdokonaľovaním stavebných technológií, ktoré obmedzili vplyv vodorovných síl v mieste uloženia. Každú klenbu charakterizujú jej tvar – priečny rez nazývaný profil, a tvary kriviek, ktorými dosadá k stenám. Profil môže mať polkruhový, elipsový, segmentový alebo prevýšený tvar. Všetky tvary klenby sa odvodzujú z dvoch základných geometrických tvarov – valca a gule. Väčšina klenieb však nie je z praktických príčin konštruovaná presne podľa príslušného geometrického ideálu, sú skôr kompromisom súvisiacim s použitým materiálom, miestnymi zaužívanými stavebnými technológiami, a najmä so špecifickými podmienkami konkrétnej stavebnej situácie. Väčšina klenieb nemá len svoj základný tvar, ale je členená útvarmi nazývanými klenbové výseky, ktorými sa plocha klenby otvára smerom k obvodovým stenám (resp. k otvorom v týchto stenách). Sú to menšie klenby umiestnené kolmo na základnú plochu klenby, charakteristické svojím pôdorysným tvarom (napr. trojboké, päťboké, oválne, segmentové) a vzájomným vzťahom. Klenba môže byť niekedy spevnená klenbovým pásom.

Klenby môžu byť pravé (murované alebo inak konštruované) a nepravé (imitované). Podľa konštrukcie sa pravé klenby rozdeľujú na valcové (cylindrické; ich konštrukcia je odvodená od tvaru valca) a guľové (sférické; ich konštrukcia je odvodená od tvaru gule), pričom obidva druhy sú veľmi staré (niektoré guľové klenby sa objavili už v neolite).

K valcovým (cylindrickým) klenbám patria valená, polvalená, korytová (valbová), kláštorná, zrkadlová, melónová, krížová, rebrová, diamantová a hrebienková klenba.

Valená klenba je najjednoduchším a najčastejšie sa vyskytujúcim druhom klenby. Má polkruhový prierez, jej päty sa opierajú o protiľahlé, spravidla rovnobežné steny. Najčastejšie prekrýva priestor obdĺžnikového alebo štvorcového pôdorysu. V minulosti sa často používala na prekrytie chodieb, schodísk (tzv. stúpajúca valená klenba) alebo špirálovitých schodísk (špirálovito stúpajúca valená klenba, nazývaná aj krútená klenba). Najstaršie valené klenby sa uplatnili okolo 1250 pred n. l. v starovekej egyptskej architektúre a boli vymurované z nepálených tehál, okolo 800 pred n. l. sa v Egypte a Asýrii objavili kamenné valené klenby. V gréckej antickej architektúre sa klenby objavili okolo 330 pred n. l., v rímskej antickej architektúre v 2. stor. pred n. l. V období renesancie sa uplatňovali aj valené klenby s lunetami (lunety vznikajú kolmým prienikom valenej klenby s nižšími valenými klenbami). V 19. stor. sa začala používať aj valená klenba, ktorá bola murovaná do traverz, vybudovaná spravidla z tehál a svojimi pätami dosadala na kovové traverzy, ktoré mali úlohu klenbových pásov. Osobitným druhom valenej klenby je prstencová (anuloidná) klenba, ktorá prekrýva užší neprerušený priestor prstencového pôdorysu; najstaršie stavali Rimania od 2. stor. pred n. l., často sa uplatňovali v divadlách a amfiteátroch i v centrálnych ranokresťanských kostoloch.

Polvalená klenba (polovičná valená klenba) je valená klenba s prierezom v tvare štvrťkruhu, ktorej päta je ukotvená v nosnom múre a záver je podopretý nosným múrom.

Korytová klenba (aj valbová klenba) je tvorená valenou klenbou, ktorá je na čelách uzatvorená časťami rovnako vysokej valenej klenby (tzv. bočnicami). Je uzatvorená a musí byť podopretá po celom obvode.

Kláštorná klenba vzniká kolmým prienikom dvoch alebo viacerých (4 alebo 6) rovnako vysokých valených klenieb nad priestorom štvorcového pôdorysu. Uplatnila sa v románskej, renesančnej i v barokovej architektúre. Otvorená kláštorná klenba (aj domikálna klenba) vzniká zrezaním kútových častí kláštornej klenby zvislými rovinami. Zatvorená kláštorná klenba má horizontálne päty zakotvené vo všetkých 4 múroch.

Zo zatvorenej kláštornej alebo z korytovej klenby vzniká odrezaním ich hornej časti vodorovnou rovinou zrkadlová klenba (nazývaná aj tabuľová; zrkadlo, resp. tabuľa, tvorí strop miestnosti), ktorá je tiež uzatvorená a podopretá po celom obvode. Používala sa v období renesancie a baroka. V období historizmu bola častá nepravá zrkadlová klenba, ktorá bola zvyčajne vytvorená z plochého stropu vmurovaním fabiónov do rohov miestnosti.

Melónová klenba je vytvorená prehnutými valenými klenbami, ktoré stúpajú po krivke a ktorých výška a rozpon sa postupne zmenšujú, až sa na vrchole v jednom bode stretávajú. Používala sa v období ranej renesancie na zaklenutie centrálnych priestorov (zvonka sa môže javiť ako kupola).

K najrozšírenejším typom klenby patrí krížová klenba vznikajúca kolmým prienikom dvoch alebo viacerých valených klenieb rovnakej výšky, ktorých prierez môže mať tvar polkruhového alebo lomeného oblúka (tvar oblúka sa opakuje aj pri čelách klenby). Hrany vzniknuté v mieste prieniku a zbiehajúce sa vo vrchole klenby ju delia na 4 časti a prenášajú väčšinu tlaku smerom nadol do 4 oporných bodov v kútoch klenbového poľa, čím sa uvoľní nosná funkcia veľkých častí stien (na okná alebo na iné otvory). Krížová klenba sa najčastejšie budovala nad priestorom štvorcového pôdorysu. Podľa výšky vrcholu klenby a výšky čelného oblúka sa rozoznáva rovná (vrchol klenby i oblúkov je v rovnakej výške, tzv. rímska krížová klenba), stúpajúca (vrchol klenby je vyššie ako vrcholy oblúkov) a klesajúca (vrchol je nižšie ako vrcholy oblúkov) krížová klenba. Prvé krížové klenby vyvinuli Rimania v 1. stor. n. l., ktorí ich budovali z liateho muriva a niekedy zosilňovali diagonálnymi rebrami; dokázali nimi zaklenúť priestory veľkých rozmerov. V 6. stor. sa objavili krížové klenby z tehál a kameňa. Uplatnili sa v karolovskej, otonskej a ranorománskej architektúre, v období renesancie i baroka. Zosilnením hrán krížovej klenby kamennými klenbovými rebrami, ktoré majú hlavnú nosnú funkciu, vzniká rebrová krížová klenba. Vo vrchole klenby, kde sa rebrá zbiehajú, býva umiestnený svorník. Tlak jednotlivých častí klenby sa prenáša do diagonálne položených rebier a nimi nadol do rohov. Klenba tak nepotrebuje súvislú podporu po celom obvode, stačí iba podopretie v rohoch (napr. stĺpmi alebo piliermi). Tak sa vytvárajú otvorené klenbové oblúky, priestor je presvetlený a klenba pôsobí vzdušne a ľahko. Spočiatku (v románskom období) boli klenbové rebrá jednoduché, najčastejšie hranolového tvaru, v období gotiky bohato profilované (niekedy zhotovené z terakoty). V období neskorej gotiky niektoré klenbové rebrá stratili nosnú funkciu a stali sa čisto dekoratívnym prvkom.

Rebrové klenby umožnili zaklenúť rozsiahle priestory. Objavili sa v záp. Európe okolo 1100 a následne, najmä v období gotiky, sa rozšírili v množstve variácií. K najvýznamnejším typom rebrových klenieb patria šesťdielna rebrová klenba (v klenbovom poli krížovej klenby sú medzi diagonálnymi rebrami na stranách klenbového poľa kolmo vložené 2 rebrá), osemdielna rebrová klenba (v klenbovom poli krížovej klenby sú kolmo z bokov vložené 4 rebrá), sieťová klenba (sústava rebier, ktoré v pôdoryse neprechádzajú vrcholom klenby, ale vytvárajú pravidelný sieťový obrazec, pričom rebrá spájajú protiľahlé podpory; objavila sa v 13. stor. vo Francúzsku, neskôr sa rozšírila najmä v str. Európe), hviezdicová klenba (aj hviezdová klenba; hustá sústava rebier, ktoré sú pravidelne rozložené po celej ploche klenby a vytvárajú hviezdicové motívy; objavila sa v Anglicku v 14. stor., následne sa rozšírila v str. a záp. Európe), visutá klenba (svorník je spustený hlboko pod vrcholom klenby), vejárová klenba (tvoria ju prevrátené, navzájom pospájané kamenné kužele; rebrá, obvykle bez nosnej funkcie, sa vejárovito rozkladajú po celej jej ploche; vyskytovala sa iba v Anglicku v období neskorej gotiky), krúžená klenba (rebrá zvyčajne bez nosnej funkcie tvoria krúžené obrazce; uplatnila sa v Nemecku, Rakúsku, Česku a výnimočne aj na Slovensku v období neskorej gotiky), vrstvená klenba (pod vlastnou plochou klenby prebieha druhá vrstva rebier, ktorá vytvára pavučinu bez plošných výplní).

Základom diamantovej klenby je najčastejšie hviezdicová, ďalej valená, krížová, sieťová alebo iná klenba, ktorej plocha je rozdelená na pravidelné priestorové geometrické obrazce vyplnené plasticky pôsobiacimi útvarmi na spôsob malých kláštorných klenieb, ktoré sú zvyčajne vymurované z tehál, pokryté omietkou a niekedy zdobené maľbou. Hrany klenby vytvárajú kontrastnú zostavu plôch a plôšok kryštálových tvarov evokujúcich hrany brúseného diamantu. Objavila sa v období neskorej gotiky (15. stor.) a pravdepodobne bola inšpirovaná islamskou architektúrou. Je typická pre neskorú gotiku v str. Európe (na Slovensku sa výnimočne zachovala v meštianskych domoch v Kremnici a Trenčíne). Z diamantovej klenby je odvodená hrebienková klenba, ktorej základom je najčastejšie valená klenba s výsekmi a ktorá bola obľúbená v období renesancie.

Ku guľovým (sférickým) klenbám patria kupola, česká klenba, česká placka a pruská klenba.

Základnou guľovou klenbou je polguľová kupola, ktorá je pravdepodobne najstarším druhom klenby.

Z guľového základu sú odvodené aj koncha a kalota. Zložité guľové klenby vznikajú prienikmi jednotlivých guľových klenieb zvyčajne elipsového tvaru (napr. prienikmi priečne postavených a vzájomne sa prenikajúcich elíps). Uplatnili sa v období baroka v Taliansku, a najmä v str. Európe.

Česká klenba vzniká odrezaním bočných strán polguľovej kupoly 4 zvislými rovinami prechádzajúcimi základom rovnobežníka vpísaného do základu kupoly. Oblúky vzniknuté rezom majú tvar polkružnice. Česká klenba, ktorá sa stavia z tehál, musí byť po celom obvode podporovaná múrmi alebo klenbovými pásmi. Používa sa na zaklenutie priestorov pravidelného pôdorysu, uplatnila sa v Európe v období baroka.

Česká placka vzniká podobne ako česká klenba, ale východiskovým klenbovým tvarom je guľový výsek. Podobá sa na krížovú a kláštornú klenbu (keď sa omietne, často sa nedajú rozlíšiť). Stavia sa z tehál a po celom obvode musí byť podporovaná stenou alebo klenbovými pásmi. Používa sa na zaklenutie priestorov pravidelného pôdorysu. Uplatnila sa v baroku, výnimočne v období renesancie.

Pruská klenba (aj pruská placka) je pomerne plochá klenba blízka českej placke, konštruovaná vždy na obdĺžnikovom pôdoryse. Používala sa v období baroka i renesancie.

K nepravým klenbám patria prečnelková klenba, ktorá vzniká postupným presahom stavebného materiálu zo strán dlhších nosných múrov, až kým sa nestretnú v závere klenby (uplatňovala sa od praveku), a drevená zrubová klenba, ktorá je súčasťou zrubovej konštrukcie a vzniká tak, že na stupňovité čelá klenby vytvorené z ustupujúcich, postupne sa skracujúcich trámov sa pripevnia dosky do formy valenej klenby (uplatňovala sa v ľudovom staviteľstve).

Počas historického vývoja sa vyvinulo viacero spôsobov konštruovania klenieb. Pravé klenby boli rozšírené už v starovekom Egypte a Mezopotámii. Doložené sú v sumerskej architektúre od ranodynastického obdobia. Najstaršie sa budovali z hliny. V starovekom Egypte vznikla technika vybudovania valcového oblúka z klenákov. Etruskovia klenby využívali pri stavbe mestských brán. Majstrami budovania klenieb boli Rimania, ktorí zaviedli mnohé konštrukčné a tvarové zlepšenia a dokázali zaklenúť rozsiahle priestory. Klenby vytvárali aj z tehlovej osnovy (kaziet) vyplnenej liatym murivom. Klenby (kamenné, tehlové i z liateho muriva) sa uplatnili najmä v rímskej antickej inžinierskej architektúre (akvadukty, mosty, tunely; niektoré slúžia až do súčasnosti), stali sa však aj priestorotvorným prostriedkom v monumentálnej architektúre. Vo 4. stor. sa začali v neskoroantickej architektúre uplatňovať ľahké klenby vybudované z klenákov. Z rímskej antickej architektúry prevzali a rozvíjali rozličné spôsoby budovania klenby byzantskí, perzskí (sásánovskí) i islamskí stavitelia (→ islamská architektúra). V byzantskej architektúre sa uplatnili najmä tehlové, často veľmi dekoratívne poňaté klenby. Za majstrov kamenných klenieb v období stredoveku sú považovaní arménski a gruzínski stavitelia (→ gruzínska architektúra).

V európskej architektúre sa klenby výraznejšie presadili na začiatku 11. stor. Ich veľký rozvoj nastal v 11. – 1. pol. 12. stor. vo Francúzsku (najmä v Burgundsku a Normandii), kde stavitelia experimentovali s rozličnými spôsobmi ich budovania. V období gotiky sa rozvíjali rebrové klenby. Klenby sa výrazne uplatnili aj v architektúre renesancie, baroka a klasicizmu. V súčasnosti sa železobetónové klenby vo forme škrupín využívajú len pri monumentálnych stavbách alebo pri budovaní dopravných (klenbové priepusty) a vodohospodárskych stavieb (napr. priehrad; klenba sa tam uplatňuje ako šikmý nosný systém hradiaceho telesa).

K najstarším zachovaným celozaklenutým stavbám na Slovensku patrí románsky Kostol nanebovzatia Panny Márie v Bíni (pred 1217). Na Slovensku sa prvé rebrové klenby objavili na neskororománskych stavbách v Banskej Štiavnici (farský Kostol nanebovzatia Panny Márie, 1. tretina 13. stor.) a Spišskej Kapitule (Kostol sv. Martina, 20. – 30. roky 13. stor.). K prvým gotickým krížovým rebrovým klenbám patria klenba hlavnej lode františkánskeho Kostola zvestovania Panny Márie v Bratislave (pred 1297). V 14. – 15. stor. sa uplatnila široká škála rebrových klenieb, ktoré stavitelia využili v sakrálnej i v profánnej architektúre. V období neskorej gotiky sa výnimočne uplatnili aj krúžené rebrové klenby (Kaplnka sv. Jána Almužníka v Kostole nanebovzatia Panny Márie v Banskej Bystrici, okolo 1500). V období renesancie sa uplatnili najmä valená klenba s výsekmi a krížová, kláštorná, korytová i hrebienková klenba. Klenby boli významným architektonickým prvkom aj v barokovej architektúre, pričom sa často budovali klenby so značne veľkým rozpätím a zvyčajne zdobené freskami a štukami;

2. geol. → brachyantiklinála.

Popis ilustrácie

Schéma valenej klenby

1 – os klenby

2 – čelo klenby

3 – vrcholnica klenby

Popis ilustrácie

Schéma valenej klenby

1 – líce klenby

2 – rub klenby

3 – rozpätie klenby

4 – výška klenby

5 – päta klenby

6 – podporný múr

7 – hrúbka klenby

8 – zásyp

Popis ilustrácie

Schéma krížovej klenby

1 – podperová spojnica

2 – čelný oblúk

3 – výška čelného oblúka

4 – vrchol čelného oblúka

5 – vrchol klenby

6 – vrcholnica

Popis ilustrácie

Rímska krížová klenba bez rebier, pôvodne vo frigidáriu Diokleciánových kúpeľov, dnes bazilika Santa Maria Degli Angeli et dei Martiri, Rím, 298 – 306 n. l.

Popis ilustrácie

Byzantská valená klenba nad galériou v chráme Hagia Sofia, Istanbul, Turecko, 532 – 563

Popis ilustrácie

Kamenná kupola Chrámu sv. Ripsime, Ečmiadzin, Arménsko, 618

Popis ilustrácie

Gotická rebrová klenba, križiacky hrad Krak des Chevaliers v Sýrii, okolo 1140 – 1170

Popis ilustrácie

Gotická rebrová krížová klenba v presbytériu Kostola narodenia Panny Márie, Marianka, po 1377

Popis ilustrácie

Gotická rebrová hviezdicová klenba v hale Kostola sv. Petra z Alkantary v Okoličnom, v pozadí sieťová klenba presbytéria, Liptovský Mikuláš, časť Okoličné, 1476 – 92

Popis ilustrácie

Krúžená rebrová neskrogotická klenba v popredí (1. pol. 16. stor.) a vzadu v presbytériu sieťová rebrová klenba (dokončená 1499), Chrám sv. Barbory, Kutná Hora, Česko

Popis ilustrácie

Vejárové rebrové klenby v ambite Veľkého rajského dvora katedrály v Canterbury, Spojené kráľovstvo, 1397 – 1444

Popis ilustrácie

Baroková klenba (pruská placka) zdobená freskami a štukami v Kostole sv. Jána Krstiteľa, Jasov, 1745 – 66

Popis ilustrácie

Tehlové kupolové klenby hypostylovej haly Piatkovej mešity (Džámí masdžid) v Isfaháne, Irán, 1. tretina 12. stor.

Popis ilustrácie

Zlátenými a polychromovanými štukami zdobené klenby v mauzóleu Akbara Veľkého v Sikandre v Ágre, India, 1605 – 13

Popis ilustrácie

Islamská prerezávaná klenba zdobená maľbou v paláci Álí Kápú, Isfahán, Irán, okolo 1660

Text hesla

klenba, klenutie —

1. archit., stav. oblúkový vodorovný alebo šikmý nosný systém na prekrytie (zaklenutie) miestnosti alebo na preklenutie voľnej plochy či prírodnej prekážky vybudovaný na múroch alebo na iných podperách.

Klenba oddeľuje jednotlivé podlažia a slúži ako strop. Zhotovuje sa z rozmanitých stavebných materiálov (lomový alebo tesaný kameň, tehla, keramické tvarovky, liate murivo, železobetón a ich kombinácie, výnimočne aj drevo), pričom od použitého materiálu spravidla závisí aj jej hrúbka (najväčšia je pri kamennej, najmenšia pri liatej a drevenej klenbe). Na rozdiel od rovného stropu, ktorého trámy sú namáhané ohybom a ťahom, je klenba namáhaná len tlakom. Každá klenba vyvoláva smerom nadol šikmý tlak, ktorý sa skladá zo zvislej a z vodorovnej (bočnej) zložky. Zvislá zložka sa cez podpory a základy stavby prevádza do zeme, vodorovná (bočná) zložka smeruje mimo konštrukcie klenby a pôsobí na steny (podpery; roztláča ich). Zvyčajne býva vyrovnávaná hrúbkou stien, opornými piliermi alebo oblúkmi (oporný systém v gotike), klieštinami alebo ťahadlami.

Klenba sa napína medzi opornými múrmi, ktoré sa nazývajú podpery. Body, v ktorých sa klenba na podpere začína, sa nazývajú päty. Klenba sa buduje podľa krivky – klenbového oblúka, ktorý určuje jej konštrukciu a tvar a je daný rozpätím (vzdialenosť piat alebo podpier) a výškou (dĺžka kolmice spustenej z jeho vrcholu na spojnicu piat). Klenbové oblúky sa rozlišujú podľa tvaru (polkruhový, eliptický, segmentový, lomený) alebo podľa štýlovej príslušnosti (románsky, gotický a i.). Najvyšší bod klenbového oblúka sa nazýva vrchol klenby, výškový rozdiel medzi pätou a vrcholom klenby vzopätie. Líce klenby je spodná (vnútorná) plocha klenby, rub klenby vrchná (vonkajšia) plocha klenby, ktorá je zvyčajne zakrytá zásypom a podlahou horného podlažia; vzdialenosť medzi lícom a rubom klenby je hrúbka klenby. Pohľadová plocha klenby sa nazýva čelo. Na vybudovanie oblúka kamennej a tehlovej klenby sa používajú klenáky (klenbovky). Pri stenách obvodového plášťa miestností zakrytých klenbou sa rozlišujú oporné múry (podpery), ktoré nesú klenbu, a čelné alebo štítové múry, ktoré len ukončujú miestnosť. Mimoriadne dôležitý je zásyp klenby, pretože rozvádza bodové tlaky (napr. nábytku a osôb na hornom podlaží) a zmenšuje ich na hodnoty, ktorým klenba môže vzdorovať, a zároveň má izolačnú funkciu (tvorí podklad na uloženie podlahy).

Tvar a konštrukcia klenby sa vyvíjali v úsilí dosiahnuť väčšie rozpätie klenby, väčšie otvory (na okná) i viac otvorov v stenách, ale najmä zdokonaľovaním stavebných technológií, ktoré obmedzili vplyv vodorovných síl v mieste uloženia. Každú klenbu charakterizujú jej tvar – priečny rez nazývaný profil, a tvary kriviek, ktorými dosadá k stenám. Profil môže mať polkruhový, elipsový, segmentový alebo prevýšený tvar. Všetky tvary klenby sa odvodzujú z dvoch základných geometrických tvarov – valca a gule. Väčšina klenieb však nie je z praktických príčin konštruovaná presne podľa príslušného geometrického ideálu, sú skôr kompromisom súvisiacim s použitým materiálom, miestnymi zaužívanými stavebnými technológiami, a najmä so špecifickými podmienkami konkrétnej stavebnej situácie. Väčšina klenieb nemá len svoj základný tvar, ale je členená útvarmi nazývanými klenbové výseky, ktorými sa plocha klenby otvára smerom k obvodovým stenám (resp. k otvorom v týchto stenách). Sú to menšie klenby umiestnené kolmo na základnú plochu klenby, charakteristické svojím pôdorysným tvarom (napr. trojboké, päťboké, oválne, segmentové) a vzájomným vzťahom. Klenba môže byť niekedy spevnená klenbovým pásom.

Klenby môžu byť pravé (murované alebo inak konštruované) a nepravé (imitované). Podľa konštrukcie sa pravé klenby rozdeľujú na valcové (cylindrické; ich konštrukcia je odvodená od tvaru valca) a guľové (sférické; ich konštrukcia je odvodená od tvaru gule), pričom obidva druhy sú veľmi staré (niektoré guľové klenby sa objavili už v neolite).

K valcovým (cylindrickým) klenbám patria valená, polvalená, korytová (valbová), kláštorná, zrkadlová, melónová, krížová, rebrová, diamantová a hrebienková klenba.

Valená klenba je najjednoduchším a najčastejšie sa vyskytujúcim druhom klenby. Má polkruhový prierez, jej päty sa opierajú o protiľahlé, spravidla rovnobežné steny. Najčastejšie prekrýva priestor obdĺžnikového alebo štvorcového pôdorysu. V minulosti sa často používala na prekrytie chodieb, schodísk (tzv. stúpajúca valená klenba) alebo špirálovitých schodísk (špirálovito stúpajúca valená klenba, nazývaná aj krútená klenba). Najstaršie valené klenby sa uplatnili okolo 1250 pred n. l. v starovekej egyptskej architektúre a boli vymurované z nepálených tehál, okolo 800 pred n. l. sa v Egypte a Asýrii objavili kamenné valené klenby. V gréckej antickej architektúre sa klenby objavili okolo 330 pred n. l., v rímskej antickej architektúre v 2. stor. pred n. l. V období renesancie sa uplatňovali aj valené klenby s lunetami (lunety vznikajú kolmým prienikom valenej klenby s nižšími valenými klenbami). V 19. stor. sa začala používať aj valená klenba, ktorá bola murovaná do traverz, vybudovaná spravidla z tehál a svojimi pätami dosadala na kovové traverzy, ktoré mali úlohu klenbových pásov. Osobitným druhom valenej klenby je prstencová (anuloidná) klenba, ktorá prekrýva užší neprerušený priestor prstencového pôdorysu; najstaršie stavali Rimania od 2. stor. pred n. l., často sa uplatňovali v divadlách a amfiteátroch i v centrálnych ranokresťanských kostoloch.

Polvalená klenba (polovičná valená klenba) je valená klenba s prierezom v tvare štvrťkruhu, ktorej päta je ukotvená v nosnom múre a záver je podopretý nosným múrom.

Korytová klenba (aj valbová klenba) je tvorená valenou klenbou, ktorá je na čelách uzatvorená časťami rovnako vysokej valenej klenby (tzv. bočnicami). Je uzatvorená a musí byť podopretá po celom obvode.

Kláštorná klenba vzniká kolmým prienikom dvoch alebo viacerých (4 alebo 6) rovnako vysokých valených klenieb nad priestorom štvorcového pôdorysu. Uplatnila sa v románskej, renesančnej i v barokovej architektúre. Otvorená kláštorná klenba (aj domikálna klenba) vzniká zrezaním kútových častí kláštornej klenby zvislými rovinami. Zatvorená kláštorná klenba má horizontálne päty zakotvené vo všetkých 4 múroch.

Zo zatvorenej kláštornej alebo z korytovej klenby vzniká odrezaním ich hornej časti vodorovnou rovinou zrkadlová klenba (nazývaná aj tabuľová; zrkadlo, resp. tabuľa, tvorí strop miestnosti), ktorá je tiež uzatvorená a podopretá po celom obvode. Používala sa v období renesancie a baroka. V období historizmu bola častá nepravá zrkadlová klenba, ktorá bola zvyčajne vytvorená z plochého stropu vmurovaním fabiónov do rohov miestnosti.

Melónová klenba je vytvorená prehnutými valenými klenbami, ktoré stúpajú po krivke a ktorých výška a rozpon sa postupne zmenšujú, až sa na vrchole v jednom bode stretávajú. Používala sa v období ranej renesancie na zaklenutie centrálnych priestorov (zvonka sa môže javiť ako kupola).

K najrozšírenejším typom klenby patrí krížová klenba vznikajúca kolmým prienikom dvoch alebo viacerých valených klenieb rovnakej výšky, ktorých prierez môže mať tvar polkruhového alebo lomeného oblúka (tvar oblúka sa opakuje aj pri čelách klenby). Hrany vzniknuté v mieste prieniku a zbiehajúce sa vo vrchole klenby ju delia na 4 časti a prenášajú väčšinu tlaku smerom nadol do 4 oporných bodov v kútoch klenbového poľa, čím sa uvoľní nosná funkcia veľkých častí stien (na okná alebo na iné otvory). Krížová klenba sa najčastejšie budovala nad priestorom štvorcového pôdorysu. Podľa výšky vrcholu klenby a výšky čelného oblúka sa rozoznáva rovná (vrchol klenby i oblúkov je v rovnakej výške, tzv. rímska krížová klenba), stúpajúca (vrchol klenby je vyššie ako vrcholy oblúkov) a klesajúca (vrchol je nižšie ako vrcholy oblúkov) krížová klenba. Prvé krížové klenby vyvinuli Rimania v 1. stor. n. l., ktorí ich budovali z liateho muriva a niekedy zosilňovali diagonálnymi rebrami; dokázali nimi zaklenúť priestory veľkých rozmerov. V 6. stor. sa objavili krížové klenby z tehál a kameňa. Uplatnili sa v karolovskej, otonskej a ranorománskej architektúre, v období renesancie i baroka. Zosilnením hrán krížovej klenby kamennými klenbovými rebrami, ktoré majú hlavnú nosnú funkciu, vzniká rebrová krížová klenba. Vo vrchole klenby, kde sa rebrá zbiehajú, býva umiestnený svorník. Tlak jednotlivých častí klenby sa prenáša do diagonálne položených rebier a nimi nadol do rohov. Klenba tak nepotrebuje súvislú podporu po celom obvode, stačí iba podopretie v rohoch (napr. stĺpmi alebo piliermi). Tak sa vytvárajú otvorené klenbové oblúky, priestor je presvetlený a klenba pôsobí vzdušne a ľahko. Spočiatku (v románskom období) boli klenbové rebrá jednoduché, najčastejšie hranolového tvaru, v období gotiky bohato profilované (niekedy zhotovené z terakoty). V období neskorej gotiky niektoré klenbové rebrá stratili nosnú funkciu a stali sa čisto dekoratívnym prvkom.

Rebrové klenby umožnili zaklenúť rozsiahle priestory. Objavili sa v záp. Európe okolo 1100 a následne, najmä v období gotiky, sa rozšírili v množstve variácií. K najvýznamnejším typom rebrových klenieb patria šesťdielna rebrová klenba (v klenbovom poli krížovej klenby sú medzi diagonálnymi rebrami na stranách klenbového poľa kolmo vložené 2 rebrá), osemdielna rebrová klenba (v klenbovom poli krížovej klenby sú kolmo z bokov vložené 4 rebrá), sieťová klenba (sústava rebier, ktoré v pôdoryse neprechádzajú vrcholom klenby, ale vytvárajú pravidelný sieťový obrazec, pričom rebrá spájajú protiľahlé podpory; objavila sa v 13. stor. vo Francúzsku, neskôr sa rozšírila najmä v str. Európe), hviezdicová klenba (aj hviezdová klenba; hustá sústava rebier, ktoré sú pravidelne rozložené po celej ploche klenby a vytvárajú hviezdicové motívy; objavila sa v Anglicku v 14. stor., následne sa rozšírila v str. a záp. Európe), visutá klenba (svorník je spustený hlboko pod vrcholom klenby), vejárová klenba (tvoria ju prevrátené, navzájom pospájané kamenné kužele; rebrá, obvykle bez nosnej funkcie, sa vejárovito rozkladajú po celej jej ploche; vyskytovala sa iba v Anglicku v období neskorej gotiky), krúžená klenba (rebrá zvyčajne bez nosnej funkcie tvoria krúžené obrazce; uplatnila sa v Nemecku, Rakúsku, Česku a výnimočne aj na Slovensku v období neskorej gotiky), vrstvená klenba (pod vlastnou plochou klenby prebieha druhá vrstva rebier, ktorá vytvára pavučinu bez plošných výplní).

Základom diamantovej klenby je najčastejšie hviezdicová, ďalej valená, krížová, sieťová alebo iná klenba, ktorej plocha je rozdelená na pravidelné priestorové geometrické obrazce vyplnené plasticky pôsobiacimi útvarmi na spôsob malých kláštorných klenieb, ktoré sú zvyčajne vymurované z tehál, pokryté omietkou a niekedy zdobené maľbou. Hrany klenby vytvárajú kontrastnú zostavu plôch a plôšok kryštálových tvarov evokujúcich hrany brúseného diamantu. Objavila sa v období neskorej gotiky (15. stor.) a pravdepodobne bola inšpirovaná islamskou architektúrou. Je typická pre neskorú gotiku v str. Európe (na Slovensku sa výnimočne zachovala v meštianskych domoch v Kremnici a Trenčíne). Z diamantovej klenby je odvodená hrebienková klenba, ktorej základom je najčastejšie valená klenba s výsekmi a ktorá bola obľúbená v období renesancie.

Ku guľovým (sférickým) klenbám patria kupola, česká klenba, česká placka a pruská klenba.

Základnou guľovou klenbou je polguľová kupola, ktorá je pravdepodobne najstarším druhom klenby.

Z guľového základu sú odvodené aj koncha a kalota. Zložité guľové klenby vznikajú prienikmi jednotlivých guľových klenieb zvyčajne elipsového tvaru (napr. prienikmi priečne postavených a vzájomne sa prenikajúcich elíps). Uplatnili sa v období baroka v Taliansku, a najmä v str. Európe.

Česká klenba vzniká odrezaním bočných strán polguľovej kupoly 4 zvislými rovinami prechádzajúcimi základom rovnobežníka vpísaného do základu kupoly. Oblúky vzniknuté rezom majú tvar polkružnice. Česká klenba, ktorá sa stavia z tehál, musí byť po celom obvode podporovaná múrmi alebo klenbovými pásmi. Používa sa na zaklenutie priestorov pravidelného pôdorysu, uplatnila sa v Európe v období baroka.

Česká placka vzniká podobne ako česká klenba, ale východiskovým klenbovým tvarom je guľový výsek. Podobá sa na krížovú a kláštornú klenbu (keď sa omietne, často sa nedajú rozlíšiť). Stavia sa z tehál a po celom obvode musí byť podporovaná stenou alebo klenbovými pásmi. Používa sa na zaklenutie priestorov pravidelného pôdorysu. Uplatnila sa v baroku, výnimočne v období renesancie.

Pruská klenba (aj pruská placka) je pomerne plochá klenba blízka českej placke, konštruovaná vždy na obdĺžnikovom pôdoryse. Používala sa v období baroka i renesancie.

K nepravým klenbám patria prečnelková klenba, ktorá vzniká postupným presahom stavebného materiálu zo strán dlhších nosných múrov, až kým sa nestretnú v závere klenby (uplatňovala sa od praveku), a drevená zrubová klenba, ktorá je súčasťou zrubovej konštrukcie a vzniká tak, že na stupňovité čelá klenby vytvorené z ustupujúcich, postupne sa skracujúcich trámov sa pripevnia dosky do formy valenej klenby (uplatňovala sa v ľudovom staviteľstve).

Počas historického vývoja sa vyvinulo viacero spôsobov konštruovania klenieb. Pravé klenby boli rozšírené už v starovekom Egypte a Mezopotámii. Doložené sú v sumerskej architektúre od ranodynastického obdobia. Najstaršie sa budovali z hliny. V starovekom Egypte vznikla technika vybudovania valcového oblúka z klenákov. Etruskovia klenby využívali pri stavbe mestských brán. Majstrami budovania klenieb boli Rimania, ktorí zaviedli mnohé konštrukčné a tvarové zlepšenia a dokázali zaklenúť rozsiahle priestory. Klenby vytvárali aj z tehlovej osnovy (kaziet) vyplnenej liatym murivom. Klenby (kamenné, tehlové i z liateho muriva) sa uplatnili najmä v rímskej antickej inžinierskej architektúre (akvadukty, mosty, tunely; niektoré slúžia až do súčasnosti), stali sa však aj priestorotvorným prostriedkom v monumentálnej architektúre. Vo 4. stor. sa začali v neskoroantickej architektúre uplatňovať ľahké klenby vybudované z klenákov. Z rímskej antickej architektúry prevzali a rozvíjali rozličné spôsoby budovania klenby byzantskí, perzskí (sásánovskí) i islamskí stavitelia (→ islamská architektúra). V byzantskej architektúre sa uplatnili najmä tehlové, často veľmi dekoratívne poňaté klenby. Za majstrov kamenných klenieb v období stredoveku sú považovaní arménski a gruzínski stavitelia (→ gruzínska architektúra).

V európskej architektúre sa klenby výraznejšie presadili na začiatku 11. stor. Ich veľký rozvoj nastal v 11. – 1. pol. 12. stor. vo Francúzsku (najmä v Burgundsku a Normandii), kde stavitelia experimentovali s rozličnými spôsobmi ich budovania. V období gotiky sa rozvíjali rebrové klenby. Klenby sa výrazne uplatnili aj v architektúre renesancie, baroka a klasicizmu. V súčasnosti sa železobetónové klenby vo forme škrupín využívajú len pri monumentálnych stavbách alebo pri budovaní dopravných (klenbové priepusty) a vodohospodárskych stavieb (napr. priehrad; klenba sa tam uplatňuje ako šikmý nosný systém hradiaceho telesa).

K najstarším zachovaným celozaklenutým stavbám na Slovensku patrí románsky Kostol nanebovzatia Panny Márie v Bíni (pred 1217). Na Slovensku sa prvé rebrové klenby objavili na neskororománskych stavbách v Banskej Štiavnici (farský Kostol nanebovzatia Panny Márie, 1. tretina 13. stor.) a Spišskej Kapitule (Kostol sv. Martina, 20. – 30. roky 13. stor.). K prvým gotickým krížovým rebrovým klenbám patria klenba hlavnej lode františkánskeho Kostola zvestovania Panny Márie v Bratislave (pred 1297). V 14. – 15. stor. sa uplatnila široká škála rebrových klenieb, ktoré stavitelia využili v sakrálnej i v profánnej architektúre. V období neskorej gotiky sa výnimočne uplatnili aj krúžené rebrové klenby (Kaplnka sv. Jána Almužníka v Kostole nanebovzatia Panny Márie v Banskej Bystrici, okolo 1500). V období renesancie sa uplatnili najmä valená klenba s výsekmi a krížová, kláštorná, korytová i hrebienková klenba. Klenby boli významným architektonickým prvkom aj v barokovej architektúre, pričom sa často budovali klenby so značne veľkým rozpätím a zvyčajne zdobené freskami a štukami;

2. geol. → brachyantiklinála.

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Klenba [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-12-08]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/klenba