klavír

Text hesla

klavír [fr. > nem.] — úderový strunový hudobný nástroj s klaviatúrou, pri ktorom tón vzniká úderom kladivka na strunu. Základ klavíra tvoria rezonančná doska so strunami a kladivková mechanika, ktoré sú umiestnené v drevenej skrini (obyčajne z hruškového dreva), a klaviatúra. Dnešný, moderný klavír má 88 klávesov s tónovým rozsahom A2 – c5.

Rozoznávajú sa dva druhy klavíra: krídlo (krídlový klavír), ktoré môže byť krátke, polokoncertné, koncertné (dĺžka 260 cm) a veľké koncertné (310 cm), a pianíno. Pri krídle sú struny umiestnené v skrini tvaru vtáčieho krídla a napnuté horizontálne smerom od hráča a kolmo na klaviatúru, pri pianíne sú umiestnené v nižšej skrini obdĺžnikového pôdorysu a napnuté vertikálne. Natiahnuté sú na oceľovom ráme a napínajú sa pomocou kovových kolíkov. Basové struny sú obkrútené jemným medeným drôtom. Ku každému klávesu sú vedené dve alebo tri struny (zborové ostrunenie). Klaviatúra, struny, kladivká, tlmiče a pedále tvoria klavírnu mechaniku. Pri stlačení klávesu sa kladivko umiestnené na druhom konci klávesovej páky vymrští k jednej strune, resp. k dvojici alebo k trojici strún a úderom ich rozochvie, pričom sa vzápätí odkloní, aby struny mohli znieť. Uvoľnením klávesu sa chvenie struny stlmí. Pedále sú dva alebo tri; pri dvoch pedáloch pravý pedál dvíha tlmiče strún, takže struny môžu voľne znieť a doznievať. Pri krídle ľavý pedál posúva kladivká doprava tak, aby sa dotýkali vždy iba jednej struny z dvojice, resp. z trojice strún. Pri pianíne ľavý pedál dvíha kladivká bližšie k strunám, čím sa ich úder na strunu zoslabí. Tretí pedál (nie je vždy súčasťou nástroja) spôsobuje dlhé doznievanie tých tónov, ktoré zneli v momente zošliapnutia pedálu.

Predchodcami klavíra sú čembalo a klavichord, ktoré sa od neho líšia predovšetkým tým, že na rozochvenie strún sa pri nich nepoužíva kladivková mechanika. Pravdepodobne prvý nástroj s kladivkovou mechanikou (aj kladivkový klavír) skonštruoval Bartolomeo Cristofori (*1655, †1731) vo Florencii (písomne doložený 1698). V detailnom opise z roku 1709 sa nový nástroj nazýva gravecembalo col piano e forte (odtiaľ pôvodný názov klavíra fortepiano, pianoforte), čo poukazuje na to, že na rozdiel od čembala (cembalo col penne) umožňuje dynamickú hru, t. j. odstupňovanie intenzity tónu v závislosti od zmeny tlaku prstov na klávesy. Cristoforiho druhá zdokonalená mechanika, ktorú majú jeho tri zachované nástroje (1720, 1722, 1726), tvorí základný princíp mechaniky moderného klavíra. Existujú dva základné typy klavírnych mechaník.

Základ anglickej mechaniky tvorí tzv. nárazová jazýčková mechanika (nem. Stosszungenmechanik; veľmi podobná mechanike B. Cristoforiho) vyvinutá Gottfriedom Silbermannom (*1683, †1753) a jeho synovcom Johannom Heinrichom Silbermannom (*1727, †1799), pri ktorej sú kladivká pripevnené k samostatnej kladivkovej lište. Nimi zhotovené klavíry s touto mechanikou sa zachovali dodnes. Okolo roku 1780 ju zdokonalil a preslávil Angličan John Broadwood (*1732, †1812; preto názov anglická mechanika).

Základ viedenskej mechaniky tvorí tzv. vymršťovacia jazýčková mechanika (nem. Prellzungenmechanik; aj nemecká mechanika) vyvinutá pravdepodobne na začiatku 80. rokov 18. stor. Johannom Andreasom Steinom (*1728, †1792) v Augsburgu, pri ktorej je os násadky s kladivkom upevnená vo vidlici (nem. Kapsel) nasadenej na opačnom konci klávesu. Okolo roku 1790 ju pravdepodobne zdokonalil viedenský výrobca klavírov Anton Walter (*1752, †1826; preto názov viedenská mechanika) a preslávili ju klavíry z dielne Steinovej dcéry Nanette (*1769, †1833) a jej manžela Johanna Andreasa Streichera (*1761, †1833). Klavíry s anglickou mechanikou mali hlbší ponor klávesov a ťažší chod než klavíry s viedenskou mechanikou, ktorá bola známa ľahkým a jemným chodom. Vyrábali sa klavíry tvaru krídla (Hammerflügel, grand piano) prevzatého z čembala, klavíry obdĺžnikového pôdorysu (stolové klavíry; Tafelklavier, square piano) prevzatého z klavichordu a virginalu a pôdorysu ležiacej harfy (malé klavíry; liegende Harfe, lying-harp pianos). Boli vyvinuté aj kolmo postavené druhy krídlového klavíra (napr. pyramídové, lýrové a žirafové), ktoré boli na rozdiel od tradičného krídlového klavíra s horizontálnym umiestnením strún charakteristické vertikálnym usporiadaním strún. Stolové klavíry mali struny uložené priečne, paralelne s klávesnicou.

Moderné pianíno (Pianino, upright piano) sa vyvinulo z vertikálnych typov krídlového klavíra a od 1. polovice 19. stor. postupne nahrádzalo v domácnostiach stolový klavír. Od 70. rokov 18. stor. sa do mechaniky najmä nemeckých klavírov zavádzal celý rad rôznych registrov, napr. harfový (Harphenzug, harp stop), pianový (Pianozug, moderator), unacorda, register pripomínajúci zvuk fagotu a register s tzv. tureckou (janičiarskou) hudbou (napodobňujúci zvuk rôznych bicích nástrojov), ktoré sa rôznym spôsobom uvádzali do činnosti ručnými alebo kolenovými pákami a pedálmi. Tónový rozsah klavíra sa neustále zväčšoval, hoci tento vývoj nebol priamočiary.

V roku 1821 si parížsky nástrojár Sébastien Érard (*1752, †1831) a jeho synovec Pierre Érard (*1796, †1855) patentovali mechaniku dvojitej západky, resp. vypúšťača (double échappement), ktorý umožňoval rýchle opakovanie tónu. Okolo roku 1840 túto mechaniku zjednodušil francúzsky klavírny virtuóz, skladateľ a výrobca klavírov Henri Herz (*1803, †1888). Herzova-Érardova mechanika prekonala všetky ostatné druhy klavírnych mechaník vrátane viedenskej (hoci tá pretrvala vo výrobe klavírov až do konca 19. stor.; vo viedenskej firme Bösendorfer bola sériová výroba štandardného modelu klavíra s viedenskou mechanikou ukončená pred 1. svetovou vojnou) a v základných princípoch zostala nezmenená až dodnes.

V polovici 19. stor. sa začal používať aj liatinový rám strún a krížostrunný poťah, pri ktorom sú basové struny natiahnuté šikmo naprieč nad diskantnými strunami pre lepšie využitie rezonančnej dosky. Na konci 18., a najmä v 19. stor. začali vo svete vznikať početné firmy na výrobu klavírov, z ktorých mnohé fungujú dodnes, napr. C. Bechstein (1853) a Blüthner (1853) v Nemecku, Steinway & Sons (1853) v USA, Bösendorfer (1828) v Rakúsku, Pleyel (1807) a Érard (1777) vo Francúzsku, Broadwood & Sons (1773) a Érard (založená 1786 ako pobočka firmy Érard v Paríži) v Spojenom kráľovstve, Petrof (1864) v Česku, Yamaha (1897) v Japonsku.

Na Slovensku je výroba kladivkového klavíra doložená z roku 1780 a spája sa s menom banskobystrického organára Michala Podkonického (*1753, †1816). Najvýznamnejšou firmou na výrobu klavírov na území dnešného Slovenska bola firma Carla Wilhelma Schmidta (*1794, †1872) a jeho syna Carla Jacoba Ludwiga Schmidta (*1827, †1905) založená okolo roku 1822 v Bratislave (→ Schmidtovci). V roku 1840 založil v Bratislave klavírnu dielňu Peter Werner (*1812, †1891), ktorú po jeho smrti viedli jeho potomkovia (zanikla 1949). V Bratislave vyrábali klavíry aj Juraj G. Klöckner (*1761, †1844) a jeho syn Karol Klöckner (*1805, †1873), Jacob Kojanitz (*1781, †1840), Johann Fazekas (*1806, †1874), Georg Bubenik st. (*1813, †1880) a Georg Bubenik ml. (*1848, †asi 1891). K významnejším mimobratislavským výrobcom patrili Jacob Roth (*1787, †1876) vo Vrbove, Ludwig Kauffmann (*1798, †1852) a Joseph Schmidt (*1790, †1873) v Levoči, Samuel Raisz (*1776, †1855) v Kežmarku a Johann Komornik (*1767, †1812) v Košiciach.

Text hesla

klavír [fr. > nem.] — úderový strunový hudobný nástroj s klaviatúrou, pri ktorom tón vzniká úderom kladivka na strunu. Základ klavíra tvoria rezonančná doska so strunami a kladivková mechanika, ktoré sú umiestnené v drevenej skrini (obyčajne z hruškového dreva), a klaviatúra. Dnešný, moderný klavír má 88 klávesov s tónovým rozsahom A2 – c5.

Rozoznávajú sa dva druhy klavíra: krídlo (krídlový klavír), ktoré môže byť krátke, polokoncertné, koncertné (dĺžka 260 cm) a veľké koncertné (310 cm), a pianíno. Pri krídle sú struny umiestnené v skrini tvaru vtáčieho krídla a napnuté horizontálne smerom od hráča a kolmo na klaviatúru, pri pianíne sú umiestnené v nižšej skrini obdĺžnikového pôdorysu a napnuté vertikálne. Natiahnuté sú na oceľovom ráme a napínajú sa pomocou kovových kolíkov. Basové struny sú obkrútené jemným medeným drôtom. Ku každému klávesu sú vedené dve alebo tri struny (zborové ostrunenie). Klaviatúra, struny, kladivká, tlmiče a pedále tvoria klavírnu mechaniku. Pri stlačení klávesu sa kladivko umiestnené na druhom konci klávesovej páky vymrští k jednej strune, resp. k dvojici alebo k trojici strún a úderom ich rozochvie, pričom sa vzápätí odkloní, aby struny mohli znieť. Uvoľnením klávesu sa chvenie struny stlmí. Pedále sú dva alebo tri; pri dvoch pedáloch pravý pedál dvíha tlmiče strún, takže struny môžu voľne znieť a doznievať. Pri krídle ľavý pedál posúva kladivká doprava tak, aby sa dotýkali vždy iba jednej struny z dvojice, resp. z trojice strún. Pri pianíne ľavý pedál dvíha kladivká bližšie k strunám, čím sa ich úder na strunu zoslabí. Tretí pedál (nie je vždy súčasťou nástroja) spôsobuje dlhé doznievanie tých tónov, ktoré zneli v momente zošliapnutia pedálu.

Predchodcami klavíra sú čembalo a klavichord, ktoré sa od neho líšia predovšetkým tým, že na rozochvenie strún sa pri nich nepoužíva kladivková mechanika. Pravdepodobne prvý nástroj s kladivkovou mechanikou (aj kladivkový klavír) skonštruoval Bartolomeo Cristofori (*1655, †1731) vo Florencii (písomne doložený 1698). V detailnom opise z roku 1709 sa nový nástroj nazýva gravecembalo col piano e forte (odtiaľ pôvodný názov klavíra fortepiano, pianoforte), čo poukazuje na to, že na rozdiel od čembala (cembalo col penne) umožňuje dynamickú hru, t. j. odstupňovanie intenzity tónu v závislosti od zmeny tlaku prstov na klávesy. Cristoforiho druhá zdokonalená mechanika, ktorú majú jeho tri zachované nástroje (1720, 1722, 1726), tvorí základný princíp mechaniky moderného klavíra. Existujú dva základné typy klavírnych mechaník.

Základ anglickej mechaniky tvorí tzv. nárazová jazýčková mechanika (nem. Stosszungenmechanik; veľmi podobná mechanike B. Cristoforiho) vyvinutá Gottfriedom Silbermannom (*1683, †1753) a jeho synovcom Johannom Heinrichom Silbermannom (*1727, †1799), pri ktorej sú kladivká pripevnené k samostatnej kladivkovej lište. Nimi zhotovené klavíry s touto mechanikou sa zachovali dodnes. Okolo roku 1780 ju zdokonalil a preslávil Angličan John Broadwood (*1732, †1812; preto názov anglická mechanika).

Základ viedenskej mechaniky tvorí tzv. vymršťovacia jazýčková mechanika (nem. Prellzungenmechanik; aj nemecká mechanika) vyvinutá pravdepodobne na začiatku 80. rokov 18. stor. Johannom Andreasom Steinom (*1728, †1792) v Augsburgu, pri ktorej je os násadky s kladivkom upevnená vo vidlici (nem. Kapsel) nasadenej na opačnom konci klávesu. Okolo roku 1790 ju pravdepodobne zdokonalil viedenský výrobca klavírov Anton Walter (*1752, †1826; preto názov viedenská mechanika) a preslávili ju klavíry z dielne Steinovej dcéry Nanette (*1769, †1833) a jej manžela Johanna Andreasa Streichera (*1761, †1833). Klavíry s anglickou mechanikou mali hlbší ponor klávesov a ťažší chod než klavíry s viedenskou mechanikou, ktorá bola známa ľahkým a jemným chodom. Vyrábali sa klavíry tvaru krídla (Hammerflügel, grand piano) prevzatého z čembala, klavíry obdĺžnikového pôdorysu (stolové klavíry; Tafelklavier, square piano) prevzatého z klavichordu a virginalu a pôdorysu ležiacej harfy (malé klavíry; liegende Harfe, lying-harp pianos). Boli vyvinuté aj kolmo postavené druhy krídlového klavíra (napr. pyramídové, lýrové a žirafové), ktoré boli na rozdiel od tradičného krídlového klavíra s horizontálnym umiestnením strún charakteristické vertikálnym usporiadaním strún. Stolové klavíry mali struny uložené priečne, paralelne s klávesnicou.

Moderné pianíno (Pianino, upright piano) sa vyvinulo z vertikálnych typov krídlového klavíra a od 1. polovice 19. stor. postupne nahrádzalo v domácnostiach stolový klavír. Od 70. rokov 18. stor. sa do mechaniky najmä nemeckých klavírov zavádzal celý rad rôznych registrov, napr. harfový (Harphenzug, harp stop), pianový (Pianozug, moderator), unacorda, register pripomínajúci zvuk fagotu a register s tzv. tureckou (janičiarskou) hudbou (napodobňujúci zvuk rôznych bicích nástrojov), ktoré sa rôznym spôsobom uvádzali do činnosti ručnými alebo kolenovými pákami a pedálmi. Tónový rozsah klavíra sa neustále zväčšoval, hoci tento vývoj nebol priamočiary.

V roku 1821 si parížsky nástrojár Sébastien Érard (*1752, †1831) a jeho synovec Pierre Érard (*1796, †1855) patentovali mechaniku dvojitej západky, resp. vypúšťača (double échappement), ktorý umožňoval rýchle opakovanie tónu. Okolo roku 1840 túto mechaniku zjednodušil francúzsky klavírny virtuóz, skladateľ a výrobca klavírov Henri Herz (*1803, †1888). Herzova-Érardova mechanika prekonala všetky ostatné druhy klavírnych mechaník vrátane viedenskej (hoci tá pretrvala vo výrobe klavírov až do konca 19. stor.; vo viedenskej firme Bösendorfer bola sériová výroba štandardného modelu klavíra s viedenskou mechanikou ukončená pred 1. svetovou vojnou) a v základných princípoch zostala nezmenená až dodnes.

V polovici 19. stor. sa začal používať aj liatinový rám strún a krížostrunný poťah, pri ktorom sú basové struny natiahnuté šikmo naprieč nad diskantnými strunami pre lepšie využitie rezonančnej dosky. Na konci 18., a najmä v 19. stor. začali vo svete vznikať početné firmy na výrobu klavírov, z ktorých mnohé fungujú dodnes, napr. C. Bechstein (1853) a Blüthner (1853) v Nemecku, Steinway & Sons (1853) v USA, Bösendorfer (1828) v Rakúsku, Pleyel (1807) a Érard (1777) vo Francúzsku, Broadwood & Sons (1773) a Érard (založená 1786 ako pobočka firmy Érard v Paríži) v Spojenom kráľovstve, Petrof (1864) v Česku, Yamaha (1897) v Japonsku.

Na Slovensku je výroba kladivkového klavíra doložená z roku 1780 a spája sa s menom banskobystrického organára Michala Podkonického (*1753, †1816). Najvýznamnejšou firmou na výrobu klavírov na území dnešného Slovenska bola firma Carla Wilhelma Schmidta (*1794, †1872) a jeho syna Carla Jacoba Ludwiga Schmidta (*1827, †1905) založená okolo roku 1822 v Bratislave (→ Schmidtovci). V roku 1840 založil v Bratislave klavírnu dielňu Peter Werner (*1812, †1891), ktorú po jeho smrti viedli jeho potomkovia (zanikla 1949). V Bratislave vyrábali klavíry aj Juraj G. Klöckner (*1761, †1844) a jeho syn Karol Klöckner (*1805, †1873), Jacob Kojanitz (*1781, †1840), Johann Fazekas (*1806, †1874), Georg Bubenik st. (*1813, †1880) a Georg Bubenik ml. (*1848, †asi 1891). K významnejším mimobratislavským výrobcom patrili Jacob Roth (*1787, †1876) vo Vrbove, Ludwig Kauffmann (*1798, †1852) a Joseph Schmidt (*1790, †1873) v Levoči, Samuel Raisz (*1776, †1855) v Kežmarku a Johann Komornik (*1767, †1812) v Košiciach.

Zverejnené v marci 2017. Aktualizované 23. novembra 2020.

citácia

Klavír [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2021-01-23]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/klavir