klavichord

Text hesla

klavichord [lat. + gr.], clavichord — historický strunový klávesový nástroj známy pravdepodobne od 2. polovice 14. stor. Pozostáva z rezonančnej skrine obdĺžnikového pôdorysu (dĺžka asi 120 – 170 cm), na ktorej sú pozdĺž klaviatúry a rovnobežne s dlhšou stranou nástroja natiahnuté struny. Vľavo sú struny uchytené v závesných kolíkoch, vpravo v ladiacich kolíkoch. Tón vzniká úderom o strunu asi 13 mm vysokej mosadznej tangenty v tvare obráteného lichobežníka umiestnenej na opačnom konci klávesu. Stlačením klávesu tangenta rozdelí strunu na dve časti, pričom jedna časť (od tangenty po kobylku) voľne kmitá a znie, kým druhá (od tangenty po závesný kolík) je tlmená pruhom látky vpleteným medzi strunami. Struna znie tak dlho, pokým je kláves stlačený. Po jeho uvoľnení utlmí látka chvenie celej struny. Existovali dva typy klavichordu, a to viazaný, pri ktorom viacerým klávesom prináležala jedna struna, resp. jeden zbor strún, a voľný, pri ktorom každému klávesu prináležala jedna struna, resp. jeden zbor strún. Klavichord mal zvyčajne na vylúdenie každého tónu dve struny (dvojzborové ostrunenie). Klavichord patril k uznávaným nástrojom kantabilnej hry. Ako sólový nástroj bol určený na domáce muzicírovanie, jeho jemný zvuk mohol vyniknúť najmä v malých priestoroch. Najpopulárnejší bol v 2. polovici 18. stor., začiatkom 19. stor. jeho popularita klesla, oživenie záujmu oň nastalo až na konci 19. stor. pri interpretácii predklasicistickej klavírnej hudby. Klavichord bol obľúbeným nástrojom C. Ph. E. Bacha, ktorý preň napísal viaceré skladby.

Text hesla

klavichord [lat. + gr.], clavichord — historický strunový klávesový nástroj známy pravdepodobne od 2. polovice 14. stor. Pozostáva z rezonančnej skrine obdĺžnikového pôdorysu (dĺžka asi 120 – 170 cm), na ktorej sú pozdĺž klaviatúry a rovnobežne s dlhšou stranou nástroja natiahnuté struny. Vľavo sú struny uchytené v závesných kolíkoch, vpravo v ladiacich kolíkoch. Tón vzniká úderom o strunu asi 13 mm vysokej mosadznej tangenty v tvare obráteného lichobežníka umiestnenej na opačnom konci klávesu. Stlačením klávesu tangenta rozdelí strunu na dve časti, pričom jedna časť (od tangenty po kobylku) voľne kmitá a znie, kým druhá (od tangenty po závesný kolík) je tlmená pruhom látky vpleteným medzi strunami. Struna znie tak dlho, pokým je kláves stlačený. Po jeho uvoľnení utlmí látka chvenie celej struny. Existovali dva typy klavichordu, a to viazaný, pri ktorom viacerým klávesom prináležala jedna struna, resp. jeden zbor strún, a voľný, pri ktorom každému klávesu prináležala jedna struna, resp. jeden zbor strún. Klavichord mal zvyčajne na vylúdenie každého tónu dve struny (dvojzborové ostrunenie). Klavichord patril k uznávaným nástrojom kantabilnej hry. Ako sólový nástroj bol určený na domáce muzicírovanie, jeho jemný zvuk mohol vyniknúť najmä v malých priestoroch. Najpopulárnejší bol v 2. polovici 18. stor., začiatkom 19. stor. jeho popularita klesla, oživenie záujmu oň nastalo až na konci 19. stor. pri interpretácii predklasicistickej klavírnej hudby. Klavichord bol obľúbeným nástrojom C. Ph. E. Bacha, ktorý preň napísal viaceré skladby.

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Klavichord [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2020-12-01]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/klavichord