klaviatúra

klaviatúra [lat.], klávesnica — sústava klávesov umožňujúca prostredníctvom príslušnej mechaniky alebo traktúry hudobného nástroja alebo elektronicky vznik tónu. Predstavuje súčasť klávesových hudobných nástrojov (klavíra, organa, čembala, harmónia, klavichordu, kejbordu, syntetizátora ap.). Klaviatúra je spravidla zložená z bielych klávesov obložených slonovinou (v minulosti aj kosťou, dnes aj plastom) a z čiernych klávesov vyrobených z ebenového dreva. Biele klávesy sú na klaviatúre umiestnené nižšie (bližšie k hráčovi), čierne vyššie (ďalej od hráča) a všetky sú zoradené v oktávach, z ktorých každá obsahuje 7 bielych a 5 čiernych klávesov. Biele klávesy sú zoradené tak, že vzniknuté tóny tvoria diatonický rad (zložený z celých tónov a poltónov), a čierne a biele klávesy tak, že tóny tvoria chromatický (poltónový) rad. Klaviatúra sa dnes používa na ovládanie kladivkovej mechaniky nástroja, pomocou ktorej sa vyludzuje tón, pričom sa využíva tlak prsta. Pri organe a čembale sa klaviatúra nazýva aj manuál. Pri organe sa používa manuálová a nohová (pedálová) klaviatúra. V 14. stor. sa klaviatúra v dnešnom ponímaní stala základom nových nástrojov klavírneho typu a postupne sa ustálila v dnešnej podobe, na vyludzovanie tónov sa však používal iný typ mechaniky nástroja ako v súčasnosti. Východiskom usporiadania klávesov na klaviatúre sa stala diatonická stupnica, ktorá bola v 12. stor. na klaviatúre rozdelená na 7 (bielych) klávesov – c, d, e, f, g, a, h, koncom 14. stor. k nim pribudli čierne klávesy b, fis, gis a neskôr dis, cis. Niektoré nástroje, napr. organ a čembalo, boli vybavené viacerými manuálmi uloženými nad sebou. Určité tóny sa v najhlbšej polohe (v krátkej oktáve) ladili odlišne: na mieste klávesov e, f, fis, g, gis zneli tóny c, f, d, g, e. Okrem krátkej oktávy existovala aj lomená oktáva, pri ktorej boli klávesy fis, gis rozdelené na prednú a zadnú časť, pričom predná sa ladila ako d, e, zadná ako fis, gis. Na mieste klávesov e, f, fis, g, gis zneli tóny c, f, d/fis, g, e/gis. V 18. stor. sa používala farebne inverzná klaviatúra s čiernymi, nižšie umiestnenými a s bielymi, vyššie umiestnenými klávesmi. V 16. stor. mal rozsah klaviatúry strunových klávesových nástrojov asi 4 oktávy, C – c³ (f³), koncom 17. stor. 5 oktáv, F₁–f³. Organy mali rozsah klaviatúry štyri oktávy, C – c³, neskôr až päť oktáv, pričom hlboké tóny sa ovládali pedálom alebo hlbokým registrom manuálu. Rozsah klaviatúr sa začal zväčšovať až nástupom kladivkového klavíra a v 20. rokoch 19. stor. dosahoval 6 oktáv, C₁ – c⁴, a okolo 1850 7 oktáv, A₂ – a⁴, neskôr sa rozšíril až po c⁵. Dnešný, moderný klavír má 88 klávesov a tónový rozsah A₂ – c⁵. V súčasnosti sa pri rôznych elektronických hudobných nástrojoch využívajú klaviatúry s variabilným rozsahom, najčastejšie so 49, 61, 76 alebo s 88 klávesmi. V 16. stor. sa konštruovali aj špeciálne klaviatúry, pri ktorých vzdialenosť medzi tónmi bola menšia ako poltón, napr. klaviatúra Vita Trasuntina (*1526, †1606) mala 31 klávesov v jednej oktáve a v celom rozsahu 125 klávesov a umožňovala hru v čistom ladení v každej tónine. Tento typ klaviatúry využil 1864 pri svojom enharmonickom kladivkovom klavíri Vladimir Fiodorovič Odojevskij (*1803, †1869). V dôsledku zavedenia a používania chromatickej klaviatúry s 12 bielymi a čiernymi klávesmi vzniklo okolo 1700 temperované ladenie. V 90. rokoch 19. stor. a začiatkom 20. stor. boli konštruované klaviatúry pre štvrťtónové klavíry a harmóniá, vzniklo však pre ne len málo kompozícií. Klaviatúra mechovej (ťahacej) harmoniky má klávesy menších rozmerov, ktoré slúžia na ovládanie vzduchových ventilov, a jej rozsah tvoria 2 až 3 oktávy.