kláštorné knižnice

kláštorné knižnice — systematicky usporiadané zbierky kníh a písomností uschovávané v kláštoroch; aj priestory, v ktorých sa tieto zbierky nachádzajú. Kláštorné knižnice sústreďovali potrebnú liturgickú, teologickú, právnickú, ale aj školskú literatúru vytvorenú v kláštore (pôvodné texty alebo odpisy rukopisov vyhotovené v kláštorných skriptóriách) alebo získanú kúpou, výmenou, darom či na základe testamentu. Boli to predovšetkým teologické a filozoficko-teologické traktáty, Biblie a konkordancie k nim, homiletická literatúra, legendy, misály, knihy z oblasti práva a histórie, v menšej miere i z filológie, prírodných vied, medicíny a astronómie. Veľkým podielom boli zastúpení starovekí autori, preklady ich diel, a najmä podrobné komentáre k nim. Kláštorné knižnice vlastnili aj domáce archívne materiály, napr. zakladacie listiny, zápisy histórie konventu alebo vlastnú diplomatickú produkciu. Knihy boli relatívne drahé a boli nevyhnutné z hľadiska každodennej kláštornej činnosti, preto sa knižniciam v kláštoroch venovala veľká pozornosť. V jednotlivých rádoch platili v rámci provinciálneho systému osobitné nariadenia. Napr. dominikáni už krátko po založení rádu vydávali nariadenia súvisiace s knihami, 1465 generálna kapitula vydala predpis o nevyhnutnosti doplniť chýbajúce tituly a o zákaze vynášať knihy z kláštora (členovia rehole si mohli knihy požičať, mohli ich však používať výlučne v kláštore), porušenie sa mohlo trestať exkomunikáciou.

Knihy sa spočiatku uschovávali na policiach v sakristii alebo v skriptóriu, neskôr v drevených skriniach (armárium) v nike na chodbe rajského dvora pri vchode do transeptu kostola. Nárast ich počtu viedol k vyčleňovaniu samostatných priestorov, resp. budov v rámci kláštora, dokladom je napr. knižnica ako samostatne stojaca dvojpodlažná stavba so skriptóriom na prízemí zobrazená na ideálnom pláne benediktínskeho opátstva Sankt Gallen vo Švajčiarsku vyhotovenom okolo 820. V období baroka sa budovali reprezentačné, bohato zdobené knižnice, napr. knižnica v benediktínskom kláštore Admont (1776) v Rakúsku, ktorej sála je považovaná za jednu z najväčších na svete (dĺžka 70 m, šírka 14 m, výška 13 m), na Slovensku napr. knižnica pri premonštrátskom kláštore v Jasove.

Knihy v knižniciach sa umiestňovali podľa stanoveného poriadku, spisovali sa inventáre kníh a do kníh sa vpisovali rukopisné exlibrisy alebo aspoň prírastkové čísla. Známy je napr. katalóg knižnice v benediktínskom kláštore v Bobbiu (kláštor založený 612/614) v Taliansku z konca 9. stor., podľa ktorého mala knižnica vyše 600 zväzkov (dnes uschovávané v zbierkach knižnice Ambrosiana v Miláne, vo Vatikánskej apoštolskej knižnici a i.). K ďalším významným kláštorným knižniciam patrili v Taliansku knižnica pri benediktínskom kláštore Montecassino, vo Švajčiarsku dodnes jestvujúca knižnica benediktínskeho opátstva Sankt Gallen (opátstvo založené 719; súčasná budova knižnice 1758 – 67, uschováva vyše 2 100 rukopisov, 1 650 inkunábul a vyše 170-tis. kníh), v Nemecku knižnica pri bývalom benediktínskom kláštore Corvey (dnes v správe inštitútu Corvey pri Univerzite v Paderborne; asi 74-tis. zväzkov), knižnice pri kláštoroch vo Fulde, v Reichenau a i., v Rakúsku knižnica pri augustiniánskom kláštore v Klosterneuburgu, v Čechách knižnica Strahovského kláštora založeného v Prahe, vo Francúzsku knižnice pri benediktínskych kláštoroch v Cluny (väčšina zbierok je v súčasnosti v Národnej knižnici v Paríži), knižnice Saint-Victor v Marseille, Saint-Germain-des-Prés v Paríži a i., z knižníc pri kláštoroch východných kresťanských cirkví napr. knižnica v Kláštore sv. Kataríny na vrchu Sinaj (Egypt); bohaté zbierky rukopisov sa nachádzajú aj v kláštoroch na vrchu Atos (→ Atos; Grécko).

Na území dnešného Slovenska patria k najcennejším historické františkánske knižnice, napr. Františkánska knižnica v Malackách (2 453 kníh) a Františkánska knižnica v Skalici (podľa katalógu zostaveného 1662 predstaveným kláštora Klementom Padelom mala 1 009 kníh; v súčasnosti 2 596 kníh), ktoré sú v súčasnosti obidve v správe Slovenskej národnej knižnice, ďalej Historická knižnica františkánskeho konventu v Kremnici (vyše 8-tis. knižničných jednotiek), ako aj knižnice jezuitov, piaristov, kapucínov a dominikánov (ich knižnica v Košiciach vlastnila začiatkom 16. stor. 13 kódexov a 56 inkunábul a postinkunábul). Počas reformácie a neskôr pod vplyvom osvietenstva a počas Francúzskej revolúcie viaceré kláštorné knižnice spolu so zrušením kláštorov zanikli (boli prenesené do iných kláštorov alebo sekularizované). Územia dnešného Slovenska sa týkalo predovšetkým zrušenie rádu jezuitov a kláštorov niektorých kontemplatívnych reholí v 2. pol. 18. stor. (→ jozefínske reformy), keď bola napr. väčšia časť jezuitskej knižnice v Trnave prevezená do Univerzitnej knižnice (Egyetemi Könyvtár) v Pešti (dnes súčasť Budapešti) a menšia časť do Bratislavy. Fondom kláštorných knižníc na Slovensku však najviac uškodili tzv. zvozy v 50. rokoch 20. stor., keď boli po zrušení kláštorov (→ akcia K) znárodnené, knihy z nich zvezené na jedno miesto a bolo s nimi nešetrne zaobchádzané (pomiešali sa dohromady, mnohé boli dlhší čas vystavené poveternostným vplyvom ap.). Podľa pasportizácie kláštorných knižníc, ktorú vykonala v 80. rokoch 20. stor. Slovenská národná knižnica (v tom čase súčasť Matice slovenskej) v Martine, obsahovala napr. knižnica dominikánov v Košiciach 4 600, knižnica kapucínov v Bratislave 17-tis., knižnica minoritov v Levoči 4-tis. a v Spišskom Štvrtku 1 600 a knižnica piaristov v Podolínci, resp. v Trenčíne, až okolo 24-tis. knižničných jednotiek. Za umiestnenie, spracovanie a reštaurovanie týchto historických knižných fondov boli v tom čase zodpovedné Univerzitná knižnica v Bratislave (získala okolo 400 inkunábul), Matica slovenská v Martine (získala 128 inkunábul) a Slovenské národné múzeum v Bratislave. Na základe reštitučných zákonov z 1990, 1991 a 1993 boli niektoré knižnice vrátené ich pôvodným majiteľom (napr. knižnica premonštrátov v Jasove). V súčasnosti sa v rámci výskumu dejín knižnej kultúry spisujú rukopisy, inkunábuly a tlače zo 16. a z neskorších storočí a v rámci posesorských indexov sú postupne objavované vzácne jednotliviny pochádzajúce z historických kláštorných knižníc. Ojedinele sa na základe záznamov v knihách, v starých inventároch, v testamentoch a v mnohých ďalších archívnych materiáloch rekonštruuje a analyzuje história najstarších dávno zničených kláštorných knižníc a ich zoznamov.