klasická filológia

klasická filológia — vedný odbor zaoberajúci sa štúdiom starej gréčtiny a latinčiny, ako aj znením a interpretáciou textov grécko-rímskeho staroveku. Hlavnými disciplínami klasickej filológie sú gramatika, literárna veda a politické a kultúrne dejiny, špeciálnymi a pomocnými disciplínami metrika, topografia, paleografia, numizmatika, epigrafika a papyrológia. Niektoré disciplíny sa od klasickej filológie oddelili (napr. klasická archeológia, staroveké dejiny), iné vznikli ako príbuzné (napr. byzantológia, lat. medievalistika, neolatinistika, orientalistika). Vzhľadom na široký komplex disciplín, ktoré klasická filológia zahŕňa, uprednostňujú niektorí bádatelia označenie veda (vedy) o antickom staroveku (nem. Altertumswissenschaft). Zúžené vymedzenie predstavujú grécistika (veda o gréckom písomníctve) a latinistika (veda o latinskom písomníctve), oddeľovanie grécistiky a latinistiky je však vzhľadom na kultúrnu prepojenosť antického sveta problematické. Vrcholnou syntetickou disciplínou klasickej filológie je textová kritika (→ textológia), ktorá zabezpečuje vedeckú úroveň vydávaného textu. Má stanoviť vzájomný vzťah odpisov ako svedkov podania textu, po vyhodnotení odchýlok (variae lectiones) ho zachytiť v rodokmeni (stemma) a rekonštruovať archetyp, t. j. najstaršie zachytiteľné znenie textu. Na opravu jednoduchšieho porušenia textu (corruptela) slúži emendácia (emendatio), zložitejšie chýbajúce časti (lacuna) sa podľa možností vypĺňajú (coniectura) alebo nechávajú nevyriešené (locus desperatus).

Klasická filológia vznikla v Alexandrii v 3. stor. pred n. l., kde vzdelanci (gr. grammatikoi) sústredení pri knižnici pracovali na vedeckom vydaní diel Homéra a ďalších školských autorov, zostavovali príručky na ich pochopenie i výklad a ustálili terminológiu. V Ríme prevažoval záujem o gramatiku a komentáre ku klasikom. V latinskej Európe v období renesančného humanizmu sa klasická filológia etablovala ako veda s názvom filológia; v 19. stor. získala prívlastok klasická na vyjadrenie elitnej kvality a na odlíšenie od novších filológií (germanistika, romanistika, slavistika, indoeuropeistika ap.). V 15. a 17. stor. vynikli talianski (L. Valla, A. Poliziano, M. Ficino), francúzski (G. Budé, J. C. a J. J. Scaligerovci), nizozemskí (Erazmus Rotterdamský, J. Lipsius, H. Grotius, Daniel Heinsius, *1580, †1655) a nemeckí (J. Reuchlin, J. Camerarius, F. Melanchton) filológovia, v 18. stor. Angličan R. Bentley. Nástupom neohumanizmu získala dominantné postavenie nemecká klasická filológia najmä vďaka významným predstaviteľom (August Boeckh, *1785, †1867; Karl Lachmann, *1793, †1851; Ulrich von Wilamowitz-Moellendorf, *1848, †1931) a udržala si ho až do polovice 20. stor. V súčasnosti sa výskum čoraz viac internacionalizuje, pričom hlavnými centrami klasickej filológie sú tradičné anglické, francúzske a nemecké univerzity, od 2. svet. vojny aj severoamerické. Vychádza vyše 700 odborných periodík (pozri tabuľku Významnejšie a širšie zamerané zahraničné klasickofilologické periodiká). Bádatelia v oblasti klasickej filológie (resp. vedy o staroveku) sa združujú v národných spoločnostiach, vrcholnou medzinárodnou organizáciou je Medzinárodná federácia spoločností klasických štúdií (fr. Fédération internationale des associations d’études classiques, FIEC; angl. International Federation of Associations of Classical Studies) založená 1948. Od 1924 každoročne vychádza aj najvýznamnejšia a najrozsiahlejšia bibliografia z oblasti vied o staroveku Année philologique. Za najkvalitnejšie kritické vydania textov gréckych a latinských autorov sa považujú edície Bibliotheca Teubneriana (skratka BT, plným názvom Bibliotheca scriptorum Graecorum et Romanorum Teubneriana, vychádza od 1849, spočiatku v Lipsku, v súčasnosti vo vydavateľstve de Gruyter v Berlíne), Oxford Classical Texts (skratka OCTs, plným názvom Scriptorum classicorum bibliotheca Oxoniensis, založená 1898 v Oxforde), tzv. Collection Budé (aj Budé, La Collection des universités de France, skratka CUF, vydávaná od 1920 spoločnosťou Association G. Budé vo vydavateľstve Belles Lettres v Paríži) a i., za svojho druhu jedinú vedeckú encyklopédiu sa považuje Paulyho a Wissowova vecná encyklopédia klasickej vedy o staroveku (Pauly’s Wissowa’s Realencyclopädie der classischen Altertumswissenschaft, 1893 – 1980, 84 zväzkov, hlavní zostavovatelia: August Friedrich Pauly a Georg Wissowa).

Na Slovensku bolo štúdium klasickej filológie úzko späté s postavením latinčiny vo verejnom, v kultúrnom a spoločenskom živote vo vtedajšom Uhorsku. Vyučovanie latinského jazyka si vyžadovalo tvorbu učebníc, gramatík a slovníkov, ako aj vydávanie a prekladanie diel latinských autorov. Diela antických autorov sa na Slovensku dostávali ako rukopisy, o čom svedčia aj zachované kódexy z 15. stor. O používaní latinských gramatík ešte pred vynálezom kníhtlače svedčí množstvo fragmentov gramatík v rukopisnej podobe. Spomedzi vtedajších vokabulárov a lexikónov je pozoruhodný tzv. Klaretov latinsko-český glosár, t. j. Glosář (Glossarius, 1359 – 64), česká učenca Bartoloměja z Chlumce. Obdobie humanizmu a renesancie spojené s rozšírením tlačených kníh prinieslo sprístupnenie nových poznatkov z oblasti antiky. Záujem o štúdium diel antických autorov vzrástol najmä v 2. pol. 16. stor. Rektormi viacerých mestských škôl sa stali humanistickí vzdelanci, ktorí vydávali študijné pomôcky s výňatkami diel Ciceróna, Horácia, Vergília a i. V Bardejove pôsobil V. Ecchius (popri vlastnej tvorbe v latinčine vydal diela Horácia, Prudentia, sv. Augustína a i.). Najvýznamnejším slovenským klasickým filológom v tomto období bol trnavský rodák J. Sambucus, ktorý vydal diela viacerých gréckych a rímskych autorov. Najstarší údaj o zavedení klasickej gréčtiny do vyučovania na Slovensku pochádza z 1539 a súvisí s bardejovskou latinskou školou pod vedením L. Stöckela. Sambucov súčasník (a žiak L. Stöckela) M. Rakovský vydával v zahraničí preklady, ale aj vlastné básnické a prozaické diela v latinčine. V tomto období vzniklo množstvo prekladov z gréčtiny do latinčiny (napr. Euripidove tragédie v latinských prekladoch Ž. Tordu). K najviac vydávaným antickým autorom na Slovensku patrili Cicero, Vergílius, Ovídius a Seneca Ml. V 17. – 18. stor. boli vydávané (s poznámkovým aparátom) diela Horácia, Vergília a Juvenála, ale aj dramatické texty (Terentiove a Plautove komédie) a rétorické príručky s výňatkami, sentenciami a citátmi antických rétorov.

Základnou pomôckou pri výučbe latinčiny boli po dlhý čas učebnice rímskeho gramatika A. Donata Menšia gramatika (Ars minor) a na ňu nadväzujúca Väčšia gramatika (Ars maior), ktoré na Slovensku prvýkrát vytlačil bardejovský kníhtlačiar D. Gutgesel a 1578 upravil P. Kyrmezer. Z Donatových gramatík vychádzal aj Lukáš Fabinus (†1586) pri zostavovaní učebnice Exempla declinationum et conjugationum (2. pol. 16. stor.) o skloňovaní a časovaní v latinčine. V evanjelických školách sa uprednostňovali gramatiky latinského a gréckeho jazyka F. Melanchtona, v katolíckych školách latinská gramatika portugalského jezuitu Manuela Álvaresa (*1526, †1582). Viacero vydaní mala aj učebnica latinčiny J. A. Komenského Janua linguarum reserata (1631; v Komenského vlastnom preklade do češtiny ako Dvéře jazyků otevřené, 1633) známa ako Brána jazykov otvorená. Na začiatku 18. stor. M. Bel prepracoval a vydal o. i. dve učebnice latinčiny, v ktorých vychádzal z pôvodných diel svojho učiteľa, profesora na univerzite v Halle, Christophora Cellaria (aj Keller, *1638, †1707): Latinskú gramatiku podľa ľahkej učebnej metódy Ch. Cellaria (doslovne Latinská gramatika s obnovenou ľahkosťou učebnej metódy Ch. Cellaria, Grammatica Latina facilitati restituta ad modum Christophori Cellarii, 1717) a štvorjazyčný latinsko-nemecko-maďarsko-český (resp. v slovakizovanej češtine písaný) slovník Cellariov osvedčený a vyskúšaný slovníček latinčiny zostavený podľa určitého prirodzeného poriadku (Christophori Cellarii latinitatis probatae et exercitae liber memorialis naturali ordine dispositus, 1719); samostatne vypracoval a vydal o. i. Základy starej a novej rétoriky s Poetikou (Retorices veteris et novae praecepta. Accessit Poetica, 1717) obsahujúce metodiku vyučovania latinčiny. V tomto období vychádzali aj viacrečové lexikóny a obsiahle glosáre, najmä latinsko-nemecké, neskôr latinsko-nemecko-maďarsko-české, ale aj slovenské. A. Bernolák dovŕšil kodifikáciu spisovnej slovenčiny 6-zväzkovým dielom Slovár slovenskí, česko-laťinsko-ňemecko-uherskí (Lexikon slavicum, bohemico-latino-germanico-ungaricum, 1825 – 27). V 19. stor. vychádzali stručnejšie školské slovníky obsahujúce slovnú zásobu jednotlivých diel antických autorov. Významnými prekladateľmi antických textov na začiatku 19. stor. bol o. i. J. Palkovič, v 20. rokoch 19. stor. J. Hollý a v 2. pol. 19. stor. Emil Černý (*1840, †1913), ktorý však (od 1868) pôsobil v emigrácii v Rusku, kde zostavil aj niekoľko učebníc gréčtiny a dva grécko-ruské slovníky.

V 20. stor. sa klasická filológia rozvíjala na Slovensku spočiatku zásluhou českých klasických filológov. Krátko po vzniku Univerzity Komenského v Bratislave (1919) založil A. Kolář na Filozofickej fakulte Klasický seminár (1922), ktorý od 1929 viedol J. Ludvíkovský. Po 2. svet. vojne tam pôsobili slovenskí profesori a prekladatelia M. Okál, J. Špaňár, P. Kuklica, D. Škoviera, J. Burian, P. Valachovič a i., ktorí spoločne prispeli k rozvoju filologických, filozofických a kultúrnohistorických disciplín. Pozornosť sa okrem výskumu venovala prekladom základných antických umeleckých a filozofických diel, ktorých autormi boli M. Okál (Ilias a Odysseia, Aristofanove komédie, Sofoklove tragédie, diela gréckych atomistov, Epikurove diela a i.), J. Špaňár (Platónove dialógy, preklady z diel Lukiana, Aristotela, Hérakleita z Efezu a i.), P. Kuklica (Aristotelova Rétorika, Thukydidés a i.). Dnešná Katedra klasickej a semitskej filológie (ako pokračovateľka Klasického seminára) spolupracuje o. i. s Rakúskou akadémiou vied a ako jediná na Slovensku má akreditáciu na postgraduálne štúdium v klasickej filológii; od 90. rokov 20. stor. tam pôsobia o. i. Jana Grusková (*1970) a Ľudmila Buzássyová (*1968). Dejiny katedry i klasickej filológie na Slovensku sčasti opísal D. Škoviera v knihe Miloslav Okál. Prvý slovenský profesor klasickej filológie (2013).

Slovenskú produkciu v oblasti klasickej filológie zaznamenáva Bibliografia gréckych a latinských štúdií v Slovenskej republike za roky 1993 – 2005 (2006, zostavili Erika Juríková, *1974, D. Škoviera a P. Valachovič). Vývin klasickej filológie približuje publikácia 10 rokov Slovenskej republiky – 10 rokov klasických štúdií (2004). Problematikou vyučovania latinčiny sa zaoberá D. Škoviera v príspevku Poznámky k vyučovaniu latinčiny v univerzitnom štúdiu do reformy školstva roku 2008 (Sambucus VIII/2012). Dlhoročnými pomôckami študentov klasickej filológie boli diela Gramatika latinského jazyka. Pomocná vysokoškolská učebnica (1960, 3. vydanie pod názvom Latinská gramatika, 1998) J. Špaňára a J. Horeckého a Latinsko-slovenský slovník – Slovensko-latinský slovník (1962, 8. vydanie 2012) J. Špaňára a Jozefa Hrabovského (*1909, †1996). R. 2009 vyšiel Latinsko-slovenský slovník Marty Hlušíkovej (*1952). Absenciu grécko-slovenského slovníka nahrádzali od 2. pol. 19. stor. až do súčasnosti grécko-české prekladové slovníky českého klasického filológa Františka Lepařa (*1831, †1899). R. 2012 vyšiel obsiahly (32-tis. hesiel), dôsledne spracovaný Grécko-slovenský slovník Heleny Panczovej (*1975). Na klasickú i na novozákonnú gréčtinu (koiné) sa zameriava vysokoškolská učebnica Biblická gréčtina (2014) H. Panczovej a D. Škovieru nadväzujúca na skriptá Mathemata Graeca (1999, 2002, 2008). P. Kuklica zostavil Slovník latinských skratiek (1995) a Slovník stredovekej latinčiny (2000). Literatúru a reálie v rozsahu stredoškolskej látky spracovali Ján Janovjak (*1893, †1977) a J. Špaňár v knihe Život a literatúra v antickom Ríme (1961, 1969). Od 1969 vychádza na Filozofickej fakulte UK cudzojazyčná univerzitná ročenka Graecolatina et orientalia, ktorú redigovali M. Okál (1969 – 79), L. Drozdík (1969 – 95), Etela Šimovičová (*1921, †2013; 1980 – 89), D. Škoviera (1997 – 2019), J. Grusková (od 2014 dodnes) a Zuzana Gažáková (*1977; od 2014 dodnes).

V súčasnosti sa latinistika s gréckym minimom vyučuje aj na Trnavskej univerzite (od 1992), kde vychádza periodikum Sambucus, na Prešovskej univerzite (od 1992) i na Univerzite P. J. Šafárika v Košiciach (od 2010) v rámci študijného programu klasické jazyky alebo v podobe akcentujúcej latinistiku v rámci študijného programu latinský jazyk a literatúra (v kombinácii s inými odbormi). R. 1969 bola na Filozofickej fakulte UK z iniciatívy M. Okála a J. Horeckého založená Jednota klasických filológov (dnes Slovenská jednota klasických filológov pri SAV, SJKF), ktorej publikačným orgánom je periodikum Auriga – Zprávy Jednoty klasických filologů vydávané v Prahe, ktoré nadviazalo na Zprávy jednoty klasických filologů (1959 – 92/93) i na predchádzajúce Listy filologické (založené 1873). R. 1998 vznikla z iniciatívy bratislavskej katedry aj Spoločnosť novogréckych štúdií.