Kisfaludy, Sándor

Kisfaludy [kiš-], Sándor, 27. 9. 1772 Sümeg, župa Veszprém – 28. 10. 1844 tamže — maďarský básnik, brat K. Kisfaludyho. R. 1788 – 92 študoval filozofiu a právo v Bratislave, 1793 – 96 slúžil v armáde vo Viedni a v Miláne, 1796 sa tam dostal do francúzskeho zajatia (literárne zápisky Denník a moje francúzske väznenie, Napló és francia fogságom, 1796, vydané 1962), 1799 odišiel do výslužby a vrátil sa do Uhorska, od 1830 člen Uhorskej akadémie vied.

Priekopník raných romantických tendencií v maďarskej literatúre, majster znelky (sonetu). Kisfaludyho najvýznamnejším dielom je cyklus ľúbostných básní komponovaný ako ľúbostný román Himfyho lásky (Himfy szerelmei, 1801), ktorý obsahoval časť Žalostná láska (A kesergő szerelem, 1801; po slov. úryvky v antológii Spoveď Dunaja, 1976), neskôr rozšírený o časť Šťastná láska (A boldog szerelem, 1807). Básne sú napísané tzv. Himfyho strofou podľa vzoru F. Petrarcu. Autor veršovaných historických povestí Povesti z maďarského dávnoveku (Regék a magyar előidőből, 1807) a historickej drámy Ján Huňady (Hunyady János, 1816). Kisfaludy preložil časť eposu Oslobodený Jeruzalem T. Tassa a idylický román Gnidský chrám Ch. de Montesquieuho.