kirgizská literatúra

Text hesla

kirgizská literatúra — literatúra Kirgizov žijúcich prevažne v Kirgizsku. Vychádza z bohatých tradícií stredoázijskej ľudovej slovesnosti a zahŕňa širokú škálu žánrov od lyrických piesní až po rozsiahle eposy. Typickými žánrami kirgizskej literatúry sú ľudové piesne, napr. pastierske (bekbekej), ľúbostné (seketbaj, kjujgen) a žalostné (arman), náreky (košok), chválospevy (maktoo), kliatby (kordoo), príslovia a porekadlá (makal-lakap) a rozprávky. Ústnym podaním prostredníctvom ľudových spevákov manasčov sa šíril a rozvíjal trojdielny národný epos Manas, ktorý patrí k najdlhším na svete, a prostredníctvom ľudových spevákov akynov tzv. malé eposy.

Po Októbrovej revolúcii 1917 pôsobili ľudoví speváci T. Satylganov, ktorý skladal lyrické i epické, prevažne satirické básne so sociálnou a politickou tematikou, a T. Moldo, ktorý postupne prešiel od didaktickej k agitačnej poézii. Niektorí ľudoví speváci mali konzervatívnejšie názory, obhajovali tradičný patriarchálno-feudálny spôsob života, oslavovali islam, vyzývali k trpezlivosti a k pokore, prípadne vystupovali s panturkickými a antisovietskymi názormi. Písomná literatúra do Októbrovej revolúcie 1917 existovala len ojedinele, v 20. a 30. rokoch 20. stor. sa formovala pod vplyvom politických zmien (nastolenie sovietskej vlády).

Zakladateľom kirgizskej sovietskej literatúry, ktorá uplatňovala metódu socialistického realizmu, bol básnik a prozaik A. Tokombajev, autor poémy s témou kolektivizácie Na vlastné oči (Svojimi glazami, 1952), v ktorej zachytil vnútorný zápas roľníka Nurbaja. Osudom kirgizských žien pred revolúciou sa venovali prozaik Kasymaly Bajalinov (*1902, †1979) v románe Adžar (Ažar, 1926) a Moldogazy Tokobajev (*1905, †1974) v divadelnej hre Nešťastná Kakej (Kajgyluu K., 1927). K významným básnikom a dramatikom patrili Temirkul Umetalijev (*1908, †1991), autor básnickej zbierky Krajina kvetov (Güldör ölkösü, 1940) a zbierky s vlasteneckou tematikou Melódia vlasti (Melodii Rodiny, 1949), Žusup Turusbekov (*1910, †1944), autor básnickej zbierky Žusupove básne (Žusuptun yrlary, Stichi Džusupa, 1932) a drámy Miesto smrti (Ažal orduna, 1935), ďalej Žoomart Bokonbajev (*1910, †1944), ktorý sa venoval písaniu politickej satiry a divadelných hier (Zlatá dievčina, Altyn kyz, 1937), a T. Sydykbekov. V 40. a 50. rokoch 20. stor. sa posilňovalo vlastenecké protivojnové cítenie, autori spracúvali prevažne vojnové námety, napr. Kubanyčbek Malikov (*1911, †1978) v poéme Krv za krv (Kanga – kan, 1942) a K. Bajalinov vo vojnovej próze Šťastie (Bakyt, 1947), v ktorom zachytil príbeh lásky odvážneho džigita Žapara a krásnej Žamily. Lyrické básne s vlasteneckou tematikou písal A. Osmonov. V 50. rokoch 20. stor. začala v kirgizskej literatúre postupne prevažovať próza nad tradičnou poéziou, k prozaikom patrili napr. Nasirdin Bajtemirov (*1916, †1996) a Šukurbek Bejšenalijev (*1928), ktorý napísal novelu Kyčan (Kyčan, 1956). K rozvoju drámy prispeli Toktobolot Abdumomunov (*1922, †1989) divadelnou hrou Atabekova dcéra (Doč Atabeka, 1955) a A. Tokombajev hrou Zrnko nesmrteľnosti (Ölböstün ürönü, 1963). Na konci 50. rokov 20. stor. sa najpopulárnejším a najznámejším kirgizským prozaikom stal Č. Ajtmatov, ktorý písal po kirgizsky i po rusky.

Voľný verš do kirgizskej literatúry priniesol básnik Sujunbaj Eralijev (*1921, *2016) v knihe básní, rozprávok a poém Nesmelé hviezdy (Zastenčivyje zvezdy, 1963) s tematikou poznávania vesmíru (na Slovensku vyšiel výber jeho básní pod názvom Mame, láske a hviezdam, 1967). V 60. rokoch 20. stor. sa rozvíjala najmä próza (a to najmä román), k najvýznamnejším tvorcom patrili Mamasaly Abdukarimov (*1910, †1999) a Tölögön Kasymbekov (*1931, †2011), autor románu Zlomený meč (Slomannyj meč, 1966 – 71), k prozaikom 70. rokov 20. stor. patrili Murza Gaparov (*1936), autor zbierok próz, napr. Divá hus (Dikij gus, 1984), a Orozbek Ajtymbetov (*1949), autor zbierky Vôňa strniska (Zapach žnivia, 1976). Poéziu tvorili Sooronbaj Žusujev (1925, †2016), Omor Sultanov (*1935) a Turar Kožomberdijev (*1941, †1989). V 80. rokoch 20. stor. vynikli Aman Saspajev (*1929) zbierkou poviedok Posvätný cit (Sviatoje čuvstvo, 1987) a Žylkyčy Žapijev (*1943) zbierkou poviedok Tanec dažďa (Tanec dožďa, 1980). K ďalším kirgizským spisovateľom tvoriacim na konci 20. stor. patrili Kazat Akmatov (*1941, †2015), Nurpais Žarkynbajev (*1939), ktorý upútal knihou Kirgizské kočovanie (Kyrgyz köčü, 1986), poetka Sagyn Akmatbeková (Akmatbek; *1949), ďalej Bajdylda Sarnogojev (*1932, †2004) a Žolon Mamytov (*1940, †1988).

Vyhlásením nezávislosti Kirgizska (1991) nastala nová etapa rozvoja kirgizskej literatúry, v ktorej sa prejavila väčšia uvoľnenosť, mladší autori, ktorí píšu po kirgizsky alebo po rusky, sa postupne oslobodili od ideologizovania a opustili metódu socialistického realizmu. K významným súčasným autorom patria prozaik, dramatik a scenárista Žanyš Kulmambetov (*1955), básnik a dramatik Kožogeldi Kultegin (*1960, vlastné meno Kožogeldi Kulujev), básnik a prekladateľ Nurlan Kalybekov (*1973) a básnik a publicista Šerboto Tokombajev (*1974) žijúci v USA.

Text hesla

kirgizská literatúra — literatúra Kirgizov žijúcich prevažne v Kirgizsku. Vychádza z bohatých tradícií stredoázijskej ľudovej slovesnosti a zahŕňa širokú škálu žánrov od lyrických piesní až po rozsiahle eposy. Typickými žánrami kirgizskej literatúry sú ľudové piesne, napr. pastierske (bekbekej), ľúbostné (seketbaj, kjujgen) a žalostné (arman), náreky (košok), chválospevy (maktoo), kliatby (kordoo), príslovia a porekadlá (makal-lakap) a rozprávky. Ústnym podaním prostredníctvom ľudových spevákov manasčov sa šíril a rozvíjal trojdielny národný epos Manas, ktorý patrí k najdlhším na svete, a prostredníctvom ľudových spevákov akynov tzv. malé eposy.

Po Októbrovej revolúcii 1917 pôsobili ľudoví speváci T. Satylganov, ktorý skladal lyrické i epické, prevažne satirické básne so sociálnou a politickou tematikou, a T. Moldo, ktorý postupne prešiel od didaktickej k agitačnej poézii. Niektorí ľudoví speváci mali konzervatívnejšie názory, obhajovali tradičný patriarchálno-feudálny spôsob života, oslavovali islam, vyzývali k trpezlivosti a k pokore, prípadne vystupovali s panturkickými a antisovietskymi názormi. Písomná literatúra do Októbrovej revolúcie 1917 existovala len ojedinele, v 20. a 30. rokoch 20. stor. sa formovala pod vplyvom politických zmien (nastolenie sovietskej vlády).

Zakladateľom kirgizskej sovietskej literatúry, ktorá uplatňovala metódu socialistického realizmu, bol básnik a prozaik A. Tokombajev, autor poémy s témou kolektivizácie Na vlastné oči (Svojimi glazami, 1952), v ktorej zachytil vnútorný zápas roľníka Nurbaja. Osudom kirgizských žien pred revolúciou sa venovali prozaik Kasymaly Bajalinov (*1902, †1979) v románe Adžar (Ažar, 1926) a Moldogazy Tokobajev (*1905, †1974) v divadelnej hre Nešťastná Kakej (Kajgyluu K., 1927). K významným básnikom a dramatikom patrili Temirkul Umetalijev (*1908, †1991), autor básnickej zbierky Krajina kvetov (Güldör ölkösü, 1940) a zbierky s vlasteneckou tematikou Melódia vlasti (Melodii Rodiny, 1949), Žusup Turusbekov (*1910, †1944), autor básnickej zbierky Žusupove básne (Žusuptun yrlary, Stichi Džusupa, 1932) a drámy Miesto smrti (Ažal orduna, 1935), ďalej Žoomart Bokonbajev (*1910, †1944), ktorý sa venoval písaniu politickej satiry a divadelných hier (Zlatá dievčina, Altyn kyz, 1937), a T. Sydykbekov. V 40. a 50. rokoch 20. stor. sa posilňovalo vlastenecké protivojnové cítenie, autori spracúvali prevažne vojnové námety, napr. Kubanyčbek Malikov (*1911, †1978) v poéme Krv za krv (Kanga – kan, 1942) a K. Bajalinov vo vojnovej próze Šťastie (Bakyt, 1947), v ktorom zachytil príbeh lásky odvážneho džigita Žapara a krásnej Žamily. Lyrické básne s vlasteneckou tematikou písal A. Osmonov. V 50. rokoch 20. stor. začala v kirgizskej literatúre postupne prevažovať próza nad tradičnou poéziou, k prozaikom patrili napr. Nasirdin Bajtemirov (*1916, †1996) a Šukurbek Bejšenalijev (*1928), ktorý napísal novelu Kyčan (Kyčan, 1956). K rozvoju drámy prispeli Toktobolot Abdumomunov (*1922, †1989) divadelnou hrou Atabekova dcéra (Doč Atabeka, 1955) a A. Tokombajev hrou Zrnko nesmrteľnosti (Ölböstün ürönü, 1963). Na konci 50. rokov 20. stor. sa najpopulárnejším a najznámejším kirgizským prozaikom stal Č. Ajtmatov, ktorý písal po kirgizsky i po rusky.

Voľný verš do kirgizskej literatúry priniesol básnik Sujunbaj Eralijev (*1921, *2016) v knihe básní, rozprávok a poém Nesmelé hviezdy (Zastenčivyje zvezdy, 1963) s tematikou poznávania vesmíru (na Slovensku vyšiel výber jeho básní pod názvom Mame, láske a hviezdam, 1967). V 60. rokoch 20. stor. sa rozvíjala najmä próza (a to najmä román), k najvýznamnejším tvorcom patrili Mamasaly Abdukarimov (*1910, †1999) a Tölögön Kasymbekov (*1931, †2011), autor románu Zlomený meč (Slomannyj meč, 1966 – 71), k prozaikom 70. rokov 20. stor. patrili Murza Gaparov (*1936), autor zbierok próz, napr. Divá hus (Dikij gus, 1984), a Orozbek Ajtymbetov (*1949), autor zbierky Vôňa strniska (Zapach žnivia, 1976). Poéziu tvorili Sooronbaj Žusujev (1925, †2016), Omor Sultanov (*1935) a Turar Kožomberdijev (*1941, †1989). V 80. rokoch 20. stor. vynikli Aman Saspajev (*1929) zbierkou poviedok Posvätný cit (Sviatoje čuvstvo, 1987) a Žylkyčy Žapijev (*1943) zbierkou poviedok Tanec dažďa (Tanec dožďa, 1980). K ďalším kirgizským spisovateľom tvoriacim na konci 20. stor. patrili Kazat Akmatov (*1941, †2015), Nurpais Žarkynbajev (*1939), ktorý upútal knihou Kirgizské kočovanie (Kyrgyz köčü, 1986), poetka Sagyn Akmatbeková (Akmatbek; *1949), ďalej Bajdylda Sarnogojev (*1932, †2004) a Žolon Mamytov (*1940, †1988).

Vyhlásením nezávislosti Kirgizska (1991) nastala nová etapa rozvoja kirgizskej literatúry, v ktorej sa prejavila väčšia uvoľnenosť, mladší autori, ktorí píšu po kirgizsky alebo po rusky, sa postupne oslobodili od ideologizovania a opustili metódu socialistického realizmu. K významným súčasným autorom patria prozaik, dramatik a scenárista Žanyš Kulmambetov (*1955), básnik a dramatik Kožogeldi Kultegin (*1960, vlastné meno Kožogeldi Kulujev), básnik a prekladateľ Nurlan Kalybekov (*1973) a básnik a publicista Šerboto Tokombajev (*1974) žijúci v USA.

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Kirgizská literatúra [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-09-16]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kirgizska-literatura