Afgáni, Ali Mohammad, 1. 1. 1925 Kermánšáh — perzský prozaik. Jeho obsiahly román Manžel Ahu Chanom (Šovhar-e Ahu Chanom, 1961) považovala iránska literárna kritika pre autorov citlivý prienik do psychológie postáv za prevratné dielo súčasnej perzskej literatúry.
Ajní, vlastným menom Sadriddin Said-Muradzada, 27. 4. 1878 Soktare – 15. 7. 1954 Dušanbe — tadžický spisovateľ a historik. Získal tradičné islamské vzdelanie v Buchare. Od 1900 bol vedúcou osobnosťou reformistického hnutia – džadidizmu. Po Októbrovej revolúcii 1917 sa pridal na stranu sovietov. Na konci 30. rokov bol oficiálne vyhlásený za vedúcu osobnosť tadžickej literatúry.
Debutoval lyrickými básňami v duchu arabsko-perzskej poetiky (gazely, kasídy), od 1917 do začiatku 20. rokov 20. stor. písal revolučné básne v tadžičtine a uzbečtine. V roku 1928 uverejnil prvý tadžický román Vrchár (Dochunda), 1934 rodinnú ságu Otroci (Ghulómón). Jeho autobiografické novely plasticky zobrazujú život v Buchare na prelome storočí, napr. Buchara (Buchara, 1952, česky 1952) a Úžerníkova smrť (Mergi sudchúr, 1953, česky 1957). Zaslúžil sa o rozvoj modernej spisovnej tadžičtiny a uzbečtiny, preto je považovaný aj za uzbeckého spisovateľa.
Ajtmatov, Čingiz, 12. 12. 1928 Šeker – 10. 6. 2008 Norimberg, Nemecko — kirgizský prozaik a dramatik. Študoval veterinárnu medicínu, potom literárnu vedu na Gorkého literárnom inštitúte v Moskve. V rokoch 1959 – 65 pôsobil ako redaktor a korešpondent, neskôr sa venoval len literárnej tvorbe. Debutoval v roku 1952, doma aj v zahraničí ho preslávila novela Džamila (Žamilja, 1958; slov. 1960), portrét mladej kirgizskej ženy schopnej vzoprieť sa skostnateným mravným kánonom kirgizského vidieka. V lyrizovaných prózach na pozadí kirgizského vidieckeho prostredia s využitím prvkov mýtov a legiend nastolil všeľudské problémy. Majstrovsky narábal s jazykom, v dielach napísaných po rusky, ako aj v jeho materčine zaznieva rytmus kirgizskej ľudovej lyriky a epiky. Viaceré diela vyšli aj v slovenčine: Materinské pole (Materinskoje pole, 1963; slov. 1973), Zbohom, Guľsary! (Proščaj, Guľsary, 1966; slov. 1967), Biela loď (Belyj parochod, 1970; slov. 1971), Moja prvá láska (1973, výber z knihy Povesti gor i stepej, 1962), Strakatý pes na brehu mora (Pegij pios, beguščij krajem moria, 1977; slov. 1978). S písaním veľkej epiky začal románmi Deň dlhší ako ľudský vek (I doľše veka dlitsia deň, 1980; slov. 1983; neskôr vydávaný aj pod názvom Stanica Burnyj, Polustanok Burnyj) a Popravisko (Placha, 1986; slov. 1988), v ktorom vytvoril zložitú slovesnú stavbu skladajúcu sa z mýtov, reality a rozsiahlych digresií. Jednotiacim princípom v obidvoch románoch je idea mravnej nezrelosti ľudstva, rozporu rozumu a citu i odvekého boja dobra so zlom.
akyn [turkické jazyky > rus.] — stredoázijský (kazašský, karakalpacký, kirgizský) ľudový básnik, spevák improvizujúci epické skladby vo forme piesňového recitatívu so sprievodom hudobného nástroja (dombra, kobza). Obľúbené boli súťaže akynov nazývané ajtys.
Altynsarin, Ybyraj, rus. Ibraj, 1. 11. 1841 – 29. 7. 1889 — kazašský spisovateľ a etnograf, zakladateľ kazašského školstva. V ním založených štyroch základných a jednej pedagogickej škole sa vyučovalo v kazašskom jazyku. Zostavil kazašskú abecedu (na báze azbuky). Autor učebníc kazašského a ruského jazyka.
Amma Aččygyja, vl. m. Nikolaj Mordinov, 6. 1. 1906 Nižnyj Amginsk – 14. 11. 1994 — jakutský básnik, prozaik a dramatik. Román Jarný čas (Saasky kem, 1944) bol známy i v zahraničí. Úspech mala aj zbierka poviedok a básní V ústrety Slnku (Künü körsö, 1947).
Báb, vlastným menom Mirza Ali Mohamed, 20. 10. 1819 alebo 9. 10. 1820 Širáz, Irán – 9. 7. 1850 Tabríz, Irán — zakladateľ bábizmu. Pôvodne kupec v Širáze, 23. 5. 1844 sa vyhlásil za Bába, Božieho posla, potomka Mohamedovej dcéry Fátimy, a vystúpil ako sprostredkovateľ imámovho posolstva, čo považoval za začiatok nového prorockého cyklu po Mohamedovi. Svoje chápanie zmien v duchovnom, hospodárskom a spoločenskom živote, ktoré považoval za nutné ústupky súčasnému vývoju, zhrnul v knihe Objasnenie (al-Baján). Jeho pokus o revíziu islamu bol pokladaný za nebezpečnú herézu, preto bol popravený. Neskôr bol prevezený do Izraela a pochovaný na svahoch hory Karmel v Haife, kde bolo vybudované mauzóleum v islamskom štýle (dokončené 1957); pútnické miesto bahaizmu.
Binójí, Kamóliddín Šéralí, 1453 Herát (dnes Afganistan) – 1512 Karši (dnes Uzbekistan) — tadžický básnik, prozaik a hudobník. Žil v Heráte, Tabríze a Samarkande, zahynul pri nepokojoch v Karši. Jeho tvorba je dôležitá aj z hľadiska poznania histórie Iránu a Strednej Ázie. Z rozsiahleho diela sa zachovalo didaktické masnaví Záhrada Iram (Bogi Iram), v ktorom odsudzuje ľudské a spoločenské necnosti a zdôrazňuje význam výchovy, vzdelania a vedy v súčinnosti s praktickou činnosťou. Historické práce Kniha o Šajbánovi (Šajboninoma) a Chánske víťazné výpravy (Futúhoti choní) sú napísané v próze s básnickými vložkami. Binójí do nich vložil morálne ponaučenia určené vládnucim vrstvám. Ako predstaviteľ stredných mestských vrstiev brojil proti necnostiam vládnucich kruhov, preto bol na dvore neobľúbený. Kritický tón zaznieva aj v jeho gazeloch. Tri dívány a ani jeho traktáty o hudbe sa nezachovali.
jakutská literatúra — literatúra jakutského národa písaná v jakutčine. Od začiatkov vychádzala z bohatých jakutských folklórnych tradícií s množstvom ústne šírených žánrov ľudovej slovesnosti, napr. z prísloví, rozprávok, piesní a hrdinských epických povestí oloncho. R. 2005 bola tradícia žánru oloncho zapísaná do Zoznamu majstrovských diel ústneho a nehmotného dedičstva ľudstva UNESCO a dodnes z nej čerpajú mnohí autori. K najvýznamnejším a najrozsiahlejším dielam tohto žánru patrí hrdinská povesť Oloncho Ňurgun Bootur Streľhbitý (Ďulurujaar Ňürgun Bootur; slov. 1984). V 20. rokoch 20. stor. povesti oloncho zozbieral a zrekonštruoval spisovateľ a filológ B. Ö. Ojuunskaj, ktorý ich vydal 1931 – 32 ako reprezentatívnu verziu tohto žánru. Vznik umeleckej literatúry spadá do obdobia oživenia spoločenského a kultúrneho diania v Jakutsku na prelome 19. a 20. stor. Jakutská literatúra sa formovala ako realistická literatúra osvietenského typu s didaktickým zameraním, pričom významnú úlohu pri jej vývine i pri vývine žánrov zohrala tvorba ruských klasikov. Viacerí z jakutských spisovateľov 20. stor. boli pôvodne ľudovými rozprávačmi (olonchosuti), čo sa prejavilo aj v ich tvorbe. Začiatkom 20. stor. prevládal v dielach kritický pohľad na stav jakutskej spoločnosti. K zakladateľom jakutskej literatúry patrí básnik, folklorista a lingvista Öksökuleech, autor básne Zaklínanie Bajanaja (Bajanaj algyha, 1900), ktorá je pokladaná za prvé jakutské umeleckoliterárne dielo. Dramatickú i prozaickú tvorbu rozvíjali Alampa (rus. Anempodist Sofronov) a Nikolaj Denisovič Neustrojev (*1895, †1929), autor komédie Hlava Sojka (Kuaaky Kuluba, 1920). Pre jakutskú literatúru 20. rokov 20. stor., ktorá bola ovplyvnená ruskými revolúciami a občianskou vojnou (odrážala konflikt starého a nového), bola typická estetická a myšlienková diferencovanosť. V tom období začali tvoriť viacerí spisovatelia, napr. prozaik Amma Aččygyja (rus. Nikolaj Jegorovič Mordinov; *1906, †1994), dramatik S. Omolloon a básnik Uurastyyrap Kunnuk (rus. Vladimir Michajlovič Novikov; *1907, †1990), ktorí rozšírili jej žánrovú i tematickú pestrosť. V 30. rokoch bol v jakutskej literatúre (podobne ako v celej sovietskej literatúre) ako základ tvorivej metódy nastolený sociálny realizmus. Začali tvoriť Kulantaj, Buotyr Toburuokap (rus. Piotr Nikolajevič Toburokov; *1917, †2001) a i. Počas 2. svetovej vojny sa rozvíjala najmä publicistika, ale vznikali aj básne, piesne a krátke poviedky. Svoju umeleckú tvorbu rozvíjali aj predstavitelia staršej generácie, napr. Uurastyyrap Kunnuk, ktorý napísal zbierku poviedok Nôž neodreže rukoväť (Byčach ugun kystymmat), významné dramatické diela vytvorili S. Omolloon a Kulantaj, o rozvoj jakutskej románovej prózy sa zaslúžil Amma Aččygyja, ktorý v románe Jarný čas (Saasky kem, 1944) spracoval tému osudu indivídua a ľudu počas Októbrovej revolúcie 1917. R. 1947 vytvoril Nikolaj Jakutskaj (rus. Nikolaj Gavrilovič Zolotariov; *1908, †1995) prvý diel trojdielneho sociálno-historického románu Osud (Telke, 1960 – 64) o živote predrevolučného Jakutska. Začiatkom 60. rokov sa v jakutskej literatúre prejavili nové, progresívne tendencie, ktoré súviseli s politickým uvoľnením a s celkovým ekonomickým i kultúrnym rozmachom. V poézii sa hľadali nové formy epického žánru, niektorí autori, napr. Kyndyl (rus. Ivan Michajlovič Gogolev; *1930, †1998) a Rafael Bahataajyskaj (rus. Rafael Dmitrijevič Jermolajev; *1931), písali romány vo veršoch. V próze sa dostal do popredia román sociálno-historického typu. Sofron Danilov (rus. Sofron Petrovič Danilov; *1922, †1993) v spoločensko-psychologickom románe Kým bije srdce (Surech teberin tuchary, 1963 – 66) zachytáva tému súčasnosti, životných problémov i ostrých konfliktov, touto problematikou sa zaoberali aj prozaici 70. a 80. rokov, napr. Dalan (rus. Vasilij Semionovič Jakovlev; *1934, †1994). V tom období sa začali diela jakutskej literatúry prekladať do ruštiny a ďalších jazykov. V posledných rokoch sa jakutská literatúra vyrovnáva so svojou minulosťou, objavujú sa diela autorov dovtedy z politických príčin zakázaných, jakutskí literárni historici monograficky spracúvajú tvorivý odkaz B. Ö. Ojuunskaja a i. K významným súčasným spisovateľom patria napr. Nikolaj Luginov (*1948) a Jegor Nejmochov (*1950, †2011).
Kanóat, Mu’min, 20. 5. 1932 Kurgovád, okr. Darvoz, Horská badachšanská AO, Tadžikistan — tadžický spisovateľ. Spočiatku pracoval ako redaktor časopisu Sadoi Šark (Hlas východu), 1961 – 91 pôsobil vo Zväze spisovateľov Tadžickej SSR, 1976 – 91 jeho prvý tajomník. V 60. rokoch 20. stor. sa angažoval v hnutí mladých literátov, ktorí presadzovali slobodu v tvorbe. Autor poém Piesne Stalingradu (Suruši Stalingrad, 1972, rus. Golosa Stalingrada, 1973), Listy matke (Modarnoma, 1977), Kolíska Abú Alího ibn Siná (Gahvorái Sinó, 1978, rus. Kolybeľ Avicenny, 1982), Tadžikistan, meno moje (Todžikiston ismi man, 1979) a Listy Masúda (Mas’udnoma, 2001; venovaná afganskému veliteľovi A. Masúdovi). Súborná zbierka Kanóatových poém a básní vyšla 2013 pod názvom Tadžikistan, meno moje (Todžikiston ismi man). Po česky vyšli časopisecky básne Ctiteli tádžického jazyka, Oheň lásky a Veselá voda v preklade Jiřího Bečku.
karakalpacká literatúra — literatúra písaná Karakalpakmi v karakalpackom, uzbeckom alebo v ruskom jazyku. Najstaršími žánrami karakalpackej literatúry sú folklórne diela – lyrické a obradné piesne (qosyq), improvizované dialogické piesne (ajtys qosyqlary) predvádzané formou súťaže, pohrebné plače (žoqlaw), plače neviest (syn’syw), príslovia a porekadlá (maqal, naqyl), zaklínadlá proti chorobe (ba’dik), byliny a rozprávky (jertek), legendy (an’yz), hádanky (žumbaq) a hrdinské i ľúbostné eposy (da’stan, žyr) prezentované až dodnes ľudovými rozprávačmi (žyraw, baqsy alebo qosyqši) so sprievodom hry na hudobných nástrojoch. Najznámejšími eposmi sú Štyridsať dievčat (Qyrq qyz), Alpamyš (čes. 1989 v knihe Bohatýři dávných časů Václava A. Černého, Michaely Tvrdíkovej a Iva Vaculína), ako aj Koblan, Maspatša a Ga’rib ašyq, ktoré sú známe v menších alebo vo väčších obmenách aj u ďalších stredoázijských národov.
Od 18. stor. sa rozvíjala predovšetkým klasická poézia, ktorej najvýznamnejšími predstaviteľmi boli básnici Tagaj uly Žijen (nazývaný aj Tagaj uly Žijen žyraw, *1730, †1784 alebo *1720, †1770), Ibrajym uly Kunchoža (vlastným menom Žijemurat, *1799, †1880), Kosybaj uly Ažinijaz (pseudonym Zijuar, *1824, †1878), Berdach (vlastným menom Kargabaj uly Berdymurat, *1827, †1900), Alšynbaj uly Oteš (aj Oteš-šajyr, *1828, †1902), Narabulla žyraw (*1862, †1922), Sugirimbet uly Omar (aj Omar-šajyr, *1879, †1922), Gulmurat-šajyr (1. pol. 19. stor.) a Sarybaj (2. polovica 19. stor.). Ich básne mali výrazný kritický až satirický sociálny podtón.
Po Októbrovej revolúcii 1917 sa rozvíjala literatúra s typickými črtami socialistického realizmu, okrem poézie aj próza i dráma, k významným autorom tohto obdobia patrili Sejfulgabit Mažitov (*okolo 1867, †1938), Ajapbergen Musajev (*1880, †1936), Abbaz Dabylov (*1898, †1970), Sadyk Nurumbetov (*1900, †1972), Asan Begimov (*1906 alebo 1907, †1958), Chožamet Achmetov (*1908, †1932), Izbasar Fazylov (*1908 alebo 1909, †1961) a Žolmurza Ajmurzajev (*1910, †1996). Od 30. rokov 20. stor. tvorili dramatici Kasym Auezov (*1897, †1937), Achmet Utepov (*1904 alebo 1905, †1934), Nažim Davkarajev (*1905, †1953) a Sapar Chožanijazov (*1910, †1983), v 30. – 40. rokoch 20. stor. vynikli aj básnici Myrzagali Daribajev (*1907 alebo 1909, †1942), Abitaj Turumbetov (*1912), Amet Šamuratov (*1912 alebo 1913, †1953), Dali Nazbergenov (*1913, †1942), Nauryz Žapakov (*1914, †1975), Tleubergen Žumamuratov (*1915, †1990) a Chožabek Seitov (*1917, †2001).
V 50. – 60. rokoch 20. stor. vstúpili do literatúry spisovatelia, ktorí sa zaoberali témami budovania socializmu a históriou, napr. Chožamurat Turumbetov (*1922, †1968), Tažetdin Sejtžanov (*1924), Babaš Ismailov (*1926), Ismail Kurbanbajev (*1929), Galym Seitnazarov (*1927), Žoldasbaj Dil’muratov (*1928), Ibrajym Jusupov (*1929, †2008), Chalmurat Saparov (*1932), Daulen Ajtmuratov (*1933), Maten Seitnijazov (*1934), Šaudyrbaj Seitov (*1937, †1996), Ulmambet Chožanazarov (*1938), Tulepbergen Matmuratov (*1939) a Kenesbaj Rachmanov (*1942, †2004). K významným povojnovým prozaikom patria aj Tulepbergen Kaipbergenov (*1929, †2010) a Tolybaj Kabulov (*1939). Významným literárnym časopisom je A’mu da’r’ja (Amudarja; vychádza od 1932 pod názvami Mijnet a’debijaty, Literatúra práce; 1934 – 35 Awdaryspaq žalyny, Plameň revolúcie; 1935 – 39 Žen’is hawazy, Hlas víťazstva; 1939 – 58 Qaraqalpaqstan a’debijaty hám iskusstvosy, Literatúra a umenie Karakalpacka).
Kärim, Mostaj, aj Mustaj Karim, rus. Mustafa Safič Karimov, 20. 10. 1919 Keläš, Šišmäjský rajón – 21. 9. 2005 Ufa — baškirský spisovateľ a politik. R. 1941 ukončil štúdium jazykov na pedagogickom inštitúte v Ufe. Účastník Veľkej vlasteneckej vojny, po skončení 2. svetovej vojny pôsobil vo Zväze spisovateľov Baškirska (1951 – 62 predseda), 1962 – 84 tajomník Zväzu spisovateľov Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky (RSFSR), od 1955 poslanec Najvyššieho sovietu Baškirskej ASSR a RSFSR.
Je považovaný za baškirského národného básnika, prozaika a dramatika, písal v baškirskom i v ruskom jazyku. Publikovať začal už počas štúdia, jeho prvé básne vyšli v zbierke Oddiel sa pohol (Otriad kuzgaldy; rus. Otriad tronulsia, 1938; spoluautor). V tvorbe zobrazil tematiku vojny, hrdinstva i života ľudí v období kolektivizácie baškirského vidieka. Autor viac ako 100 literárnych diel, napr. básnickej zbierky Jarné hlasy (Jazgy tauyštar; rus. Vesennije golosa, 1941), próz Radosť nášho domu (Bezzen ejzen jeme; rus. Radosť našego doma, 1951), Taganok (Es tagan; rus. T., 1962), Omilostenie (Jarlykau; rus. Pomilovanije, 1986; slov. 1988), Dlhé, predlhé detstvo (Ozon-ozak bala sak; rus. Dolgoje-dolgoje detstvo, 1976; slov. 1981), Vidiecki advokáti (rus. Derevenskije advokaty, 1987) a Večerná hostina (rus. Večerňaja trapeza, 1994), divadelných hier Nedospievaná pieseň (rus. Nespetaja pesňa, 1951), Únos nevesty (Kyz urlau; rus. Pochiščenije devuški, 1958), Pri zatmení mesiaca (Aj totolgan tende; rus. V noč lunnogo zatmenija, 1963), Krajina Ajguľ (Ajgel ile; rus. Strana Ajguľ, 1967), Salavat. Sedem snov cez skutočnosť (Salauat. En aralaš ete teš; rus. Salavat. Sem snovidenij skvoz jav, 1971), Neodhadzuj oheň, Prometeus! (Tašlama utty, Prometej!; rus. Ne brosaj ogoň, Prometej!, 1975), Koňa pre diktátora! Fraška vo dvoch častiach s prológom (Koňa Diktatoru!, 1980; slov. 1982) a Pešiak Mahmut (Jejeule Mechmut; rus. Pešij Machmut, 1981) i knihy spomienok Okamihy života (rus. Mgnovenija žizni, 1991 – 98). Nositeľ viacerých vyznamenaní a ocenení.
Kašgarí, Mahmúd, asi 1029 alebo 1030 Kašgar, resp. podľa niektorých prameňov Barsghán (na južnom brehu jazera Issyk-Kuľ, dnes Barskoon, severné Kirgizsko) – 1101 Kašgar (pochovaný neďaleko Kašgaru) — stredoázijský učenec turkického pôvodu. Pochádzal z dynastie Karachánovcov. Študoval v najlepšej karachánovskej škole v madrase Sadžíja v Kašgare. Počas palácového prevratu (1057 alebo 1058) bol jeho otec otrávený, Kašgarí ušiel a po dlhom putovaní sa dostal až k tureckým Seldžukovcom do Bagdadu. Neskôr sa opäť vrátil do Kašgaru. Autor viacerých spisov a kompendií z oblasti lingvistiky, histórie a etnografie vtedajších turkických národov. V Bagdade spracoval svoje najvýznamnejšie (dodnes zachované) encyklopedické dielo v arabčine o turkických národoch Kompendium turkických jazykov (Díván ul-lughát at-Turk, 1075, úplne dokončené 1083), ktoré je dodnes základným prameňom štúdia stredovekých turkických národov. Kašgarí v ňom opisuje turkické jazyky a nárečia, kmene a rody a ich tradície, ako aj geografické údaje, mýty a legendy. Dielo obsahuje i prvú mapu turkického sveta.
kazašská literatúra — literatúra písaná predovšetkým v Kazachstane v kazašskom a čiastočne aj v ruskom jazyku. Vychádza z bohatej tradície stredoázijskej ľudovej tvorby, najmä z ľudových obradových piesní (salt ölender, toj bastaw), napr. zo svadobných piesní (žaržar, betašar), z nárekov nevesty počas svadby (syngsu), z nárekov pri mŕtvych (žoqtaw), z rozlúčkových (qoštasu) a didaktických piesní (tolghaw), z rozprávok (jertegi), prísloví (maqal) a porekadiel (mätel), ako aj z improvizovanej piesňovej poézie, ktoré skladali a interpretovali ľudoví speváci akyni (kazašsky aqyn, aj žyraw, žyršy a ölengši), a z veršovaných príbehov (žyr), poém a eposov (dastan), ktoré sa šírili ústnym podaním. K najznámejším patria hrdinské eposy Koblandy batyr (Bohatier Koblandy, kazašsky Qoblandy batyr), Alpamys batyr (Bohatier Alpamys, → Alpamyš) a Kozy-Körpeš a Bajan-Sulu (kazašsky Qozy-Körpeš – Bajan-Sulw). Z obdobia 13. – 18. stor. sa zachovalo viacero mien ľudových spevákov, z ich piesní sa však zachovali len útržky. Rozvíjala sa prevažne poézia, obľúbené boli tradičné spevácke súťaže (ajtys), ktoré ponúkali priestor na improvizáciu. Najstaršími známymi ľudovými spevákmi boli Ketbuga, nazývaný Veľký spevák (Üly žyršy, žil na prelome 12. – 13. stor.), a Kotana (14. stor.). O rozvoj piesní tolghaw sa zaslúžili najmä Asan Säbituly (nazývaný aj Asan Qajghy; koniec 14. – 1. pol. 15. stor.), Sypyra žyraw Surghaltajuly (prelom 14. a 15. stor.) a Buchar žyraw Kalkamanuly (*1693, †1798). Najslávnejším spevákom 19. stor. bol M. Ötemisuly (rus. Utemisov), z ktorého tvorby sa zachovalo asi 40 skladieb. Začiatky písanej literatúry spadajú do 2. pol. 19. stor. a sú spojené s etnografom a folkloristom Š. Wälichanovom (rus. Valichanov) i so spisovateľom Y. (Ibrajom) Altynsarinom. Za zakladateľa novej kazašskej literatúry je považovaný A. Qunanbajuly (rus. Kunanbajev), stúpenec zblíženia kazašskej a ruskej kultúry, ktorý do kazaštiny prekladal diela A. S. Puškina, ale aj J. W. Goetheho a H. Heineho. V tradícii ľudových spevákov pokračoval po Októbrovej revolúcii 1917 aqyn Ž. Žabajuly (rus. Žabajev). Básnik Šäkärim Qudajberdiuly (rus. Šakarim Kudajberdijev, *1858, †1931), žiak a synovec A. Qunanbajulyho (Kunanbajeva), sa venoval písaniu lyrických básní a ľúbostných poém. Prvý kazašský román Výkupné za nevestu (Qalyng mal, 1913) o láske dvoch ľudí a boji za ľudskú dôstojnosť a rovnoprávnosť žien napísal S. Köbejev. R. 1914 Sultanmachmut Torajghyrov (*1893, †1920) napísal veršovaný román Krásavica Kamar (Qamar sulw, aj Qamar slu, vydaný 1933). R. 1911 začal vychádzať prvý časopis v kazaštine Ajqap (Zrkadlo), ktorý sa zaoberal všeobecnými, politickými a literárnokritickými témami. Od 1917 sa rozvíjala sovietska kazašská literatúra, ktorá uplatňovala metódu socialistického realizmu. Vytvorenie Kazašskej Autonómnej sovietskej socialistickej republiky (1925) a neskôr Kazašskej sovietskej socialistickej republiky (1936), ako aj založenie Zväzu kazašských spisovateľov (1926) a literárnych časopisov (Žuldyz, Hviezda, založený 1928) i zblíženie sa kazašskej a ruskej kultúry viedli k väčšiemu rozvoju prózy (poviedok, noviel a románov) i k rozvíjaniu tradičnej poézie. Vznikla tzv. nová kazašská literatúra, ku ktorej zakladateľom patrili Maghžan Bekuly Žumabaj (rus. Magžan Bekenovič Žumabajev, *1893, †1938), autor poém Kojlybajov kobyz (Kobyz Kojlybaja, 1923; kobyz je kazašský názov ľudového sláčikového nástroja, na ktorom aqyn sprevádza svoj prednes) a Bohatier Bajan (Batyr Bajan, 1923), a básnik, prozaik a dramatik Ilijas Žansügirov (rus. Ilias Žansugurov, *1894, †1937), autor poém Step (Dala, 1930) a Znovuzrodený (Žanga tuvghan, 1933). K rozvoju novej kazašskej literatúry výrazne prispeli S. Sejfullin básnickou zbierkou Dombra (Dombyra, 1924), poémou Kökšetaw (K., 1929), historicko-dokumentárnym románom Ťažká cesta, náročný prechod (Tar žol, tajghaq kešüv, 1927), novelou Tí, ktorí kopú zem (Žer kazghandar, 1928) a asi 20 divadelnými hrami, básnik, prozaik a dramatik Bejimbet Majlin (*1894, †1938/39), prozaik a dramatik M. Äuezov (rus. Auezov) prvou kazašskou drámou na motívy ľudovej rozprávky Englik a Kebek (E. — K., 1917) a S. Mukanov románom vo veršoch Sulušaš (S., 1928) o láske a tragickom konci chudobného Altaja a krásnej Sulušaš napísaným podľa obľúbenej ľudovej povesti. Básnik T. Žarokov napísal viaceré poémy, napr. Spev motora (Motor žyry, 1934), poetka Šolpan Imanbajevová (Imanbajeva, *1904, †1926) sa v básňach inšpirovala osudmi žien. V 30. rokoch 20. stor. bol založený Ústav kazašskej literatúry, histórie a folklóru (1934), prebiehali však politické represálie a procesy, ktoré ukončili literárne činnosť i život mnohých talentovaných spisovateľov (S. Sejfullin, B. Majlin, I. Žansügirov a i.), obeťami stalinského teroru sa stali aj významní kazašskí dejatelia, o. i. spisovateľ a publicista Miržaqyp Dulatuly (*1885, †1935), novinár a etnograf Älichan Bökejchan (*1866, †1937) a jazykovedec a literárny vedec Achmet Bajtursynuly (*1872, †1937). Politické zmeny v Kazachstane sa odrazili i v kazašskom jazyku (do 1928 sa používalo arabské písmo, 1928 – 40 latinka, od 1940 azbuka). Spisovatelia vo vojnovom a v povojnovom období (40. – 50. roky 20. stor.) spracúvali najmä vojnové námety, v tomto období M. Äuezov napísal rozsiahly dvojdielny historický román (epopeju) Abaj (A., 1942 a 1947; slov. 1951) a neskôr i jeho pokračovanie Abajova cesta (Abaj žoly, 2 diely, 1952 a 1956; slov. 1961; spolu známe ako tetralógia Abajova cesta, Abaj žoly), v ktorom vykresľuje obraz života Kazachov v 2. pol. 19. stor. K významným autorom tohto obdobia patrili aj básnik a novinár Qasym Amanžolov (*1911, †1955; poéma Rozprávanie o smrti básnika, Aqyn ölimi turaly angyz, 1943/44), T. Žarokov (poéma V stepi zašumel les, Žapandy orman žangghyrtty, 1949), Gh. Müsirepov (rus. G. Musrepov; romány Kazašský hrdina, Qazaq batyry, 1945; Kazašský vojak, Qazaq soldaty, 1948; libreto k prvej kazašskej opere Qyz Žibek, 1934, podľa rovnomennej kazašskej ľudovej poémy, hudba Jevgenij Grigorievič Brusilovskij, *1905, †1981), Gh. Mustafin (román Život alebo smrť, Ömir ne ölim, 1940), ktorý sa vo svojej tvorbe zaoberal začiatkami sovietskej vlády v Kazachstane a životom pracujúcich, básnik Chamit Jerghalijev (*1916, †1997; poéma Kurmangazy, K., 1962), básnik, dramatik a novinár Asqar Toqmaghambetov (rus. Askar Tokmagambetov, *1905, †1983), básnik, dramatik a prekladateľ Dichan Äbilev (rus. Abilev, *1907, †2003; román vo veršoch Srdce Altaja, Altaj žüregi, 1953; dráma Majra, M., 1956), prozaik a dramatik Älžappar Äbišev (rus. Aľžappar Abišev, *1907, †2001), ktorý vo svojom románe Mladé pokolenie (Žas tülekter, 1945) zobrazil prácu a život kazašských robotníkov, Bauyržan Momyšuly (*1910, †1982) a Mälik Ghabdullin (*1915, †1973), ktorí sa venovali vojnovým témam. V 60. – 80. rokoch 20. stor. sa rozvíjali všetky žánre kazašskej literatúry, mnohí spisovatelia boli rehabilitovaní a postupne boli vydávané ich diela, napr. románová trilógia Krv a pot (Qan men ter, 1961, 1964, 1970) Ä. K. Nurpejisova, ktorý opisuje Kazachstan pred rokom 1917, najmä povstanie Kazachov proti ruskej mobilizácii 1916. K ďalším významným autorom tohto obdobia patrili Chamza Ichsanuly Jesenžanov (*1908, †1974), Ghabdol Slanov (*1911, †1969), Täken Älimkulov (*1918, †1987), Žuban Moldaghaly (rus. Džuban Muldagalijev, *1920, †1988) a Ilijas Jesenberlin (*1915, †1983), ktorý napísal trilógiu Kočovníci (Köšpendiler, rus. Kočevniki, 1969 – 73). Ku kazašským autorom píšucim po rusky patrili Änuar Älimžanov (rus. Anuar Alimžanov, *1930, †1993), ktorý zaujal novelami Karavána kráča k slnku (Karavan idet k solncu, 1963) a Modré hory (Sinije gory, 1964), a Olžas Sulejmenov (*1936), ktorý napísal poému Zem, pokloň sa človeku! (Zemľa, poklonis čeloveku!, 1961) venovanú J. Gagarinovi. Nová etapa rozvoja kazašskej literatúry sa začala v 90. rokoch 20. stor. po vyhlásení nezávislosti Kazachstanu (1991), keď mladší spisovatelia postupne opúšťali metódu socialistického realizmu. Popri starších autoroch kazašskej národnosti tvorili i autori iných národov a národností žijúcich v Kazachstane, napr. povolžský Nemec Herold Karlovič Belger (rus. Geroľd Karlovič Beľger, *1934, †2015), ktorý zostavil zborník esejí Harmónia ducha (Garmonija ducha, 1992). Na prelome 20. a 21. stor. tvorili Baqytžan Musachanuly Qanapijanov (rus. Bachytžan Musachanovič Kanapjanov, *1951), Rollan Šakenuly Sejsenbajev (*1946), Djusenbek Nakipov (*1946), Oľga Mark (vl. m. Oľga Borisovna Markova, *1963) a i., niektorí kazašskí spisovatelia žijú a tvoria v zahraničí, napr. básnik a prozaik Baqyt Kenžejev (rus. Bachyt Škurullajevič Kenžejev, angl. Bakhyt Kenjeev, *1950), ktorý emigroval do Kanady a dnes žije v USA. K významným literárnym časopisom patria Žuldyz (Hviezda, založený 1928, vychádza v kazaštine) a Prostor (Priestor, založený 1960, vychádza v ruštine), ktoré vydáva Zväz kazašských spisovateľov.
Kemine, vlastným menom Mamed-Weli, aj Mamed Veli, pseudonym Kemine (Skromný), asi 1770 Serachs (aj Sarachs, Seragt), vilájet Ahal – 1840 Bajram Ali, dnes Baýramaly, vilájet Mary — turkménsky básnik a satirik. Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov turkménskej literatúry 19. stor. Vo svojej tvorbe zosmiešňoval morálku súdobej spoločnosti a opisoval jej neresti, postupne sa sám stal hrdinom turkménskej ľudovej slovesnosti (podobne ako napr. v tureckej literatúre mytologická postava Nasreddina hodžu). Z jeho diel sa dodnes zachovalo asi 40 lyrických básní vydaných v básnickej zbierke Keminova zbierka básní (Kemine Divani, 1959; časť z nich bola vydaná v češtine v diele Miloša Mendela Tucet tváří Nasreddínových, 2004).
Kerbabaýew [-jev], Berdy Myradowiç, rus. Berdy Muradovič Kerbabajev, 15. 3. 1894 Kouki-Zeren, okr. Tedžen, Turkménsko – 23. 7. 1974 Ašchabad — turkménsky spisovateľ. Študoval v madrase v Buchare, počas 1. svetovej vojny slúžil v cárskej armáde. Po vojne pôsobil ako pisár, 1924 – 34 redaktor v novinách Turkmenistan, 1934 – 36 vedúci odboru vedy na ministerstve (národnom komisariáte) vzdelávania Turkménskej SSR. R. 1936 zatknutý a uväznený, po prepustení (1940) pracoval vo Zväze turkménskych spisovateľov (1942 – 50 predseda).
Jeden z najvýznamnejších turkménskych spisovateľov 20. stor. Písať začal v 20. rokoch 20. stor. (predovšetkým satirické) básne, jeho tvorba je však žánrovo pestrá. V poémach Dievčenský svet (Gyzlar dünýäsi, 1927), Zahalená (Dakylma, 1928), Krása mladého veku (Ýaz möwsuminde bir gözel, 1930), K novému životu (K novoj žizni, 1947) a v poviedke Obeť zvykového práva adat (Adatyn gurbany, 1928) kritizoval prežitky minulosti a zaoberal sa postavením žien vo vtedajšej spoločnosti. Ovplyvnený nastupujúcou ruskou sovietskou literatúrou, napísal historický román Rozhodný krok I, II (Aýgytly ädim, 1940 a 1947; rus. Rešajuščij šag, 1952, spolu turkménsky a rus. 1955; čes. 1949, preklad Jaroslav E. Dlouhý) a jeho pokračovanie Kvapka vody – zrnko zlata (Suw damjasy – altyn dänesi, 1967; rus. Kapľa vody – krupica zolota), počas 2. svetovej vojny historické poviedky Gurban Durdy (1942) a Aýlar (1943), divadelné hry Magtymguly (1943) a Bratia (Doganlar, 1943), ako aj libreto k prvej turkménskej opere Abadan (1942). Po 2. svetovej vojne uplatnil v próze metódu socialistického realizmu, napr. v historických románoch Zázrakom zrodený (Čudom rožďonnyj, 1965) o turkménskom revolucionárovi a zakladateľovi Turkménskej SSR Gajgysyzovi Atabajevovi (Gaýgysyz Atabaýew), Syn Karliho Čakana (Karli Çakan Oglu, 1966) a Posledné dni (Öten günler, 1975) o významných turkménskych osobnostiach. Do turkménčiny preložil diela A. S. Puškina, L. N. Tolstého a M. Gorkého. R. 1952 vyšla na Slovensku jeho novela Aýsoltan pod názvom Ajsoltan, dievčina bavlníkových polí v preklade Elišky Turčányovej (v Česku ako Ajsoltan ze země bílého zlata, 1952, v preklade Oldřicha Kubu).
kirgizská literatúra — literatúra Kirgizov žijúcich prevažne v Kirgizsku. Vychádza z bohatých tradícií stredoázijskej ľudovej slovesnosti a zahŕňa širokú škálu žánrov od lyrických piesní až po rozsiahle eposy. Typickými žánrami kirgizskej literatúry sú ľudové piesne, napr. pastierske (bekbekej), ľúbostné (seketbaj, kjujgen) a žalostné (arman), náreky (košok), chválospevy (maktoo), kliatby (kordoo), príslovia a porekadlá (makal-lakap) a rozprávky. Ústnym podaním prostredníctvom ľudových spevákov manasčov sa šíril a rozvíjal trojdielny národný epos Manas, ktorý patrí k najdlhším na svete, a prostredníctvom ľudových spevákov akynov tzv. malé eposy.
Po Októbrovej revolúcii 1917 pôsobili ľudoví speváci T. Satylganov, ktorý skladal lyrické i epické, prevažne satirické básne so sociálnou a politickou tematikou, a T. Moldo, ktorý postupne prešiel od didaktickej k agitačnej poézii. Niektorí ľudoví speváci mali konzervatívnejšie názory, obhajovali tradičný patriarchálno-feudálny spôsob života, oslavovali islam, vyzývali k trpezlivosti a k pokore, prípadne vystupovali s panturkickými a antisovietskymi názormi. Písomná literatúra do Októbrovej revolúcie 1917 existovala len ojedinele, v 20. a 30. rokoch 20. stor. sa formovala pod vplyvom politických zmien (nastolenie sovietskej vlády).
Zakladateľom kirgizskej sovietskej literatúry, ktorá uplatňovala metódu socialistického realizmu, bol básnik a prozaik A. Tokombajev, autor poémy s témou kolektivizácie Na vlastné oči (Svojimi glazami, 1952), v ktorej zachytil vnútorný zápas roľníka Nurbaja. Osudom kirgizských žien pred revolúciou sa venovali prozaik Kasymaly Bajalinov (*1902, †1979) v románe Adžar (Ažar, 1926) a Moldogazy Tokobajev (*1905, †1974) v divadelnej hre Nešťastná Kakej (Kajgyluu K., 1927). K významným básnikom a dramatikom patrili Temirkul Umetalijev (*1908, †1991), autor básnickej zbierky Krajina kvetov (Güldör ölkösü, 1940) a zbierky s vlasteneckou tematikou Melódia vlasti (Melodii Rodiny, 1949), Žusup Turusbekov (*1910, †1944), autor básnickej zbierky Žusupove básne (Žusuptun yrlary, Stichi Džusupa, 1932) a drámy Miesto smrti (Ažal orduna, 1935), ďalej Žoomart Bokonbajev (*1910, †1944), ktorý sa venoval písaniu politickej satiry a divadelných hier (Zlatá dievčina, Altyn kyz, 1937), a T. Sydykbekov. V 40. a 50. rokoch 20. stor. sa posilňovalo vlastenecké protivojnové cítenie, autori spracúvali prevažne vojnové námety, napr. Kubanyčbek Malikov (*1911, †1978) v poéme Krv za krv (Kanga – kan, 1942) a K. Bajalinov vo vojnovej próze Šťastie (Bakyt, 1947), v ktorom zachytil príbeh lásky odvážneho džigita Žapara a krásnej Žamily. Lyrické básne s vlasteneckou tematikou písal A. Osmonov. V 50. rokoch 20. stor. začala v kirgizskej literatúre postupne prevažovať próza nad tradičnou poéziou, k prozaikom patrili napr. Nasirdin Bajtemirov (*1916, †1996) a Šukurbek Bejšenalijev (*1928), ktorý napísal novelu Kyčan (Kyčan, 1956). K rozvoju drámy prispeli Toktobolot Abdumomunov (*1922, †1989) divadelnou hrou Atabekova dcéra (Doč Atabeka, 1955) a A. Tokombajev hrou Zrnko nesmrteľnosti (Ölböstün ürönü, 1963). Na konci 50. rokov 20. stor. sa najpopulárnejším a najznámejším kirgizským prozaikom stal Č. Ajtmatov, ktorý písal po kirgizsky i po rusky.
Voľný verš do kirgizskej literatúry priniesol básnik Sujunbaj Eralijev (*1921, *2016) v knihe básní, rozprávok a poém Nesmelé hviezdy (Zastenčivyje zvezdy, 1963) s tematikou poznávania vesmíru (na Slovensku vyšiel výber jeho básní pod názvom Mame, láske a hviezdam, 1967). V 60. rokoch 20. stor. sa rozvíjala najmä próza (a to najmä román), k najvýznamnejším tvorcom patrili Mamasaly Abdukarimov (*1910, †1999) a Tölögön Kasymbekov (*1931, †2011), autor románu Zlomený meč (Slomannyj meč, 1966 – 71), k prozaikom 70. rokov 20. stor. patrili Murza Gaparov (*1936), autor zbierok próz, napr. Divá hus (Dikij gus, 1984), a Orozbek Ajtymbetov (*1949), autor zbierky Vôňa strniska (Zapach žnivia, 1976). Poéziu tvorili Sooronbaj Žusujev (1925, †2016), Omor Sultanov (*1935) a Turar Kožomberdijev (*1941, †1989). V 80. rokoch 20. stor. vynikli Aman Saspajev (*1929) zbierkou poviedok Posvätný cit (Sviatoje čuvstvo, 1987) a Žylkyčy Žapijev (*1943) zbierkou poviedok Tanec dažďa (Tanec dožďa, 1980). K ďalším kirgizským spisovateľom tvoriacim na konci 20. stor. patrili Kazat Akmatov (*1941, †2015), Nurpais Žarkynbajev (*1939), ktorý upútal knihou Kirgizské kočovanie (Kyrgyz köčü, 1986), poetka Sagyn Akmatbeková (Akmatbek; *1949), ďalej Bajdylda Sarnogojev (*1932, †2004) a Žolon Mamytov (*1940, †1988).
Vyhlásením nezávislosti Kirgizska (1991) nastala nová etapa rozvoja kirgizskej literatúry, v ktorej sa prejavila väčšia uvoľnenosť, mladší autori, ktorí píšu po kirgizsky alebo po rusky, sa postupne oslobodili od ideologizovania a opustili metódu socialistického realizmu. K významným súčasným autorom patria prozaik, dramatik a scenárista Žanyš Kulmambetov (*1955), básnik a dramatik Kožogeldi Kultegin (*1960, vlastným menom Kožogeldi Kulujev), básnik a prekladateľ Nurlan Kalybekov (*1973) a básnik a publicista Šerboto Tokombajev (*1974) žijúci v USA.
Köbejev, Spandijar, rus. Kobejev, 13. 10. 1878 Aqsuat, Turgajská oblasť, dnes administratívna oblasť Qostanaj – 2. 12. 1956 tamže — kazašský sovietsky spisovateľ, prekladateľ, pedagóg a verejný činiteľ. R. 1887 – 92 študoval na kazašsko-ruskej škole, od 1901 vyučoval ruštinu a literatúru, 1905 absolvoval pedagogický kurz v Qostanaji. V literatúre predstaviteľ kritického realizmu. Autor prvého kazašského románu Výkupné za nevestu (Qalyng mal, 1913), v ktorom prostredníctvom príbehu mladej ženy, ktorá sa z otcovej vôle vydala za starého boháča a s pomocou susedov sa jej podarilo ujsť a založiť si vlastný šťastný domov, podrobil kritike patriarchálny spôsob života a niektoré staré feudálne zvyky, odsúdil útlak chudobných i nerovnoprávne postavenie žien a súčasne vyzdvihol nadšenie mladých Kazachov túžiacich po slobode. Autor spomienkovej knihy Splnené túžby (Oryndalghan arman, 1951) o živote predrevolučnej kazašskej spoločnosti a zásadných zmenách po nastúpení sovietskej moci. Propagoval a prekladal ruskú literatúru, najmä dielo I. A. Krylova, ktorého bájky spolu s niekoľkým Köbejevovymi bájkami vyšli súhrnne pod názvom Vzorný preklad (Ülgili täržime, 1910). V pedagogike nadviazal na dielo Y. (Ibraja) Altynsarina, dôraz kládol na zakladanie kazašských škôl a výchovu detí. Pre kazašské školy zostavil čítanku Vzorný chlapec (Ülgili bala, 1912) obsahujúcu niektoré jeho poviedky, bájky I. A. Krylova i ukážky kazašského folklóru.
Koblandy batyr, kazašsky Qoblandy batyr — kazašský ľudový hrdinský epos, veršované epické dielo s pevnou dejovou líniou o vojnách Kypčakov, Kijatov a Nogajov proti Kizilbašom a Kalmykom s cieľom zjednotiť kazašské kmene. Jeho základy vznikli už v 8. – 9. stor., v ďalších stor. bol dopĺňaný o nové časti. Šírili ho ústnym podaním ľudoví rozprávači (akyn), od konca 19. stor. ho v rôznych obmenách zapisovali, študovali a vydávali ruský i kazašskí bádatelia (Vasilij Vasilievič Radlov, *1837, †1918; Pavel Alexandrovič Falev, *1888, †1922; Y. (Ibraj) Altynsarin). Dnes je známych takmer 30 jeho variantov, najúplnejší, ktorý zapísal akyn Nurpejis Bajghanin (*1860, †1945), obsahuje vyše 10-tis. veršov. Hlavný hrdina, bohatier Koblandy (slovensky Koblandy batyr = bohatier Koblandy) z kmeňa Kypčakov, ktorý prejavuje už od svojho čarovného narodenia (starším rodičom) mimoriadne schopnosti, získa prvenstvo v súperení o krásavicu, vernú a múdru Kurtku, s ktorou sa ožení. Kurtka mu vychová a pripraví do boja bohatierskeho koňa Tajburyla, na ktorom sa vypraví proti nepriateľským kmeňom Kizilbašov a Kalmykov a ich chánom Kazanovi, Alšaghyrovi, Köbiktimu a Šošajovi. V bojoch mu pomáhajú i ďalší bohatieri, Karampan a Orak. Koblandy sa dostane do zajatia, z ktorého mu na slobodu pomôže Karlygha, dcéra znepriateleného chána, ktorá sa do neho zaľúbi, Koblandy ju však odmietne. V hneve ho Karlygha poraní, v niektorých variantoch eposu sa stane jeho druhou ženou. Na Slovensku vyšiel epos pod názvom Koblandy z Karaspanských hôr (1985) v prozaickom prerozprávaní H. Križanovej-Brindzovej.
Kodirí, Abdullo, rus. Abdulla Kadyri, uzbecky Abdulla Qodiriy, pseudonym Čolgunboj, 10. 4. 1894 Taškent – 4. 10. 1938 tamže (zastrelený) — uzbecký sovietsky spisovateľ, prekladateľ a novinár. Písať začal 1913. Založil satirický časopis Muštum (Päsť, 1923). Koncom 30. rokov 20. stor. sa stal obeťou politických procesov (uväznený a popravený), 1956 bol rehabilitovaný.
Autor poémy Náš stav (Ahvolimiz, 1913), drámy Nešťastný ženích (Bachtsiz kujov, 1916), prvého uzbeckého historického románu Uplynulé dni (Ötgan kunlar, napísaný 1922, vydaný 1926; sfilmovaný 1969, réžia Juldaš Agzamov) o poslednom období Kokandského chanátu v pol. 19. stor. a jeho voľného pokračovania Škorpión z oltára (Mehrobdan čajon, 1929) o živote Uzbekov v 19. stor., poviedky Obid Ketmon (O. K., 1935) z vidieckeho prostredia o budovaní kolchozov a zmenách uzbeckej spoločnosti. Niektoré jeho diela boli zdramatizované, na základe jeho denníkových zápiskov napísali Jolkin Tujčijev a Mark Wail divadelnú hru Biely biely čierny bocian (Belyj belyj čornyj aist, 2007). Preložil diela A. P. Čechova a N. V. Gogoľa a viacero ruských učebníc, podieľal sa na príprave rusko-uzbeckého slovníka.