Kęstutis

Text hesla

Kęstutis [käs-], bielorus. Kejstut, poľ. Kiejstut, okolo 1300 – 15. 8. 1382 Krevský hrad, dnes Kreva, Hrodnianska oblasť, Bielorusko — posledné pohanské litovské veľkoknieža (od 1381), syn Gediminasa; otec Vitolda. Po dosiahnutí dospelosti mu otec zveril kniežatstvá Hrodna a Podlesie, od 1337 Žemaitsko (Žemaitija) a Trakai. R. 1345 pomohol svojmu bratovi Algirdasovi (*asi 1296, †1377) zmocniť sa vlády v Litve vyhnaním nevlastného brata Jaunutisa (*okolo 1300, †1366) z Vilniusu; pre úzku spoluprácu s Algirdasom je Kęstutis v období 1345 – 77 niektorými historikmi považovaný za tzv. submonarchu, spoluvládcu veľkokniežaťa. Svojho brata Lubarta (*okolo 1313, †po 1383), ktorý bol kniežaťom Volyne, podporoval v jeho vojnách proti Poľsku.

Kęstutis sa ako knieža najzápadnejšej časti etnickej Litvy hraničiacej s územím Rádu nemeckých rytierov v Prusku a Livónsku najviac podieľal na vojne s križiakmi, proti ktorým sa úspešne bránil (križiaci prevyšovali Litovčanov počtom nájazdov i dobytých hradov, nepodarilo sa im však rozšíriť svoje teritórium na úkor Litvy). V bojoch sa vyznačoval vynikajúcou taktikou a využívaním modernej vojenskej techniky. Pod jeho velením si litovské vojská osvojili umenie úspešného dobývania hradov, od 1382 pri dobytí hradu Jurbarkas (nem. Georgenburg, juhozápadná Litva) začali používať artilériu. V križiackych kronikách mal Kęstutis povesť ľstivého nepriateľa, ale aj cteného rytiera. Dvakrát rokoval so stredoeurópskymi monarchami o svojom pokrstení. R. 1349 – 51 mu poľský kráľ Kazimír III. Veľký a uhorský kráľ Ľudovít I. Veľký počas ťažení proti Litve sľubovali kráľovskú korunu výmenou za krst a pripojenie Litvy ku gnieznianskemu arcibiskupstvu. R. 1351 Kęstutis odcestoval s Ľudovítom do Budína a prisahal mu, že sa dá spolu s bratmi pokrstiť, začo žiadal prepustenie brata Lubarta zo zajatia, zabezpečenie kráľovskej koruny pápežom a pomoc pri znovudobytí území zabraných Rádom nemeckých rytierov, cestou však ušiel. Neúspešné bolo aj rokovanie s Karolom IV. (1358) o Algirdasovom krste. Dôvodom odmietania krstu bola pravdepodobne veľká sebadôvera obidvoch bratov, ktorým sa v tom čase darilo vo vojne s križiackym štátom, ako aj ich obavy z pohanskej opozície v Žemaitsku a z pravoslávneho Ruska, s ktorým tiež rokovali o krste. Po Algirdasovej smrti (1377) sa veľkokniežacej vlády ujal jeho syn Jogaila (Vladislav II. Jagiełło), ktorý sa v úsilí zbaviť vplyvného strýka 1381 spojil s Rádom nemeckých rytierov. Kęstutisovi sa podarilo Jogailu zvrhnúť a ujať sa vlády vo Vilniuse, v auguste 1382 však padol do jeho zajatia a neskôr bol zaškrtený na Krevskom hrade. Bol pochovaný pohanským (žiarovým) spôsobom vo Vilniuse.

Text hesla

Kęstutis [käs-], bielorus. Kejstut, poľ. Kiejstut, okolo 1300 – 15. 8. 1382 Krevský hrad, dnes Kreva, Hrodnianska oblasť, Bielorusko — posledné pohanské litovské veľkoknieža (od 1381), syn Gediminasa; otec Vitolda. Po dosiahnutí dospelosti mu otec zveril kniežatstvá Hrodna a Podlesie, od 1337 Žemaitsko (Žemaitija) a Trakai. R. 1345 pomohol svojmu bratovi Algirdasovi (*asi 1296, †1377) zmocniť sa vlády v Litve vyhnaním nevlastného brata Jaunutisa (*okolo 1300, †1366) z Vilniusu; pre úzku spoluprácu s Algirdasom je Kęstutis v období 1345 – 77 niektorými historikmi považovaný za tzv. submonarchu, spoluvládcu veľkokniežaťa. Svojho brata Lubarta (*okolo 1313, †po 1383), ktorý bol kniežaťom Volyne, podporoval v jeho vojnách proti Poľsku.

Kęstutis sa ako knieža najzápadnejšej časti etnickej Litvy hraničiacej s územím Rádu nemeckých rytierov v Prusku a Livónsku najviac podieľal na vojne s križiakmi, proti ktorým sa úspešne bránil (križiaci prevyšovali Litovčanov počtom nájazdov i dobytých hradov, nepodarilo sa im však rozšíriť svoje teritórium na úkor Litvy). V bojoch sa vyznačoval vynikajúcou taktikou a využívaním modernej vojenskej techniky. Pod jeho velením si litovské vojská osvojili umenie úspešného dobývania hradov, od 1382 pri dobytí hradu Jurbarkas (nem. Georgenburg, juhozápadná Litva) začali používať artilériu. V križiackych kronikách mal Kęstutis povesť ľstivého nepriateľa, ale aj cteného rytiera. Dvakrát rokoval so stredoeurópskymi monarchami o svojom pokrstení. R. 1349 – 51 mu poľský kráľ Kazimír III. Veľký a uhorský kráľ Ľudovít I. Veľký počas ťažení proti Litve sľubovali kráľovskú korunu výmenou za krst a pripojenie Litvy ku gnieznianskemu arcibiskupstvu. R. 1351 Kęstutis odcestoval s Ľudovítom do Budína a prisahal mu, že sa dá spolu s bratmi pokrstiť, začo žiadal prepustenie brata Lubarta zo zajatia, zabezpečenie kráľovskej koruny pápežom a pomoc pri znovudobytí území zabraných Rádom nemeckých rytierov, cestou však ušiel. Neúspešné bolo aj rokovanie s Karolom IV. (1358) o Algirdasovom krste. Dôvodom odmietania krstu bola pravdepodobne veľká sebadôvera obidvoch bratov, ktorým sa v tom čase darilo vo vojne s križiackym štátom, ako aj ich obavy z pohanskej opozície v Žemaitsku a z pravoslávneho Ruska, s ktorým tiež rokovali o krste. Po Algirdasovej smrti (1377) sa veľkokniežacej vlády ujal jeho syn Jogaila (Vladislav II. Jagiełło), ktorý sa v úsilí zbaviť vplyvného strýka 1381 spojil s Rádom nemeckých rytierov. Kęstutisovi sa podarilo Jogailu zvrhnúť a ujať sa vlády vo Vilniuse, v auguste 1382 však padol do jeho zajatia a neskôr bol zaškrtený na Krevskom hrade. Bol pochovaný pohanským (žiarovým) spôsobom vo Vilniuse.

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Kęstutis [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2021-09-24]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kestutis