Zobraziť kategórie Skryť kategórie

Kategórie

Vyhľadávanie podľa kategórií: dejiny – Európa - Litva

Zobrazené heslá 1 – 6 z celkového počtu 6 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

Gediminas

Gediminas, poľ. Gedymin, aj Giedymin, asi 1275 – 1341 — litovské veľkoknieža (od 1316). Vládu nad Litvou zdedil po bratovi Vytenisovi a založil dynastiu Gediminovcov, ktorej príslušníkom bol aj jeho vnuk Jagiełło, neskorší poľský kráľ Vladislav II. Jagiełło, ktorý sa stal zakladateľom dynastie Jagelovcov. Ku Gediminovmu panstvu patrili okrem vlastnej Litvy aj Volyň, severozápadná Ukrajina a západná časť Bieloruska až po Dneper. Počas svojej vlády musel krajinu brániť proti hrozbám zo strany Rádu nemeckých rytierov a Livónskeho rádu a udržiavať krehkú rovnováhu medzi svojimi pohanskými litovskými i pravoslávnymi ruskými poddanými a katolíckymi spojencami v Poľsku a Rige. Jeho vláda sa vyznačovala politickou prezieravosťou, náboženskou toleranciou a vytvorením základných predpokladov na orientáciu jeho ríše na západ. R. 1322 a 1323 písomne oznámil saským dominikánom a františkánom, ako aj niekoľkým hanzovým mestám, že poskytne privilégiá a ochranu mníchom, obchodníkom, remeselníkom a duchovným, ktorí sa usídlia na jeho území, a zároveň požiadal pápeža Jána XXII. o ochranu proti Rádu nemeckých rytierov. V októbri 1323 uzatvorili vo Vilniuse (sídelné mesto) cirkevní predstavitelia a veľmajster Rádu nemeckých rytierov s Gediminom mierovú dohodu. V dôsledku jej porušovania zo strany nemeckých rytierov uzatvoril Gediminas spojenectvo s arcibiskupom a obyvateľmi Rigy a získal mierové prísľuby od ďalších susedov. Svoje mocenské postavenie významne upevnil spojenectvom s Poľskom, ktoré si zabezpečil sobášom svojej dcéry Aldony s dedičom poľského trónu Kazimírom (neskorší Kazimír III. Veľký), synom Vladislava I. Lokietka. Rád nemeckých rytierov posilnený križiackym vojskom zo západnej Európy znova začal vojnu proti Gediminovi, ktorý sa proti nim musel brániť až do konca svojej vlády. Po jeho smrti sa začal v krajine proces feudálnej rozdrobenosti.

Jagiełło

Jagiełło — litovské veľkoknieža (od 1377), → Vladislav II. Jagiełło (od 1386 poľský kráľ).

Kęstutis

Kęstutis [käs-], bielorus. Kejstut, poľ. Kiejstut, okolo 1300 – 15. 8. 1382 Krevský hrad, dnes Kreva, Hrodnianska oblasť, Bielorusko — posledné pohanské litovské veľkoknieža (od 1381), syn Gediminasa; otec Vitolda. Po dosiahnutí dospelosti mu otec zveril kniežatstvá Hrodna a Podlesie, od 1337 Žemaitsko (Žemaitija) a Trakai. R. 1345 pomohol svojmu bratovi Algirdasovi (*asi 1296, †1377) zmocniť sa vlády v Litve vyhnaním nevlastného brata Jaunutisa (*okolo 1300, †1366) z Vilniusu; pre úzku spoluprácu s Algirdasom je Kęstutis v období 1345 – 77 niektorými historikmi považovaný za tzv. submonarchu, spoluvládcu veľkokniežaťa. Svojho brata Lubarta (*okolo 1313, †po 1383), ktorý bol kniežaťom Volyne, podporoval v jeho vojnách proti Poľsku.

Kęstutis sa ako knieža najzápadnejšej časti etnickej Litvy hraničiacej s územím Rádu nemeckých rytierov v Prusku a Livónsku najviac podieľal na vojne s križiakmi, proti ktorým sa úspešne bránil (križiaci prevyšovali Litovčanov počtom nájazdov i dobytých hradov, nepodarilo sa im však rozšíriť svoje teritórium na úkor Litvy). V bojoch sa vyznačoval vynikajúcou taktikou a využívaním modernej vojenskej techniky. Pod jeho velením si litovské vojská osvojili umenie úspešného dobývania hradov, od 1382 pri dobytí hradu Jurbarkas (nem. Georgenburg, juhozápadná Litva) začali používať artilériu. V križiackych kronikách mal Kęstutis povesť ľstivého nepriateľa, ale aj cteného rytiera. Dvakrát rokoval so stredoeurópskymi monarchami o svojom pokrstení. R. 1349 – 51 mu poľský kráľ Kazimír III. Veľký a uhorský kráľ Ľudovít I. Veľký počas ťažení proti Litve sľubovali kráľovskú korunu výmenou za krst a pripojenie Litvy ku gnieznianskemu arcibiskupstvu. R. 1351 Kęstutis odcestoval s Ľudovítom do Budína a prisahal mu, že sa dá spolu s bratmi pokrstiť, začo žiadal prepustenie brata Lubarta zo zajatia, zabezpečenie kráľovskej koruny pápežom a pomoc pri znovudobytí území zabraných Rádom nemeckých rytierov, cestou však ušiel. Neúspešné bolo aj rokovanie s Karolom IV. (1358) o Algirdasovom krste. Dôvodom odmietania krstu bola pravdepodobne veľká sebadôvera obidvoch bratov, ktorým sa v tom čase darilo vo vojne s križiackym štátom, ako aj ich obavy z pohanskej opozície v Žemaitsku a z pravoslávneho Ruska, s ktorým tiež rokovali o krste. Po Algirdasovej smrti (1377) sa veľkokniežacej vlády ujal jeho syn Jogaila (Vladislav II. Jagiełło), ktorý sa v úsilí zbaviť vplyvného strýka 1381 spojil s Rádom nemeckých rytierov. Kęstutisovi sa podarilo Jogailu zvrhnúť a ujať sa vlády vo Vilniuse, v auguste 1382 však padol do jeho zajatia a neskôr bol zaškrtený na Krevskom hrade. Bol pochovaný pohanským (žiarovým) spôsobom vo Vilniuse.