Kchang-si

Kchang-si, Kangxi, vlastným menom Aisin Gioro Süan-jie, chrámové meno Šeng-cu, Shengzu, 4. 5. 1654 Peking – 20. 12. 1722 tamže — čínsky cisár (od 1661) z dynastie Čching, syn cisára Šun-č’a.

Na trón nastúpil ako 7-ročný (do jeho 15 rokov za neho vládli štyria regenti), jeden z najdynamickejších a najdlhšie vládnucich panovníkov v čínskych dejinách (vládol 61 rokov). Počas jeho vlády, ktorá po období vojen a chudoby priniesla dlhodobú stabilitu, uskutočnil opatrenia na obnovenie moci Číny na Taiwane a viedol ťaženia na znovuzískanie území v oblasti Amuru na Sibíri (1689 potvrdené Nerčinskou zmluvou uzavretou s Ruskom) i proti Mongolom na upevnenie bezpečnosti na vnútroázijských hraniciach ríše, 1720 po vyhnaní Džungárov získal moc nad Tibetom. Pod cisárskym patronátom boli do bádateľských projektov zapojení vzdelanci, a to najmä pri kompilácii dejín dynastie Ming. V oblasti civilnej správy si počínal ako osvietený konfuciánský vládca, keď ukončil platnosť zákon umožňujúceho Mandžuom vyvlastňovať úrodnú pôdu Číňanov výmenou za svoje menej výnosné pozemky, niekoľkokrát výrazne znížil dane, sprísnil súdny systém, čím výrazne klesla korupcia, a obmedzil príslušníkom vplyvných čínskych rodín možnosť zastávať významné úradnícke funkcie. Za jeho najvýznamnejšie opatrenie je považované presné stanovenie výšky vybraných daní. Na konci svojej vlády ovládal Čínu, Mandžusko, časť ruského Ďalekého východu, Vnútorné i Vonkajšie Mongolsko, ako aj Kóreu ako protektorát. Jeho nástupcom bol syn Jung-čeng.