Kazko, Viktar

Kazko, Viktar, 23. 4. 1940 Kalinkavičy, Homeľská obl. — bieloruský prozaik, novinár a prekladateľ. V detstve stratil matku i sestru, vyrástol v detskom domove. Pracoval v bani a v oblasti geologického prieskumu, od 1962 pôsobil ako novinár. R. 1970 ukončil štúdium na Literárnom inštitúte M. Gorkého v Moskve, od 1971 žije v Minsku. Píše po bielorusky a rusky, jeho tvorba má filozofický a publicistický charakter s prvkami psychologizmu a dramatického napätia. Venuje sa ekologickým (prózy Nedotknutá príroda, Neruš, 1983; Zachráň nás a zmiluj sa nad nami, čierny bocian, Vyratuj i pamiluj nas, čorny busel, 1991) i spoločenským témam. V románe Súd v Slabade (Sud u Slabadzie, 1978) zobrazil príbeh zomierajúceho chlapca (siroty žijúcej v detskom domove) trpiaceho vplyvom vojnových udalostí stratou pamäti. Počas súdneho konania s vojnovými kolaborantmi, ktorého sa zúčastnil ako svedok, sa mu vrátila pamäť i spomienky na smrť matky a na koncentračný tábor, v ktorom deťom odoberali krv pre nemeckých vojakov.

Autor románov Dobrý deň a zbohom (Dzieň dobry i byvaj, 1974) a Okoloidúci (Prachožy, 1995), v ktorých rozšíril vnímanie estetického priestoru na celý kozmos, Do stretnutia (Da sustrečy, 1997) venovaného bieloruskému filmovému režisérovi Viktorovi Turovovi (*1936, †1996) a Je čas zbierať kosti (Čas zbirac kosci, 2014), knihy próz Vzbura nepotrebného prachu (Bunt nezapatrabavanaha prachu, 2009), knihy esejí a publicistických článkov Divoká poľovačka zlých časov (Dzikaje paľavaňňe lichaleccia, 2009). Svoje spomienky na detstvo zobrazil v knihe pamätí Kronika záhrady detského domova (Chronika dzietdomavskaha sadu, 1987). Viaceré jeho diela boli sfilmované. Od 1973 člen Zväzu bieloruských spisovateľov, od 1989 bieloruského PEN centra. Nositeľ viacerých literárnych ocenení.