Adamovič, Ales (Aľaksandr) Michajlavič, 3. 9. 1927 Koňuchi, Bielorusko – 26. 1. 1994 Moskva — bieloruský prozaik, literárny vedec a kritik, scenárista a režisér. Písal po rusky a bielorusky. Autor románu Partizáni (Partizany, 1963), dokumentárnych reflexívnych noviel Chatynská povesť (rus. Chatynskaja povesť, 1973; bielorus. Chatynskaja apovesc, 1976; slov. 1975) a Katani (Karateli, 1981; slov. 1982) i umeleckých dokumentárnych próz Som z vypálenej dediny (Ja z vohennaj vioski, 1975, zostavené s Jankom Bryľom a Uladzimirom Kalesnikom); na motívy týchto diel nakrútil E. Klimov film Choď a pozeraj sa (Idi i smotri, 1985; scenár A. M. Adamovič, E. Klimov). V dokumentárnej práci Blokádne denníky (Blokadnaja kniga, 1982, s D. Graninom; slov. 1985) opísal obliehanie Leningradu (dnes Petrohrad), v prácach Cesta k majstrovstvu (Šľach da majsterstva, 1958) a Obzory bieloruskej prózy (Gorizonty belorusskoj prozy, 1974) sa venoval bieloruskej a ruskej literatúre, v rozsiahlom súbore esejí a umeleckopublicistických statí sa zaoberal vojnou a nebezpečenstvom atómového sebazničenia ľudstva.

Bahdanovič, Maxim Adamavič, 9. 12. 1891 Minsk – 25. 5. 1917 Jalta — bieloruský básnik a literárny kritik. Predstaviteľ tzv. buditeľskej generácie okolo časopisu Naša niva. Autor jedinej básnickej zbierky Venček (Vianok, 1913) s výraznými črtami romantického vzdoru proti cárskemu režimu, z ktorej mnohé básne boli zhudobnené a v podobe piesní zľudoveli. Svojimi poviedkami (Hudba, Muzyka) položil základy bieloruskej prózy.

Bahuševič, Francišak Kazimiravič, 21. 3. 1840 Svirany – 28. 4. 1900 Kušľany — bieloruský básnik. Za účasť na študentských nepokojoch bol vylúčený z petrohradskej univerzity, 1863 účastník proticárskeho povstania. Autor výrazne sociálne ladenej poézie, vykresľoval najmä žánrové obrázky vidieka po zrušení nevoľníctva 1861. Autor básnických zbierok Bieloruská píšťala (Dudka belaruskaja, 1891), Bieloruský slák (Smyk belaruski, 1894) a i. Svojou tvorbou výrazne ovplyvnil bieloruskú literatúru na začiatku 20. stor.

Baradulin, Ryhor Ivanavič, 24. 2. 1935 Verasouka – 2. 3. 2014 Minsk — bieloruský básnik a prekladateľ. Vo svojej tvorbe, ktorá je charakteristická jednoduchým štýlom, zobrazoval najmä náboženské a duchovné témy, vychádzal z ľudových tradícií. Autor básnických zbierok Plnými dúškami (Nahbom, 1963), Adam a Eva (Adam i Jeva, 1968), Čiara premeny údajov (Linija perameny dat, 1969), Sviatok včely (Sviata pčaly, 1975), Amplitúda odvahy (Amplituda smelasci, 1983), Mlčanie Perúna (Maučanne Peruna, 1986), Osamelosť putovania (Samota palomnictva, 1990), Listy do Helsínk (Listy u Cheľsinki, 2000), Ksty (2005), Rímsky diptych (Rymski dypcich, 2006), Prečo (Navošta, 2009), Kamaráti (Siabry, 2013). Nositeľ viacerých ocenení.

Biaduľa, Zmitrok, vlastným menom Samuil (Jafimavič) Plavnik, 23. 4. 1886 Pasadzec (pri Vilniuse) – 3. 11. 1941 pri Uraľsku, dnes Oral, Kazachstan, pochovaný v Orale — bieloruský spisovateľ židovského pôvodu. Od 1912 redaktor časopisu Naša niva. Písal v hebrejčine, ruštine a bieloruštine. Autor poviedok Obrázky (Abrazki 1913) a Poviedky (Apaviadanni, 1926), folklórno-romantickej historickej novely Slávik (Salavej, 1927), novely Strieborná tabatierka (Siarebranaja tabakerka, 1940) a básnickej zbierky Pod rodnou oblohou (Pad rodnym nebam, 1922). Na Slovensku vyšiel výber z Biaduľovej tvorby v antológii bieloruských poviedok Mesačná noc (1973). Zomrel pri Uraľsku (dnes Oral) počas evakuácie.

Bykav, Vasiľ Uladzimiravič, 19. 6. 1924 Byčki – 22. 6. 2003 Borovľany pri Minsku, pochovaný v Minsku — bieloruský spisovateľ a politik. Počas 2. svetovej vojny prešiel viacerými bojiskami, zúčastnil sa na oslobodzovaní Rumunska. Od 1978 žil v Minsku, 1978 – 89 bol poslancom Najvyššieho sovietu Bieloruskej sovietskej socialistickej republiky, 1988 jeden z hlavných zakladateľov a organizátorov Bieloruského helsinského výboru. Koncom 1997 odišiel ako oponent režimu prezidenta A. Lukašenka do emigrácie v zahraničí. Žil vo Fínsku, neskôr v Nemecku i v Česku.

V románoch Tretia raketa (Treciaja raketa, 1961) a Mŕtvych to nebolí (Miortvym ne balic, 1965), prózach Obelisk (Abelisk, 1971), Svorka vlkov (Vovčaja zhraja, 1974; slov. 1976), Dočkať sa rána (Dažyc da svitanňa, 1974), Kruhľanský most (1969), Jeho prápor (Jaho bataľjon, 1976), Ísť a nevrátiť sa (Isci i ne viarnucca, 1978) a v novele V hmle (V tumane, 1988) spracoval problematiku 2. svetovej vojny. Príbehy sa odohrávajú na malom priestore, v krátkych časových úsekoch, počet hrdinov je obmedzený na minimum. Bykav kládol hlavný dôraz na drámu odohrávajúcu sa v krajných situáciách vnútri človeka. V próze Prenasledovanie (Ablava, 1988) porušil dovtedajšiu monotematickosť diela, i keď nová téma (príbeh prenasledovaného utečenca z gulagu) nesie so sebou rovnakú tragiku. Autor knihy spomienok Dlhá cesta domov (Dovgaja dacroga dadomu, 2003). Na Slovensku boli vydané preklady Bykavových románov Tretia raketa (Treciaja raketa, 1961; slov. 1964) a Jeho prápor (Jaho bataľjon, 1975, slov. 1979).

Hartny, Ciška, vlastným menom Zmicer Chvedaravič Žylunovič, 4. 11. 1887 Kapyľ – 11. 4. 1937 Mahiľov — bieloruský spisovateľ a verejný činiteľ. Člen robotníckeho kultúrno-osvetového združenia Znanije, po revolúcii 1917 pôsobil ako redaktor viacerých novín, armádny politický pracovník, neskôr riaditeľ vydavateľstva a archívu, od 1928 člen Akadémie vied Bieloruskej SSR. R. 1931 bol pre údajnú nacionalistickú úchylku vylúčený z komunistickej strany, 15. 11. 1936 zatknutý a vyhlásený za psychicky chorého, údajne spáchal samovraždu v psychiatrickej liečebni v Mahiľove. R. 1955 čiastočne, 1987 úplne rehabilitovaný. Publikovať začal 1908 v časopise Naša niva ako sociálny básnik. Autor básnických zbierok revolučného pátosu a vlastenectva Piesne (Pesni, 1913), Piesne práce a boja (Pesni pracy i zmahanňa, 1922), Slávnosť (Uračystasc, 1925), zbierky poviedok Tresky na vlnách (Tresky na chvaľach, 1924), drám Vlny života (Chvali žyccia, 1918), Socialistka (Sacyjalistka, 1924), Dve sily (Dzve sily, 1927), zborníka literárnokritických statí Pahorky a nížiny (Uzhorki i niziny, 1928) a i. Zakladateľ bieloruského románu (Šťavy celiny, Soki caliny, 1922 – 30).

Ipatavová (Ipatava), Voľha Michajlavna, 1. 1. 1945 Mir, Hrodenská oblasť — bieloruská spisovateľka. R. 1970 – 73 redaktorka novín Literatúra a umenie a Červená zmena, 1991 – 96 hlavná redaktorka týždenníka Kultúra, 2001 – 02 predsedníčka Zväzu bieloruských spisovateľov. Autorka básnických zbierok Ráno (Ranica, 1969), Júlové búrky (Lipeňskija navaľnicy, 1973), Výhonky (Parastki, 1976) a Poza cestu (Zadarožža, 2004) a próz Vietor nad strminou (Vecier nad stromaj, 1977), Dvadsať minút s Nemesis (Dvaccac chvilin z Nemezidaj, 1981), Plytčina (Perakat, 1984) a Za Chvalynským morom (Zа moram Chvalynskim, 1989). Zastávala národné hodnoty a snažila sa vyzdvihnúť osobnosti bieloruskej histórie, napr. v novelách Pradslava (Pradyslava, 1977), v ktorej opisuje život pravoslávnej patrónky Bieloruska Eufrozínie Polackej (*1120 alebo 1101, 1104, †1173), Čierna kňažná (Čornaja kňahiňa, 1989), Svätoslava (Sviataslava, 1984), Oheň v žilách kremeňa (Ahoň u žylach kremeňu, 1987) a Posledná obeť posvätného duba (Аpošňaja achviara sviaščennaha duba, 2006), v trilógii Aľherdavov oštep (Aľherdava dzida, 2002) a v historickom románe Znak Veľkého magistra (Znak Vialikaha mahistra, 2008). V ruštine vyšla jej básnická zbierka Krídlo (Krylo, 1976). Nositeľka viacerých literárnych cien.

Janiščycová (Janiščyc), Javhenija, 20. 11. 1948 Rudka, Brestská oblasť – 25. 11. 1988 Minsk — bieloruská poetka patriaca k tzv. filologickej generácii bieloruských spisovateľov. Od 1983 redaktorka časopisu Maladosc, od 1971 členka Zväzu spisovateľov Bieloruska. Venovala sa najmä filozofickým témam, stav duše lyrickej hrdinky zachytávala prelínaním kontrastných emócií a javov, napr. lásky a bolesti, šťastia a zúfalstva, radosti a žiaľu, svetla a tmy. Jej intímna lyrika sa vyznačuje melodickosťou a nostalgickosťou. Básne venované matke, otcovi i synovi sú zároveň tzv. poetickou kronikou dejín bieloruského národa. Autorka básnických zbierok Snehové hromnice (Snežnyja hramnicy, 1970), Deň večerný (Dzieň večarovy, 1974), Jaseľda (1978), Na brehu pleca (Za beraze pľača, 1980), Obdobie lásky a žiaľu (Para ľubovi i žaľu, 1983) a Zimná kalina (Kalina zimy, 1987) a výberu lyriky V šumení ražného svetla (U šume žytňaha sviatla, 1988). Jej básne boli preložené do viacerých jazykov. Nositeľka literárnych ocenení.

Janovič, Sakrat, aj Sokrat Janowicz, 4. 9. 1936 Krynki, Podleské vojvodstvo – 17. 2. 2013 tamže — poľský prozaik, prekladateľ, novinár a politik. Patril k bieloruskej národnostnej menšine žijúcej v Poľsku, písal po bielorusky i po poľsky. Venoval sa riešeniu problémov białystockých Bielorusov. Od 1971 člen Zväzu poľských spisovateľov, 1981 – 87 zakladateľ a člen bieloruského nezávislého vydavateľstva. V bieloruštine vydal zbierku poviedok Záhony (Zahony, 1969) i prózy Strieborný jazdec (Siarebrany jazdok, 1978), Samosej (Samasej, 1992), Dlhá smrť Kryniek (Douhaja smerc Krynak, 1993) a Lístie (Listovje, 1995). V poľštine vyšli jeho miniatúry Veľké mesto Białystok (Wielkie miasto Białystok, 1973), prózy Bielorusko, Bielorusko (Białoruś, Białoruś, 1985) poukazujúca na problémy etnických Bielorusov v oblasti Białystoku, Terra Incognita: Bielorusko (Terra Incognita: Białoruś, 1985), Dolina plná osudu (Dolina pełna losu, 1994) a Našich tisíc rokov (Nasze tysiąc lat, 2000), zbierka esejí Domovina: bieloruské stopy a znamenia (Ojczystość: białoruskie ślady i znaki, 2001), román Vlastenecké storočie (Domowe stulecie, 2008) a dvojjazyčne Miniatúry (Minijaciury, 1984). Prekladal bieloruskú literatúru do poľštiny.

Janowicz [-vič], Sokrat → Janovič, Sakrat

Karatkevič, Uladzimir Siamionavič, 26. 11. 1930 Orša – 25. 7. 1984 Minsk — bieloruský spisovateľ. Písal poéziu, prózu, drámu a filmové scenáre podľa námetov svojich prozaických diel. Bieloruskú literatúru obohatil o intelektuálny a filozofický obsah a národné ideály. Tradičnú kultúru chápal vo vzťahu k národným dejinám, tvorbou a kultúrnymi aktivitami vystupoval na obranu bieloruského jazyka a kultúrnych i prírodných pamiatok Bieloruska.

Prvé básne uverejnil časopisecky (1951), básnické zbierky Matkina duša (Matčyna duša, 1958), Večerné plachty (Viačernija vetrazi, 1960), Moja Iliada (Maja Ilijada, 1969) a Bol som. Som. Budem. (Byv. Josc. Budu., 1986) sú charakteristické dramatickosťou citového napätia, prvkami lyrizmu, výraznou obraznosťou a epickosťou i kultúrnymi a historickými asociáciami.

V prózach (niekedy s prvkami mystiky a paradoxu) sa prelínajú konkrétne udalosti bieloruských dejín a romantické folklórno-legendické obrazy minulosti s príbehmi zo súčasnosti. Jeho rozprávačské umenie je ovplyvnené emocionálnosťou, dialogickosťou a pozorovacím talentom. V románe Kristus pristál v Harodni (Chrystos pryziamlivsia v Harodni, 1966; sfilmované 1967, réžia Uladzimir Byčkov a Siarhej Skvarcov) štylizovanom ako renesančný román s gotickými postmodernými prvkami spracoval tematiku boja proti útlaku vládnucich vrstiev v malomestskom prostredí a v novele Divoká poľovačka kráľa Stacha (Dzikaje paľavanne karaľa Stacha, 1964; sfilmované 1979, réžia Valeryj Rubinčyk; na jej motívy 1987 napísal Uladzimir Soltan rovnomennú operu) s prvkami historickej detektívky zachytil život bieloruskej šľachty.

Autor románov Klasy pod kosákom tvojím (Kalasy pad siarpom tvajim, 1968) o živote povstalca V. K. Kalinovského, Čierny palác Aľšanský (Čorny zamak Aľšanski, 1980; sfilmované 1983, réžia Michail Ptašuk) a Nie je možné zabudnúť. Leonidy sa nevrátia na Zem (Neľha zabyc. Leanidy ne vernucca da Ziamli, 1982), noviel Chosenia, moja láska (Čazenija, 1967; slov. 1978) a Zbraň (Zbroja, 1981), divadelných hier Trocha ďalej od Mesiaca (Troški dalej ad Mesiaca, 1959 – 60) a Zvony Vicebska (Zvany Vicebska, 1974), sociálno-historickej drámy Kolíska štyroch čarodejníc (Kalyska čatyroch čaravnic, 1982), tragédie Matka uragánu (Maci urahanu, 1988; sfilmované 1990, réžia Jury Maruchin) a poviedky Dávna legenda (Sivaja lehenda, 1961; na jej motívy 1991 napísal Dzmitryj Smoľski rovnomennú operu). Prekladal zo svetovej (i slovenskej) literatúry. Nositeľ viacerých literárnych ocenení.

Kazko, Viktar, 23. 4. 1940 Kalinkavičy, Homeľská obl. — bieloruský prozaik, novinár a prekladateľ. V detstve stratil matku i sestru, vyrástol v detskom domove. Pracoval v bani a v oblasti geologického prieskumu, od 1962 pôsobil ako novinár. R. 1970 ukončil štúdium na Literárnom inštitúte M. Gorkého v Moskve, od 1971 žije v Minsku. Píše po bielorusky a rusky, jeho tvorba má filozofický a publicistický charakter s prvkami psychologizmu a dramatického napätia. Venuje sa ekologickým (prózy Nedotknutá príroda, Neruš, 1983; Zachráň nás a zmiluj sa nad nami, čierny bocian, Vyratuj i pamiluj nas, čorny busel, 1991) i spoločenským témam. V románe Súd v Slabade (Sud u Slabadzie, 1978) zobrazil príbeh zomierajúceho chlapca (siroty žijúcej v detskom domove) trpiaceho vplyvom vojnových udalostí stratou pamäti. Počas súdneho konania s vojnovými kolaborantmi, ktorého sa zúčastnil ako svedok, sa mu vrátila pamäť i spomienky na smrť matky a na koncentračný tábor, v ktorom deťom odoberali krv pre nemeckých vojakov.

Autor románov Dobrý deň a zbohom (Dzieň dobry i byvaj, 1974) a Okoloidúci (Prachožy, 1995), v ktorých rozšíril vnímanie estetického priestoru na celý kozmos, Do stretnutia (Da sustrečy, 1997) venovaného bieloruskému filmovému režisérovi Viktorovi Turovovi (*1936, †1996) a Je čas zbierať kosti (Čas zbirac kosci, 2014), knihy próz Vzbura nepotrebného prachu (Bunt nezapatrabavanaha prachu, 2009), knihy esejí a publicistických článkov Divoká poľovačka zlých časov (Dzikaje paľavaňňe lichaleccia, 2009). Svoje spomienky na detstvo zobrazil v knihe pamätí Kronika záhrady detského domova (Chronika dzietdomavskaha sadu, 1987). Viaceré jeho diela boli sfilmované. Od 1973 člen Zväzu bieloruských spisovateľov, od 1989 bieloruského PEN centra. Nositeľ viacerých literárnych ocenení.

Kolas, Jakub, vlastným menom Kanstancin Michajlavič Mickevič, 3. 11. 1882 Akinčycy, Minská oblasť – 13. 8. 1956 Minsk — bieloruský spisovateľ a národný a kultúrny činiteľ.

Po absolvovaní štúdia (1898 – 1902) v učiteľskom seminári v Ňasviži (Minská oblasť) pôsobil ako učiteľ na viacerých miestach a zapájal sa do revolučného hnutia, za nelegálnu činnosť bol väznený (1908 – 11). Od roku 1921 žil v Minsku, pôsobil v terminologickej komisii Bieloruskej akadémie vied (1928 akademik, 1929 viceprezident akadémie) a na univerzite v Minsku. Počas 2. svetovej vojny žil v Moskve a Taškente, od roku 1944 opäť v Minsku a pôsobil vo vysokých štátnych a politických funkciách (1938 – 56 poslanec Najvyššieho sovietu Bieloruskej SSR, 1946 – 56 Najvyššieho sovietu ZSSR). Spolu s Jankom Kupalom je považovaný za zakladateľa modernej bieloruskej literatúry a spisovnej bieloruštiny, podieľal sa na jej kodifikácii (spoluautor Rusko-bieloruského slovníka, Russko-belorusskij slovar, 1953).

Jeho raná básnická tvorba bola ovplyvnená romantickou poéziou (Piesne žiaľu, Pesni žalby, 1910), na ktorú nadviazal aj v poémach Nová zem (Novaja zjamlja, 1923) a Rybárova chatrč (Rybakova chata, 1947) zachytávajúcich osudy Bielorusov v diaspóre, vykorenenosť a túžbu po sociálnych istotách. Neskôr písal aj prózu (Poviedky, Apavjadanni, 1912; Blízke zjavy, Rodnyja zjavy, 1914). Bol autorom básnických zbierok Ozvena (Vodhulle, 1922), Naše dni (Našy dni, 1937), Pomstíme sa (Adpomscim, 1942) a Hlas zeme (Holas zjamli, 1943), novely Močiar (Dryhva, 1934), trojdielnej románovej kroniky zo života ľudí na bieloruskom vidieku nazvanej podľa tretej časti Na križovatkách (Na rostaňach, 1954; ostatné časti: V poleskej púšti, U paleskaj hlušy, 1923; V hlbine Polesia, U hlybi Palessja, 1927), divadelných hier a literatúry pre mládež. Na Slovensku vyšiel výber z jeho poézie Nežiadajte radosť (1965) v preklade Gustáva Hupku.