Kazimír III. Veľký

Text hesla

Kazimír III. Veľký, 30. 4. 1310 Kowal, Kujavsko-pomoranské vojvodstvo – 5. 11. 1370 Krakov — poľský kráľ (od 1333), posledný panovník z piastovskej dynastie, syn Vladislava I. Lokietka, jeden z najvýznamnejších stredovekých poľských panovníkov. R. 1315 ho s cieľom vyriešiť napäté vzťahy s českým kráľom Jánom Luxemburským (ktorý si robil nároky na poľský trón) zasnúbili s Jánovou dcérou Jitkou (sobáš sa však nezrealizoval) a 1325 ho s cieľom posilniť obranný spolok s Litovským veľkokniežatstvom proti Rádu nemeckých rytierov oženili s dcérou litovského kniežaťa Gedimina (poľ. Gedymin) Aldonou (Annou), čo predznamenalo novú epochu poľských dejín. R. 1329/30 sa mu podarilo získať časť uhorského kráľovského dvora pre myšlienku vytvorenia koalície proti spojenectvu Rádu nemeckých rytierov a Jána Luxemburského. R. 1331 sa stal miestodržiteľom Veľkopoľska, Kujavska a Sieradzska.

Na trón nastúpil po otcovej smrti (1333), krajinu však zdedil v ťažkom položení: zo západu a severu ju ohrozovali nemeckí susedia (Brandenbursko a Rád nemeckých rytierov), európske panovnícke domy uznávali nároky Jána Luxemburského na poľský trón, nestabilná bola aj vnútropolitická situácia. Na rozdiel od otca však uprednostňoval diplomatické riešenia. R. 1335 uzavrel spojenectvo s bavorskou dynastiou Wittelsbachovcov proti Jánovi Luxemburskému, k vojne však nedošlo. Rokovania v Trenčíne v septembri 1335 (sprostredkoval ich Jánov syn, neskorší cisár Karol IV.) viedli 19. 11. 1335 k tzv. stretnutiu troch panovníkov (Kazimír III. Veľký, Ján Luxemburský, Karol I. Róbert) na hrade Vyšehrad (Visegrád, Maďarsko) a k podpisu mierovej dohody, podľa ktorej sa Ján Luxemburský vzdal nárokov na poľský trón v prospech Kazimíra a Kazimír Sliezska; napriek tomu Kazimír podnikol 1341 – 43 a 1345 do Sliezska niekoľko vojenských výprav, definitívne sa ho vzdal mierom uzavretým 1348 v Namysłówe.

Svoj vplyv sa usiloval upevniť aj na severe a východe. R. 1343 uzavrel v meste Kalisz s Rádom nemeckých rytierov mier (Kaliszský mier), podľa ktorého boli Kujavsko a Dobrzyńsko vrátené Poľsku a Vých. (Gdanské) Pomoransko a Chełmniansko zostali pod vplyvom rádu (Kazimír sa však nároku na ne nevzdal). Jeho expanzívna zahraničná politika sa sústreďovala predovšetkým na získanie teritórií na východe (Halič), o ktoré v spojenectve s Uhorskom bojoval s Litvou a s Tatármi; boje tam s rôznou intenzitou prebiehali do konca jeho vlády. Dohodou s Karolom IV. vyriešil spor o Mazovsko, 1351 sa väčšina Mazovska stala poľským lénom. S cieľom zabezpečiť záp. hranice krajiny dal postaviť viac ako 50 hradov.

Jeho diplomatická a vojenská aktivita by nebola možná bez úspešnej vnútornej politiky. Jeho reformy sa týkali centralizácie štátu a cirkvi, pričom sa opieral o podporu šľachty (s výnimkou veľmožov) a miest; najmä podporou rozvoja miest (takmer sto fundácií, nové privilégiá) zabezpečil hospodársky vzostup krajiny. Inicioval kodifikáciu poľského zvykového práva (→ Štatúty Kazimíra III. Veľkého), čím došlo k vyňatiu Poľska spod pôsobnosti apelačného súdu v Magdeburgu. R. 1364 založil v Krakove prvú univerzitu na území Poľska (→ Jagelovská univerzita). Patril k podporovateľom cirkevných ustanovizní a staviteľského umenia. Nezanechal mužského potomka a podľa dohody s uhorskými Anjouovcami (1339, potvrdená 1355) sa dedičom poľskej koruny stal jeho synovec, uhorský panovník Ľudovít I. Veľký.

Popis ilustrácie

Leopold Löffler: Portrét Kazimíra III. Veľkého, 1864, Národné múzeum, Varšava

Text hesla

Kazimír III. Veľký, 30. 4. 1310 Kowal, Kujavsko-pomoranské vojvodstvo – 5. 11. 1370 Krakov — poľský kráľ (od 1333), posledný panovník z piastovskej dynastie, syn Vladislava I. Lokietka, jeden z najvýznamnejších stredovekých poľských panovníkov. R. 1315 ho s cieľom vyriešiť napäté vzťahy s českým kráľom Jánom Luxemburským (ktorý si robil nároky na poľský trón) zasnúbili s Jánovou dcérou Jitkou (sobáš sa však nezrealizoval) a 1325 ho s cieľom posilniť obranný spolok s Litovským veľkokniežatstvom proti Rádu nemeckých rytierov oženili s dcérou litovského kniežaťa Gedimina (poľ. Gedymin) Aldonou (Annou), čo predznamenalo novú epochu poľských dejín. R. 1329/30 sa mu podarilo získať časť uhorského kráľovského dvora pre myšlienku vytvorenia koalície proti spojenectvu Rádu nemeckých rytierov a Jána Luxemburského. R. 1331 sa stal miestodržiteľom Veľkopoľska, Kujavska a Sieradzska.

Na trón nastúpil po otcovej smrti (1333), krajinu však zdedil v ťažkom položení: zo západu a severu ju ohrozovali nemeckí susedia (Brandenbursko a Rád nemeckých rytierov), európske panovnícke domy uznávali nároky Jána Luxemburského na poľský trón, nestabilná bola aj vnútropolitická situácia. Na rozdiel od otca však uprednostňoval diplomatické riešenia. R. 1335 uzavrel spojenectvo s bavorskou dynastiou Wittelsbachovcov proti Jánovi Luxemburskému, k vojne však nedošlo. Rokovania v Trenčíne v septembri 1335 (sprostredkoval ich Jánov syn, neskorší cisár Karol IV.) viedli 19. 11. 1335 k tzv. stretnutiu troch panovníkov (Kazimír III. Veľký, Ján Luxemburský, Karol I. Róbert) na hrade Vyšehrad (Visegrád, Maďarsko) a k podpisu mierovej dohody, podľa ktorej sa Ján Luxemburský vzdal nárokov na poľský trón v prospech Kazimíra a Kazimír Sliezska; napriek tomu Kazimír podnikol 1341 – 43 a 1345 do Sliezska niekoľko vojenských výprav, definitívne sa ho vzdal mierom uzavretým 1348 v Namysłówe.

Svoj vplyv sa usiloval upevniť aj na severe a východe. R. 1343 uzavrel v meste Kalisz s Rádom nemeckých rytierov mier (Kaliszský mier), podľa ktorého boli Kujavsko a Dobrzyńsko vrátené Poľsku a Vých. (Gdanské) Pomoransko a Chełmniansko zostali pod vplyvom rádu (Kazimír sa však nároku na ne nevzdal). Jeho expanzívna zahraničná politika sa sústreďovala predovšetkým na získanie teritórií na východe (Halič), o ktoré v spojenectve s Uhorskom bojoval s Litvou a s Tatármi; boje tam s rôznou intenzitou prebiehali do konca jeho vlády. Dohodou s Karolom IV. vyriešil spor o Mazovsko, 1351 sa väčšina Mazovska stala poľským lénom. S cieľom zabezpečiť záp. hranice krajiny dal postaviť viac ako 50 hradov.

Jeho diplomatická a vojenská aktivita by nebola možná bez úspešnej vnútornej politiky. Jeho reformy sa týkali centralizácie štátu a cirkvi, pričom sa opieral o podporu šľachty (s výnimkou veľmožov) a miest; najmä podporou rozvoja miest (takmer sto fundácií, nové privilégiá) zabezpečil hospodársky vzostup krajiny. Inicioval kodifikáciu poľského zvykového práva (→ Štatúty Kazimíra III. Veľkého), čím došlo k vyňatiu Poľska spod pôsobnosti apelačného súdu v Magdeburgu. R. 1364 založil v Krakove prvú univerzitu na území Poľska (→ Jagelovská univerzita). Patril k podporovateľom cirkevných ustanovizní a staviteľského umenia. Nezanechal mužského potomka a podľa dohody s uhorskými Anjouovcami (1339, potvrdená 1355) sa dedičom poľskej koruny stal jeho synovec, uhorský panovník Ľudovít I. Veľký.

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Kazimír III. Veľký [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-09-20]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kazimir-iii-velky