kazašská literatúra

kazašská literatúra — literatúra písaná predovšetkým v Kazachstane v kazašskom a čiastočne aj v ruskom jazyku. Vychádza z bohatej tradície stredoázijskej ľudovej tvorby, najmä z ľudových obradových piesní (salt ölender, toj bastaw), napr. zo svadobných piesní (žaržar, betašar), z nárekov nevesty počas svadby (syngsu), z nárekov pri mŕtvych (žoqtaw), z rozlúčkových (qoštasu) a didaktických piesní (tolghaw), z rozprávok (jertegi), prísloví (maqal) a porekadiel (mätel), ako aj z improvizovanej piesňovej poézie, ktoré skladali a interpretovali ľudoví speváci akyni (kazašsky aqyn, aj žyraw, žyršy a ölengši), a z veršovaných príbehov (žyr), poém a eposov (dastan), ktoré sa šírili ústnym podaním. K najznámejším patria hrdinské eposy Koblandy batyr (Bohatier Koblandy, kazašsky Qoblandy batyr), Alpamys batyr (Bohatier Alpamys, → Alpamyš) a Kozy-Körpeš a Bajan-Sulu (kazašsky Qozy-Körpeš – Bajan-Sulw). Z obdobia 13. – 18. stor. sa zachovalo viacero mien ľudových spevákov, z ich piesní sa však zachovali len útržky. Rozvíjala sa prevažne poézia, obľúbené boli tradičné spevácke súťaže (ajtys), ktoré ponúkali priestor na improvizáciu. Najstaršími známymi ľudovými spevákmi boli Ketbuga, nazývaný Veľký spevák (Üly žyršy, žil na prelome 12. – 13. stor.), a Kotana (14. stor.). O rozvoj piesní tolghaw sa zaslúžili najmä Asan Säbituly (nazývaný aj Asan Qajghy; koniec 14. – 1. pol. 15. stor.), Sypyra žyraw Surghaltajuly (prelom 14. a 15. stor.) a Buchar žyraw Kalkamanuly (*1693, †1798). Najslávnejším spevákom 19. stor. bol M. Ötemisuly (rus. Utemisov), z ktorého tvorby sa zachovalo asi 40 skladieb. Začiatky písanej literatúry spadajú do 2. pol. 19. stor. a sú spojené s etnografom a folkloristom Š. Wälichanovom (rus. Valichanov) i so spisovateľom Y. (Ibrajom) Altynsarinom. Za zakladateľa novej kazašskej literatúry je považovaný A. Qunanbajuly (rus. Kunanbajev), stúpenec zblíženia kazašskej a ruskej kultúry, ktorý do kazaštiny prekladal diela A. S. Puškina, ale aj J. W. Goetheho a H. Heineho. V tradícii ľudových spevákov pokračoval po Októbrovej revolúcii 1917 aqyn Ž. Žabajuly (rus. Žabajev). Básnik Šäkärim Qudajberdiuly (rus. Šakarim Kudajberdijev, *1858, †1931), žiak a synovec A. Qunanbajulyho (Kunanbajeva), sa venoval písaniu lyrických básní a ľúbostných poém. Prvý kazašský román Výkupné za nevestu (Qalyng mal, 1913) o láske dvoch ľudí a boji za ľudskú dôstojnosť a rovnoprávnosť žien napísal S. Köbejev. R. 1914 Sultanmachmut Torajghyrov (*1893, †1920) napísal veršovaný román Krásavica Kamar (Qamar sulw, aj Qamar slu, vydaný 1933). R. 1911 začal vychádzať prvý časopis v kazaštine Ajqap (Zrkadlo), ktorý sa zaoberal všeobecnými, politickými a literárnokritickými témami. Od 1917 sa rozvíjala sovietska kazašská literatúra, ktorá uplatňovala metódu socialistického realizmu. Vytvorenie Kazašskej Autonómnej sovietskej socialistickej republiky (1925) a neskôr Kazašskej sovietskej socialistickej republiky (1936), ako aj založenie Zväzu kazašských spisovateľov (1926) a literárnych časopisov (Žuldyz, Hviezda, založený 1928) i zblíženie sa kazašskej a ruskej kultúry viedli k väčšiemu rozvoju prózy (poviedok, noviel a románov) i k rozvíjaniu tradičnej poézie. Vznikla tzv. nová kazašská literatúra, ku ktorej zakladateľom patrili Maghžan Bekuly Žumabaj (rus. Magžan Bekenovič Žumabajev, *1893, †1938), autor poém Kojlybajov kobyz (Kobyz Kojlybaja, 1923; kobyz je kazašský názov ľudového sláčikového nástroja, na ktorom aqyn sprevádza svoj prednes) a Bohatier Bajan (Batyr Bajan, 1923), a básnik, prozaik a dramatik Ilijas Žansügirov (rus. Ilias Žansugurov, *1894, †1937), autor poém Step (Dala, 1930) a Znovuzrodený (Žanga tuvghan, 1933). K rozvoju novej kazašskej literatúry výrazne prispeli S. Sejfullin básnickou zbierkou Dombra (Dombyra, 1924), poémou Kökšetaw (K., 1929), historicko-dokumentárnym románom Ťažká cesta, náročný prechod (Tar žol, tajghaq kešüv, 1927), novelou Tí, ktorí kopú zem (Žer kazghandar, 1928) a asi 20 divadelnými hrami, básnik, prozaik a dramatik Bejimbet Majlin (*1894, †1938/39), prozaik a dramatik M. Äuezov (rus. Auezov) prvou kazašskou drámou na motívy ľudovej rozprávky Englik a Kebek (E. — K., 1917) a S. Mukanov románom vo veršoch Sulušaš (S., 1928) o láske a tragickom konci chudobného Altaja a krásnej Sulušaš napísaným podľa obľúbenej ľudovej povesti. Básnik T. Žarokov napísal viaceré poémy, napr. Spev motora (Motor žyry, 1934), poetka Šolpan Imanbajevová (Imanbajeva, *1904, †1926) sa v básňach inšpirovala osudmi žien. V 30. rokoch 20. stor. bol založený Ústav kazašskej literatúry, histórie a folklóru (1934), prebiehali však politické represálie a procesy, ktoré ukončili literárne činnosť i život mnohých talentovaných spisovateľov (S. Sejfullin, B. Majlin, I. Žansügirov a i.), obeťami stalinského teroru sa stali aj významní kazašskí dejatelia, o. i. spisovateľ a publicista Miržaqyp Dulatuly (*1885, †1935), novinár a etnograf Älichan Bökejchan (*1866, †1937) a jazykovedec a literárny vedec Achmet Bajtursynuly (*1872, †1937). Politické zmeny v Kazachstane sa odrazili i v kazašskom jazyku (do 1928 sa používalo arabské písmo, 1928 – 40 latinka, od 1940 azbuka). Spisovatelia vo vojnovom a v povojnovom období (40. – 50. roky 20. stor.) spracúvali najmä vojnové námety, v tomto období M. Äuezov napísal rozsiahly dvojdielny historický román (epopeju) Abaj (A., 1942 a 1947; slov. 1951) a neskôr i jeho pokračovanie Abajova cesta (Abaj žoly, 2 diely, 1952 a 1956; slov. 1961; spolu známe ako tetralógia Abajova cesta, Abaj žoly), v ktorom vykresľuje obraz života Kazachov v 2. pol. 19. stor. K významným autorom tohto obdobia patrili aj básnik a novinár Qasym Amanžolov (*1911, †1955; poéma Rozprávanie o smrti básnika, Aqyn ölimi turaly angyz, 1943/44), T. Žarokov (poéma V stepi zašumel les, Žapandy orman žangghyrtty, 1949), Gh. Müsirepov (rus. G. Musrepov; romány Kazašský hrdina, Qazaq batyry, 1945; Kazašský vojak, Qazaq soldaty, 1948; libreto k prvej kazašskej opere Qyz Žibek, 1934, podľa rovnomennej kazašskej ľudovej poémy, hudba Jevgenij Grigorievič Brusilovskij, *1905, †1981), Gh. Mustafin (román Život alebo smrť, Ömir ne ölim, 1940), ktorý sa vo svojej tvorbe zaoberal začiatkami sovietskej vlády v Kazachstane a životom pracujúcich, básnik Chamit Jerghalijev (*1916, †1997; poéma Kurmangazy, K., 1962), básnik, dramatik a novinár Asqar Toqmaghambetov (rus. Askar Tokmagambetov, *1905, †1983), básnik, dramatik a prekladateľ Dichan Äbilev (rus. Abilev, *1907, †2003; román vo veršoch Srdce Altaja, Altaj žüregi, 1953; dráma Majra, M., 1956), prozaik a dramatik Älžappar Äbišev (rus. Aľžappar Abišev, *1907, †2001), ktorý vo svojom románe Mladé pokolenie (Žas tülekter, 1945) zobrazil prácu a život kazašských robotníkov, Bauyržan Momyšuly (*1910, †1982) a Mälik Ghabdullin (*1915, †1973), ktorí sa venovali vojnovým témam. V 60. – 80. rokoch 20. stor. sa rozvíjali všetky žánre kazašskej literatúry, mnohí spisovatelia boli rehabilitovaní a postupne boli vydávané ich diela, napr. románová trilógia Krv a pot (Qan men ter, 1961, 1964, 1970) Ä. K. Nurpejisova, ktorý opisuje Kazachstan pred rokom 1917, najmä povstanie Kazachov proti ruskej mobilizácii 1916. K ďalším významným autorom tohto obdobia patrili Chamza Ichsanuly Jesenžanov (*1908, †1974), Ghabdol Slanov (*1911, †1969), Täken Älimkulov (*1918, †1987), Žuban Moldaghaly (rus. Džuban Muldagalijev, *1920, †1988) a Ilijas Jesenberlin (*1915, †1983), ktorý napísal trilógiu Kočovníci (Köšpendiler, rus. Kočevniki, 1969 – 73). Ku kazašským autorom píšucim po rusky patrili Änuar Älimžanov (rus. Anuar Alimžanov, *1930, †1993), ktorý zaujal novelami Karavána kráča k slnku (Karavan idet k solncu, 1963) a Modré hory (Sinije gory, 1964), a Olžas Sulejmenov (*1936), ktorý napísal poému Zem, pokloň sa človeku! (Zemľa, poklonis čeloveku!, 1961) venovanú J. Gagarinovi. Nová etapa rozvoja kazašskej literatúry sa začala v 90. rokoch 20. stor. po vyhlásení nezávislosti Kazachstanu (1991), keď mladší spisovatelia postupne opúšťali metódu socialistického realizmu. Popri starších autoroch kazašskej národnosti tvorili i autori iných národov a národností žijúcich v Kazachstane, napr. povolžský Nemec Herold Karlovič Belger (rus. Geroľd Karlovič Beľger, *1934, †2015), ktorý zostavil zborník esejí Harmónia ducha (Garmonija ducha, 1992). Na prelome 20. a 21. stor. tvorili Baqytžan Musachanuly Qanapijanov (rus. Bachytžan Musachanovič Kanapjanov, *1951), Rollan Šakenuly Sejsenbajev (*1946), Djusenbek Nakipov (*1946), Oľga Mark (vl. m. Oľga Borisovna Markova, *1963) a i., niektorí kazašskí spisovatelia žijú a tvoria v zahraničí, napr. básnik a prozaik Baqyt Kenžejev (rus. Bachyt Škurullajevič Kenžejev, angl. Bakhyt Kenjeev, *1950), ktorý emigroval do Kanady a dnes žije v USA. K významným literárnym časopisom patria Žuldyz (Hviezda, založený 1928, vychádza v kazaštine) a Prostor (Priestor, založený 1960, vychádza v ruštine), ktoré vydáva Zväz kazašských spisovateľov.