Kawabata, Jasunari

Text hesla

Kawabata, Jasunari, 11. 6. 1899 Osaka – 16. 4. 1972 Zuši, prefektúra Kanagawa — japonský prozaik a scenárista. V rokoch 1920 – 24 študoval anglickú a klasickú japonskú literatúru na univerzite v Tokiu. Svoje literárne prvotiny, ktoré sú poznačené stratou rodinného zázemia a pocitom samoty (v detstve stratil najbližšiu rodinu a vychovával ho starý otec), písal už počas štúdia, debutoval poviedkou Pohľad na sviatok duší (Šókonsai ikkei, 1921). Spolu so skupinou mladých modernistických autorov (Riiči Jokomicu) sa v roku 1924 podieľal na sformovaní literárnej skupiny, tzv. školy novej citlivosti (šinkankakuha, neosenzualisti), ktorou sa odlíšil od väčšinového štýlu watakuši šósecu (ich-román) i proletárskej literatúry. Ich literárnou platformou bol časopis Bungei džidaj (Literárna doba), ktorý propagoval moderné európske literárne smery. Neosenzualistami presadzovanú symbolickosť, náznakovosť, jazykovú sviežosť a stručnosť uplatnil Kawabata v 122 krátkych prózach Poviedky na dlaň (Tanagokoro no šósecu), ktoré písal počas celého života (posledná vyšla posmrtne 1972).

Prvý literárny úspech získal novelou s autobiografickými prvkami Tanečnica z Izu (Izu no odoriko, 1925; čes. 1988; prvýkrát sfilmovaná 1933, réžia Heinosuke Gošó) o študentovi, ktorý sa na svojich cestách zamiloval do mladej tanečnice zo skupiny potulných hercov. K prostrediu tanečníc sa Kawabata viackrát vrátil, považoval ho za zdroj starojaponských predstáv o kráse. V próze Červený gang z Asakusy (Asakusa no kurenaidan, časopisecky 1929 – 30) zobrazil život v známej tokijskej zábavnej štvrti. Počas 2. svetovej vojny cestoval do Mandžuska a venoval sa štúdiu klasického románu Gendži monogatari. V rokoch 1945 – 62 pôsobil ako predseda japonského PEN klubu (založený 1921), v 60. rokoch 20. stor. prednášal na viacerých univerzitách v USA a pripojil sa k protestnej kampani proti kultúrnej revolúcii v Číne. V povojnovom období napísal väčšinu svojich diel, k najvýznamnejším patrí román Snežná krajina (Jukiguni, 1948; čes. 1969; sfilmovaný 1957, réžia Širó Tojoda) vykresľujúci príbeh estéta a starnúcej gejše, je charakteristický poetickým štýlom, krásou jazyka a nostalgickým návratom k tradičným japonským estetickým hodnotám a zvykom. Román Tisíc žeriavov (Senbazuru, 1951; sfilmovaný 1953, réžia Kozaburo Jošimura) z prostredia čajového obradu je inšpirovaný románom Gendži monogatari. Kawabata za svoje najlepšie dielo považoval román Meidžin (M., časopisecky 1951, knižne 1954; čes. 1988) o poslednom zápase majstra v hre go s oveľa mladším súperom, ktorý vykreslil ako súboj medzi starými japonskými národnými tradíciami a novodobým pragmatizmom. V románe Hlas hory (Jama no oto, 1954; čes. 2002; sfilmovaný 1954; réžia Mikio Naruse), ktorý je lyrickým príbehom o kríze tradičnej japonskej rodiny, skĺbil tradičnú japonskú estetiku, psychologické pasáže, erotizmus i poetický opis prírody. Autor noviel Spiace krásavice (Nemureru bidžo, 1961; sfilmovaná 1968, réžia Kozaburo Jošimura) a Ruka (Kataude, 1964; sfilmovaná 2010, réžia Masajuki Očiai), v ktorej vykreslil témy smrti a erotiky a negatívne stránky ľudskej sexuality, próz O vtákoch a zvieratách (Kindžú, 1933), Odraz mesiaca vo vode (Suigecu, 1953), Jazero (Mizuumi, 1954), Príbeh z dolného mesta (Kawa no aru šitamači no hanaši, 1962) a Staré hlavné mesto (Koto, 1962; sfilmovaná 1963, réžia Noboru Nakamura), ktorej dej sa odohráva v Kjóte, a viacerých filmových scenárov, napr. k filmu Jedna stránka šialenstva (Kurutta ippédži, 1926, réžia Teinosuke Kinugasa).

Mnohé Kawabatove diela boli sfilmované a preložené do viacerých jazykov. V slovenčine vyšiel 1971 výber z Kawabatovho diela pod názvom Spiace krásavice (obsahuje prózy Snežná krajina, Tisíc žeriavov, Hlas hory, Spiace krásavice) v preklade Viktora Krupu. Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1968, prvý v Japonsku).

Zverejnené v marci 2017. Aktualizované 22. júna 2021.

Kawabata, Jasunari [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2023-02-01]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kawabata-jasunari