kávjová literatúra
kávjová literatúra — staroindická dvorská literatúra písaná v sanskrite (→ indická literatúra, → indické divadlo). Rozvíjala sa od prvých stor. n. l. (doložená v 2. stor. n. l.) najmä v severných častiach Indie na kniežacích dvoroch a v mestských centrách vzdelanosti pod patronátom vladárov a mecenášov, ktorých aj často oslavovala. Postupným vymanením sa zo závislosti od náboženskej literatúry znamenala ďalšiu etapu vo vývoji staroindickej literatúry. Je pre ňu príznačná esteticky ponímaná poézia (kávja = báseň, poézia, resp. skutočná poézia) vyznačujúca sa kvetnatým, obrazným vyjadrovaním, uprednostňovaním formálnej stránky pred obsahovou stránkou a kladením dôrazu na navodenie určitej nálady (rasa), resp. citovo-estetického účinku pomocou hojne využívaných básnických prostriedkov, najmä metafor a prirovnaní, zložitých metrických foriem a majstrovsky zvládnutého jazyka (slovné hračky). Dôležitá bola aj zvuková stránka verša, využívali sa aliterácia a asonancia, niekedy verše obsahovali len určité hlásky. Základnými témami boli láska, erotika a príroda, objavovali sa aj náboženské motívy. Zastúpené boli panegyrika i veršované didaktické a moralistické porekadlá a príslovia (s pevnou veršovou formou). Klasickým vyjadrením kávjového literárneho štýlu boli tzv. muktaka (jednostrofová, zväčša ľúbostná lyrická báseň) a mahákávja (veľká epická báseň, kávjový epos), pričom mnohé básne (prevažne vyjadrujúce city žien) boli (popri sanskrite) písané aj v prákritoch, najmä v prákrite máháráštrí. Vznikali veľké lyrické zbierky, tzv. subhásity, napr. zbierka Sedemsto básní (Sattasaí, začiatok 1. stor.) pripisovaná Hálovi, kráľovi z dynastie Sátaváhanovcov. Okrem lyrickej a epickej poézie sa pestovala aj kávjová dráma a neskôr próza.
K majstrom ranej kávjovej tvorby (1. – 2. stor.) patril Ašvaghóša (autor najstarších zachovaných diel kávjovej literatúry), vo 4. – 5. stor. vynikol básnik a dramatik Kálidása. V tzv. pokálidásovskom období lyrickú poéziu (jednostrofová lyrika) tvorili Amaru, ktorý písal najmä ľúbostnú lyriku (Stovka Amaruových básní, Amarušataka), a Bhartrihari (Stovka strof o múdrosti, Nítišataka; Stovka strof o láske, Šringárašataka; Stovka strof o odriekaní, Vairágjašataka; súborne nazývané Trojica stoviek, Šatakatrají). Autori epickej poézie, ktorá vznikala koncom 6. – začiatkom 7. stor., čerpali námety prevažne z eposov Mahábhárata a Rámájana, dôležitejšia než dej však bola formálna stránka diela. K najvýznamnejším tvorcom eposov patrili Bhatti (Rávanovo zabitie, Rávanavadha, nazývaný aj Bhattiho báseň, Bhattikávja) a Bháravi (Báseň o Kirátovi a Ardžunovi, Kirátárdžuníja) a v 8. stor. Mágha (Šišupálovo zabitie, Šišupálavadha).
Súčasne s kávjovou poéziou vznikla aj vedná disciplína alamkárašástra (poetika), boli napísané viaceré literárne príručky (napr. v 7./8. stor. Zrkadlo poézie, Kávjadarša, od Dandina). V kávjovej próze, ktorá sa pestovala od 7. stor., sa rozlišovali tzv. ákhjájiká (príbehy s námetmi zo života) a kathá (väčšinou ľúbostné príbehy prevzaté z iných literárnych prameňov). K najvýznamnejším prozaickým dielam patria Dandinov Príbeh desiatich princov (Dašakumáračarita), Subandhuova Vásavadatta (pol. 7. – zač. 8. stor.) a Bánov (7. stor.) Haršov život (Haršačarita), ktorého námetom je kráľ Harša z dynastie Pušjabhútiovcov (Haršavardhana, *590, †647, vládol od 606), a preto sa označuje aj ako kráľovský román.
V kávjovej dráme vyniklo viacero významných autorov, napr. na prelome 5. a 6. stor. Višákhadatta, ktorý napísal politicky ladenú divadelnú hru Rákšasov pečatný prsteň (Mudrárákšasa), v 7. stor. kráľ Harša (Haršavardhana), ktorému sa pripisujú divadelné hry Perlový náhrdelník (Prijadaršiká), Radosť hadov (Nágánanda) a Stratená princezná (Ratnávalí), ako aj Bhavabhúti (2. pol. 7. stor.), ktorý napísal divadelné hry Život veľkého hrdinu (Mahávíračarita) a Ďalší Rámov život (Uttararámačarita) inšpirované Rámájanou a hru Málatí a Mádhava (Málatímádhava) s ľúbostným námetom.