Vyhľadávanie podľa kategórií: literatúra – Ázia - indická literatúra (+ Srí Lanka, Pakistan, Bangladéš)

Zobrazené heslá 1 – 23 z celkového počtu 23 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Abbás, Chádža Ahmad

Abbás, Chádža Ahmad, 7. 6. 1914 Pánípat – 1. 6. 1987 Bombaj (Mumbaí) — indický prozaik píšuci po urdsky a anglicky, novinár, filmový scenárista a režisér. V románoch, poviedkach a novelách, napr. Rodí sa deň (Inkiláb, 1955), Čo je láska (Kahté hain džiskó išk, 1955), Šafranové kvety (Zafrán ké phúl, 1948) a Cesty a lásky (Čár dil čár ráhén, 1957), podáva realistický obraz života najchudobnejších vrstiev indického obyvateľstva.

Agjéj

Agjéj, vlastným menom Saččidánand Híránand Vátsjájan, 7. 3. 1911 Kasija – 4. 4. 1987 Naí Dillí — indický básnik a prozaik píšuci po hindsky. Priekopník protitradičného básnického prúdu nová poézia (naí kavitá), vydal tri základné zborníky tohto literárneho smeru (1943, 1951, 1959). Experimentoval aj v próze (román Ostrovy v rieke, Nadíke dvíp, 1951). Vyšlo mu vyše 20 zborníkov poézie, prvé v duchu umenia pre umenie, neskôr sa čoraz viac orientoval na človeka v neistej súčasnej spoločnosti.

Ahilan

Ahilan, aj Akilan, vlastným menom Perungalur Vaidjalingam Akilantam, 27. 6. 1922 – 31. 1. 1988 — tamilský románopisec a prekladateľ. V najúspešnejšom románe Lampy (Páveivilakku, 1958) analyzoval vzťah medzi mužom a ženou; v románe Nový príval (Puduvellam, 1964) kritizoval pomery v Indii po oslobodení.

Aijar, U. V. Sáminátha

Aijar, U. V. Sáminátha, 19. 2. 1855 – 28. 4. 1942 — tamilský prozaik, filológ, literárny historik a kritik. Ako syn ortodoxného brahmana získal tradičné vzdelanie, pôsobil ako profesor tamilskej literatúry a jazyka. Podieľal sa na kritickom vydávaní klasických tamilských textov, považovaný za otca tamilskej renesancie. Prispel k formovaniu modernej tamilčiny. Autor diela Čo som videl a počul (Nán kandadum kéttadum, 1938), životopisu Môj život (Jen sarittiram, 1950) a i.

Amaru

Amaru, asi 5. stor. — indický básnik, majster jednostrofovej sanskritskej poézie. O jeho živote neexistujú údaje. Autor preslávenej Stovky Amaruových básní (Amarušataka), zbierky izolovaných ľúbostných až erotických veršov, v ktorých sa formou poetickej miniatúry vykresľuje istá ľúbostná situácia alebo nálada. Jeho dielo ovplyvnilo ďalší rozvoj sanskritskej strofickej poézie. V roku 1959 vyšiel výber z jeho poézie v češtine pod názvom Sloky o lásce, moudrosti a odříkání.

Ánand, Mulk Rádž

Ánand, Mulk Rádž, 12. 12. 1905 Péšávar, dnes Pakistan – 28. 9. 2004 Puné, India — indický prozaik píšuci po anglicky. R. 1967 – 68 predseda indickej Národnej akadémie umenia. Autor románov o živote najnižších vrstiev indickej spoločnosti: Nečistý (Untouchable, 1935), Kuli (Coolie, 1936); vidiecke prostredie zobrazil v trilógii Dedina (The Village, 1938), Za čiernymi vodami (Across the Black Waters, 1940), Meč a kosák (The Sword and the Sickle, 1942); smutný údel indickej ženy vykreslil v románe Starena a krava (The Old Woman and a Cow, 1960). K formálne najzaujímavejším románom patrí Bublina (The Bubble, 1984).

angloindická literatúra

angloindická literatúra — indická literatúra písaná po anglicky. Tvorí jeden celok, hoci jej autori žijú v rozličných častiach indického subkontinentu i v zahraničí. Zobrazujú indickú spoločnosť a na ich prístupe k opisovaným témam badať indické špecifiká. Jej začiatky siahajú do 18. stor. a sú späté s rozšírením anglického školstva a po anglicky písaných novín a časopisov v Indii. Prvé poetické diela vznikali v 19. stor. pod vplyvom romantickej poémy a lyriky (Henry Louis Vivian Derozio, *1809, †1831; Máikel Madhusúdan Datta, *1824, †1873 ), objavili sa pokusy o syntézu domácej a európskej mytológie (Manmohan Ghoš, *1869, †1924). Najznámejším dielom je vlastný, autorský preklad Gítandžali R. Thákura (Nobelova cena 1913) do angličtiny. Významným básnikom 1. pol. 20. stor. bol Haridranath Čattopádhjáj (*1898, †1990). Začiatky prózy sú spojené najmä s hlbokými sociálnymi a ekonomickými zmenami spoločnosti koncom 19. stor. Autorom prvého románu Rádžmohanova žena (Rajmohan’s Wife, 1864) bol B. Čattopádhjáj. Koncom 19. stor. sa objavili aj poviedky. Základ súčasného románu položili M. R. Ánand, R. Ráo a R. K. Nárájan, významným autorom bol aj K. Singh. K najvýznamnejším povojnovým autorkám patria K. Markandaya a Anita Desaiová (Desai, *1937). Postmodernú indickú prózu inšpiroval najmä S. Rushdie, k najmladším predstaviteľom patrí Amitav Ghoš (*1956). V modernisticky zameranej poézii 60. rokov 20. stor. vynikli Purušottama Lál (*1929, †2010) a Kamala Dásová (Dás, *1934, †2009), medzi dramatikmi najmä Nissim Ezekiel (*1924, †2004). Medzi významných autorov 21. stor. patria Džumpa Lahiriová (Lahiri, *1967) a Rohinton Mistry (*1952).

áranjaky

áranjaky [sanskrit] — staroindické náboženské a filozofické texty v sanskrite. Nadväzujú na bráhmany. Snahou o novú interpretáciu tradičných hodnôt predstavujú významný posun v indickom myslení. Zaoberajú sa mystickým významom obradov, povahou Boha i obetí. Pri špekulácii o Bohu dospievajú k výrazným monoteistickým záverom. Hmotnú obeť nahrádzajú symbolickou predstavou vnútornej obete, ktorej úlohu preberá meditácia. Usilujú sa pochopiť a vyjadriť jednotu celého vesmíru, ale pre nedostatočnú schopnosť logickej úvahy ešte neprichádzajú ku skutočne filozofickým záverom.

Dhammapada

Dhammapada [pálijsky] — najznámejšie a najcitovanejšie dielo buddhistického pálijského kánonu, druhá časť Oddielu drobností (Khuddaka-nikája), ktorá je súčasťou Suttapitaky (→ buddhistická literatúra, → Tipitaka). V 423 mravoučných veršoch rozdelených do 26 kapitol vysvetľuje základy buddhistickej, najmä etickej náuky. V trochu odlišných verziách existuje aj v sanskrite a čínštine. Obľúbené je v krajinách juhovýchodnej Ázie u théravádových aj mahájánových buddhistov, na Cejlóne slúži po stáročia ako príručka pre novicov.

Dípavamsa

Dípavamsa, aj Dípavansa, Ostrovná kronika, Ostrovný letopis — najstaršia cejlónska kronika napísaná neznámym autorom vo 4. stor. n. l. v jazyku páli. Zachytáva dejiny Cejlónu až do obdobia panovania kráľa Mahásénu (274 – 301). Pre nejednotný štýl a nedostatočnú organizáciu textu sa považuje za dielo viacerých autorov. Poslúžila pravdepodobne ako hlavný prameň informácií autorovi neskoršej cejlónskej kroniky Mahávansa.

Džajadéva

Džajadéva, koniec 12. stor. — staroindický básnik píšuci v sanskrite. Syn bengálskeho brahmana, žil na dvore kráľa Lakšmanaséna v Navadvípe. Autor poémy Pastierove spevy (Gítagóvinda), chválospevu na boha Krišnu a jeho lásku k pastierke Rádhe, ktorého osobitý štýl, spojenie epických veršov s piesňami, predstavuje nový žáner v indickej literatúre. Po stáročia ho uctievajú na výročnej slávnosti v rodnej dedinke Kendulí, na ktorej sa spievajú piesne z jeho diela.

džátaky

džátaky [pálijsky], príbehy o zrodeniach — príbehy o predchádzajúcich životoch Buddhu, jeho stúpencov a protivníkov napísané v jazyku páli.

Podľa sanskritského diela Džátakamálá existovalo 34 predchádzajúcich Buddhových zrodení, v pálijskom kánone sa však uvádza 547 džátak, ktoré tvoria súčasť Suttapitaky (→ buddhistická literatúra). Medzi najznámejšie patrí džátaka, v ktorej sa Buddha zrodil ako opica Mahákapi. Džátaky sa vyznačujú veľkou rozmanitosťou a humorom. Majú rozličnú dĺžku, všetky sa však končia veršovaným ponaučením s morálnou pointou. Vek jednotlivých príbehov nie je známy, niektoré zrejme pochádzajú z predbuddhistických čias. Zachovali sa aj v čínskom preklade a jednotlivo aj v prekladoch do európskych jazykov.

V juhovýchodnej Ázii boli mnohé džátaky stvárnené v divadelnej a vo výtvarnej podobe. Reliéfy a vlysy s výjavmi z džátak zdobia steny buddhistických kláštorov a stúp. Známe sú maľby v indickom komplexe jaskýň neďaleko Adžanty.

hindská literatúra

hindská literatúra — literatúra písaná v hindskom jazyku, patriaca k novoindickým literatúram. Stará hindská literatúra bola písaná alebo skôr recitovaná v miestnych dialektoch hindského jazyka a takmer celá jestvovala vo veršovanej forme. Najstarším zachovaným písomným dokladom je správa náboženských teoretikov a praktikov (tzv. náthov a siddhov) z 8. stor. v jazyku apabhramša (prákrit zmiešaný s prvkami hindských nárečí). Ďalšie obdobie vývinu hindskej literatúry bolo charakteristické hrdinskými spevmi dvorských básnikov (bardov) 12. – 14. stor. písanými radžastanským dialektom, ktorých písomné verzie sa zachovali len z neskoršieho obdobia, čím mohlo dôjsť k menším obmenám v textoch. K najvýznamnejším patrí Spev o Prithvírádžovi (Prithvírádž Rásó, 12. stor.) od Čanda Bardáího. Niektorí autori, napr. Narpati Nálh v básni Spev o Bísaldévovi (Bísaldév Rásó, presné časové údaje nie sú známe), vykresľovali romantické príbehy súdobých vládcov. Významným literátom prelomu 13. a 14. stor. bol Amír Chusrau, ktorý tvoril v Dillí prevažne v perzskom jazyku, ale časť jeho diela, napr. Hádanky (Pahéliján, 13. stor.), bola napísaná v jazyku blízkom dnešnej hindčine. V ďalších dvoch storočiach prevládali náboženská lyrika a epika hlásajúce myšlienku oddanosti bohu (tzv. bhakti – oddanosť), ktorý je prístupný všetkým bez rozdielu. Hlavným predstaviteľom tvorby v duchu nirgunabhakti (oddanosť bohu bez atribútov) bol Kabír, ktorého myšlienky majú styčné body s názormi zakladateľa sikhizmu gurua Nánaka a niektoré sú zaradené do posvätnej knihy sikhov Ádi Granth (Prvá kniha). Súčasne sa vyvinula súfijská poézia v avadhskom dialekte, ktorej hlavným predstaviteľom bol Malik Muhammad Džájasí (*asi 1470, †asi 1542), autor alegorického eposu Padmávatí (Padmávatí, okolo 1540). Tvorba v duchu sagunabhakti (oddanosť bohu s atribútmi) uctievala niektoré z inkarnácií boha Višnua a rozdeľuje sa na krišnovskú a rámovskú vetvu. Krišnovskú poéziu pestovala v 15. – 16. stor. skupina básnikov Ašta čháp (Osem pečatí) na čele so Súrdásom (*asi 1483, †1563), ktorí básnili o Krišnovom detstve a o jeho láske s pastierkou Rádhou. Písali bradžským dialektom a ich poézia je blízka ľudovej. Po bradžsky spievala bhadžany aj Mírá Báí (asi *1499, †1540), ktorá sa vyhlásila za Krišnovu nevestu. Najväčším predstaviteľom rámovskej bhakti je G. Tulsídás, ktorý v epose Jazero Rámových činov (Rámčaritmánas, dokončený 1579) samostatne a pod vplyvom vtedajšej situácie spracoval tému staroindickej Rámájany. Jazykovo je to veľmi zložité dielo napísané najmä avadhským dialektom, obsahuje však aj prvky bradžského dialektu a sanskritu. V 17. stor. prevládala tzv. formalistická poézia, ktorej predstavitelia venovali pozornosť rozvíjaniu básnických ozdôb. Medzi básnikmi vynikol B. Lál zbierkou ľúbostnej a prírodnej lyriky Sedemsto strof (Satsaí, okolo 1630) napísanou po bradžsky. Moderná hindská literatúra vznikala prevažne pod vplyvom kontaktu so záp. kultúrou, najmä s anglickou romantickou literatúrou. Za zakladateľa modernej hindskej literatúry býva považovaný Hariščandra Bháraténdu (*1850, †1885), autor románov, noviel, poviedok, drám a esejí. Prvý uverejnený spoločenský román bol Skúška učiteľa (Paríkšá guru, 1882) od Šrínivása Dása (*1851, †1887). Nasledovali viaceré krátke romány na aktuálne témy, ako aj dobrodružné, detektívne, historické či pseudohistorické romány. Významný vplyv na ďalší rozvoj literatúry mal fantastický román Čandrakánta (Čandrakánta, začal vychádzať na pokračovanie 1888), ktorého autorom bol Dévakínandan Khatrí (*1861, †1913). Prvými autormi poviedok, ktoré sa začali vyvíjať neskôr, boli Prémčand (vlastným menom Dhanpat Ráj), ktorého román Nirmalá (1925) vyšiel aj v slovenčine (1965), a Džajšankar Prasád (*1889, †1937), autor historických a alegorických drám a jeden z hlavných predstaviteľov romantického smeru v poézii čhájávádu. K ďalším predstaviteľom patrili Sumitránandan Pant (*1900, †1977), autor manifestu čhájávádu, básnickej zbierky Výhonok (Pallav, 1927), Súrjakánt Tripáthí Nirálá (*1890, †1961) a Mahádéví Varmová (Varmá, *1907, †1987). Básnik Baččan (vlastným menom Harivamš Ráj Šrívástav, *1907, †2003), autor trilógie Krčma (Madhušálá, 1935), Krčmárka (Madhubálá, 1936) a Džbán (Madhukalaš, 1937), bol významnou postavou post-čhájávádskeho obdobia a hlavným predstaviteľom smeru hálávád (tzv. pijanskej poézie), ktorého cieľom bolo zabudnúť na strasti a útrapy života prostredníctvom alkoholického opojenia. Na realistickú tradíciu hindskej prózy, ktorú svojimi početnými poviedkami a románmi založil Prémčand, nadviazal pragativád (progresivizmus) s hlavnými predstaviteľmi Jašpálom, revolucionárom, ktorého diela mali silný politicko-sociálny charakter, a synom Prémčanda, Amritom Rájom (*1921, †1996), ktorý za životopis o svojom otcovi Bojovník pera (Kalam ká sipáhí) získal literárne ocenenie. Zároveň sa rozvinul psychologizujúci smer s hlavným predstaviteľom Dž. Kumárom. V Prémčandovej tradícii románu z dedinského prostredia pokračoval od 50. rokov 20. stor. smer áňčalik upanjás (regionálny román) kladúci dôraz na miestny kolorit určitého prostredia, nie však bezpodmienečne dedinského, s hlavným predstaviteľom Rádžéndrom Avasthím (*1930, †2009), autorom typického ančalického románu Kvety džungle (Džangal ké phúl, 1996). Od 1943, keď Saččidánand Híránand Vátsjájan Agjéj vydal zborník poézie siedmich mladých básnikov Sedmoro strún (Tár saptak), sa datuje naí kavitá (nová poézia) zameraná proti tradícii. Na ňu nadviazal prúd akavitá (nepoézia) s tematikou i formou, ktoré boli do toho obdobia odmietané. Z progresivizmu i zo psychologizujúceho smeru v próze čerpal prúd naí kahání (nová poviedka) s hlavnými predstaviteľmi Móhanom Rákéšom (*1925, †1972), Rádžéndrom Jádavom (*1929), Nirmalom Varmom (Varmá, *1929, †2005), Kamléšvarom (*1932), priekopníčkou poviedok Šivání (vlastným menom Gaurá Pantová, *1923, †2003) a držiteľkou vyznamenania indickej vlády za prínos v oblasti hindskej literatúry, Mannú Bhandáríovou (Bhandárí, *1931). Nová poviedka zastávala predovšetkým slobodný rozvoj ľudskej osobnosti a v 50. – 60. rokoch 20. stor. bola dominujúcim prúdom. Vznikali však aj romány a drámy. V 60. rokoch 20. stor. sa hindská literatúra obracala viac k ľudskej samote a frustrácii. Z týchto nálad vzišla svojrázna forma spoločenskej kritiky, akahání (nepoviedka) predovšetkým o ľuďoch, ktorý strácajú alebo nenachádzajú životné hodnoty. Vyvinulo sa aj niekoľko krátkodobých poviedkarských prúdov ako laghu kahání (minipoviedka), džanvádí kahání (demokratická poviedka) ap. Od 80. rokov 20. stor. prebieha silná individualizácia hinduistickej tvorby. Na literárnu scénu vstúpilo aj viacero spisovateliek, napr. Mridulá Gargová (Garg, *1938), Sunítá Džainová (Džain, *1942) a Čitrá Mudgalová (Mudgal, *1944), ktorých ústrednou postavou poviedok sú hlavne ženy potýkajúce sa s ťažkou realitou každodenného života .

Ishak, Abú

Ishak, Abú, 1. 11. 1926 Širangal, región Dháka, Bangladéš – 2003 Dháka — bengálsky prozaik považovaný za jedného z najlepších spisovateľov Bangladéša. Pôsobil v diplomatickej službe. Vo svojom najúspešnejšom románe Začarovaný dom (Súrdža-dighal bári, 1955) vykreslil obraz márneho zápasu ženy s predsudkami islamskej spoločnosti. Autor diel Naplavený ostrov v rieke Padme (Padmar palidvíp, 1986) a Falzifikát (Džál, 1988). Nositeľ niekoľkých literárnych ocenení.

itihásy

itihásy [sanskrit] — hinduistická epická poézia vytvorená na indickom subkontinente, zahŕňajúca legendy, hrdinské báje a mýtické príbehy o ľudských hrdinoch – vteleniach bohov na zemi. Súčasťou itihás sú často filozofické a etické úvahy, preto sú považované za zdroj hinduistickej etiky. Najznámejšími itihásami sú eposy Mahábhárata a Rámájana.

Kalhana

Kalhana, 12. stor. — kašmírsky historik. O jeho živote sa zachovalo len málo údajov. Pravdepodobne bol synom ministra Čampaku na dvore kašmírskeho kráľa Haršu (vládol 1089 – 1101) z prvej lóharskej dynastie (1003 – 1101) a bráhmanom. Autor kroniky kašmírskych kráľov v 8 knihách Rieka kráľov (Rádžataranginí, 1148 – 50), ktorú tvorí 7 826 veršov a v ktorej podrobne opisuje históriu kráľovských dynastií panujúcich v Kašmíre od najranejších čias do 12. stor. Kronika je zdrojom informácií o susedoch Kašmíru a je považovaná za jediné zachované historické dielo sanskritskej (sanskrtskej) literatúry.

Kálidása

Kálidása, pravdepodobne 4. – 5. stor. — najvýznamnejší indický básnik a dramatik píšuci v sanskrite (sanskrte). Podľa legendy bol oddaným uctievačom bohyne Kálí (Kálidása = služobník Kálí). Jeden z predstaviteľov kávjovej literatúry, jeho tvorba sa vyznačuje lyrickým majstrovstvom, bohatou obraznosťou, mnohými prirovnaniami a schopnosťou spájať lyriku a epiku do pomerne jednotného celku. Námety čerpal najmä z indickej mytológie a filozofie. Za jeho najranejšie dielo sa považuje lyrická báseň Krátke vykreslenie ročných období (Rtusanhára), v ktorej opisuje ľúbostný vzťah na pozadí meniacej sa prírody počas ročných období. Lyrická báseň Oblak poslom (Méghadúta; angl. 1813) odráža autorovu lásku k prírode a schopnosť skĺbiť prírodné obrazy s ľudskými citmi (oblak nesúci od manžela, ktorý žije v exile v strednej Indii, posolstvo lásky milovanej manželke do Himalájí vidí krásy indickej prírody). Epické skladby Kumárovo zrodenie (Kumárasanbhava) a Raghuov rod (Raghuvanša) spracúvajú látku z mytologických purán a vyznačujú sa formálnou prepracovanosťou a pôsobivými lyrickými vsuvkami. Divadelná hra Málaviká a Agnimitra (Málavikágnimitra) rozpráva o láske kráľa Agnimitru k slúžke Málavike, hra Vikrama a Urvaší (Vikramórvašíja) založená na príbehu z purán príbeh o kráľovi Pururavasovi a víle Urvaší. Vrcholom Kálidásovej dramatickej tvorby je hra Šakuntalá (aj Šakuntalino poznávacie znamenie, Abhidžňánašakuntalá) o prekliatej láske kráľa Dušjantu k adoptívnej askétovej dcére Šakuntale, ktorú napísal na základe epizódy z Mahábháraty. Je to prvá indická divadelná hra preložená do angličtiny (1789), neskôr vznikli jej preklady do ďalších jazykov a stala sa zdrojom inšpirácie pre autorov rozličných žánrov. Kálidásove diela inšpirovali viacerých indických i európskych spisovateľov obdobia konca 19. a začiatku 20. stor. a patria k vrcholom staroindickej literatúry.

Kámasútra

Kámasútra — klasické indické literárne dielo zaoberajúce sa erotikou (Kámasútra = Príručka erotiky), pripisované M. Vátsjájanovi (asi 4. stor.). Patrí k základným textom šaktizmu (tantrizmu), v ktorej je sexuálna prax súčasťou cesty k poznaniu najvyššej skutočnosti. Je napísané v próze s početnými veršovanými vsuvkami a rozdelené do 7 kníh a 36 kapitol. Opisy polôh pri sexuálnom styku a praktické návody na dosiahnutie sexuálneho uspokojenia zachytené v druhej knihe (10 kapitol) sa neskôr stali námetom početných umeleckých zobrazení vo výtvarnom umení. V slovenčine vyšlo dielo pod názvom Kámasútra. Kniha staroindickej erotiky (1969, preklad E. Chmelová).

Kamban

Kamban, 12. stor. — tamilský básnik a dramatik, súčasník čolovského kráľa Kulóttungu III. (vládol 1178 – 1218). Pochádzal z rodiny chrámového bubeníka v Múvalúre v juž. Indii, väčšinu života prežil v Tiruvalundúre a v Madure (dnes Madurai).

Autor diela Sedemdesiat strof o pluhu (Jérežubadu), ktoré je oslavou života a práce roľníka, a eposu Rámovo zostúpenie (Rámávataram), ktorý je jedným z najvýznamnejsích diel tamilskej literatúry. Epos vychádza zo sanskritskej Rámájany, podstatne sa však líši poňatím postáv i prostredia, kde sa odohráva dej (Kamban ich spracoval tak, aby ich priblížil Tamilom). Vyznačuje sa kultivovaným jazykom, bohatstvom básnických obrazov, dramatickosťou a majstrovským vykreslením ľudskej povahy.

Kandžur a Tandžur

Kandžur a Tandžur — dve časti tibetského buddhistického kánonu.

Kandžur (tibetsky Kangjur = preklady Buddhových slov) obsahuje najmä preklady indických a čínskych mahájánových textov pripisovaných Buddhovi, predstavuje základný súbor tibetských buddhistických (náboženských i filozofických) textov. Je rozdelený na 108 zväzkov, ktorých jednotlivé oddiely tvoria texty venované mníšskej disciplíne (vinaja), ďalej sútry, pradžnápáramitové texty a tantry. Usporiadal a upravil ho tibetský láma Künga Dordže (*1309, †1364 alebo 1365).

Tandžur (tibetsky Tängjur = preklady komentárov) okrem komentárov k textom Kandžuru a buddhistických a náboženských textov (tantry, sútry, pradžnápáramitové texty) zahŕňa aj rozpravy o gramatike, poetike, histórii, medicíne, ako aj preklady indických literárnych diel (napr. od Kálidásu). Je rozdelený na 224 zväzkov. Jeho redakcia sa pripisuje tibetskému učencovi Butönovi Rinčhendubovi.

Kandžur a Tandžur existujú v niekoľkých rukopisných a tlačených edíciách, medzi ktorými sú rozdiely v poradí jednotlivých textov a v členení na zväzky. Najstarší rukopis Kandžuru a Tandžuru pochádza zo 14. stor. z kláštora Narthang v západnej časti Centrálneho Tibetu. Prvé xylografické vydanie bolo vytlačené v Pekingu (1410). Po rozšírení tibetského buddhizmu do Mongolska bol do mongolčiny preložený najprv Kandžur (1628 – 29) a neskôr aj Tandžur (1742 – 49). Pod vplyvom tibetského buddhizmu stúpenci pôvodného tibetského náboženstva bön zostavili v 14. – 15. stor. vlastný dvojdielny kánon textov a jeho časti takisto nazvali Kandžur a Tandžur.

kannadská literatúra

kannadská literatúra — novoindická literatúra písaná v kannadskom jazyku. Jej najstaršie písomné pamiatky predstavujú historické nápisy z 5. stor., prvým zachovaným dielom je príručka poetiky Kráľovská cesta básnikov (Kavirádža márga, 9. stor.), ktorá obsahuje úryvky starších diel. Významnými predstaviteľmi klasickej poézie boli autori básnických hagiografií džinistických svätcov Pampa (10. stor.), Ponna (10. stor.) a Ranna (10. – 11. stor.). V 10. – 11. stor. vznikala i naratívna próza. Od pol. 12. stor. sa rozvíjala devocionálna lyrika spojená so vznikom reformného náboženského hnutia lingájatov, k jej významným predstaviteľom patrili Basava (12. stor.), ktorý napísal populárne epigramy Výroky (Vačana), a Puligere Sóméšvara (13. stor.), autor zbierky mravoučných strof Sóméšvarova stovka (Sóméšvarašataka). V 14. – 16. stor. nastal rozkvet dvorskej poézie a náboženskej lyriky spojenej s hnutím višnuistickej obrody. Vznikali básnické parafrázy Mahábháraty a Rámájany a krátke lyrické popevky na počesť Krišnu (kírtane). K vrcholom didaktickej tvorby patria vtipné aforistické trojveršia Sarvadžňove strofy (Sarvadžňapadagalu) od Sarvadžňamúrtiho (17. stor.), ktorý kritizuje spoločenské zlozvyky a slabosti ľudskej povahy.

Od konca 19. stor. sa pod vplyvom anglických romantikov rozvíjala moderná lyrika, k hlavným priekopníkom nových básnických foriem patril autor naratívnych básní, zbierok poviedok, historických romancí i divadelných hier Másti Venkatéša Ajjangár (*1891, †1986). Vedúcou osobnosťou modernistického hnutia navódaja v poézii kannadskej lietarúry bol Gópálakršna Adiga (*1918, †1992), ktorý od romantickej piesňovej tvorby (napr. v ranej zbierke Príval citov, Bhávataranga, 1946) literárne prešiel k spoločenskokritickým témam (napr. v zbierkach Cesta, po ktorej sme kráčali, Nadedu banda dári, 1952; Spev zeme, Bhúmigíta, 1959). K ďalším významným spisovateľom 20. stor. patrili prozaik a dramatik Kóta Šivaráma Káranta (*1902, †1997), autor románov Čómov bubienok (Čómana dudi, 1931; sfilmovaný 1975), v ktorom citlivo vykreslil neradostný osud vydedenca kastovej spoločnosti, Späť k pôde (Marali mannige, 1940), ktorý je generačnou freskou zo života roľníkov, Duše hôr (Betada džíva, 1943; sfilmovaný 2011), ktorý je poetickou oslavou horskej prírody a s ňou spätých ľudských osudov, a Dieťa Kudijov (Kudijara kúsu, 1951) o živote horských kmeňov, dramatik Ádja Rangáčárja (nazývaný aj Šríranga, *1904, †1984), v ktorého tvorbe je zastúpená tragikomédia, satira, fraška i vážna sociálna dráma, ako aj národný básnik, dramatik a prozaik (ráštrakavi) Kuppalli Venkatappa Gauda Puttappa (nazývaný aj Kuvempu, *1904, †1994), ktorého moderné prebásnenie pôvodne (Válmíkiho) sanskritskej predlohy Rámájany v blankverse Vízie vznešenej Rámájany (Šrí Rámájana daršanam, 1949, 1957) získalo viacero literárnych ocenení.

V 70. rokoch 20. stor. sa sformoval postmoderný smer navjóttara usilujúci sa o posilnenie spoločenskej zodpovednosti literárnej tvorby. K jeho hlavným predstaviteľom patria Kuppali Puttappa Púrnačandra Tédžasvi (*1938, †2007), ktorý sa preslávil románom Karvalo (1980), a Dévanúru Mahádéva (*1948), ktorého prózy realisticky opisujú osudy sociálne diskriminovanej skupiny nedotknuteľných (dalitov). O nedotknuteľných písali aj prozaička Gíta Nágabhúšanová (Nágabhúšana, *1943), básnik Siddalingajja (*1954), i Aravinda Málagatti (*1956), autor básnických zbierok, satirickej autobiografie Vládny brahman (Gármant bráhmana, 2009; sfilmovaná 2012) a divadelných hier.

kathakali

kathakali [malajálamsky], aj kathákalí [hindsky] — indická klasická tanečná dráma s mytologickým námetom; aj jeden z indických klasických tanečných štýlov (škôl). Vznikla v 17. stor. na území dnešného juhoindického štátu Kérala, vyvinula sa z dedinskej pantomímy. Spája v sebe do jednotného tvaru dejový, abstraktný i opisný tanec (katha = dej, kali = hra; odtiaľ názov). Pomocou nich, ako aj pomocou štylizovaných širokých gest, výraznej mimiky a pohybov očí zobrazuje príbehy z indických eposov Mahábhárata a Rámájana a zo šivaistickej mytológie (→ purány). Kathakali sa tradične tancuje počas náboženských sviatkov pod šírym nebom od západu do východu slnka (v súčasnosti aj na javisku), mužské i ženské roly stvárňujú muži v bohatých kostýmoch pozostávajúcich z dlhej sukne, kabátika, viacerých náhrdelníkov, vysokých golierov a vysokej pokrývky hlavy, s výrazným líčením tváre pripomínajúcim masky. Tanečno-pantomimické predstavenia sú sprevádzané spevnou recitáciou a hudbou orchestra. So štúdiom kathakali v trvaní 8 – 12 rokov začínajú už mladí chlapci, ktorí musia postupne zvládnuť techniku tanca a význam približne 800 symbolických gest (→ mudra).

kávjová literatúra

kávjová literatúra — staroindická dvorská literatúra písaná v sanskrite (→ indická literatúra, → indické divadlo). Rozvíjala sa od prvých stor. n. l. (doložená v 2. stor. n. l.) najmä v severných častiach Indie na kniežacích dvoroch a v mestských centrách vzdelanosti pod patronátom vladárov a mecenášov, ktorých aj často oslavovala. Postupným vymanením sa zo závislosti od náboženskej literatúry znamenala ďalšiu etapu vo vývoji staroindickej literatúry. Je pre ňu príznačná esteticky ponímaná poézia (kávja = báseň, poézia, resp. skutočná poézia) vyznačujúca sa kvetnatým, obrazným vyjadrovaním, uprednostňovaním formálnej stránky pred obsahovou stránkou a kladením dôrazu na navodenie určitej nálady (rasa), resp. citovo-estetického účinku pomocou hojne využívaných básnických prostriedkov, najmä metafor a prirovnaní, zložitých metrických foriem a majstrovsky zvládnutého jazyka (slovné hračky). Dôležitá bola aj zvuková stránka verša, využívali sa aliterácia a asonancia, niekedy verše obsahovali len určité hlásky. Základnými témami boli láska, erotika a príroda, objavovali sa aj náboženské motívy. Zastúpené boli panegyrika i veršované didaktické a moralistické porekadlá a príslovia (s pevnou veršovou formou). Klasickým vyjadrením kávjového literárneho štýlu boli tzv. muktaka (jednostrofová, zväčša ľúbostná lyrická báseň) a mahákávja (veľká epická báseň, kávjový epos), pričom mnohé básne (prevažne vyjadrujúce city žien) boli (popri sanskrite) písané aj v prákritoch, najmä v prákrite máháráštrí. Vznikali veľké lyrické zbierky, tzv. subhásity, napr. zbierka Sedemsto básní (Sattasaí, začiatok 1. stor.) pripisovaná Hálovi, kráľovi z dynastie Sátaváhanovcov. Okrem lyrickej a epickej poézie sa pestovala aj kávjová dráma a neskôr próza.

K majstrom ranej kávjovej tvorby (1. – 2. stor.) patril Ašvaghóša (autor najstarších zachovaných diel kávjovej literatúry), vo 4. – 5. stor. vynikol básnik a dramatik Kálidása. V tzv. pokálidásovskom období lyrickú poéziu (jednostrofová lyrika) tvorili Amaru, ktorý písal najmä ľúbostnú lyriku (Stovka Amaruových básní, Amarušataka), a Bhartrihari (Stovka strof o múdrosti, Nítišataka; Stovka strof o láske, Šringárašataka; Stovka strof o odriekaní, Vairágjašataka; súborne nazývané Trojica stoviek, Šatakatrají). Autori epickej poézie, ktorá vznikala koncom 6. – začiatkom 7. stor., čerpali námety prevažne z eposov Mahábhárata a Rámájana, dôležitejšia než dej však bola formálna stránka diela. K najvýznamnejším tvorcom eposov patrili Bhatti (Rávanovo zabitie, Rávanavadha, nazývaný aj Bhattiho báseň, Bhattikávja) a Bháravi (Báseň o Kirátovi a Ardžunovi, Kirátárdžuníja) a v 8. stor. Mágha (Šišupálovo zabitie, Šišupálavadha).

Súčasne s kávjovou poéziou vznikla aj vedná disciplína alamkárašástra (poetika), boli napísané viaceré literárne príručky (napr. v 7./8. stor. Zrkadlo poézie, Kávjadarša, od Dandina). V kávjovej próze, ktorá sa pestovala od 7. stor., sa rozlišovali tzv. ákhjájiká (príbehy s námetmi zo života) a kathá (väčšinou ľúbostné príbehy prevzaté z iných literárnych prameňov). K najvýznamnejším prozaickým dielam patria Dandinov Príbeh desiatich princov (Dašakumáračarita), Subandhuova Vásavadatta (pol. 7. – zač. 8. stor.) a Bánov (7. stor.) Haršov život (Haršačarita), ktorého námetom je kráľ Harša z dynastie Pušjabhútiovcov (Haršavardhana, *590, †647, vládol od 606), a preto sa označuje aj ako kráľovský román.

V kávjovej dráme vyniklo viacero významných autorov, napr. na prelome 5. a 6. stor. Višákhadatta, ktorý napísal politicky ladenú divadelnú hru Rákšasov pečatný prsteň (Mudrárákšasa), v 7. stor. kráľ Harša (Haršavardhana), ktorému sa pripisujú divadelné hry Perlový náhrdelník (Prijadaršiká), Radosť hadov (Nágánanda) a Stratená princezná (Ratnávalí), ako aj Bhavabhúti (2. pol. 7. stor.), ktorý napísal divadelné hry Život veľkého hrdinu (Mahávíračarita) a Ďalší Rámov život (Uttararámačarita) inšpirované Rámájanou a hru Málatí a Mádhava (Málatímádhava) s ľúbostným námetom.