kauzálny nexus

kauzálny nexus —

1. filoz. príčinná previazanosť, príčinná súvislosť — vyjadrenie logicky nutnej nadväznosti príčiny a účinku (→ kauzalita). Logicko-metafyzicky chápaný aristotelovský kauzálny nexus bol teoreticky spochybnený D. Humom, podľa ktorého kauzálnu súvislosť nemožno určiť a priori, ale len zistiť a posteriori (zo skúsenosti). Namiesto nutnosti príčinnej previazanosti ide o holú, odpozorovanú následnosť javov, človek zaznamenáva pravidelný sled skúseností a len zvyk vzbudzuje očakávanie, že po istom jave bude obvyklý jav nasledovať aj v budúcnosti. Skúsenostné zvykovo podmienené poznanie človeka nezdôvodnene pripisuje javom povahu nutnej príčinno-účinkovej väzby. Logicko-metafyzická povaha nutnosti, ktorá je kauzálnemu nexu vlastná, je vysvetliteľná pomocou induktívnej metódy pozorovania javov;

2. práv. príčinná súvislosť — vzťah príčiny a následku medzi porušením právnej povinnosti (protiprávnym konaním) škodcu a vznikom škody. Je jedným zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu; ak je vznik škody (podľa obvyklého chodu vecí a skúseností) adekvátnym následkom protiprávneho úkonu, musí sa súčasne preukázať, že bez tejto príčiny by škoda nenastala (ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nevznikne). Posudzovanie kauzálneho nexu však nie je právnou, ale skutkovou otázkou, ktorá sa môže riešiť len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní kauzálneho nexu treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala, rozhodujúca je iba vecná súvislosť príčiny a následku. Existencia príčinnej súvislosti musí byť v každom konkrétnom prípade preukázaná, nemožno ju len predpokladať. V prípade, že vo vzťahu ku škode existuje niekoľko relevantných príčin, je nevyhnutné zistiť a vyhodnotiť ich vplyv (vrátane miery vplyvu) vo vzťahu k následku (škode). V rímskom práve bolo nexum (lat. nexus = spojenie, nectere = zaväzovať) záväzkom zmluvy o pôžičke, ktorá slávnostne garantovala zaväzkové plnenie obligácie dlžníka voči veriteľovi, a to spôsobom osobného ručenia. V prípade neplnenia záväzku sa dlžník odovzdal do moci veriteľa. Ak nedošlo k vyrovnaniu, ako posledný prostriedok hrozil predaj dlžníka do otroctva.