kauzalita

Text hesla

kauzalita [lat.] — príčinnosť, vzťah vzájomnosti medzi príčinou a účinkom (následkom), resp. medzi akciou a reakciou, pričom príčina je jav objektívnej reality (stav, predmet, t. j. to, z čoho niečo vzniká, čo niečo spôsobuje), ktorý v rámci príčinnej súvislosti (príčinnej previazanosti, → kauzálny nexus) vo vzťahu k inému javu (stavu, predmetu) vyvoláva účinok (následok), t. j. iný jav (stav reality); príčina nikdy nezostane bez účinku (následku), následok nevzniká bez príčiny; aj poriadok (forma), v ktorej sa tento vzťah realizuje. Sled udalostí, ktoré vedú k určitému účinku (následku, konečnému výsledku), sa nazýva kauzálny reťazec.

Riešenie problematiky kauzality (kauzálneho vzťahu), teda zodpovedanie otázky prečo a ako (za akých okolností) prebieha následnosť zmien a dejov, sa stalo jedným z predmetov skúmania filozofie (metafyzika, epistemológia a i.), metodológie vied, fyziky, medicíny a i. Pojem príčina je predmetom mnohých filozofických diskusií a nie je možné poskytnúť jeho záväzné vymedzenie. V súčasných filozofických diskusiách má pojem kauzality viacero súčastí: a) kauzálny vzťah (teda vzťah medzi príčinou a účinkom); b) kauzálny zákon (t. j. formulácia vedeckého zákona, ktorá narába s pojmom príčiny alebo sa týka kauzálneho vzťahu); c) kauzálny princíp (t. j. princíp formulujúci všeobecnú platnosť a záväznosť kauzálneho vzťahu); d) kauzálne vysvetlenie (t. j. vedecké vysvetlenie, ktoré používa kauzálny zákon); e) kauzálny determinizmus (filozofické učenie, ktoré predpokladá, že každú udalosť, jav je možné vysvetliť kauzálnym zákonom).

Kauzalita ako recipročný vzťah závislosti sa v dejinách záp. vedy (filozofie, prírodných vied) chápe ako relácia metafyzickej povahy (Aristoteles), ako súvzťažnosť zvykového vnímania regularít procesov (D. Hume) alebo ako apriórna kategória mohúcnosti nášho poznávania (I. Kant). Aristoteles zasadzuje kauzalitu do poriadku metafyzickej nutnosti a rozlišuje štyri aspekty kauzality, štyri príčiny (kauzy; → causa), z ktorých jedna, hybná príčina (lat. causa efficiens), sa stala významnou z hľadiska ďalšieho vývoja moderných prírodných i spoločenských vied (možno ju vyjadriť matematicky, je kontrolovateľná a jasne empiricky interpretovateľná). G. Galilei definoval hybnú príčinu ako nevyhnutnú podmienku (lat. conditio sine qua non) vzniku všetkého, T. Hobbes chápal filozofiu ako racionálne poznanie účinkov z príčin (a naopak).

Podľa D. Huma je kauzalita (príčinnosť) pochopiteľná len na základe induktívneho odvodzovania z pozorovania a porovnávania dejov a ich následného zovšeobecňovania, ale bez možnosti preukázať nutnosť kauzálnej väzby medzi príčinou a účinkom; kauzálnu súvislosť medzi príčinou a účinkom teda nemožno zistiť a priori, ale len a posteriori (zo skúsenosti). Človek zaznamenáva pravidelný sled skúseností a len zvyk vzbudzuje očakávanie, že po istom jave bude obvyklý jav nasledovať aj v budúcnosti. Len zo zvyku vyplýva domnienka, že v budúcnosti je možné očakávať to isté, ten istý následný jav. Kauzalitu teda nemožno poznať len výhradne zmyslovou skúsenosťou. Zmyslovo je daná len časová následnosť javov, nie však kauzálna súvislosť medzi vecami. V dôsledku toho nie je možné mať istotu, že jedna udalosť vyplýva z druhej, dá sa trvať len na určitej miere pravdepodobnosti. Podľa I. Kanta je kauzalita ako filozofická kategória nevyhnutnou (apriórnou) podmienkou možnosti poznávania sveta našou skúsenosťou a prírodnými vedami, zo základnej predstavy kauzality (vzťahu príčiny a následku) sa odvodzuje smer plynutia času (príčina nevyhnutne predchádza následok, nikdy nie naopak). G. W. Leibniz a jeho princíp dostatočného dôvodu (fr. principe de raison suffisante) ukazuje, že metafyzický stav sveta a poriadok jeho vecí nemôže byť bez dostatočnej príčiny či určujúceho dôvodu.

Základnými východiskami klasickej novovekej vedy sa stali princíp kauzality a zákon kauzality. Podľa princípu kauzality sa nič neudeje bez príčiny, každá skutočnosť a každá zmena vo svete je zapríčinená a každý jav má svoju príčinu. Podľa zákona kauzality príčina (akcia) za určitých podmienok nevyhnutne vyvoláva následok (reakciu), pričom najdôležitejším sprievodným javom je časový odstup medzi vznikom následku (reakcie) a jeho príčinou (akciou), t. j. následok (reakcia) nikdy nemôže vzniknúť súčasne s príčinou (akciou). Táto časová postupnosť príčiny a následku tvorí najdôležitejší princíp prírody, prírodný zákon. Kauzalitu potom možno definovať ako objektívne existujúci vzťah medzi dvoma alebo viacerými časopriestorovými stavmi (resp. udalosťami, javmi, objektmi), z ktorých jeden spôsobuje druhý alebo je príčinou druhého.

Vzťah príčinnosti ako špecifický vzťah medzi objektmi časopriestoru je asymetrický, pretože stav (resp. udalosť, jav, objekt), ktorý je príčinou iného stavu (resp. udalosti, javu, objektu), nemôže byť zároveň v tých istých časopriestorových podmienkach aj účinkom, resp. kauzálnym účinkom tohto stavu (udalosti, javu, objektu). Časová následnosť jedného javu za druhým je nutnou, ale nie postačujúcou podmienkou príčinnej väzby, keďže mnohé javy síce za sebou nasledujú, ale jeden nemusí byť príčinou druhého (napr. blesk a hrom sú dva za sebou nasledujúce javy, ani jeden nie je príčinou druhého, obidva sú však účinkami elektrického výboja v atmosfére).

Vzťah príčinnej závislosti medzi udalosťami P a U možno vymedziť aj takto: udalosť P je príčinou udalosti U vtedy a len vtedy, keď platí, že ak by nedošlo k udalosti P, nedošlo by ani k udalosti U. Vo všeobecnosti potom možno pod kauzalitou (t. j. súvislosťou podľa zákona príčiny a následku) rozumieť špecifický vzťah fyzikálnej nutnosti. Klasická (newtonovská) fyzika definuje kauzalitu ako všeobecnú vlastnosť fyzikálnych procesov vyjadrujúcu skutočnosť, že následok fyzikálneho deja nepredbieha jeho príčinu (príčinou je napr. sila pôsobiaca na teleso a následkom jeho zrýchlenie; → Newtonove pohybové zákony). Pri kauzálne súvisiacich javoch sa vzťahy medzi fyzikálnymi veličinami dajú matematicky vyjadriť pomocou reálnych analytických funkcií. To umožňuje zo znalosti veličín charakterizujúcich pohybový stav sústavy a síl pôsobiacich na sústavu v danom časovom okamihu určiť pohybový stav sústavy v nasledujúcich časových okamihoch. Dodatočné poznanie faktov z istého odboru umožňuje vyvodiť očakávanie nových faktov sveta (→ determinizmus); ak sa tento prístup zakladá výlučne na zákonoch prírodného sveta, ide o formu determinizmu (→ naturalizmus).

Poznatky modernej fyziky a ostatných prírodných vied však postupne vážne spochybnili tradičný mechanistický pohľad na kauzalitu ako determinovanú kontinuitu reťazenia príčiny a účinku. Ďalším vážnym problémom sa stalo prenášanie pojmu fyzikálne ponímanej kauzality do poriadku života ľudskej slobody (Kantova koncepcia kauzality prostredníctvom slobody), do dejín, psychického života a do etiky. V 19. stor. A. Comte zavrhol metafyzický model kauzality a problematiku príčinnosti preniesol do poriadku zákonitosti pozitivisticky založených vied, a to na základe funkčnej korelácie medzi nemennými jednotkami prírodnej následnosti. Tieto vedy sa začali prikláňať k probabilistickému vysvetľovaniu javu kauzality (na báze regularít a poznania fungovania systémov).

Aplikovanie tradičnej kauzálnej determinovanosti sa stalo vysoko problematickým aj z hľadiska poznania súčasnej fyziky. Napr. z hľadiska teórie relativity kauzálna súvislosť medzi dvoma bodovými udalosťami môže existovať iba vtedy, ak ich vzájomná priestorová vzdialenosť je menšia než vzdialenosť, ktorú by prešlo svetlo za časový interval oddeľujúci tieto udalosti. V opačnom prípade by sa informácia o prvej udalosti musela šíriť rýchlosťou väčšou než rýchlosť svetla (ktorá je podľa Einsteinovej teórie relativity najvyššia možná rýchlosť). V oblasti mikrosveta sa otázka platnosti kauzality skomplikovala po vzniku kvantovej mechaniky vzhľadom na výrazne sa prejavujúce vlnové vlastnosti častíc (atómov, ich jadier, elementárnych častíc), ktoré neumožňujú uvažovať s absolútne bodovým charakterom udalostí. Kauzalita sa v týchto prípadoch prejavuje pri pravdepodobnostnej interpretácii zmien dynamických premenných charakterizujúcich stav fyzikálnej sústavy, t. j. kvantová mechanika dokáže len predpovedať pravdepodobnosť nasledujúceho stavu sústavy. Táto nemožnosť jednoznačne určiť výsledok pôsobenia príčiny vyúsťuje do vyjadrenia pravdepodobnosti výsledku pomocou matematických rovníc a modelov pravdepodobnosti.

Skúmanie kauzality je jednou z podmienok poznávania aj v medicíne, predovšetkým vo fyziológii, v patologickej fyziológii a (pato)biochémii, ako aj v genetike a molekulárnej biológii, ktoré skúmajú primárne príčiny chorôb. Poznanie a definovanie príčin chorôb predstavujú základ efektívnej liečby, prevencie a podpory zdravia. Napr. v epidemiológii sa kauzalita chápe ako príčinný vzťah medzi expozíciou rizikového faktora (príčinou) a zdravotným následkom (chorobou). Jeho dokazovanie je založené na logickom vylučovaní náhody, systematickej chyby a zavádzajúcich faktorov a spĺňa určité hľadiská, určitý súbor podmienok (napr. sila asociácie, časová súvislosť, biologická prijateľnosť, vzťah dávky a účinku, špecifickosť, koherencia, experimentálne overenie). Absolútnou požiadavkou na dôkaz kauzality je podmienka časovej súvislosti (vzťah dávky a účinku, časový vzťah medzi expozíciou a vznikom choroby a i.), ostatné podmienky sú relevantné. Rovnako ako fyzika aj medicína pri vysvetľovaní vzťahu príčiny a následku prekročila hranice kauzality klasickej vedy 19. stor., kde musí byť príčina len jedna a v každom prípade musí viesť k následku. Napr. tuberkulóza je v priamej súvislosti s pôsobením bacila tuberkulózy, ale tuberkulózu nedostanú všetci ľudia, ktorí sú v kontakte s pôvodcom tuberkulózy. Významnú úlohu tu majú aj ďalšie faktory, ktorých môžu byť desiatky a ktoré sú v populácii zastúpené v rôznom pomere. V súčasnosti sa preto vzťah medzi príčinou a následkom vyjadruje štatisticky, mierou korelácie. Veľký význam má individuálne pozorovanie (→ kazuistika), t. j. opis konkrétneho ochorenia u konkrétneho pacienta, ktorý je okrem iného aj dokladom variability ochorenia (zriedkavé chyby srdca, vývinové chyby rôznych orgánov, atypický priebeh ochorenia ap.).

Text hesla

kauzalita [lat.] — príčinnosť, vzťah vzájomnosti medzi príčinou a účinkom (následkom), resp. medzi akciou a reakciou, pričom príčina je jav objektívnej reality (stav, predmet, t. j. to, z čoho niečo vzniká, čo niečo spôsobuje), ktorý v rámci príčinnej súvislosti (príčinnej previazanosti, → kauzálny nexus) vo vzťahu k inému javu (stavu, predmetu) vyvoláva účinok (následok), t. j. iný jav (stav reality); príčina nikdy nezostane bez účinku (následku), následok nevzniká bez príčiny; aj poriadok (forma), v ktorej sa tento vzťah realizuje. Sled udalostí, ktoré vedú k určitému účinku (následku, konečnému výsledku), sa nazýva kauzálny reťazec.

Riešenie problematiky kauzality (kauzálneho vzťahu), teda zodpovedanie otázky prečo a ako (za akých okolností) prebieha následnosť zmien a dejov, sa stalo jedným z predmetov skúmania filozofie (metafyzika, epistemológia a i.), metodológie vied, fyziky, medicíny a i. Pojem príčina je predmetom mnohých filozofických diskusií a nie je možné poskytnúť jeho záväzné vymedzenie. V súčasných filozofických diskusiách má pojem kauzality viacero súčastí: a) kauzálny vzťah (teda vzťah medzi príčinou a účinkom); b) kauzálny zákon (t. j. formulácia vedeckého zákona, ktorá narába s pojmom príčiny alebo sa týka kauzálneho vzťahu); c) kauzálny princíp (t. j. princíp formulujúci všeobecnú platnosť a záväznosť kauzálneho vzťahu); d) kauzálne vysvetlenie (t. j. vedecké vysvetlenie, ktoré používa kauzálny zákon); e) kauzálny determinizmus (filozofické učenie, ktoré predpokladá, že každú udalosť, jav je možné vysvetliť kauzálnym zákonom).

Kauzalita ako recipročný vzťah závislosti sa v dejinách záp. vedy (filozofie, prírodných vied) chápe ako relácia metafyzickej povahy (Aristoteles), ako súvzťažnosť zvykového vnímania regularít procesov (D. Hume) alebo ako apriórna kategória mohúcnosti nášho poznávania (I. Kant). Aristoteles zasadzuje kauzalitu do poriadku metafyzickej nutnosti a rozlišuje štyri aspekty kauzality, štyri príčiny (kauzy; → causa), z ktorých jedna, hybná príčina (lat. causa efficiens), sa stala významnou z hľadiska ďalšieho vývoja moderných prírodných i spoločenských vied (možno ju vyjadriť matematicky, je kontrolovateľná a jasne empiricky interpretovateľná). G. Galilei definoval hybnú príčinu ako nevyhnutnú podmienku (lat. conditio sine qua non) vzniku všetkého, T. Hobbes chápal filozofiu ako racionálne poznanie účinkov z príčin (a naopak).

Podľa D. Huma je kauzalita (príčinnosť) pochopiteľná len na základe induktívneho odvodzovania z pozorovania a porovnávania dejov a ich následného zovšeobecňovania, ale bez možnosti preukázať nutnosť kauzálnej väzby medzi príčinou a účinkom; kauzálnu súvislosť medzi príčinou a účinkom teda nemožno zistiť a priori, ale len a posteriori (zo skúsenosti). Človek zaznamenáva pravidelný sled skúseností a len zvyk vzbudzuje očakávanie, že po istom jave bude obvyklý jav nasledovať aj v budúcnosti. Len zo zvyku vyplýva domnienka, že v budúcnosti je možné očakávať to isté, ten istý následný jav. Kauzalitu teda nemožno poznať len výhradne zmyslovou skúsenosťou. Zmyslovo je daná len časová následnosť javov, nie však kauzálna súvislosť medzi vecami. V dôsledku toho nie je možné mať istotu, že jedna udalosť vyplýva z druhej, dá sa trvať len na určitej miere pravdepodobnosti. Podľa I. Kanta je kauzalita ako filozofická kategória nevyhnutnou (apriórnou) podmienkou možnosti poznávania sveta našou skúsenosťou a prírodnými vedami, zo základnej predstavy kauzality (vzťahu príčiny a následku) sa odvodzuje smer plynutia času (príčina nevyhnutne predchádza následok, nikdy nie naopak). G. W. Leibniz a jeho princíp dostatočného dôvodu (fr. principe de raison suffisante) ukazuje, že metafyzický stav sveta a poriadok jeho vecí nemôže byť bez dostatočnej príčiny či určujúceho dôvodu.

Základnými východiskami klasickej novovekej vedy sa stali princíp kauzality a zákon kauzality. Podľa princípu kauzality sa nič neudeje bez príčiny, každá skutočnosť a každá zmena vo svete je zapríčinená a každý jav má svoju príčinu. Podľa zákona kauzality príčina (akcia) za určitých podmienok nevyhnutne vyvoláva následok (reakciu), pričom najdôležitejším sprievodným javom je časový odstup medzi vznikom následku (reakcie) a jeho príčinou (akciou), t. j. následok (reakcia) nikdy nemôže vzniknúť súčasne s príčinou (akciou). Táto časová postupnosť príčiny a následku tvorí najdôležitejší princíp prírody, prírodný zákon. Kauzalitu potom možno definovať ako objektívne existujúci vzťah medzi dvoma alebo viacerými časopriestorovými stavmi (resp. udalosťami, javmi, objektmi), z ktorých jeden spôsobuje druhý alebo je príčinou druhého.

Vzťah príčinnosti ako špecifický vzťah medzi objektmi časopriestoru je asymetrický, pretože stav (resp. udalosť, jav, objekt), ktorý je príčinou iného stavu (resp. udalosti, javu, objektu), nemôže byť zároveň v tých istých časopriestorových podmienkach aj účinkom, resp. kauzálnym účinkom tohto stavu (udalosti, javu, objektu). Časová následnosť jedného javu za druhým je nutnou, ale nie postačujúcou podmienkou príčinnej väzby, keďže mnohé javy síce za sebou nasledujú, ale jeden nemusí byť príčinou druhého (napr. blesk a hrom sú dva za sebou nasledujúce javy, ani jeden nie je príčinou druhého, obidva sú však účinkami elektrického výboja v atmosfére).

Vzťah príčinnej závislosti medzi udalosťami P a U možno vymedziť aj takto: udalosť P je príčinou udalosti U vtedy a len vtedy, keď platí, že ak by nedošlo k udalosti P, nedošlo by ani k udalosti U. Vo všeobecnosti potom možno pod kauzalitou (t. j. súvislosťou podľa zákona príčiny a následku) rozumieť špecifický vzťah fyzikálnej nutnosti. Klasická (newtonovská) fyzika definuje kauzalitu ako všeobecnú vlastnosť fyzikálnych procesov vyjadrujúcu skutočnosť, že následok fyzikálneho deja nepredbieha jeho príčinu (príčinou je napr. sila pôsobiaca na teleso a následkom jeho zrýchlenie; → Newtonove pohybové zákony). Pri kauzálne súvisiacich javoch sa vzťahy medzi fyzikálnymi veličinami dajú matematicky vyjadriť pomocou reálnych analytických funkcií. To umožňuje zo znalosti veličín charakterizujúcich pohybový stav sústavy a síl pôsobiacich na sústavu v danom časovom okamihu určiť pohybový stav sústavy v nasledujúcich časových okamihoch. Dodatočné poznanie faktov z istého odboru umožňuje vyvodiť očakávanie nových faktov sveta (→ determinizmus); ak sa tento prístup zakladá výlučne na zákonoch prírodného sveta, ide o formu determinizmu (→ naturalizmus).

Poznatky modernej fyziky a ostatných prírodných vied však postupne vážne spochybnili tradičný mechanistický pohľad na kauzalitu ako determinovanú kontinuitu reťazenia príčiny a účinku. Ďalším vážnym problémom sa stalo prenášanie pojmu fyzikálne ponímanej kauzality do poriadku života ľudskej slobody (Kantova koncepcia kauzality prostredníctvom slobody), do dejín, psychického života a do etiky. V 19. stor. A. Comte zavrhol metafyzický model kauzality a problematiku príčinnosti preniesol do poriadku zákonitosti pozitivisticky založených vied, a to na základe funkčnej korelácie medzi nemennými jednotkami prírodnej následnosti. Tieto vedy sa začali prikláňať k probabilistickému vysvetľovaniu javu kauzality (na báze regularít a poznania fungovania systémov).

Aplikovanie tradičnej kauzálnej determinovanosti sa stalo vysoko problematickým aj z hľadiska poznania súčasnej fyziky. Napr. z hľadiska teórie relativity kauzálna súvislosť medzi dvoma bodovými udalosťami môže existovať iba vtedy, ak ich vzájomná priestorová vzdialenosť je menšia než vzdialenosť, ktorú by prešlo svetlo za časový interval oddeľujúci tieto udalosti. V opačnom prípade by sa informácia o prvej udalosti musela šíriť rýchlosťou väčšou než rýchlosť svetla (ktorá je podľa Einsteinovej teórie relativity najvyššia možná rýchlosť). V oblasti mikrosveta sa otázka platnosti kauzality skomplikovala po vzniku kvantovej mechaniky vzhľadom na výrazne sa prejavujúce vlnové vlastnosti častíc (atómov, ich jadier, elementárnych častíc), ktoré neumožňujú uvažovať s absolútne bodovým charakterom udalostí. Kauzalita sa v týchto prípadoch prejavuje pri pravdepodobnostnej interpretácii zmien dynamických premenných charakterizujúcich stav fyzikálnej sústavy, t. j. kvantová mechanika dokáže len predpovedať pravdepodobnosť nasledujúceho stavu sústavy. Táto nemožnosť jednoznačne určiť výsledok pôsobenia príčiny vyúsťuje do vyjadrenia pravdepodobnosti výsledku pomocou matematických rovníc a modelov pravdepodobnosti.

Skúmanie kauzality je jednou z podmienok poznávania aj v medicíne, predovšetkým vo fyziológii, v patologickej fyziológii a (pato)biochémii, ako aj v genetike a molekulárnej biológii, ktoré skúmajú primárne príčiny chorôb. Poznanie a definovanie príčin chorôb predstavujú základ efektívnej liečby, prevencie a podpory zdravia. Napr. v epidemiológii sa kauzalita chápe ako príčinný vzťah medzi expozíciou rizikového faktora (príčinou) a zdravotným následkom (chorobou). Jeho dokazovanie je založené na logickom vylučovaní náhody, systematickej chyby a zavádzajúcich faktorov a spĺňa určité hľadiská, určitý súbor podmienok (napr. sila asociácie, časová súvislosť, biologická prijateľnosť, vzťah dávky a účinku, špecifickosť, koherencia, experimentálne overenie). Absolútnou požiadavkou na dôkaz kauzality je podmienka časovej súvislosti (vzťah dávky a účinku, časový vzťah medzi expozíciou a vznikom choroby a i.), ostatné podmienky sú relevantné. Rovnako ako fyzika aj medicína pri vysvetľovaní vzťahu príčiny a následku prekročila hranice kauzality klasickej vedy 19. stor., kde musí byť príčina len jedna a v každom prípade musí viesť k následku. Napr. tuberkulóza je v priamej súvislosti s pôsobením bacila tuberkulózy, ale tuberkulózu nedostanú všetci ľudia, ktorí sú v kontakte s pôvodcom tuberkulózy. Významnú úlohu tu majú aj ďalšie faktory, ktorých môžu byť desiatky a ktoré sú v populácii zastúpené v rôznom pomere. V súčasnosti sa preto vzťah medzi príčinou a následkom vyjadruje štatisticky, mierou korelácie. Veľký význam má individuálne pozorovanie (→ kazuistika), t. j. opis konkrétneho ochorenia u konkrétneho pacienta, ktorý je okrem iného aj dokladom variability ochorenia (zriedkavé chyby srdca, vývinové chyby rôznych orgánov, atypický priebeh ochorenia ap.).

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Kauzalita [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-09-16]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kauzalita