Kaunitz, Wenzel Anton

Kaunitz [-nic], Wenzel Anton, gróf, čes. Václav Antonín Kounic, 2. 2. 1711 Viedeň – 27. 6. 1794 tamže — rakúsky politik a diplomat, ríšske knieža (ako Kaunitz-Rietberg, od 1764), české knieža (od 1776). Pochádzal zo starobylého moravského šľachtického rodu Kounicovcov.

V Lipsku vyštudoval právo a dejiny (1732), po skončení univerzitného štúdia cestoval po Európe a 1735 vstúpil do služieb Habsburgovcov. Slúžil piatim panovníkom, najväčší vplyv mal za vlády Márie Terézie. Spočiatku sa osvedčil pri rôznych diplomatických misiách, 1742 – 44 bol mimoriadnym vyslancom v Turíne, 1748 sa významne podieľal na Aachenskom mieri, ktorým sa skončili vojny o rakúske dedičstvo, 1750 – 52 bol habsburským vyslancom v Paríži. Od návratu do Viedne (1753) až takmer do smrti pôsobil ako dvorský a štátny kancelár zodpovedný predovšetkým za zahraničné záležitosti.

Patril do kruhu osvietenských poradcov a spoluautorov vnútroštátnych reforiem Márie Terézie. R. 1760 inicioval vznik štátnej rady, poradného orgánu panovníka pre celé územie monarchie, po ktorej nasledovali ďalšie reformy ústrednej správy. Významný úspech dosiahol v zahraničnej politike, keď sa mu po dlhých rokovaniach podarilo presmerovať tradičné európske koalície (fr. renversement des alliances alebo tzv. revolúcia diplomatov), v máji 1756 nadviazal obranné spojenectvo so stáročným nepriateľom Habsburgovcov – s Francúzskom; k tejto novej koalícii sa pripojilo aj Rusko. Aliancia vstúpila do sedemročnej vojny s Pruskom, ktorá však nakoniec znamenala pre Rakúsko stratu Sliezska. Naopak, získaním nových území sa skončilo prvé delenie Poľska (1772), ktoré Kaunitz presadzoval aj proti odporu Márie Terézie. Po jej smrti sa stal poradcom Jozefa II. a jeho predchádzajúce návrhy založené na osvietenských ideách pripravili cestu jozefínskym reformám. S cisárom mal však kontroverzný vzťah, často sa nezhodovali vo vnútornej ani v zahraničnej politike a po jeho smrti Kaunitz stratil politický vplyv.