kaucia

kaucia [lat.] — práv. zábezpeka, záruka, istota, ručenie;

1. peňažná suma stanovená právnym predpisom alebo zmluvou, slúžiaca na zabezpečenie existujúceho alebo budúceho právneho záväzku alebo na úhradu prípadnej škody, ktorá vznikne druhej strane po nesplnení záväzku jednou zo zmluvných strán. Termín kaucia je známy už v rímskom súkromnom práve; → cautio. Kauciu skladá jedna zo zmluvných strán (spravidla dlžník) v banke. Okrem peňažnej formy môže byť poskytnutá aj vo forme cenných papierov, drahých kovov, životných poistiek alebo iných aktív, ktoré majú charakter hnuteľného majetku a ktoré akceptuje veriteľ. Konkrétna forma kaucie sa niekedy označuje termínom kaučný depozit. Kaucia sa spravidla uplatňuje v bankovníctve, v obchodných vzťahoch, v súdnictve ap. V súčasnosti sa termín kaucia nahrádza pojmom zábezpeka, zabezpečenie, záruka;

2. peňažná záruka prijatá v zákonom stanovených prípadoch od obvineného alebo od inej osoby so súhlasom obvineného (ak existujú dôvody na jeho vzatie do väzby), ktorý po jej vyplatení môže byť ponechaný na slobode, resp. prepustený z väzby. Výšku kaucie určí súd, a to s prihliadnutím na majetkové pomery obvineného alebo inej osoby, ktorá ponúka zloženie kaucie, ako aj s prihliadnutím na povahu spáchaného činu a na jeho následok. Kaucia pripadá štátu, ak obvinený ujde, skrýva sa, neoznámi zmenu svojho pobytu, nedostaví sa na predvolanie na úkon trestného konania alebo pokračuje v trestnej činnosti, vyhýba sa výkonu trestu odňatia slobody ap. Peňažnú záruku zruší súd alebo sudca na návrh (alebo bez návrhu) prokurátora, obvineného alebo osoby, ktorá ju zložila, ak pominú dôvody, ktoré k jej prijatiu viedli, a peniaze sa vrátia tomu, kto kauciu zložil.