kategorický imperatív

Text hesla

kategorický imperatív — bezpodmienečný príkaz; zásada morálneho správania ľudí, všeobecné morálne pravidlo; filoz. koncept filozofickej etiky praktického myslenia sformulovaný I. Kantom, základný etický zákon, mravná zásada, ktorá núti človeka vykonať nejaký čin (alebo mu v tom bráni) bez ohľadu na osobný záujem alebo zisk vyplývajúci z tohto činu: Konaj tak, aby sa maxima tvojej vôle (princíp, podľa ktorého konáš) mohla stať základom všeobecného zákonodarstva (Kritika praktického rozumu, Kritik der praktischen Vernunft, 1788; slov. 1990).

Kategorický imperatív je príkazom praktického rozumu, ktorý zakladá nosný princíp celej morálky. Morálne konanie je v zmysle kategorického imperatívu všeobecne a bezpodmienečne nutne záväzné, jeho sila je vo všeobecne platnej a nezrušiteľnej forme príkaznosti, ktorá zaväzuje každú rozumnú bytosť (všetkých, všade a nutne). Každý by mal konať tak, aby sa pravidlo jeho osobného konania mohlo stať pravidlom konania pre všetkých. Kant za základ etiky považoval slobodu človeka, ktorý má možnosť konať morálne alebo aj nemorálne. Základný etický zákon (mravná zásada), ktorá núti človeka vykonať nejaký čin (alebo mu v tom bráni) bez ohľadu na osobný záujem alebo bez ohľadu na zisk vyplývajúci z tohto činu, musí platiť bezpodmienečne, t. j. kategoricky. V prípade rozporu zla a dobra odporúčal postupovať v súlade s kategorickým imperatívom chápaným ako všeobecný záväzný príkaz. Človek koná účelovo, niekedy postupuje tak, aby mu jeho zámer a tomu zodpovedajúci postup a konanie priniesli úžitok a prospech bez ohľadu na morálku, na druhej strane zvažuje a preveruje svoj zámer konať a postupovať v súlade s požiadavkami morálky a slušnosti. Je spôsobilý prekonať egoistické a nemorálne pohnútky, ako aj ciele smerujúce k dosiahnutiu konkrétneho cieľa (zámeru svojho konania), a tým prekročiť bariéru medzi neporiadkom (krádežou, lžou, manipuláciou, násilím) a slušnosťou a poriadkom. Kant diferencoval medzi konaním z náklonnosti (čo človeku súkromne vyhovuje, čomu dá prednosť) a konaním z povinnosti. Akékoľvek ľudské konanie sa stáva morálnym (jeho postup sa považuje za správny a zákonný) len v prípade, ak sa človek s povinnosťou vnútorne stotožní, má však byť vždy v súlade s rozumom a s univerzálnymi zákonmi prírody.

Text hesla

kategorický imperatív — bezpodmienečný príkaz; zásada morálneho správania ľudí, všeobecné morálne pravidlo; filoz. koncept filozofickej etiky praktického myslenia sformulovaný I. Kantom, základný etický zákon, mravná zásada, ktorá núti človeka vykonať nejaký čin (alebo mu v tom bráni) bez ohľadu na osobný záujem alebo zisk vyplývajúci z tohto činu: Konaj tak, aby sa maxima tvojej vôle (princíp, podľa ktorého konáš) mohla stať základom všeobecného zákonodarstva (Kritika praktického rozumu, Kritik der praktischen Vernunft, 1788; slov. 1990).

Kategorický imperatív je príkazom praktického rozumu, ktorý zakladá nosný princíp celej morálky. Morálne konanie je v zmysle kategorického imperatívu všeobecne a bezpodmienečne nutne záväzné, jeho sila je vo všeobecne platnej a nezrušiteľnej forme príkaznosti, ktorá zaväzuje každú rozumnú bytosť (všetkých, všade a nutne). Každý by mal konať tak, aby sa pravidlo jeho osobného konania mohlo stať pravidlom konania pre všetkých. Kant za základ etiky považoval slobodu človeka, ktorý má možnosť konať morálne alebo aj nemorálne. Základný etický zákon (mravná zásada), ktorá núti človeka vykonať nejaký čin (alebo mu v tom bráni) bez ohľadu na osobný záujem alebo bez ohľadu na zisk vyplývajúci z tohto činu, musí platiť bezpodmienečne, t. j. kategoricky. V prípade rozporu zla a dobra odporúčal postupovať v súlade s kategorickým imperatívom chápaným ako všeobecný záväzný príkaz. Človek koná účelovo, niekedy postupuje tak, aby mu jeho zámer a tomu zodpovedajúci postup a konanie priniesli úžitok a prospech bez ohľadu na morálku, na druhej strane zvažuje a preveruje svoj zámer konať a postupovať v súlade s požiadavkami morálky a slušnosti. Je spôsobilý prekonať egoistické a nemorálne pohnútky, ako aj ciele smerujúce k dosiahnutiu konkrétneho cieľa (zámeru svojho konania), a tým prekročiť bariéru medzi neporiadkom (krádežou, lžou, manipuláciou, násilím) a slušnosťou a poriadkom. Kant diferencoval medzi konaním z náklonnosti (čo človeku súkromne vyhovuje, čomu dá prednosť) a konaním z povinnosti. Akékoľvek ľudské konanie sa stáva morálnym (jeho postup sa považuje za správny a zákonný) len v prípade, ak sa človek s povinnosťou vnútorne stotožní, má však byť vždy v súlade s rozumom a s univerzálnymi zákonmi prírody.

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Kategorický imperatív [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-11-19]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kategoricky-imperativ