Katarína II. Veľká

Popis ilustrácie

Vigilius Erichsen: Katarína II. Veľká, medzi 1762 – 82, Rijksmuseum, Amsterdam

Text hesla

Katarína II. Veľká, rus. Jekaterina II. Alexejevna, vlastným menom Sophie Friederike Auguste von Anhalt-Zerbst-Dornburg, 2. 5. 1729 Štetín – 17. 11. 1796 Carskoje Selo, dnes Puškin — ruská cárovná (od 1762). Napriek tomu, že bola princeznou iba malého nemeckého kniežatstva, vybrala si ju bezdetná ruská cárovná Alžbeta I. Petrovna za manželku pre svojho synovca a nástupcu Karla Petra Ulricha z rodu Holsteinovcov-Gottorpovcov (neskoršieho cára Petra III. Fiodoroviča). Po príchode do Petrohradu (1744) sa rýchlo prispôsobila pomerom a tradíciám cudzej krajiny. Prestúpila na pravoslávie (prijala meno Jekaterina), naučila sa po rusky a 1745 sa vydala za následníka trónu. Manželstvo bolo dlho bezdetné, po narodení syna, neskoršieho cára Pavla I. Petroviča (1754), sa jej postavenie na cárskom dvore výrazne posilnilo a postupne sa jej podarilo zabezpečiť si aj silnú podporu opozície.

K moci sa dostala krátko po nástupe Petra III. Fiodoroviča (mimoriadne neobľúbeného pre podporu a obdiv k Fridrichovi II. Veľkému) na trón (korunovaný 5. januára 1762), keď ho počas tzv. palácového prevratu s pomocou skupiny opozičných gardových dôstojníkov na čele s A. G. Orlovom donútila 9. júla (podľa pravoslávneho kalendára 28. júna) abdikovať a dala uväzniť (zomrel 17. júla za nevyjasnených okolností), 18. júla bola vyhlásená za cárovnú a 3. októbra (podľa pravoslávneho kalendára 22. septembra) v Uspenskom chráme v moskovskom Kremli korunovaná; legitimita jej následníctva však bola spochybňovaná. Jej zahraničná i vnútorná politika a reformy výrazne prispeli k ekonomickému vzrastu krajiny a k obnoveniu veľmocenského postavenia Ruska. Po skončení sedemročnej vojny podpísala s Fridrichom II. Veľkým tajnú dohodu, na základe ktorej Rusko kontrolovalo politický vývoj v Poľsku, a mala veľký podiel aj na organizácii a diplomatickej príprave delenia Poľska, na ktorého úkor rozšírila územie ríše (1772 o časť Livónska a oblasť dnešného Bieloruska, 1793 o väčšiu časť Ukrajiny a Bielej Rusi, 1795 o Livónsko, Litvu a Žemaitsko). Po úspešnej rusko-tureckej vojne (1768 – 74) získala na základe Küčük-kajnardžského mieru (1774) významné pevnosti (napr. Azov a Kerč) a v Čiernomorí pod ruskú kontrolu Krym (Krymský chanát), čo Rusku umožnilo slobodnú plavbu medzi Bosporom a Dardanelami (dovtedy ovládanými Osmanskou ríšou). Krym bol anektovaný 1783 (čím definitívne zanikol Krymský chanát) a jeho správou bol poverený cárovnin favorit G. A. Potemkin (založil mestá Sevastopoľ, Odesa a Cherson).

R. 1788 – 92 úspešne viedla druhú rusko-tureckú vojnu (generál A. V. Suvorov) a po niekoľkých víťazstvách mala ambície získať pod kontrolu celú juhovýchodnú Európu (Balkán), čomu však zabránil politický zásah európskych veľmocí, ktoré sa obávali vzrastu mocenského vplyvu Ruska. Vo vnútornej politike sa v duchu osvietenského absolutizmu usilovala zmeniť a prispôsobiť Rusko západoeurópskym štandardom. Stúpenkyňa francúzskych encyklopedistov, korešpondovala s poprednými mysliteľmi svojej doby (Voltaire, Ch. de Montesquieu, D. Diderot a i.) a v celej Európe získala povesť vzdelanej panovníčky. Jej oficiálne deklarované osvietenské postoje však boli väčšinou v rozpore s jej reálnou politikou (pretrvávajúce nevoľníctvo, presadzovanie absolútnej moci panovníka ako jediného správneho štátneho usporiadania, zavrhnutie Francúzskej revolúcie). R. 1767 zvolala veľkú zákonodarnú komisiu, ktorá mala vypracovať nový osvietenský zákonník. Základom činnosti komisie sa mala stať tzv. Veľká inštrukcia (Boľšoj nakaz), ktorú vypracovala samotná cárovná a ktorá síce v Európe vzbudila veľký ohlas (vyšla vo viacerých vydaniach v rôznych európskych jazykoch), v skutočnosti však bola len kompilátom z diela Ch. de Montesquieuho O duchu zákonov. Komisia pre vzájomné rozpory medzi jednotlivými frakciami zákonník nevypracovala a 1768 bola rozpustená.

Za Kataríninu najvýznamnejšiu reformu (1775) sa považuje rozdelenie ríše na 50 gubernií (na čele s gubernátormi, ktorých právomoc bola jednotne vymedzená), v ktorých bola správa oddelená od súdnictva, mestá dostali samosprávu s voleným zastupiteľstvom a zaniklo viacero miestnych zvykových inštitúcií. V oblasti financií zvýšila výdavky na zahraničnú politiku a štátnu správu, čím vzrástlo zdanenie obyvateľstva, a zaviedla papierové ruble. Pod vedením kniežaťa Potemkina dala zreformovať armádu, s jeho pomocou bola s cieľom osídliť oblasti južného Ruska uskutočnená aj rozsiahla kolonizačná akcia, počas ktorej sa tam usadili povolžskí Nemci. Nevyriešené problémy na vidieku však viedli k vypuknutiu posledného veľkého kozácko-roľníckeho povstania (1773 – 75) na čele s J. I. Pugačovom, ktoré bolo krvavo potlačené.

Počas Kataríninej vlády sa Petrohrad stal strediskom kultúry a vzdelanosti (1764 bola založená prvá škola pre šľachtické dievčatá, boli podporované vojenské školy, tzv. kadetky). Podporovala vedu a umenie (iniciovala založenie Ruskej národnej knižnice v Petrohrade, 1795; jej súkromná umelecká zbierka sa stala základom jedného z najvýznamnejších svetových múzeí, Ermitáže v Petrohrade), literárne a osvetové aktivity (prekladanie cudzojazyčnej literatúry, zbieranie pamiatok ruskej literatúry). Spoluautorka Porovnávacieho slovníka všetkých jazykov a nárečí (Sravniteľnyj slovar vsech jazykov a narečij, 2 zväzky, 1787 – 89), podnietila vznik satirického časopisu Vsiakaja vsiačina (Všelijaké všeličo, 1769). Autorka komédií, napr. Ó, časy (O, vremia, 1772), Podvodník (Obmanščik, 1786) a Sibírsky šaman (Šaman sibirskij, 1786), rozprávkových opier, historických drám, Pamätí (Mémoires) napísaných po francúzsky a rozsiahlej korešpondencie.

Zverejnené v marci 2017.

Katarína II. Veľká [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2025-02-16 ]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/katarina-ii-velka