katalánska literatúra

Text hesla

katalánska literatúra — literatúra autorov katalánskeho pôvodu písaná v katalánskom a od 16. stor. aj v španielskom jazyku, ako aj literatúra písaná po katalánsky bez ohľadu na pôvod autorov; patrí do skupiny románskych literatúr. Dejiny katalánskej literatúry možno rozdeliť na tri hlavné obdobia: na obdobie rozkvetu v stredoveku, obdobie úpadku (decadència) časovo korešpondujúce s obdobím zlatého veku španielskej literatúry a na súčasnú katalánsku literatúru (od 19. stor. po súčasnosť), keď katalánčina ako kultúrny jazyk koexistuje so španielčinou na území Španielska (Autonómna oblasť Katalánsko, Autonómna oblasť Valencia a Autonómna oblasť Baleáry) a s francúzštinou na území tzv. Severného Katalánska (územie vo Francúzsku obývané Kataláncami, región Okcitánia, departement Pyrénées-Orientales).

Začiatky katalánskej literatúry sa spájajú s poéziou písanou v okcitánčine a provensalčine. Za prvé literárne texty katalánskej literatúry napísané v latinizovanej katalánčine sa považujú pôstne kázne z konca 12. a zo začiatku 13. stor. obsiahnuté v anonymnej zbierke Organyianske homílie (Homilies d’Organyà). Časovo im predchádzajú Pieseň o svätej viere (Cançó de Santa Fe, medzi 1054 a 1076) napísaná v archaickom jazyku s množstvom okcitanizmov a zlomky vizigótskeho zákonníka Forum Iudicum, ktorý pravdepodobne v 1. polovici 12. stor. preložil z latinčiny anonymný pisár. V 12. a 13. stor. sa v katalánskom jazyku rozvíjala najmä trubadúrska poézia. Prvými známymi katalánskymi trubadúrmi boli Berenguer de Palol (*pred 1160, †1209), Guerau III de Cabrera (†1160/1161), Guillem de Berguedà (*1138, †1192/1196), Alfonz II., Ramon Vidal de Besalú (*asi 1196, †1252) a Guillem de Cervera (*asi 1259, †asi 1285) nazývaný Cerverí de Girona. Najvýznamnejšou osobnosťou katalánskej stredovekej kultúry bol zakladateľ katalánskeho literárneho jazyka, spisovateľ, filozof, teológ a vedec R. Lull (Llull), ktorého Kniha o Evastovi a Alome a o Blaquernovi, ich synovi (Llibre d’Evast e d’Aloma e de Blaquerna son fill, 1283) je považovaná za prvý životopisný román v európskej stredovekej literatúre. V stredoveku boli rozšírené moralizujúca a náboženská literatúra, k najvýznamnejším predstaviteľom patria A. de Vilanova, F. Eiximenis, V. Ferrer a A. Turmeda. Významnými kultúrnymi pamiatkami katalánskeho stredoveku na rozhraní literatúry a historiografie sú štyri obsiahle kroniky, ktoré vznikali od konca 13. do konca 14. stor. na dvore aragónskych kráľov: Kniha skutkov Jakuba I. (Llibre dels Feyts, katalánsky Llibre dels fets alebo Crònica de Jaume I), Kronika Bernata Desclota (Crònica de Bernat Desclot), Kronika Ramona Muntanera (Crònica de Ramon Muntaner) a Kronika Petra III. Obradného (Crònica de Pere III, el Cerimoniós). Z tohto obdobia sa zachovali aj veršované pašiové a hagiografické hry, napr. parodické Kázne malého biskupa (Sermó del bisbetó; dodnes uvádzaná na sviatok sv. Mikuláša v benediktínskom kláštore na hore Montserrat), ako aj rôzne tradičné predstavenia (consuetes) s náboženskou tematikou.

V 14. a 15. stor. sa začal prejavovať záujem o klasickú kultúru a objavili sa autori ovplyvnení humanistickou a ranorenesančnou literatúrou: básnik A. March prekročil konvencie stredovekej trubadúrskej lyriky (nové chápanie ľúbostnej tematiky, inovácia básnických výrazových prostriedkov, uvoľnenie jazyka a jeho očistenie od archaizmov a provensalizmov), básnik Joan Roís de Corella (*1435, †1497) realisticky interpretoval lásku, B. Metge napísal román Sen (Lo somni, 1399), ktorý inicioval modernú literárnu katalánčinu a považuje sa za prvú ukážku humanistickej prózy na Pyrenejskom polostrove.

Na konci stredoveku začala Barcelona ako kultúrne centrum upadať a politický, hospodársky a kultúrny význam v rámci aragónskej koruny nadobudla Valencia. Osobitný literárny štýl vytvorili členovia tzv. valencijskej satirickej školy Bernat Fenollar (*1438, †1516) a Jaume Roig (*začiatok 15. stor., †1478). Ich tvorba je charakteristická odidealizovaným pohľadom na život a lásku, satirickým zobrazením neduhov spoločnosti, jednoduchým štýlom zbaveným ornamentálnosti a záľubou v slovnej hre. Najpopulárnejším žánrom v próze 15. stor. bol rytiersky román, k najvýznamnejším patria anonymný Curial a Güelfa (Curial e Güelfa, pred 1462) a Tirant lo Blanc (1460), ktorého autormi sú Joanot Martorell (*1413/1414, †1468) a Martí Joan de Gualba (†1490; jeho autorský podiel je podľa zistení odborníkov minimálny). Román zachytáva dobrodružstvá bretónskeho rytiera Tiranta lo Blanca, má výrazné realistické črty a je odrazom spoločnosti vyslobodzujúcej sa zo stredovekej mentality.

Od 16. stor. pod vplyvom politických, spoločenských a hospodárskych faktorov nastal radikálny úpadok katalánskej literatúry, s čím súvisel odklon od vlastnej jazykovej a literárnej tradície. Obdobie od 16. stor. po 1833 zodpovedajúce literárnym obdobiam renesancie, baroka a klasicizmu sa označuje ako obdobie úpadku (decadència). Po zániku dvora aragónskej koruny sa katalánčina prestala používať najskôr ako literárny jazyk a od 18. stor. i ako úradný jazyk. V 16. a 17. stor. prežívala zlatý vek španielska kultúra, a tak aj mnohí spisovatelia katalánskeho pôvodu uprednostňovali kastílčinu (španielčinu). V katalánskej literatúre 16. stor. možno pozorovať tri tendencie: autori sa buď vracali k stredovekej tradícii trubadúrskej poézie, inšpirovali sa domácou ústnou tradíciou, alebo napodobňovali kastílske a talianske literárne vzory. Tieto tendencie sa často spájajú v tvorbe jedného autora, príkladom je najvýznamnejší básnik 16. stor. Pere Serafí (*1505/1510, †1567) prezývaný lo Grec, Grék (bol gréckeho pôvodu), ktorý písal v katalánčine aj v kastílčine, do katalánskej poézie zaviedol taliansku metriku a inšpiroval sa aj ľudovou tradíciou. K renesančným básnikom patrili aj Joan Pujol (*asi 1514, †začiatok 17. stor.) a Joan Timoneda (*asi 1518, †1583), k predstaviteľom humanistickej prózy Cristòfol Despuig (*1510, †asi 1574).

V tom období sa rozvíjalo aj divadlo, boli otvorené prvé verejné divadelné budovy (1579 Teatre de la Santa Creu v Barcelone a 1584 Teatre de l’Olivera vo Valencii). V 17. stor. sa odklon od vlastnej tradície prehĺbil, katalánski autori napodobňovali barokové kastílske vzory, napr. Francesc Fontanella (*1610/1620, †1680/1685) bol stúpencom kulteranizmu a Josep Romaguera (*1642, †1723) konceptizmu. Najzaujímavejšou osobnosťou katalánskej barokovej literatúry bol Francesc Vicent Garcia i Ferrandis (*asi 1579, †1623) známy ako Rector de Vallfogona (Vallfogonský farár), ktorý písal divadelné hry i poéziu, jeho špecifický štýl založený na obscénnom, vulgárnom humore sa označuje ako vallfogonizmus.

V 18. stor. sa používanie katalánskeho jazyka ešte viac obmedzilo, v období klasicizmu nevznikli v katalánskej literatúre významné diela, z hospodárskej stránky však Katalánsko značne napredovalo, čím v 19. stor. vznikli vhodné podmienky na kultúrnu obrodu a rozkvet literatúry. Koncom 18. a začiatkom 19. stor. začalo silnieť úsilie o záchranu jazyka, boli založené kultúrne inštitúcie Kráľovská akadémia literatúry a jazyka (Reial Acadèmia de Bones Lletres de Barcelona, 1752) a Kráľovská akadémia vied a umení (Reial Acadèmia de Ciències i Arts de Barcelona, 1764), v Katalánsku, na Baleárach a vo Valencii vznikali apológie, gramatiky, slovníky a ortografické príručky. Na Menorce sa vďaka britskej nadvláde obnovilo úradné používanie katalánčiny, 1778 vznikla Maónska kultúrna spoločnosť (Societat Maonesa de Cultura). Jedným z jej zakladateľov bol Joan Ramis i Ramis (*1746, †1819), ktorého tragédia Lucrècia (1769) predstavuje vrchol katalánskej klasicistickej drámy.

V období úpadku katalánskej literatúry nadobudli význam ľudová slovesnosť a ľudové divadlo. Obľúbené boli vystúpenia col·loqui (rozprava), raonament (prehovor) a conversa (rozhovor), ako aj kostumbristické (žánrové) komédie sústreďujúce sa na zobrazenie zaujímavého, najmä ľudového prostredia. R. 1833 sa považuje za začiatok katalánskeho národného obrodenia nazývaného renaixença (znovuzrodenie, obroda; aj katalánska renesancia), spojeného s nástupom romantizmu. V tomto roku B. C. Aribau publikoval ódu Vlasť (La Pàtria), v ktorej syntetizoval nový ideologický program založený na ideáloch slobody, exaltácii individualizmu a záujme o domáci jazyk a ľudovú kultúru. Autorom manifestu hnutia renaixença bol Joaquim Rubió i Ors (*1818, †1899), ktorý v prológu k básnickej zbierke Llobregatský gajdoš (Lo gayter del Llobregat, 1841) vyzýval na štúdium katalánskej histórie, literatúry, folklóru a jazyka (upozorňoval na nevyhnutnosť jeho kodifikácie) a tiež apeloval na potrebu obnovovania kultúrnych inštitúcií a podujatí i vlastných periodík a vydavateľstiev. Veľký význam malo otvorenie literárnej súťaže Jocs Florals (Kvetné hry, 1859) inšpirovanej stredovekými trubadúrskymi súťažami, umožňujúcej mladým, vlastenecky cítiacim autorom prezentovať svoju tvorbu. K dôležitým osobnostiam patrili politik, historik, novinár, básnik a dramatik Víctor Balaguer i Cirera (*1824, †1901), ktorý dal konzervatívnej renaixençe progresívnejšie smerovanie a položil základy katalánskeho nacionalizmu, ako aj Manuel Milà i Fontanals (*1818, †1884) a Marià Aguiló i Fuster (*1825, †1897), ktorí skúmali katalánsku stredovekú literatúru i folklór a položili základy kodifikácie moderného katalánskeho jazyka.

Najreprezentatívnejším romantickým básnikom bol Jacint Verdaguer i Santaló (*1845, †1902), autor monumentálnej epickej skladby Canigó (1886) považovanej za katalánsku národnú epopeju. Rozvoj katalánskeho románu vzhľadom na európsku literatúru sa oneskoril, spolu s romantickým typom románu (Antoni de Bofarull, *1821, †1892) sa objavili aj realistické tendencie (Martí Genís i Aguilar, *1847, †1932; Josep Pin i Soler, *1842, †1927). Najvýznamnejším predstaviteľom katalánskej prózy 19. stor. a zakladateľom novodobého katalánskeho realistického románu bol Narcís Oller i Moragas (*1846, †1930). V 19. stor. sa obnovil aj záujem o drámu, koexistovali dva prúdy, a to typická romantická dráma vysokého štýlu (inšpirovala sa témami z katalánskej histórie a používal sa v nej kultivovaný až archaický jazyk) a komické divadlo nadväzujúce na tradíciu ľudového divadla (zosmiešňovalo romantické divadlo a používal sa v nej hovorový jazyk). Obidva varianty obsiahol v divadelnej tvorbe Frederic Soler (*1839, †1895). Najúspešnejším a dodnes na scénach uvádzaným dramatikom 19. stor. je však Àngel Guimerà (*1845, †1924), autor často inscenovaných rurálnych drám (najznámejšia Nížina, Terra baixa, 1896).

V poslednom desaťročí 19. stor. nastúpila generácia modernistov, ktorá mala rozhodujúci vplyv na vývin kultúrneho života na začiatku 20. stor. Katalánsky modernizmus nebol jednoliatym hnutím, esteticky i spoločensky stál na rozličných základoch. Od prvotnej, vitalistickej a revolučnej fázy, keď sa modernisti združovali okolo časopisu L’Avenç (Pokrok), dospel k nedôvere k spoločnosti a k dekadentným náladám vedúcim k stagnácii, ktoré v poslednej fáze prekonal J. Maragall i Gorina. Esteticky bola modernistická poézia ovplyvnená najmä preraffaelizmom a symbolizmom (Apeŀles Mestres, *1854, †1936; Alexandre de Riquer, *1856, †1920; Adrià Gual, *1872, †1943; Joaquim Ruyra, *1858, †1939; Santiago Rusiñol, *1861, †1931) i parnasizmom (Jeroni Zanné, *1873, †1934). Najvýznamnejšími predstaviteľmi modernizmu boli J. Maragall i Gorina a členovia tzv. malorskej školy (Escola mallorquina), ktorá sa sformovala v 2. polovici 19. stor. na romantických pozíciách ako súčasť renaixençy a po modernistickej etape sa priklonila k novocentizmu (kultúrno-literárne hnutie 1906 – 23). Modernistickú etapu malorskej školy reprezentovali Miquel Costa i Llobera (*1854, †1922), Joan Alcover (*1854, †1926) a Gabriel Alomar (*1873, †1941), ktorí uplatňovali klasicistický vkus a zdôrazňovali formálnu dokonalosť a eleganciu výrazu. Teoretické základy modernistickej prózy predstavil 1891 Raimon Casellas (*1855, †1910), autor prvého modernistického románu Divoké hlbiny (Els sots feréstecs, 1901). Modernisti inovovali prózu, odmietali objektívne zobrazenie vonkajšieho sveta a spočiatku uprednostňovali krátke žánre; hlavnou témou ich diel bolo úsilie indivídua o slobodné vyjadrenie a uplatnenie sa v spoločnosti. Príbehy boli často umiestnené vo vidieckom prostredí, preto sa tento druh modernistickej prózy označuje ako rurálny naturalizmus (Caterina Albertová, Albert, *1869, †1966, pseudonym Víctor Català). Prózu dekadentného ladenia písal Prudenci Bertrana (*1867, †1941), osobitý štýl spočívajúci v spojení dramatických a humorných situácií vytvoril J. Ruyra. Modernistické divadlo sa rozvíjalo vo dvoch prúdoch: ako divadlo myšlienok založené na realistickej technike, inšpirované tvorbou H. Ibsena (Ignasi Iglésias, *1871, †1928; Josep Pous i Pagès, *1873, †1952; Joan Puig i Ferreter, *1882, †1956) a symbolistické divadlo (A. Gual, S. Rusiñol).

Na začiatku 20. stor. zaujala významné miesto v politickom živote Regionalistická liga (Lliga Regionalista) vedená Enricom Pratom de la Riba (*1870, †1917), ktorá stála pri vzniku inštitúcií celonárodného významu (Katalánske univerzitné štúdiá, Estudis Universitaris Catalans, 1903; Inštitút katalánskych štúdií, Institut d’Estudis Catalans, 1907). R. 1906 sa konal 1. medzinárodný kongres katalánskeho jazyka, ktorý bol dôležitý z hľadiska položenia základov normalizácie katalánskeho jazyka. O normalizáciu a výskum katalánskeho jazyka sa zaslúžili lingvisti Antoni Maria Alcover (*1862, †1932), Pompeu Fabra (*1868, †1948) a neskôr Joan Coromines (*1905, †1997). Kultúrny program Regionalistickej ligy na základe štúdie Katalánska národnosť (La nacionalitat catalana, 1906) E. P. de la Ribu sformuloval Eugeni d’Ors (*1881, †1954) ako novocentizmus (katalánsky noucentisme, španielsky novecentismo). Jeho vznik sa dáva do súvislosti s publikáciou básnickej zbierky vedúcej básnickej osobnosti Josepa Carnera (*1884, †1970) Šťavnaté plody (Els fruits saborosos, 1906). Z literárneho hľadiska novocentisti odmietali romantizmus i realizmus, nepísali román ani divadelné hry, uprednostňovali poéziu, krátku prózu, esej a tzv. článok ideí alebo glosu (E. d’Ors).

V období od rozpadu generácie novocentistov počas diktatúry M. Prima de Riveru (1923 – 30) do španielskej občianskej vojny (1936 – 39) v poézii spolu existovali dve tendencie, a to postsymbolistická a avantgardná. Postsymbolisticky zameraní autori (C. Riba) neodmietali tradície a usilovali sa o čistú poéziu (Marià Manent, *1898, †1988; Tomàs Garcés, *1901,†1993), avantgardne orientovaní básnici experimentovali s novými technikami (futurizmus, kubizmus a surrealizmus), žiadny z nich sa však úplne neodklonil od literárnej tradície (s výnimkou Joana Salvata-Papasseita, *1894, †1924), k surrealizmu inklinoval najmä Josep Vicenç Foix (*1893, †1987). V próze sa po období stagnácie zapríčinenej odmietavým postojom novocentistov k románu začalo mimoriadne plodné obdobie, dominantným sa stal psychologický román. Realistickú techniku a psychologický ponor uplatnili Miquel Llor (*1894, †1966) a Sebastià Juan Arbó (*1902, †1984), experimentálny prístup Carles Soldevila (*1892, †1967) a autori tzv. sabadellskej skupiny Francesc Trabal (*1899, †1957), Joan Oliver (pseudonym Pere Quart, *1899, †1986), Joan Prat (pseud. Armand Obiols, *1904, †1971) a Cèsar-August Jordana (*1893, †1958), ktorí sa katalánsku prózu usilovali pozdvihnúť uplatňovaním intelektuálne hodnotného a formálne dokonalého štýlu využívajúceho absurdný humor a groteskné situácie (Joan Fuster, *1922, †1992, nazval túto skupinu neonovocentistami). Divadelná tvorba sa vyvíjala v duchu rešpektovania tradície romantickej drámy, na scénach mali úspech C. Soldevilla a Josep Maria de Sagarra (*1894, †1961), ktorý vychádzal v ústrety vkusu širokých vrstiev publika; na občiansku vojnu bezprostredne zareagoval S. Espriu divadelnou hrou Antigona (Antígona, napísaná 1939, publikovaná 1955), v ktorej, nadväzujúc na antickú tragédiu, poukázal na nezmyselnosť bratovražedných vojen.

V období po občianskej vojne nastal v literárnej produkcii útlm súvisiaci s obmedzeniami zavedenými diktatúrou F. Franca y Bahamondeho (zrušenie väčšiny katalánskych národných inštitúcií), mnohí intelektuáli odišli do exilu (J. Oliver, F. Trabal, J. Prat, C. Riba, M. Rodoredová, Pere Calders, *1912, †1994). V 40. rokoch 20. stor. Josep Palau i Fabre (*1917, †2008) založil ilegálny časopis Poesia (1944 – 45). Po 2. svetovej vojne došlo k zmierneniu odmietavého postoja ku katalánskej národnej kultúre, vznikla avantgardná skupina Kocka na sedmičke (Dau al Set, 1948), spomedzi jej členov mal najvýraznejšie sklony k experimentovaniu (neosurrealizmus) Joan Brossa (*1919, †1998). S. Espriu a Joan Vinyoli (*1914, †1984) sa priklonili k existenciálnej poézii tragických tónov, prozaici M. Llor, Maurici Serrahima i Bofill (*1902, †1979) a Xavier Benguerel (*1905, †1990) nadviazali na psychologický román.

V 50. a 60. rokoch 20. stor. sa rozvíjal tzv. historický alebo sociálny realizmus, ktorého teoretické základy (podobné znaky ako kritický a socialistický realizmus i neorealizmus) sformuloval literárny kritik a teoretik Josep María Castellet (*1926, †2014). Básnici J. Oliver, Vicent Andrés i Estellés (*1924, †1993), Gabriel Ferrater (*1922, †1972) a čiastočne Miquel Martí i Pol (*1929, †2003) i prozaici Josep Maria Espinàs (*1927), Estanislau Torres i Mestres (*1926) a Víctor Mora (*1931, †2016) kriticky reagovali na sociálne a morálne problémy súdobej spoločnosti. V 60. rokoch 20. stor. nastalo oživenie v románovej tvorbe, svetovú slávu získali romány Diamantové námestie (La plaça del Diamant, 1962) M. Rodoredovej a Bearn alebo Izba bábik (Bearn o La sala de les nines, v katalánskej verzii publikovaná 1961) Llorença Villalongu (*1897, †1980). Dominantnými témami boli skúsenosť z občianskej vojny a z exilu (Vicenç Riera i Llorca, *1903, †1991; Lluís Ferran de Pol, *1911, †1995; Teresa Pàmiesová, Pàmies, *1919, †2012) a reflexie o súčasnosti (Manuel de Pedrolo, *1918, †1990). Joan Perucho (*1920, †2003), P. Calders a Baltasar Porcel (*1937, †2009) boli ovplyvnení magickým realizmom. O rozvoj eseje a novinárstva sa zaslúžili Josep Pla (*1897, †1981) a Jaume Fuster (*1945, †1998). Vývoj divadla v tomto období ovplyvnili Josep Maria Benet i Jornet (*1940) a Jordi Teixidor Martínez (*1939, †2011).

V 70. rokoch 20. stor. sa objavila nová básnická generácia tvoriaca v duchu poézie skúsenosti, sformovala sa tzv. skupina najnovších (novísimos, katalánsky novíssims), v rámci ktorej sa presadil P. Gimferrer. V oblasti prózy významné miesto zaujala skupina Ofèlia Dracs založená 1976 – 77, ktorej názov (Dracs) je vytvorený z iniciál priezvisk zakladajúcich členov Miguela Desclota (*1952), Carlesa Reiga (*1947, †2001), Josepa Albanella (*1945), Jauma Cabrého (*1947) a Joaquima Solera (*1940, †1993). Patrili k nej Joan Rendé (*1943), Joaquim Carbó (*1932), J. Fuster , Maria Antònia Oliverová (Oliver, *1946) a Vicenç Villatoro (*1957). V 70. rokoch 20. stor. debutovali Terenci Moix (*1942, †2003), Montserrat Roigová (Roig, *1946, †1991) a Jordi Pàmias (*1938), v 80. rokoch 20. stor. Ignasi Riera (*1940), Jesús Moncada (*1941, †2005), Pep Coll (*1949), Sergi Pàmies (Sergi Pàmies López, *1960), Vicenç Pagès i Jordà (*1963), Quim Monzó (Joaquim Monzó i Gómez, *1952) a i. V dramatickej tvorbe do polovice 80. rokov 20. stor. vznikalo málo pôvodných textov, neskôr tvorili Ramon Gomis i de Barbarà (*1946), Joan Barbero (*1966), Guillem-Jordi Graells i Andreu (*1950), Sergi Belbel i Coslado (*1963) a i.

Zverejnené v marci 2017.

Katalánska literatúra [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2024-04-13 ]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/katalanska-literatura