Karol XII.

Text hesla

Karol XII., 27. 6. 1682 Štokholm – 11. 12. 1718 Fredrikshald, dnes Halden, Nórsko — švédsky kráľ (od 1697) z falckej vetvy (Zweibrückenovci-Kleeburgovci) nemeckého rodu Wittelsbachovcov, syn Karola XI., brat Ulriky Eleonóry. V mladosti sa venoval štúdiu jazykov, teológie, matematiky a vojenského umenia. Na trón nastúpil po otcovej smrti (1697), a hoci mal v úmysle viesť neutrálnu zahraničnú politiku, vzápätí musel čeliť protišvédskej koalícii Ruska, Poľska a Saska, ktorá ohrozovala švédske územia v Pobaltí (→ severná vojna, 1700 – 21). Po invázii na dánsky ostrov Sjælland donútil dánskeho kráľa Kristiána V. podpísať tzv. travendalskú mierovú zmluvu (18. 8. 1700), ktorou sa dánsky kráľ zaviazal nevstupovať viac do protišvédskych aliancií, uznal suverenitu a finančne odškodnil švédskeho spojenca, holštajnsko-gottorpského vojvodu. V novembri 1700 porazil ruské vojská pri pevnosti Narva, nepostupoval však ďalej do hĺbky ruského územia, ale zaútočil na poľsko-litovský štát. Dôsledkom jeho úspešného ťaženia bolo aj zosadenie poľského kráľa a saského kurfirsta Augusta II. Silného z trónu a po Varšavskom mieri (18. 11. 1705) de facto ustanovenie švédskeho protektorátu nad poľsko-litovskou úniou, čo definitívne potvrdil Altranstädtský mier (24. 9. 1706).

R. 1708 podnikol novú výpravu proti Rusku, cárovi Petrovi I. Veľkému sa však medzitým podarilo zmodernizovať armádu a získať podporu kozákov. Postup Švédov sprevádzali nepriazeň počasia, zlé zásobovanie a pokles disciplíny, čo prispelo k rozhodujúcej porážke švédskej armády v bitke pri Poltave (8. 7. 1709). Karolovi sa podarilo ujsť na územie Osmanskej ríše, kde žil v exile. Po návrate do vlasti (1714) sa sústredil na obnovu stratených pozícii a veľmocenského postavenia Švédska. Na jar 1716 zaútočil na južné Nórsko a načas obsadil Christianiu (dnes Oslo). Osudným sa mu stal útok na pevnosť v juhonórskom Fredrikshalde, pri ktorého obliehaní na jeseň 1718 padol. Jeho smrťou sa fakticky skončil vo Švédsku absolutizmus a symbolicky aj veľmocenská epocha krajiny.

Jeho život ako vojvodcu a dobrodruha opísal Voltaire v historickom románe Príbeh Karola XII., kráľa Švédov (Histoire de Charles XII, roi de Suède, 1731), švédske ťaženie do Ruska, bitku pri Poltave a útek kráľa s atamanom Mazepom na osmanské územie, ako aj svoje zážitky a pozorovania z 1708 – 09 zaznamenal D. Krman mladší v latinsky písanom Cestovnom denníku (Itinerarium, rukopis 1709 – 11; knižne slov. 1969).

Popis ilustrácie

David von Krafft: Kráľ Karol XII., 1707, Národné múzeum, Štokholm

Text hesla

Karol XII., 27. 6. 1682 Štokholm – 11. 12. 1718 Fredrikshald, dnes Halden, Nórsko — švédsky kráľ (od 1697) z falckej vetvy (Zweibrückenovci-Kleeburgovci) nemeckého rodu Wittelsbachovcov, syn Karola XI., brat Ulriky Eleonóry. V mladosti sa venoval štúdiu jazykov, teológie, matematiky a vojenského umenia. Na trón nastúpil po otcovej smrti (1697), a hoci mal v úmysle viesť neutrálnu zahraničnú politiku, vzápätí musel čeliť protišvédskej koalícii Ruska, Poľska a Saska, ktorá ohrozovala švédske územia v Pobaltí (→ severná vojna, 1700 – 21). Po invázii na dánsky ostrov Sjælland donútil dánskeho kráľa Kristiána V. podpísať tzv. travendalskú mierovú zmluvu (18. 8. 1700), ktorou sa dánsky kráľ zaviazal nevstupovať viac do protišvédskych aliancií, uznal suverenitu a finančne odškodnil švédskeho spojenca, holštajnsko-gottorpského vojvodu. V novembri 1700 porazil ruské vojská pri pevnosti Narva, nepostupoval však ďalej do hĺbky ruského územia, ale zaútočil na poľsko-litovský štát. Dôsledkom jeho úspešného ťaženia bolo aj zosadenie poľského kráľa a saského kurfirsta Augusta II. Silného z trónu a po Varšavskom mieri (18. 11. 1705) de facto ustanovenie švédskeho protektorátu nad poľsko-litovskou úniou, čo definitívne potvrdil Altranstädtský mier (24. 9. 1706).

R. 1708 podnikol novú výpravu proti Rusku, cárovi Petrovi I. Veľkému sa však medzitým podarilo zmodernizovať armádu a získať podporu kozákov. Postup Švédov sprevádzali nepriazeň počasia, zlé zásobovanie a pokles disciplíny, čo prispelo k rozhodujúcej porážke švédskej armády v bitke pri Poltave (8. 7. 1709). Karolovi sa podarilo ujsť na územie Osmanskej ríše, kde žil v exile. Po návrate do vlasti (1714) sa sústredil na obnovu stratených pozícii a veľmocenského postavenia Švédska. Na jar 1716 zaútočil na južné Nórsko a načas obsadil Christianiu (dnes Oslo). Osudným sa mu stal útok na pevnosť v juhonórskom Fredrikshalde, pri ktorého obliehaní na jeseň 1718 padol. Jeho smrťou sa fakticky skončil vo Švédsku absolutizmus a symbolicky aj veľmocenská epocha krajiny.

Jeho život ako vojvodcu a dobrodruha opísal Voltaire v historickom románe Príbeh Karola XII., kráľa Švédov (Histoire de Charles XII, roi de Suède, 1731), švédske ťaženie do Ruska, bitku pri Poltave a útek kráľa s atamanom Mazepom na osmanské územie, ako aj svoje zážitky a pozorovania z 1708 – 09 zaznamenal D. Krman mladší v latinsky písanom Cestovnom denníku (Itinerarium, rukopis 1709 – 11; knižne slov. 1969).

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Karol XII. [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-10-15]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/karol-xii