Karol VI.

Popis ilustrácie

Karol VI., olej, Johann Gottfried Auerbach, okolo 1725 – 50, Kunsthistorisches Museum, Viedeň

Text hesla

Karol VI., 1. 10. 1685 Viedeň – 20. 10. 1740 tamže — rímsko-nemecký cisár (od 1711), uhorský (od 1711, ako Karol III.) a český kráľ (od 1711, ako Karol II.), španielsky protikráľ (1703 – 11, ako Karol III.), posledný mužský potomok rodu Habsburgovcov, mladší syn cisára Leopolda I., otec Márie Terézie. Do dynastickej politiky sa dostal po smrti Karola II. (1700), posledného kráľa z rodu španielskych Habsburgovcov, keď sa stal kandidátom protifrancúzskej koalície na španielsky trón (proti kandidatúre Philippa z Anjou z rodu Bourbonovcov; od 1700 španielsky kráľ ako Filip V.), čím sa začala vojna o španielske dedičstvo. Po významnom víťazstve protifrancúzskej koalície v druhej bitke pri meste Höchstädt an der Donau (13. 8. 1704) získal titul arcivojvoda a vtiahol s armádou na Pyrenejský polostrov. Ovládol však len Katalánsko, kde bol ako Karol III. už 1703 vyhlásený za španielskeho kráľa, čo však bolo len formalitou, pretože skutočným španielskym kráľom bol Filip V. Po náhlej smrti svojho staršieho brata, cisára Jozefa I., sa vrátil do Viedne, aby prevzal vládu v rakúskych rodových dŕžavách. V októbri 1711 bol zvolený a v decembri 1711 korunovaný vo Frankfurte nad Mohanom za rímsko-nemeckého cisára, v máji 1712 v Bratislave za uhorského (ako Karol III.) a v septembri 1723 v Prahe za českého kráľa (ako Karol II.). Španielskeho trónu sa fakticky vzdal uznaním Filipa V. za španielskeho kráľa (→ Rastattský mier, 1714), začo však získal Nizozemsko, Milánsko, Neapolsko a Sardíniu, čím Habsburská ríša dosiahla najväčší územný rozsah vo svojej existencii. Územné zisky dosiahol aj v boji s Osmanskou ríšou (1717), v ďalšej vojne s Turkami (1737 – 39) ich však z väčšej časti stratil. Neúspechom sa skončila aj rakúska účasť na vojne o poľské dedičstvo (1733 – 35), v dôsledku ktorej stratil Neapolsko a Sicíliu.

V priebehu týchto vojen, charakterizovaných aj neustálymi zmenami koalícií európskych štátov, sa rakúska monarchia postupne dostávala do izolácie. Úspech zaznamenal v Uhorsku, kde uzavretím Satmárskeho mieru (apríl 1711 v Satu Mare), ktorý potvrdil privilégiá a práva uhorskej šľachty a dedičnosť uhorského trónu pre Habsburgovcov, sa skončilo posledné stavovské povstanie (→ protihabsburské povstania). Vydaním pragmatickej sankcie (1713) sa mu podarilo realizovať najdôležitejší politický zámer, a to zabezpečiť nedeliteľnosť habsburských dedičných dŕžav a v prípade vymretia mužských potomkov následníctvo aj po ženskej línii. V rámci politickej a ekonomickej konsolidácie monarchie sa usiloval o vybudovanie centralizovaného štátu, pričom k jeho jednotlivým súčastiam pristupoval rozdielne, napr. v Uhorsku v nariadení Resolutio Carolina (1731) čiastočne upravil postavenie protestantov, v Čechách, naopak, zvýšil tlak na rekatolizáciu krajiny (pálenie kníh jezuitom A. Koniášom). Ekonomiku monarchie sa snažil rozvíjať na merkantilistických princípoch (→ kameralistika), výraznejšie oddeľoval správu dvora a správu štátu. Bol významným podporovateľom umenia (obdobie jeho vlády je považované za vrcholné obdobie vývinu rakúskeho baroka), mecenášom architektúry, výtvarného umenia i hudby.

Zverejnené v marci 2017.

Karol VI. [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2023-12-05]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/karol-vi