Karol IV.

Karol IV., 14. 5. 1316 Praha – 29. 11. 1378 tamže — rímsky a český kráľ (od 1346) a rímsky cisár (od 1355) z dynastie Luxemburgovcov, syn Jána Luxemburského a Elišky Přemyslovny, otec Václava IV. a Žigmunda Luxemburského. Pôvodným menom Václav, meno Karol prijal pri birmovke na počesť francúzskeho kráľa Karola IV. Pekného, na ktorého kráľovskom dvore bol od 1323 vychovávaný a kde sa 1329 zosobášil so svojou prvou manželkou Blankou z Valois (*1316, †1348). Tam získal aj obsiahle vzdelanie, jeho učiteľom a priateľom bol Pierre Roger (neskorší pápež Klement VI.). R. 1331 ho otec poslal do Itálie, aby spravoval dŕžavy Luxemburgovcov. Po návrate do Čiech dostal 1334 titul moravského markgrófa, 1341 sa stal otcovým spoluvládcom v Čechách. Po nástupe pápeža Klementa VI. (1342) spolu s otcom dosiahli povýšenie Pražského biskupstva na arcibiskupstvo (1344; prvým arcibiskupom sa stal Arnošt z Pardubíc). Ako protikráľ Ľudovíta IV. Bavorského bol piatimi kurfirstmi a s podporou pápeža 14. júla 1346 v Rhense zvolený za rímskeho kráľa, korunovaný 26. decembra v Bonne. Po bitke pri Kreščaku (26. augusta 1346; → Crécy-en-Ponthieu), v ktorej Ján Luxemburský zahynul (Karol bol ľahko ranený), sa stal českým kráľom (korunovaný 2. septembra 1347 v Prahe svätováclavskou korunou, ktorú dal vyhotoviť pri príležitosti nástupu na trón). Po náhlej smrti svojho rivala Ľudovíta IV. Bavorského (1347) bol po určitých prieťahoch 17. júla 1349 vo Frankfurte nad Mohanom znovuzvolený a 25. júla 1349 v Aachene korunovaný za kráľa Svätej rímskej ríše, 6. januára 1355 v Miláne korunovaný za kráľa Itálie a 5. apríla 1355 v Ríme za rímskeho cisára.

Najvýznamnejší panovník vtedajšej Európy so širokým politickým a kultúrnym rozhľadom (intelektuálne vysoko prevyšoval susedných vládcov). R. 1356 vydal ústavný dokument celoríšskeho významu (→ Zlatá bula Karola IV.), ktorej cieľom bolo stanoviť pravidlá vnútorného fungovania Sv. rímskej ríše (politická organizácia federálneho typu, jej hlavou je rímsky cisár, pričom sa zdôrazňuje výnimočné postavenie českého kráľa). Z Českých zemí (→ Zeme Českej koruny), o ktorých zveľadenie sa výrazne zaslúžil, vytvoril mocenskú základňu dynastie, jeho zásluhou sa stala Praha jej sídelným mestom. Počas jeho vlády dosiahol český štát najväčší územný rozsah, väčšinu nových území získal diplomatickými rokovaniami a sobášmi. Po smrti prvej manželky Blanky z Valois (1348) sa 1349 oženil s Annou Falckou (*1329, †1353), dcérou jedného zo svojich rivalov. Po jej smrti sa ešte v tom istom roku oženil tretíkrát, a to s Annou Svídnickou (*1339, †1362), čím získal Hornú a Dolnú Lužicu; z manželstva sa narodil následník trónu Václav IV. Jeho štvrtou manželkou bola od 1363 Alžbeta Pomoranská (*1347, †1393), s ktorou mal 6 detí, z nich najvýznamnejšie boli Anna Luxemburská (*1366, †1394), anglická kráľovná, manželka Richarda II., a Žigmund Luxemburský. Jeho mocenská expanzia v 60. rokoch 14. stor. viedla k zisku Brandenburska (1373) a ďalších zahraničných území, čím teritoriálne České kráľovstvo značne rozšíril. Po korunovácii za burgundského kráľa (1365 v Arles) sa usiloval aj ako priateľ francúzskeho kráľa o politickú rovnováhu a rozdelenie sfér vplyvu (pred smrťou zanechal tento ríšsky vikariát francúzskemu následníkovi trónu, 1378).

Svojou zakladateľskou a stavebnou činnosťou sa výrazne zaslúžil o povznesenie Prahy i českého kráľovstva. R. 1344 inicioval výstavbu Katedrály sv. Víta, 1347 založil kláštory Emauzy a Karlov, založil Nové Město pražské a dal začať stavať hrad Karlštejn (dokončený 1357), ktorý mal slúžiť najmä na uloženie korunovačných klenotov, 1357 položil základný kameň nového kamenného mosta v Prahe (od 1870 Karlov most). Obklopil sa schopnými spolupracovníkmi (napr. jeho dôverníkom a kancelárom bol významný humanista Ján zo Středy), podporoval vedu a umenie, 1348 vydal zakladajúcu listinu Karlovej univerzity, viedol korešpondenciu s F. Petrarcom, ktorý 1356 navštívil Prahu, do Čiech pozval P. Parléřa, ktorý pokračoval v stavbe Katedrály sv. Víta. Sám bol literárne činný, k najznámejším patrí jeho autobiografia Vita Caroli. Počas jeho vlády České kráľovstvo prežívalo hospodársky a kultúrny rozkvet, ktorý sa už nezopakoval. Po smrti (už počas pohrebnej slávnosti) bol nazvaný Otec vlasti.