Karol I. z Anjou

Karol I. z Anjou [-žu], marec 1226 – 7. 1. 1285 Foggia, pochovaný v Neapole — neapolsko-sicílsky kráľ (od 1266) z rodu Kapetovcov, zakladateľ dynastie Anjouovcov, syn francúzskeho kráľa Ľudovíta VIII., brat Ľudovíta IX. Svätého, otec Karola II. z Anjou. R. 1245 dostal grófstva Anjou a Maine a sobášom (1246) s Beatrix, dedičkou grófa Raimonda Berengara V., získal aj Provensalsko. R. 1248 – 54 sa spolu s bratmi zúčastnil 7. križiackej výpravy (do Egypta). V mocenskom zápase o sicílsky trón získal aj podporu pápeža Klementa IV. a rímskeho obyvateľstva. R. 1266 (6. jan.) bol v Ríme korunovaný a 26. 2. porazil v bitke pri Benevente dovtedajšieho sicílskeho a rímskeho kráľa Manfréda z dynastie Štaufovcov. R. 1268 v bitke pri Tagliacozze zvíťazil aj nad jeho nástupcom Konradinom, čím dynastia Štaufovcov vymrela po meči.

R. 1267 sa po boku brata, francúzskeho kráľa Ľudovíta IX., zúčastnil 8. križiackej výpravy a po jeho smrti (1270) sa ujal velenia. Počas expanzie na Balkán získal 1267 Achájske kniežatstvo (v dnešnom Grécku), ktoré nikdy nenavštívil, bol vymenovaný za ríšskeho vikára a stal sa hlavou toskánskych guelfov. R. 1272 sa po ovládnutí časti územia vyhlásil za albánskeho kráľa, 1277 si prisvojil titul jeruzalemského kráľa. V tom období bol na vrchole moci, ktorú upevňoval aj premyslenou sobášnou politikou. Jeho expanzívna zahraničná politika (a s tým súvisiace nadmerné zvyšovanie daní), ako aj odmietanie vlády cudzinca na tróne vyústili 1282 na Sicílii do krvavého povstania (→ sicílske nešpory). Za sicílskeho kráľa bol v Palerme v septembri 1282 vyhlásený aragónsky kráľ Peter III. Veľký, vojnová výprava proti Aragónsku nebola úspešná a Karol sa musel zmieriť s oklieštením územia na Neapolské kráľovstvo.