Karol I.

Karol I., 19. 11. 1600 Dunfermline, Škótsko – 30. 1. 1649 Londýn (popravený) — anglický, škótsky a írsky kráľ (od 1625) z dynastie Stuartovcov, syn Jakuba I. (Jakuba VI. Škótskeho), otec Karola II. a Jakuba II. Na začiatku vlády bol pod vplyvom svojho obľúbenca, vojvodu Buckinghama st., ktorý viedol neúspešné vojenské výpravy proti Španielsku (1626 útok na Cádiz) a Francúzsku (1627 podpora hugenotov pri La Rochelle), čo vyvolalo odpor parlamentu a nenávisť obyvateľstva. Po požiadavke parlamentu obžalovať Buckinghama z vlastizrady dal Karol parlament rozpustiť, znova ho však musel zvolať, aby schválil financie na vedenie novej vojny. V tejto situácii si parlament 1628 vynútil uznanie Petície práv (angl. Petition of Right), ktorá obmedzovala kráľovské právomoci. Po zavraždení Buckinghama dal Karol 1629 parlament znova rozpustiť a do 1640 vládol bez neho (→ Krátky parlament).

Jeho tvrdý a neúprosný absolutizmus vyvolával rastúci odpor v celej spoločnosti. Opieral sa o vysokú aristokraciu (gróf Strafford) a anglikánsku cirkev (arcibiskup Laud), kruto prenasledoval puritánov, čo viedlo k masovému vysťahovalectvu do Severnej Ameriky. V Škótsku sa pokúsil násilím presadiť zvyklosti anglikánskej cirkvi, čo 1638 viedlo k vypuknutiu povstania škótskych presbyteriánov. Nedostatok financií potrebných na vedenie výpravy proti odbojným Škótom ho 1640 donútil opäť zvolať parlament (→ Dlhý parlament). Napätá situácia (zostrená vypuknutím povstania v Írsku) medzi ním a parlamentom prerástla do otvoreného konfliktu a anglickej občianskej vojny. Počas bojov bol Karol porazený, 1647 vydaný (za výkupné) anglickému parlamentu a 1649 odsúdený na trest smrti sťatím. Jeho dôstojné vystupovanie počas procesu i pri poprave prispelo neskôr k reštaurácii monarchie (verejné uvedomenie si zodpovednosti za jeho smrť).