Karol I.

Popis ilustrácie

Karol I., rakúsky cisár

Text hesla

Karol I., 17. 8. 1887 zámok Persenbeug, Dolné Rakúsko – 1. 4. 1922 Funchal, ostrov Madeira — rakúsky cisár (1916 – 18) a český (1916 – 18, ako Karol III.), uhorský a chorvátsky kráľ (1916 – 18, ako Karol IV.) z habsbursko-lotrinskej dynastie, posledný panovník rakúsko-uhorskej monarchie, vnuk arcivojvodu Karla Ludwiga (*1833, †1906), brata cisára Františka Jozefa I. R. 1903 vstúpil do armády a počas prerušenia vojenskej služby 1906 – 08 absolvoval v Prahe univerzitné štúdium práva a politických vied. Ako dôstojník slúžil prevažne v Čechách. Spočiatku sa nezaoberal vysokou politikou, čo sa čiastočne zmenilo po vypuknutí 1. svet. vojny, keď bol prevelený do hlavného štábu armády v Tešíne, kde sa oboznamoval aj so štátnymi záležitosťami. Po povýšení na poľného podmaršala sa zúčastnil ofenzívy na talianskom a potom aj na východnom fronte.

Po smrti korunného princa Franza Ferdinanda d’Este (1914 podľahol v Sarajeve atentátu) sa stal následníkom trónu a po smrti Františka Jozefa I. (21. 11. 1916) rakúskym cisárom a uhorským (korunovaný 30. 12. 1916 v Budapešti ako Karol IV.), českým a chorvátskym kráľom. Na rozdiel od svojho prastrýka Františka Jozefa I., ktorý rozhodoval sám, vládol prostredníctvom rady ministrov. V čase jeho nástupu na trón sa Rakúsko-Uhorsko nachádzalo v zložitej situácii. Vnútorné problémy chcel riešiť čiastkovými sociálnymi a zdravotnými reformami (1917), vojenskú situáciu, ktorá sa pre Ústredné mocnosti nevyvíjala priaznivo, zasa neúspešnými pokusmi o podpísanie separátneho mieru s Dohodou (1917). Nedokázal čeliť snahám národov oslobodiť sa spod nadvlády Rakúsko-Uhorska a vytvoriť si vlastné štáty, čo pre budúcnosť monarchie predstavovalo najväčšiu hrozbu. Až 16. 10. 1918 vydal Manifest k národom monarchie, ktorým chcel ríšu zachrániť prebudovaním na federáciu. V priebehu októbra 1918 sa však monarchia rozpadla na samostatné štáty. Túto skutočnosť Karol reflektoval v proklamácii z 11. 11. 1918, v ktorej uviedol, že sa vzdáva akéhokoľvek výkonu štátnej moci. Nepripustil však abdikáciu (až do konca života totiž dúfal, že sa podarí monarchiu v nejakej podobe obnoviť), odmietol sa vzdať uhorského trónu, a preto bol poslaný do exilu. Usadil sa vo Švajčiarsku, odkiaľ sa 1921 dvakrát (v marci a októbri) neúspešne pokúsil získať maďarský trón. Po stroskotaní druhého pokusu bol dohodovými mocnosťami vyvezený na ostrov Madeira do núteného exilu. S manželkou, princeznou Zitou (*1892, †1989) z bourbonsko-parmskej dynastie, mali osem detí, najstarší syn O. von Habsburg-Lothringen sa 1961 zriekol habsburských dynastických nárokov. R. 2004 bol Karol I. vyhlásený za blahoslaveného.

Zverejnené v marci 2017.

Karol I. [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2024-05-25 ]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/karol-i-1