Karol Albert

Text hesla

Karol Albert, 2. 10. 1798 Turín – 28. 7. 1849 Porto, Portugalsko — sardínsky kráľ (od 1831) zo savojsko-carignanskej dynastie (jej prvý panovník), otec Viktora Emanuela II. Bol vychovávaný na dvoroch v Drážďanoch, Janove a Paríži v intelektuálskom prostredí, preto v mladosti sympatizoval s liberalizmom a nacionalizmom. Počas revolúcie v Piemonte (1821) sa stal kandidátom karbonárov na trón, krátko mal titul regenta. Vlády sa ujal po smrti kráľa Karola Félixa (*1765, †1831), ktorý bol jeho vzdialeným bratancom. Čoskoro však začal prejavovať sklony k absolutizmu a vkladané nádeje opozičných hnutí, ktorých cieľom bolo oslobodenie a zjednotenie Talianska, sa nerealizovali (G. Mazzini a G. Garibaldi museli odísť do exilu). Pod vplyvom revolučných udalostí v Európe však zmenil stanovisko, 4. 3. 1848 vyhlásil konštitučnú ústavu (Statuto Albertino) a postavil sa na čelo protirakúskeho národnooslobodzovacieho hnutia a zjednocovacieho úsilia Talianov. Z podnetu C. B. Cavoura vyhlásil 23. 3. 1848 Rakúsku vojnu, ktorá však mala pre taliansku stranu nepriaznivý vývoj. Po porážke v bitkách pri Custoze (23. – 25. 7. 1848) a Novare (23. 3. 1849) abdikoval v prospech svojho syna Viktora Emanuela (II.) a odišiel do exilu do Portugalska.

Text hesla

Karol Albert, 2. 10. 1798 Turín – 28. 7. 1849 Porto, Portugalsko — sardínsky kráľ (od 1831) zo savojsko-carignanskej dynastie (jej prvý panovník), otec Viktora Emanuela II. Bol vychovávaný na dvoroch v Drážďanoch, Janove a Paríži v intelektuálskom prostredí, preto v mladosti sympatizoval s liberalizmom a nacionalizmom. Počas revolúcie v Piemonte (1821) sa stal kandidátom karbonárov na trón, krátko mal titul regenta. Vlády sa ujal po smrti kráľa Karola Félixa (*1765, †1831), ktorý bol jeho vzdialeným bratancom. Čoskoro však začal prejavovať sklony k absolutizmu a vkladané nádeje opozičných hnutí, ktorých cieľom bolo oslobodenie a zjednotenie Talianska, sa nerealizovali (G. Mazzini a G. Garibaldi museli odísť do exilu). Pod vplyvom revolučných udalostí v Európe však zmenil stanovisko, 4. 3. 1848 vyhlásil konštitučnú ústavu (Statuto Albertino) a postavil sa na čelo protirakúskeho národnooslobodzovacieho hnutia a zjednocovacieho úsilia Talianov. Z podnetu C. B. Cavoura vyhlásil 23. 3. 1848 Rakúsku vojnu, ktorá však mala pre taliansku stranu nepriaznivý vývoj. Po porážke v bitkách pri Custoze (23. – 25. 7. 1848) a Novare (23. 3. 1849) abdikoval v prospech svojho syna Viktora Emanuela (II.) a odišiel do exilu do Portugalska.

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Karol Albert [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-09-15]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/karol-albert