karneval

karneval [tal.] — tanečná zábava, veselica v kostýmoch a maskách. Karneval ako ľudová zábava je na hranici medzi umením a bežným životom (nepatrí k tzv. vysokej kultúre). Jeho charakter a prejavy sú fakticky neohraničené, diváci a účinkujúci tvoria jeden celok. Má však svoje vlastné pravidlá (alebo pravidlá naruby), ktorých podstatou je používanie masiek a rôznych kostýmov umožňujúcich premenu a veselou formou negujúcich pravú identitu ľudí. Porušuje bežné hranice správania ľudí, je prejavom radosti, výrazom hravosti ako životného postoja a vzťahu ku skutočnosti, súčasne odhaľuje podstatu grotesknosti. Paroduje obyčajný život a prináša obrodenie človeka i obnovenie zaužívaného poriadku, keďže premena a travestia slúžia na uvoľnenie duševného a nervového napätia. Počas karnevalu neplatia sociálne rozdiely, zrušenie bežných hierarchických vzťahov umožňuje ľuďom prežiť pocity slobody, rovnosti a ľudskej spolupatričnosti.

Pôvodné obdobie ľudových zábav, sprievodov v maskách ap. pred 40-dňovým predveľkonočným pôstom (lat. carne vale = zbohom, mäso). Na Slovensku výrazu karneval obsahovo zodpovedajú fašiangy. Karneval svojím charakterom pravdepodobne nadviazal na antické dionýzie a bakchanálie v Grécku a saturnálie v Ríme slávené ako výraz kultu bohov Dionýza, Bakcha a Saturna v čase zimného slnovratu a po ňom, sprevádzané neviazanou zábavou a dočasným zrušením sociálnych a triednych rozdielov (spoločné hodovania a zábavy pánov a ich otrokov). Rozšíril sa najmä v období vrcholného stredoveku a renesancie. Karnevalová kultúra sa šírila prostredníctvom šľachty a meštianstva z talianskeho a nemeckého prostredia. Bola prejavom ľudovej smiechovej kultúry a mala mimocirkevný a mimonáboženský charakter, cirkev a náboženstvo skôr parodovala (sviatok osla alebo sviatok bláznov). Rozvíjala sa v mestskom prostredí na verejných priestranstvách (ulice, tržnice ap.). Prevažovali v nej prvky mimetického divadelného umenia, napr. pri sprievodoch masiek (maškarády), a často satirické až násilné komické scénické výstupy, ktorých zámerom bolo zvíťaziť nad autoritou, dogmami a strachom a odhaľovať pravdu o moci. Na ich tvorbe sa podieľali potulní herci, speváci a komedianti (→ igric, → jokulátor), ako aj študenti a mešťania. Charakteristickou postavou bol tzv. blázon (šašo), ktorý mal dovolené prekročiť zaužívané spoločenské zvyklosti. Karnevalová kultúra a zábava ovplyvnili renesančnú literatúru (F. Rabelais, M. de Cervantes Saavedra), najmä drámu (C. Goldoni), ako aj výtvarné umenie (A. Dürer, P. Breughel, P. Longhi). Po nástupe feudálneho absolutizmu, a najmä v dôsledku protestantskej reformácie, ktorá odmietla dovtedajší význam pôstneho obdobia pred Veľkou nocou, karnevalové zvyky vo viacerých krajinách stratili na význame. Ich tradícia však pokračovala najmä v barokových ľudových hrách a v improvizovanom divadle (commedia dell’arte; tzv. hanswurstiáda), ako aj v púťovom a jarmočnom prostredí. V súčasnosti má karneval formu tanečnej zábavy, ľudovej veselice, maškarného plesu, bálu alebo zábavy v maskách. Známy je karneval v Benátkach, ktorého tradícia siaha do 15. stor., mimoriadne postavenie majú karnevaly v latinskoamerických krajinách (napr. karneval v Riu de Janeiro), v Španielsku (v Santa Cruz de Tenerife).