karlistické vojny

Text hesla

karlistické vojny — v 19. stor. občianske vojny v Španielsku vyvolané pretendentmi španielskeho trónu z karlistickej vetvy španielskych Bourbonovcov a ich stúpencami karlistami.

Prvú karlistickú vojnu (1833 – 39/40) vyvolal brat španielskeho kráľa Ferdinanda VII., pretendent trónu Carlos María Isidro de Borbón, ktorý podľa platného Sálskeho zákona (popierajúceho nástupníctvo žien) neuznal Ferdinandom vydanú pragmatickú sankciu (1830) umožňujúcu nástupníctvo jeho prvorodenej dcéry Izabely (II.) a jej potomkov (Ferdinand nemal mužského potomka). Po Ferdinandovej smrti (1833) sa postavil na čelo ozbrojeného povstania a ako Karol V. sa vyhlásil za španielskeho kráľa. Na strane Izabely II., resp. jej matky a regentky Márie Kristíny, bojovali liberáli usilujúci sa o liberálne reformy a nastolenie konštitučnej monarchie (konštitúcia prijatá 1837). Vojna sa skončila podpísaním tzv. dohody z Vergary 1839 (Baskicko), boje medzi karlistami a izabelistami však v menšej intenzite pokračovali až do 1840. Carlos María Isidro odišiel do Francúzska a 1845 abdikoval v prospech svojho prvorodeného syna Carlosa Luisa de Borbón.

Druhá karlistická vojna, tzv. vojna ranných vtáčat (katalánsky guerra dels matiners, 1846 – 49), vypukla po neúspešnom pokuse pretendenta trónu Carlosa Luisa de Borbón (ako Karol VI.) oženiť sa s Izabelou II. Mala charakter povstania a nedosiahla intenzitu prvej karlistickej vojny. Prebiehala najmä v Katalánsku, kde sa za karlistov vydávali aj rôzne bandy lúpežníkov (tzv. trabucaires), ktoré však reagovali skôr na zlé ekonomické pomery v krajine a na rôzne nepopulárne opatrenia vlády. R. 1866 sa Carlos María de los Dolores de Borbón y Austria-Este stal vodcom karlistov a po tom, čo sa jeho otec Juan Carlos de Borbón y Bragança (Ján III.) vzdal nárokov na španielsky trón (1868), novým pretendentom. R. 1872 vyvolal povstanie v Navarre a Baskicku, čím sa začala tretia karlistická vojna (1872 – 76). Po abdikácii kráľa Amadea I. a vyhlásení prvej republiky (1873) sa dal vyhlásiť za španielskeho kráľa (ako Karol VII.), bojujúc na čele svojich stúpencov za obnovenie monarchie. Po reštaurácii Bourbonovcov a nastolení vlády syna Izabely II. Alfonza XII. (december 1874), ktorý skonsolidoval pomery v monarchii, bolo postupne potlačené aj povstanie karlistov, čo znamenalo ich konečnú porážku (→ Španielsko, dejiny).

Ako štvrtá karlistická vojna sa v literatúre niekedy označuje španielska občianska vojna 1936 – 39.

Text hesla

karlistické vojny — v 19. stor. občianske vojny v Španielsku vyvolané pretendentmi španielskeho trónu z karlistickej vetvy španielskych Bourbonovcov a ich stúpencami karlistami.

Prvú karlistickú vojnu (1833 – 39/40) vyvolal brat španielskeho kráľa Ferdinanda VII., pretendent trónu Carlos María Isidro de Borbón, ktorý podľa platného Sálskeho zákona (popierajúceho nástupníctvo žien) neuznal Ferdinandom vydanú pragmatickú sankciu (1830) umožňujúcu nástupníctvo jeho prvorodenej dcéry Izabely (II.) a jej potomkov (Ferdinand nemal mužského potomka). Po Ferdinandovej smrti (1833) sa postavil na čelo ozbrojeného povstania a ako Karol V. sa vyhlásil za španielskeho kráľa. Na strane Izabely II., resp. jej matky a regentky Márie Kristíny, bojovali liberáli usilujúci sa o liberálne reformy a nastolenie konštitučnej monarchie (konštitúcia prijatá 1837). Vojna sa skončila podpísaním tzv. dohody z Vergary 1839 (Baskicko), boje medzi karlistami a izabelistami však v menšej intenzite pokračovali až do 1840. Carlos María Isidro odišiel do Francúzska a 1845 abdikoval v prospech svojho prvorodeného syna Carlosa Luisa de Borbón.

Druhá karlistická vojna, tzv. vojna ranných vtáčat (katalánsky guerra dels matiners, 1846 – 49), vypukla po neúspešnom pokuse pretendenta trónu Carlosa Luisa de Borbón (ako Karol VI.) oženiť sa s Izabelou II. Mala charakter povstania a nedosiahla intenzitu prvej karlistickej vojny. Prebiehala najmä v Katalánsku, kde sa za karlistov vydávali aj rôzne bandy lúpežníkov (tzv. trabucaires), ktoré však reagovali skôr na zlé ekonomické pomery v krajine a na rôzne nepopulárne opatrenia vlády. R. 1866 sa Carlos María de los Dolores de Borbón y Austria-Este stal vodcom karlistov a po tom, čo sa jeho otec Juan Carlos de Borbón y Bragança (Ján III.) vzdal nárokov na španielsky trón (1868), novým pretendentom. R. 1872 vyvolal povstanie v Navarre a Baskicku, čím sa začala tretia karlistická vojna (1872 – 76). Po abdikácii kráľa Amadea I. a vyhlásení prvej republiky (1873) sa dal vyhlásiť za španielskeho kráľa (ako Karol VII.), bojujúc na čele svojich stúpencov za obnovenie monarchie. Po reštaurácii Bourbonovcov a nastolení vlády syna Izabely II. Alfonza XII. (december 1874), ktorý skonsolidoval pomery v monarchii, bolo postupne potlačené aj povstanie karlistov, čo znamenalo ich konečnú porážku (→ Španielsko, dejiny).

Ako štvrtá karlistická vojna sa v literatúre niekedy označuje španielska občianska vojna 1936 – 39.

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Karlistické vojny [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2020-11-28]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/karlisticke-vojny