Kardoš, Dezider

Text hesla

Kardoš, Dezider, 23. 12. 1914 Nadlice, okr. Partizánske – 18. 3. 1991 Bratislava — slovenský hudobný skladateľ a pedagóg. R. 1933 – 37 študoval kompozíciu u A. Moyzesa na Hudobnej a dramatickej akadémii a súčasne hudobnú vedu u D. Orla na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, 1937 – 39 pokračoval v štúdiu kompozície u V. Nováka na majstrovskej škole pražského konzervatória. R. 1939 – 45 pôsobil v Slovenskom rozhlase v Prešove (vedúci hudobného oddelenia), 1945 – 51 v Československom rozhlase v Košiciach (vedúci hudobného odboru) a 1951 – 52 v Československom rozhlase v Bratislave (vedúci odboru ľudovej tvorivosti). R. 1952 – 55 prvý riaditeľ Slovenskej filharmónie, 1955 – 63 predseda Zväzu slovenských skladateľov, súčasne 1961 – 84 vyučoval kompozíciu na VŠMU v Bratislave; 1968 profesor.

Ťažiskom jeho rozsiahleho diela obsahujúceho takmer všetky hudobné žánre je symfonická a komorná hudba. Spočiatku vychádzal z estetických názorov A. Moyzesa a jeho kompozičných techník európskej hudby 20. stor., napr. techniku modálnej chromatiky uplatnil v Piesňach o láske pre vysoký hlas a klavír (1935, na verše V. Beniaka a M. Haľamovej). Pod vplyvom V. Nováka sa orientoval na slovenskú ľudovú pieseň a slovenský folklór (Štyri slovenské zbojnícke piesne pre tenor a klavír, 1937; cyklus Detské zbory na ľud. texty, 1937; Štyri slovenské ľudové piesne pre soprán, tenor a orchester, 1938). Neskôr vychádzal z melodiky východoslovenskej piesne, ktorej štúdiom sa zaoberal najmä počas pôsobenia v Prešove a Košiciach (napr. 1946 – 50 vzniklo pre ľudový inštrumentálny súbor Branisko v Košiciach založený 1945 P. Tonkovičom asi 70 úprav východoslovenských ľudových piesní pre sóla, miešaný zbor a orchester ľudových nástrojov; úpravám východoslovenských ľudových piesní sa venoval po celý život). Inšpiroval sa aj tvorbou A. Honeggera, I. Stravinského, S. Prokofieva a D. Šostakoviča, rozhodujúci vplyv však naňho mala hudba B. Bartóka, z ktorého podnetov čerpal napr. v Klavírnej suite č. 2 (1937) a v Bagatelách pre klavír (1948). Bartókove kompozičné postupy najmä v štylizácii prvkov ľudovej hudby (folklorizmus) prijal v ich autentickosti, svojsky ich však rozvíjal smerom k atonalite a sonorizmu.

Kardoš ako skladateľ so širokou fantáziou a espritom i s vitálnym zmyslom pre napätie, výrazovú dynamiku, originálnu melodiku a virtuóznu inštrumentáciu výrazne prispel k vývoju slovenskej symfonickej i komornej hudby. Kompozičné postupy s využitím modálno-tonálnej faktúry uplatnil v symfonickej predohre Moja rodná (1946), v Symfónii č. 1 (1942) a Symfónii č. 2 O rodnej zemi (1955), vo Východoslovenskej predohre (1951) a iných dielach. Hoci v 50. rokoch 20. stor. zastával viacero významných funkcií v spoločenských a profesijných inštitúciách, jeho diela nie sú poznačené vtedajšou ideológiou vrátane tých, ktoré majú programový názov (Hrdinská balada pre sláčikový orchester, 1959). Vo vrcholnom tvorivom období prezentoval svoje hudobné myslenie najmä v originálnej modálnej polyfónii, napr. v Symfónii č. 4 Piccola (1962) a Symfónii č. 5 (1964), ako aj v komornej Partite pre 12 sláčikových nástrojov (1972). V poslednom období zreteľnejšie využíval podnety zo slovenskej ľudovej hudby, ktoré napr. v Symfónii č. 6 (1974) a v Slovakofónii (1976) transformoval do svojrázneho umeleckého tvaru. K ďalším významným Kardošovým dielam patria 5 sláčikových kvartet (1936, 1966, 1978, 1985, 1991), Res philharmonica pre symfonický orchester (1971), Spevy o živote pre soprán, tenor a orchester (1973, na verše M. Válka a M. Haľamovej), Symfónia č. 7 Balada o sne pre barytón, zbor a orchester (1984, na verše P. Horova) a i. Autor filmovej hudby (napr. Dúha nad Slovenskom, 1952, réžia V. Bahna).

Ako pedagóg vychoval celý rad významných skladateľských osobností, ktoré svojou umeleckou tvorbou nadviazali na jeho umelecký odkaz a obohatili žánrovú pestrosť slovenskej hudby 20. a 21. stor. (R. Berger, H. Domanský, V. Bokes, F. Poul, P. Cón, V. Godár, P. Martinček a i.). Kardoš patrí popri E. Suchoňovi, A. Moyzesovi a J. Cikkerovi k najvýznamnejším skladateľským osobnostiam slovenskej hudby 20. stor. Nositeľ mnohých vyznamenaní a ocenení, napr. titulu národný umelec (1975).

Text hesla

Kardoš, Dezider, 23. 12. 1914 Nadlice, okr. Partizánske – 18. 3. 1991 Bratislava — slovenský hudobný skladateľ a pedagóg. R. 1933 – 37 študoval kompozíciu u A. Moyzesa na Hudobnej a dramatickej akadémii a súčasne hudobnú vedu u D. Orla na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, 1937 – 39 pokračoval v štúdiu kompozície u V. Nováka na majstrovskej škole pražského konzervatória. R. 1939 – 45 pôsobil v Slovenskom rozhlase v Prešove (vedúci hudobného oddelenia), 1945 – 51 v Československom rozhlase v Košiciach (vedúci hudobného odboru) a 1951 – 52 v Československom rozhlase v Bratislave (vedúci odboru ľudovej tvorivosti). R. 1952 – 55 prvý riaditeľ Slovenskej filharmónie, 1955 – 63 predseda Zväzu slovenských skladateľov, súčasne 1961 – 84 vyučoval kompozíciu na VŠMU v Bratislave; 1968 profesor.

Ťažiskom jeho rozsiahleho diela obsahujúceho takmer všetky hudobné žánre je symfonická a komorná hudba. Spočiatku vychádzal z estetických názorov A. Moyzesa a jeho kompozičných techník európskej hudby 20. stor., napr. techniku modálnej chromatiky uplatnil v Piesňach o láske pre vysoký hlas a klavír (1935, na verše V. Beniaka a M. Haľamovej). Pod vplyvom V. Nováka sa orientoval na slovenskú ľudovú pieseň a slovenský folklór (Štyri slovenské zbojnícke piesne pre tenor a klavír, 1937; cyklus Detské zbory na ľud. texty, 1937; Štyri slovenské ľudové piesne pre soprán, tenor a orchester, 1938). Neskôr vychádzal z melodiky východoslovenskej piesne, ktorej štúdiom sa zaoberal najmä počas pôsobenia v Prešove a Košiciach (napr. 1946 – 50 vzniklo pre ľudový inštrumentálny súbor Branisko v Košiciach založený 1945 P. Tonkovičom asi 70 úprav východoslovenských ľudových piesní pre sóla, miešaný zbor a orchester ľudových nástrojov; úpravám východoslovenských ľudových piesní sa venoval po celý život). Inšpiroval sa aj tvorbou A. Honeggera, I. Stravinského, S. Prokofieva a D. Šostakoviča, rozhodujúci vplyv však naňho mala hudba B. Bartóka, z ktorého podnetov čerpal napr. v Klavírnej suite č. 2 (1937) a v Bagatelách pre klavír (1948). Bartókove kompozičné postupy najmä v štylizácii prvkov ľudovej hudby (folklorizmus) prijal v ich autentickosti, svojsky ich však rozvíjal smerom k atonalite a sonorizmu.

Kardoš ako skladateľ so širokou fantáziou a espritom i s vitálnym zmyslom pre napätie, výrazovú dynamiku, originálnu melodiku a virtuóznu inštrumentáciu výrazne prispel k vývoju slovenskej symfonickej i komornej hudby. Kompozičné postupy s využitím modálno-tonálnej faktúry uplatnil v symfonickej predohre Moja rodná (1946), v Symfónii č. 1 (1942) a Symfónii č. 2 O rodnej zemi (1955), vo Východoslovenskej predohre (1951) a iných dielach. Hoci v 50. rokoch 20. stor. zastával viacero významných funkcií v spoločenských a profesijných inštitúciách, jeho diela nie sú poznačené vtedajšou ideológiou vrátane tých, ktoré majú programový názov (Hrdinská balada pre sláčikový orchester, 1959). Vo vrcholnom tvorivom období prezentoval svoje hudobné myslenie najmä v originálnej modálnej polyfónii, napr. v Symfónii č. 4 Piccola (1962) a Symfónii č. 5 (1964), ako aj v komornej Partite pre 12 sláčikových nástrojov (1972). V poslednom období zreteľnejšie využíval podnety zo slovenskej ľudovej hudby, ktoré napr. v Symfónii č. 6 (1974) a v Slovakofónii (1976) transformoval do svojrázneho umeleckého tvaru. K ďalším významným Kardošovým dielam patria 5 sláčikových kvartet (1936, 1966, 1978, 1985, 1991), Res philharmonica pre symfonický orchester (1971), Spevy o živote pre soprán, tenor a orchester (1973, na verše M. Válka a M. Haľamovej), Symfónia č. 7 Balada o sne pre barytón, zbor a orchester (1984, na verše P. Horova) a i. Autor filmovej hudby (napr. Dúha nad Slovenskom, 1952, réžia V. Bahna).

Ako pedagóg vychoval celý rad významných skladateľských osobností, ktoré svojou umeleckou tvorbou nadviazali na jeho umelecký odkaz a obohatili žánrovú pestrosť slovenskej hudby 20. a 21. stor. (R. Berger, H. Domanský, V. Bokes, F. Poul, P. Cón, V. Godár, P. Martinček a i.). Kardoš patrí popri E. Suchoňovi, A. Moyzesovi a J. Cikkerovi k najvýznamnejším skladateľským osobnostiam slovenskej hudby 20. stor. Nositeľ mnohých vyznamenaní a ocenení, napr. titulu národný umelec (1975).

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Kardoš, Dezider [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2021-06-21]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kardos-dezider