Abaco [-ko], Evaristo Felice dall’, aj Dall’ Abaco, Evariste Felice, 12. 7. 1675 Verona, Taliansko – 12. 7. 1742 Mníchov — taliansky skladateľ. Od 1704 pôsobil v Mníchove ako koncertný majster na dvore bavorského vojvodu Maximiliána II. Emanuela. Komponoval husľové a triové sonáty, husľové koncerty a concertá grossá. Jeho tvorba predstavuje ušľachtilý a zrelý typ talianskej hudby 17. a 18. storočia.

Abbado, Claudio, 26. 6. 1933 Miláno, Taliansko – 20. 1. 2014 Bologna — taliansky dirigent a klavirista. Jeho otec Michelangelo Abbado (*1900, †1979) bol profesor hry na husliach na konzervatóriu G. Verdiho v Miláne, matka klaviristka a spisovateľka pre deti. Hru na klavíri študoval v Miláne, dirigovanie u H. Swarowského vo Viedni. R. 1958 debutoval v Terste ako symfonický dirigent, 1959 ako operný dirigent (S. Prokofiev: Láska k trom pomarančom), 1963 získal 1. cenu v dirigentskej súťaži D. Mitropoulosa v New Yorku. Po úspechoch s poprednými svetovými orchestrami v Európe a USA od júna 1969 dirigent a od 1971 umelecký riaditeľ La Scaly v Miláne, súčasne stály dirigent Viedenských filharmonikov a hlavný hosťujúci dirigent Londýnskeho symfonického orchestra. R. 1988 – 91 umelecký riaditeľ a dirigent Štátnej opery vo Viedni, 1991 – 2002 umelecký šéf Berlínskych filharmonikov. Iniciátor a dirigent Mládežníckeho orchestra G. Mahlera a festivalu súčasnej hudby Wien modern. Po K. Böhmovi a H. von Karajanovi jedna z najvýznamnejších dirigentských osobností 2. polovice 20. stor., vynikajúci symfonický a operný dirigent. Pri operných inscenáciách často spolupracoval so Slovenským filharmonickým zborom (Chovanščina, Boris Godunov).

Ábel, Jozef, 16. 8. 1941 Piešťany — slovenský spevák (tenor). R. 1960 – 63 študoval spev u Imricha Gála (*1910, †1977) a Š. Hozu na konzervatóriu v Bratislave, 1963 – 67 u Vlasty Linhartovej na JAMU v Brne. Víťaz Dvořákovej súťaže v Karlových Varoch (1968). R. 1955 – 82 sólista opery Štátneho divadla v Ostrave, 1982 – 2004 Opery SND v Bratislave. Ako lyrický tenor sa uplatnil v širokom domácom i svetovom operetnom aj opernom repertoári: Jeník (Predaná nevesta), Turridu (Sedliacka česť), Záboj (Svätopluk), Alfred (Traviata), Cavaradossi (Tosca), Števo (Jej pastorkyňa).

Abendroth [á- -rót], Hermann, 19. 1. 1883 Frankfurt nad Mohanom – 29. 5. 1956 Jena — nemecký dirigent. Študoval u Ludwiga Thuilleho (*1861, †1907) a Felixa Mottla (*1856, †1911). Pôsobil v Mníchove, Lübecku, Essene, Berlíne a Kolíne nad Rýnom, 1935 – 45 šéfdirigent Gewandhausorchestra v Lipsku, od 1945 šéf hudobného vysielania v lipskom a berlínskom rozhlase a profesor na Vysokej hudobnej škole vo Weimare. Významný interpret hudby L. van Beethovena, J. Brahmsa a A. Brucknera. Dirigoval aj Slovenskú filharmóniu.

Abert, Hermann, 25. 3. 1871 Stuttgart – 13. 8. 1927 tamže — nemecký muzikológ, syn významného hudobného vedca a skladateľa Johanna Josefa Aberta (*1832, †1915). Študoval u otca na konzervatóriu v Stuttgarte, prednášal klasickú filológiu a hudobnú vedu na univerzitách v Halle, Lipsku a Berlíne. Autor hudobnovedných prác Hudobné názory stredoveku a ich pramene (Die Musikanschauung des Mittelalters und ihre Grundlagen, 1905), Goethe a hudba (Goethe und die Musik, 1922), Ilustrovaný hudobný lexikón (Illustriertes Musiklexikon, 1927), ako aj biografií (R. Schumann, W. A. Mozart).

Abraham, Paul, 2. 11. 1892 Apatin, Srbsko (Vojvodina) – 6. 5. 1960 Hamburg — maďarský skladateľ. Dirigent v Budapešti, vo Viedni a v Berlíne. R. 1933 emigroval cez Paríž a Kubu do New Yorku, 1953 sa vrátil do Európy a až do svojej smrti pôsobil v Hamburgu. Autor 13 operiet, z ktorých najmä Viktória a jej husár (1930), Kvety Havaja (1931) a Ples v Savoji (1932) získali svetovú popularitu. Skladal aj hudbu k filmom.

Ábrányi [-ni], Emil, 22. 9. 1882 Budapešť – 11. 2. 1970 tamže — maďarský skladateľ a dirigent. Po štúdiách v Lipsku u A. Nikischa od 1907 dvorný dirigent v Hannoveri, od 1919 riaditeľ Národnej opery a od 1921 riaditeľ Štatneho divadla v Budapešti, 1922 založil a viedol Budapeštiansky symfonický orchester. Autor opier Monna Vanna (1907), Paolo und Francesca (1912), Don Quijote (1917) a i.

Ábrányi [-ni], Kornél, 15. 10. 1822 Szent Györgyi-Ábráni, dnes súčasť Nyírábrány – 20. 12. 1903 Budapešť — maďarský klavirista, skladateľ a publicista. Žiak F. Chopina, F. Kalkbrennera a J. F. Halévyho. R. 1860 s Mihályom Mosonyim (*1815, †1870) a Gyulom Rózsavölgyim (*1822, †1861) založil prvý maďarský hudobný časopis Zenészeti Lapok, ktorý do 1876 aj redigoval. Písal štúdie z oblasti hudobnej estetiky a maďarskej hudby, autor Učebnice harmónie (1874) a všeobecných Dejín hudby (1886), prekladateľ operných libriet.

Absil, Jean, 23. 10. 1893 Péruwelz, provincia Hainaut – 2. 2. 1974 Brusel — belgický skladateľ a hudobný publicista. Študoval na konzervatóriu v Bruseli u Paula Gilsona, 1922 získal 2. stupeň Rímskej ceny za kantátu La Guerre a stal sa riaditeľom hudobnej akadémie v Etterbecku, od 1931 pôsobil na konzervatóriu v Bruseli (1936 profesor). Člen Kráľovskej akadémie Belgicka. Ako hudobný publicista založil Revue internationale de musique. Autor 5 symfónií, symfonickej básne Jeanne d’Arc, inštrumentálnych koncertov, opery Fansou..., baletov Le Miracle de Pan a Épouvantail, ako aj knihy o princípoch súčasnej hudby Požiadavky súčasnej hudby (Les postulats de la musique contemporaine, 1937).

Accardo [akkar-], Salvatore, 26. 9. 1941 Turín — taliansky huslista a dirigent. Študoval na konzervatóriu v Neapole u Luigiho d’Ambrosia (*1885, †1957). Víťaz husľovej súťaže v Ženeve (1956) a Paganiniho súťaže v Janove (1958). R. 1971 založil festival Neapolský hudobný týždeň na špičkové pestovanie komornej hudby, 1992 sláčikové kvarteto Quartetto Accardo a 1996 komorné teleso Orchestra da Camera Italiana. Medzinárodne uznávaný interpret tvorby N. Paganiniho a romantických virtuóznych skladieb. Ako prvý huslista nahral na hudobné nosiče komplet šiestich Paganiniho husľových koncertov. Viacerí významní skladatelia (A. Piazzolla, I. Xenakis, W. Piston) mu venovali svoje skladby. Pedagóg na konzervatóriu v Siene, kde usporadúva aj interpretačné kurzy.

Adam, Adolphe Charles, 24. 7. 1803 Paríž – 3. 5. 1856 tamže — francúzsky skladateľ. V skladbe žiak F. Boieldieuho, 1825 získal 2. stupeň Rímskej ceny. Vytvoril 53 opier v nenáročnom slohu francúzskej komickej opery, v ktorých sa prejavil predovšetkým ako invenčný melodik. K najúspešnejším patria Postilión z Lonjumeau (1836), Keby som bol kráľom (1852) a dodnes uvádzaný balet Giselle (1841).

Adam, Theo Siegfried, 1. 8. 1926 Drážďany – 10. 1. 2019 tamže — nemecký spevák (bas) a režisér.

Spievať začal v drážďanskom chlapčenskom zbore, jeho učiteľom bol Rudolf Dittrich (*1861, †1919). Od roku 1949 bol členom Drážďanskej opery, od 1953 Štátnej opery v Berlíne a Štátneho divadla vo Frankfurte nad Mohanom. Od roku 1952 býval hosťom festivalu Bayreuther Festspiele, kde do 1980 vytvoril viaceré vrcholné wagnerovské postavy (Wotan, Prsteň Nibelungov; Sachs, Majstri speváci norimberskí). K jeho hlavným úlohám ďalej patrili napr. Figaro (Figarova svadba), Leporello (Don Giovanni) a Ochs (Gavalier s ružou), bol vynikajúcim interpretom aj piesňovej a vokálno-orchestrálnej tvorby. V roku 2006 svoju spevácku kariéru ukončil. Venoval sa aj pedagogickej činnosti.

Adamcová, Mária, rodená Blahová, 26. 8. 1930 Važec, okres Liptovský Mikuláš — slovenská speváčka (mezzosoprán). R. 1949 – 55 členka SĽUK-u, 1955 – 91 sólistka opery Štátneho divadla Košice. Vytvorila množstvo operných postáv domáceho i svetového repertoáru. Vynikla ako Azucena (Trubadúr), Eboli (Don Carlos), Amneris (Aida), Ulrika (Maškarný bál), Dalila (Samson a Dalila), Kostolníčka Buryjovka (Jej pastorkyňa), Marina Mnišková (Boris Godunov) a i. Venovala sa aj koncertnej činnosti.

Adamčiak, Milan, 16. 12. 1946 Ružomberok – 16. 1. 2017 Banská Belá, okres Banská Štiavnica — slovenský muzikológ, skladateľ, performer a výtvarník. R. 1962 – 68 študoval hru na violončele na konzervatóriu v Žiline, 1968 – 73 hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. R. 1972 – 91 pracovník SAV, 1977 – 89 prednášal hudbu 20. stor. na VŠMU v Bratislave a na Filozofickej fakulte UK. Venoval sa komponovaniu priestorových a grafických skladieb (priestorová projekcia Dislokácia II, 1970), vizuálnej poézii, akčnému umeniu a performancii. V 2. pol. 60. rokov 20. stor. sa venoval hudobno-priestorovým projektom, ktoré boli ovplyvnené umeleckým hnutím Fluxus, predovšetkým tvorbou J. Cagea (realizácia Symfonickej básne G. Ligetiho pre 6 hráčov a 100 metronómov, 1969; Grafikon, priestorová akcia v Hodoníne so 4 hudobníkmi a 4 magnetofónmi v 8 miestnostiach galérie). Jeho grafické partitúry, napr. grafické listy z cyklu Partitúry, postupne nadobudli charakter autonómneho výtvarného diela. Adamčiakova tvorba sa vyznačuje schopnosťou prepájať a usúvzťažňovať zdanlivo nesúrodé javy a objekty do nekonvenčných foriem a konštelácií. R. 1989 sa stal spoluzakladateľom a vedúcim neoavantgardného súboru Transmusic comp., 1990 založil Spoločnosť pre nekonvenčnú hudbu (SNEH), v rámci ktorej 1991 a 1992 zorganizoval Festival intermediálnej tvorby (FIT) v Bratislave. R. 1992 ako viceprezident Európskeho kultúrneho klubu na Slovensku usporiadal výstavu partitúr J. Cagea.

Adamec, Vojtech, 12. 7. 1926 Špania Dolina, okres Banská Bystrica – 27. 4. 1973 Košice — slovenský dirigent a skladateľ. R. 1950 – 54 študoval na VŠMU u V. Talicha a J. Strelca, 1949 – 55 pôsobil ako zbormajster v SĽUK-u, potom viedol viaceré spevácke zbory (Ľudový spevokol učiteľov Slovenska, Košický spevácky zbor učiteľov, Špišský učiteľský spevácky zbor, spevácky zbor Moyzes v Prešove a i.). Dirigoval Košický rozhlasový orchester, pedagogicky pôsobil na konzervatóriu v Košiciach. Zaslúžil sa o rozvoj slovenského zborového spevu, autor početných zborových skladieb a úprav ľudových piesní.

Adams [edms], John, 15. 2. 1947 Worcester, Massachusetts — amerických skladateľ. Skladbu študoval na Harvardovej univerzite, od 1971 pôsobil v Kalifornii, kde bol 10 rokov pedagógom a dirigentom orchestra konzervatória v San Franciscu (1972 – 82). V tomto období vznikli jeho profilové orchestrálne skladby Harmónium a Grand Pianola Music, ako aj opera Nixon in China inscenovaná 1987 v Houstone Petrom Sellarsom (*1957) a potom úspešne uvádzaná na amerických a európskych scénach. Adamsova hudba má individuálny expresívno-dramatický výraz a je úzko spätá s koncepciou minimalistickej hudby. V posledných rokoch sa venuje prevažne dirigentskej činnosti ako interpret modernej hudby. Za dielo On the Transmigration of Souls skomponované 2002 na pamiatku obetí teroristických útokov z 11. septembra 2001, ktoré v premiére uviedla Newyorská filharmónia s L. Mazelom, dostal Pulitzerovu cenu (2003) a nahrávka tohto koncertu získala tri ceny Grammy (2005).

Adam z Fuldy, Adam von Fulda, 1445 Fulda – 1505 Wittenberg — nemecký hudobný teoretik, skladateľ, pedagóg, básnik a organizátor hudobného života, pravdepodobne benediktínsky mních. Od 1490 žil na kniežacom dvore v Sasku, potom v Pasove a vo Wittenbergu. Autor traktátu De musica, v ktorom sa zaoberal vzťahom medzi inštrumentálnou a vokálnou hudbou. Napísal niekoľko omší, responzórium, magnifikát, 2 antifóny a niekoľko svetských piesní, z ktorých najväčšiu popularitu získala Ach hülf mich leid.

Adderley [adrli], Julian, pseudonym Cannonball, 15. 9. 1928 Tampa, Florida – 8. 8. 1975 Gary, Indiana — americký černošský džezový altsaxofonista a skladateľ. Na verejnosti koncertoval od 1944, 1955 hral v orchestri Oscara Pettiforda (*1922, †1960), 1956 spolu s bratom, trubkárom Natom Adderleym (*1931, †2000), založil vlastnú skupinu, ktorá sa preslávila v celej Amerike. Vyšiel z hudby Ch. Parkera, neskôr si však vytvoril vlastný štýl a stal sa jedným z najvýznamnejších predstaviteľov hard bopu (→ bop) i novších džezových tendencií.

Addinsell [adinsl], Richard, 13. 1. 1904 Londýn – 15. 11. 1977 tamže — anglický skladateľ. Študoval právo, neskôr hudbu v Londýne, Berlíne a vo Viedni. Venoval sa prevažne scénickej, od 1937 filmovej hudbe. Od 1933 žil a pracoval v Hollywoode. Jeden z najvyhľadávanejších skladateľov filmovej hudby. Jeho najznámejšou skladbou je Varšavský koncert pre klavír a orchester (1940) z filmu Nebezpečný mesačný svit (Dangerous Moonlight, 1941).

Adler [ád-], Guido, 1. 11. 1855 Ivančice, okres Brno-venkov, Česko – 15. 2. 1941 Viedeň — rakúsky muzikológ, jeden zo zakladateľov modernej hudobnej vedy. Prednášal na univerzitách v Prahe a vo Viedni, kde vychoval viacerých európskych muzikológov. S Friedrichom Chrysandrom (*1826, †1901) a Philippom Spittom (*1841, †1894) založil muzikologický štvrťročník Vierteljahrsschrift für Musikwissenschaft (1885 – 94) a redigoval edíciu Denkmäler der Tonkunst in Österreich (1894 – 1938). Zaslúžil sa o vybudovanie novodobej systematickej muzikológie a vypracovanie novodobých bádateľských metód. Diela: Štýl v hudbe (Der Stil in der Musik, 1911), Metóda hudobných dejín (Methode der Musikgeschichte, 1919), Príručka hudobných dejín (Handbuch der Musikgeschichte, 2 zv., 1924, 1930) a i. Priateľ a životopisec G. Mahlera.

Adler [ád-], Kurt Herbert, 2. 4. 1905 Viedeň – 9. 2. 1988 Ross, Kalifornia — americký dirigent. Študoval vo Viedni, od 1927 dirigent v nemeckých a talianskych divadlách, 1936 – 38 pôsobil v pražskom rozhlase a opere. Od 1938 v USA, operný a koncertný dirigent v Chicagu, od 1943 v San Franciscu (od 1956 – 81 riaditeľ opery). Zakladateľ a operný šéf (od 1961) Spring Opera Theatre, od 1966 Western Opera Theater.

Adler [ád-], Peter Herman, 2. 12. 1899 Jablonec nad Nisou, ČR – 2. 10. 1990 Ridgefield, Connecticut — americký dirigent českého pôvodu. Študoval na konzervatóriu v Prahe u V. Nováka. Operný dirigent v Brne, Prahe a Brémach, 1933 – 37 šéfdirigent Štátneho symfonického orchestra v Kyjeve. Od 1939 pôsobil a žil v USA, kde spolupracoval s Newyorskou filharmóniou, Baltimorským symfonickým orchestrom a Metropolitnou operou v New Yorku, 1949 – 59 umelecký riaditeľ NBC Opery a priekopník televízneho vysielania opier, 1973 – 81 riaditeľ Amerického operného centra.

Agazzari [-dza-], Agostino, 2. 12. 1578 Siena – 10. 4. 1640 tamže — taliansky skladateľ a dirigent. Pôsobil v Siene a Ríme. Popri rozsiahlej chrámovej tvorbe, v ktorej nadväzoval na G. Palestrinu, sa usiloval aj o hudbu komponovanú v tzv. stile nuovo, ktorú zdôvodňoval aj teoreticky. R. 1606 napísal reprezentatívne dielo – pastorálnu drámu Eumelio (1606), ktorá je jedným z prvých operných diel. Ďalšie diela: Sacre cantiones (1602 – 15), Eucharisticum melos, Sacre laudes, Litaniae a i. Autor spisu O hraní podľa basu (Del sonare sopra il basso, 1607), jednej z prvých teoretických prác o tom, ako hrať basso continuo (→ generálny bas).

Ághová [-go-], Lívia, 7. 10. 1963 Šaľa — slovenská speváčka (soprán). R. 1984 absolvovala spev na konzervatóriu v Bratislave u M. Fidlerovej. Od 1985 sólistka Opery SND v Bratislave, 1987 – 2001 Opery Národného divadla v Prahe. R. 1985 získala prvé miesto v speváckej súťaži M. Schneidera-Trnavského, 1986 druhé miesto (pri neudelení prvého) na Pražskej jari, 1988 druhé miesto na medzinárodnej súťaži ARD v Mníchove. Uplatnila sa v štýlovo rozmanitom repertoári, úspešná interpretka postáv nemeckého a talianského repertoáru. Hosťovala na viacerých svetových operných scénach (Berlín, Hamburg, Mníchov, Houston a i.), kde stvárnila hlavné postavy ako Donna Elvíra (Don Giovanni), Fiordiligi (Così fan tutte), Micaela (Carmen), Mimi (Bohéma), Jenůfa (Jej pastorkyňa), Líška Bystrouška, Júlia (Ch. Gounod: Romeo a Júlia), Sophie (Gavalier s ružou) a i. Úspešná bola aj na svetových koncertných pódiách, napr. sopránovým sólom v 9. symfónii L. van Beethovena sa uviedla v Prahe, Kolíne nad Rýnom, Bonne a Passau. Venovala sa aj interpretácii kantátovej a oratórnej literatúry. Realizovala mnohé nahrávky na hudobné nosiče, za nahrávku Stabat mater A. Dvořáka získala cenu Grand Prix du Disque a za nahrávku opery A. Dvořáka Král a uhlíř cenu MIDEM Classical Award 2008. V súčasnosti vyučuje spev na Konzervatóriu J. Ježka v Prahe.

Agostini, Mezio, 12. 8. 1875 Fano – 22. 4. 1944 tamže — taliansky skladateľ. Študoval u otca na konzervatóriu v Pesare, 1894 – 1900 divadelný dirigent na rôznych talianskych a zahraničných scénach, 1900 ho P. Mascagni povolal ako profesora harmónie na Liceo Rossini v Pesare, 1909 sa stal nástupcom Ermanna Wolfa-Ferrariho (*1876, †1948) a prvým učiteľom skladby (do 1940) na Liceu Benedetto Marcello (od 1926 Konzervatórium) v Benátkach. Hlavné diela: Symfónia, kantáta Rossini, opery Iovo e Maria (1896), Alcibiade (1902), America (1904), L’Ombra (1907) a i.

Agricola [-ko-], Martin, vl. m. M. Sore, 6. 1. 1486 Schwiebus, dnes Świebodzin, Lubuské vojvodstvo, Poľsko – 10. 6. 1556 Magdeburg — nemecký hudobný teoretik, pedagóg, skladateľ. Kantor v Magdeburgu, jeden z najvýznamnejších hudobných publicistov 16. storočia. Autor významných latinských a nemeckých teoretických spisov (Rudimenta musices, 1539, Musica instrumentalis deudsch, 1529). Zdokonalil lutnovú notáciu a bol jedným z prvých skladateľov evanjelickej chrámovej hudby.

Ailey [ejli], Alvin, 5. 1. 1931 Rogers, Tex. – 1. 12. 1989 New York — americký černošský tanečník, choreograf a pedagóg. Predstaviteľ černošského javiskového džezového tanca, v ktorom spojil prvky klasického baletu, moderného tanca a blues. Vedúca osobnosť Alvin Ailey American Dance Theater založeného 1958. Choreografie: Revelations (1960), Reflection in D (1964), Masekela Language (1969), The River (1970), Cry (1971), Mass (1972), Night Creature (1975) a i.

Aim, Vojtěch Bořivoj, 13. 4. 1886 Rovné, okres Litoměřice – 10. 9. 1972 Praha — český skladateľ a zbormajster. Študoval hru na organe, klavíri a filozofiu, v skladbe žiak V. Nováka. R. 1935 – 47 profesor na konzervatóriu v Prahe. Vynikol ako zbormajster zborov Hlahol v Tábore a Typografia v Prahe. Venoval sa najmä vokálnej tvorbe: cyklus piesní Ecce homo (1946), zbory Z časů válečných (1915), Člověk (1934), Ad astra (1938) a i.

Aľabiev, Alexandr Alexandrovič, 15. 8. 1787 Toboľsk – 6. 3. 1851 Moskva — ruský skladateľ. Ako účastník hnutia dekabristov väznený, od 1828 vo vyhnanstve na Sibíri. Od konca 30. rokov 19. storočia žil a tvoril v Moskve. Jeden z najvýznamnejších ruských autorov romancí (vyše 150, z nich Slávik, 1826, známy aj z Lisztovej klavírnej transkripcie). Autor opier (Mesačná noc, 1822) a singspielov (Dedinský filozof, 1823), komorných diel a prvej ruskej symfónie pre dychový orchester (1830).

Albaneseová [-ze-] (Albanese), Licia, 22. 7. 1909 (podľa iných prameňov 22. 7. 1913) Bari – 15. 8. 2014 New York — americká speváčka (soprán) talianskeho pôvodu. Študovala v Bari u Giuseppiny Baldassareovej-Tedeschiovej (Baldassarre-Tedeschi, *1881, †1961), kde 1934 debutovala ako Madame Butterfly, 1934 spievala v La Scale v Miláne, od 1940 pôsobila 25 rokov v Metropolitnej opere v New Yorku, kde vytvorila rad vynikajúcich operných postáv: Mimi (Bohéma), Micaela (Carmen), Liu (Turandot), Violetta (La traviata), Adriana Lecouvreur, Tosca, Desdemona (Othello), Grófka (Figarova svadba) a i. Obľúbená speváčka dirigenta A. Toscaniniho.

Albéniz, Isaac, 29. 5. 1860 Camprodón, Španielsko – 16. 6. 1909 Cambo-les-Bains, Francúzsko — španielsky skladateľ a klavirista. Na klavíri začal hrať ako 6-ročné zázračné dieťa. Študoval v Paríži a Bruseli. Spočiatku sa venoval kariére klavírneho virtuóza. Popri F. Pedrellovi, E. Granadosovi a M. de Fallovi najvýznamnejší španielsky skladateľ. K jeho najvýznamnejším dielam patria klavírne skladby (známe väčšinou v úpravách pre gitaru alebo orchester), cykly Iberia, Cantos de España, Suites Españolas a i., opery San Antonio de la Florida (1895), Pepita Jiménez (1896) a trilógia Kráľ Arthur (1898).

d’Albert, Eugen Franz Karl (Eugène Francis Charles), 10. 4. 1864 Glasgow, Spojené kráľovstvo – 3. 3. 1932 Riga — nemecký klavirista a skladateľ francúzskeho pôvodu. Žiak J. Pauera, H. Richtera a F. Liszta. Svetoznámy klavírny virtuóz, uznávaný interpret J. S. Bacha a L. van Beethovena. Od 1907 riaditeľ konzervatória v Berlíne. Autor 21 opier, v ktorých vychádzal z talianskeho veristického a powagnerovského štýlu (najznámejšia z nich Nížina, Tiefland, mala premiéru 1903 v Prahe), 2 sláčikových kvartet, 2 klavírnych koncertov, koncertu pre violončelo a orchester, drobných inštrumentálnych a vokálnych skladieb, ako aj kritických vydaní diel J. S. Bacha, L. van Beethovena a F. Liszta.

Albinoni, Tomaso, 8. 6. 1671 Benátky – 17. 1. 1751 tamže — taliansky skladateľ. Žil v Benátkach, vo Florencii a v Mníchove, kde sa 1722 preslávil operou Praví priatelia (I veri amici). Autor 55 opier, ktoré boli 1694 – 1740 uvedené v Benátkach; z nich najväčší úspech dosiahla Opustená Dido (Didone abbandonata) na text P. Metastasia. Písal aj inštrumentálne sonáty, symfónie a komorné kantáty, je jedným z tvorcov husľového koncertu. Jeho témy použil J. S. Bach vo fúgach b mol pre klavír, A dur a f mol pre organ.

Albrecht, Alexander, 12. 8. 1885 Arad, Rumunsko – 30. 8. 1958 Bratislava — slovenský skladateľ, dirigent a pedagóg, otec J. Albrechta. Študoval na Hudobnej akadémii v Budapešti hru na klavíri u Istvána Thomána (*1862, †1940) a B. Bartóka a skladbu u Hansa Koesslera (*1853, †1926). Od 1908 organista v Dóme sv. Martina, učiteľ hry na klavíri a teoretických predmetov v Mestskej hudobnej škole v Bratislave, od 1921 jej riaditeľ a dirigent Dómu, súčasne dirigent Cirkevného hudobného spolku (Kirchenmusikverein), s ktorým predviedol oratóriá J. Haydna, Mozartovo Rekviem, Beethovenovu Missu solemnis, 9. symfóniu a i. Dirigoval aj verejné koncerty rozhlasového orchestra. Na jeho tvorbu poznamenanú intímnou lyrikou vplývali skladatelia J. Brahms, P. Hindemith, R. Strauss, B. Bartók a čiastočne aj francúzski impresionisti. Diela: 2 symfonické básne Šípková Ruženka (1921) a Túžby a spomienky (1935), Variácie pre trúbku a orchester (1946), Humoreska pre orchester (1949), Klavírne kvinteto (1913), Sonatína pre 11 nástrojov (1925), Život Márie pre soprán, zbor a orchester na texty R. M. Rilkeho (1928), Koncertantná suita pre violu a klavír (1952), vokálne a inštrumentálne skladby.

Albrecht, Gerd, 19. 7. 1935 Essen – 2. 2. 2014 Berlín — nemecký dirigent. Študoval v Kiele a Hamburgu. Dirigent a generálny hudobný riaditeľ v Mainzi, Lübecku, Kasseli, Berlíne a v Štátnej opere v Hamburgu, 1993 – 96 šéfdirigent Českej filharmónie, 1998 – 2007 šéfdirigent Japonského symfonického orchestra Jomiuri v Tokiu, 2000 – 04 šéfdirigent Dánskeho národného symfonického orchestra. Sústreďoval sa na hudbu obdobia romantizmu a diel 1. pol. 20. stor.

Albrecht, Ján (Hansi), 7. 1. 1919 Bratislava – 20. 11. 1996 tamže — slovenský violista, pedagóg a muzikológ, syn A. Albrechta. Študoval v Bratislave hru na husliach u T. Gašpareka na konzervatóriu a hru na viole u Rudolfa Hoffmanna (*1903, †?) na VŠMU, ktorú absolvoval 1954 interpretáciou Koncertu pre violu a orchester B. Bartóka (prvé predvedenie v ČSSR). Od 1947 člen orchestra SND, od 1955 pedagóg na Vysokej škole pedagogickej, neskôr na Filozofickej fakulte UK a na VŠMU v Bratislave; 1995 profesor. Venoval sa problémom interpretácie starej hudby a estetike hudby. R. 1973 založil a viedol súbor Musica aeterna zameraný na interpretáciu renesančnej a barokovej hudby. Všestranná osobnosť slovenského hudobného života, ktorá v sebe spájala hudobnú minulosť s najživšou súčasnosťou v úzkej väzbe na ostatné druhy umenia. Autor knižných diel Podoby a premeny barokovej hudby (1982), Eseje o umení (1986), Duchovný svet krásna (Die Geisteswelt des Schönen, 1995), ako aj početných článkov a štúdií.

Albrechtsberger, Johann Georg, 3. 2. 1736 Klosterneuburg – 7. 3. 1809 Viedeň — rakúsky skladateľ, hudobný teoretik a pedagóg. Absolvoval latinskú školu v Melku a viedenský jezuitský seminár. Organista na rôznych miestach, o. i. v Dóme sv. Štefana vo Viedni. Bol učiteľom kontrapunktu L. van Beethovena, J. N. Hummela a i. Písal organové a klavírne skladby, komornú hudbu, symfónie, oratóriá, omše a cirkevné skladby, v ktorých sa prelínajú barokové a klasicistické slohové prvky.

Alexandrov, Alexandr Vasilievič, 13. 4. 1883 Plachino, Rusko – 8. 7. 1946 Berlín — ruský skladateľ, dirigent a pedagóg. Študoval v Petrohrade a Moskve u A. Ľadova, A. Glazunova a Sergeja Vasilenka (*1872, †1956). Od 1922 profesor na konzervatóriu v Moskve. R. 1928 založil a viedol Súbor piesní a tancov Červenej armády (neskôr nazvaný podľa neho). Autor Symfónie Es dur, symfonickej básne Smrť a život i početných piesní. Preslávil sa zborovými úpravami ľudových i vlastných piesní (Partizánska, Po horách a dolinách, Svätá vojna a i.). Autor melódie hymny Sovietskeho zväzu (1944 – 90), resp. od 2000 Ruskej federácie.

Alfano, Franco, 8. 3. 1875 Posilipo pri Neapole – 27. 10. 1954 San Remo — taliansky skladateľ a klavirista. Študoval v Neapole a v Lipsku, 1915 profesor skladby, od 1918 riaditeľ konzervatória v Bologni, 1923 – 39 riaditeľ Liceo Musicale v Turíne, od 1940 riaditeľ Teatro Massimo v Palerme, od 1947 riaditeľ konzervatória v Pesare. Jeho tvorbu, v ktorej nadviazal na poetiku G. Pucciniho (1926 dokončil jeho operu Turandot), reprezentujú opery Miranda (1896), Vzkriesenie (1904, podľa L. N. Tolstého), L’Ombra di Don Giovanni (1914, revidované 1941), L’ultimo Lord (1930), Cyrano de Bergerac (1936) a balety Lorenza (1901), Eliana (1923), Vesuvio (1933) a i.

Alfvén, Hugo (Emil), 1. 5. 1872 Štokholm – 8. 5. 1960 Falun — švédsky skladateľ, huslista a dirigent. R. 1890 – 97 sólový huslista Kráľovského symfonického orchestra v Štokholme. R. 1910 – 39 riaditeľ hudobného odboru na univerzite v Uppsale, viedol študentský zbor Orfeus, s ktorým koncertoval po Európe. V tvorbe nadviazal na R. Wagnera a R. Straussa, neskôr si štúdiom švédskeho folklóru vytvoril individuálny skladateľský rukopis, o čom svedčia jeho Švédske rapsódie, 5 symfónií, 12 kantát a balet Blúdiaci syn. Napísal štvorzväzkovú autobiografiu.

Allardová [alár-] (Allard), Marie, 14. 8. 1742 Marseille – 14. 1. 1802 Paríž — francúzska tanečnica, sólistka parížskej Opery. Debutovala 1761 v opere Zaïs J.-P. Rameaua, o. i. účinkovala v balete Les petit riens (1778, na hudbu W. A. Mozarta). Matka Augusta Vestrisa.

Alessandrescu [alesandresku], Alfred, 2. 8. 1893 Bukurešť – 18. 2. 1959 tamže — rumunský skladateľ, dirigent a klavirista. Študoval v Bukurešti u Alfonsa Castaldiho (*1874, †1942) a v Paríži u V. d’Indyho. Od 1921 dirigent opery v Bukurešti, 1926 – 40 filharmónie, 1933 – 47 rozhlasového symfonického orchestra a pedagóg na konzervatóriu. Ako klavirista sprevádzal huslistu G. Enesca. Jeho tvorbu, v ktorej využil aj folklórne prvky, reprezentujú symfonické básne Didona (1911), Rumunská fantázia (1913) a Acteon (1915), komorné skladby i početné úpravy ľudových piesní.

Alonso, Alberto, 22. 5. 1917 Havana – 31. 12. 2007 Gainesville, Florida — kubánsky tanečník a choreograf, brat Fernanda Alonsa. Študoval v Havane a v Paríži, kde aj pôsobil (Original Ballet Russe). Od 1943 pôsobil v USA (American Ballet Theatre), po návrate na Kubu (1948) spoluzakladateľ a choreograf baletnej skupiny A. Alonsovej v Havane (neskorší Kubánsky národný balet). Ako choreograf pôsobil aj na európskych scénach (Romeo a Júlia, Carmen a i.). Od 1993 žil v Gainesville na Floride.

Alonso, Fernando, 27. 12. 1914 Havana – 27. 7. 2013 tamže — kubánsky tanečník a pedagóg, brat A. Alonsa. Od 1937 pôsobil s vtedajšou manželkou A. Alonsovou v USA, 1940 – 48 v American Ballet Theatre v New Yorku. R. 1948 spoluzakladateľ baletnej skupiny A. Alonsovej v Havane (neskorší Kubánsky národný balet). Po 1975 založil v Camagüeyi na Kube vlastnú baletnú školu a spoločnosť.

Alonsová (Alonso), Alicia, vlastným menom Alicia Ernestina de la Caridad del Cobre Martínez Hoyo, 21. 12. 1920 Havana — kubánska balerína a baletná riaditeľka. Po viacročnom účinkovaní s vtedajším manželom F. Alonsom v divadlách v USA sa 1948 vrátila na Kubu, v Havane založila vlastnú baletnú skupinu (spoluzakladatelia F. Alonso a A. Alonso), 1961 pretvorenú na Kubánsky národný balet (jeho vedúca). Vynikla v klasickom (Giselle) i v modernom repertoári (Carmen).

Altrichter, Petr, 24. 5 1951 Frenštát pod Radhoštěm, okres Nový Jičín — český dirigent, absolvent JAMU v Brne. R. 1984 – 87 dirigent Štátnej filharmónie Brno (dnes Filharmónia Brno), 1987 – 90 dirigent a 1990 – 91 šéfdirigent Symfonického orchestra hlavného mesta Prahy FOK, 1997 – 2001 šéfdirigent Kráľovského filharmonického orchestra v Liverpoole, 2002 – 09 šéfdirigent Filharmónie Brno. Ako hosťujúci dirigent často účinkuje s Českou filharmóniou a s ďalšími českými a svetovými symfonickými telesami.

Alva, Luigi, 10. 4. 1927 Lima — peruánsky spevák (tenor). Študoval u Rosy Mercedes Ayarza de Moralesovej (*1881, †1969) v Lime, kde koncertne debutoval 1949 a na opernom javisku 1952 ako Alfred v La traviate. Potom študoval v Taliansku, kde 1956 dosiahol veľký úspech v La Scale v Miláne. Vzápätí sa stal vyhľadávaným tenoristom na veľkých festivaloch a vo svetových operných domoch. R. 1964 – 76 člen Metropolitnej opery v New Yorku. Vynikal v dielach W. A. Mozarta, G. Rossiniho, G. Verdiho a i. Po 1989 pôsobil pedagogicky.

Amadeovci (Amadé) — uhorský šľachtický rod zo Žitného ostrova, ktorého príslušníci odvodzovali svoj pôvod od veľmožského rodu Guthovcov-Keledovcov. Prvým známym predkom rodu bol komes Homodeus (Omodej, Amadé), ktorého syn Lothard v pol. 13. stor. získal rodový majetok Várkony (Vrakúň) a 1264 panstvo Beš (dnes Gabčíkovo) na Žitnom ostrove a druhý syn Ompud majetky v Zadunajsku. Amadeovci vlastnili majetky vo Veszprémskej a v Rábskej stolici, od 16. stor. časť panstva Branč, Cífer a Slovenské Pravno, v pol. 17. stor. Želiezovce.

Členovia rodu: Michal st. († po 1574) a jeho syn Michal ml. († 1608) zastávali funkcie bratislavských podžupanov; Štefan († 1622), bratislavský podžupan, a Leonard († 1647), 1630 – 45 vicepalatín a kráľovský pokladník, boli počas povstania G. Betlena verní Habsburgovcom, začo 1622 vicepalatín Leonard získal dedičný titul barón. Začiatkom 18. stor. Amadeovci rozpredali veľkú časť majetku a rod začal upadať.

Viacerí členovia boli vysokými štátnymi úradníkmi a hudobníkmi:

Ladislav (László), 12. 3. 1703 Gabčíkovo, okres Dunajská Streda – 22. 12. 1764 Horný Bar, okres Dunajská Streda — barón, cisársky dôstojník, básnik a prekladateľ, predstaviteľ barokovej galantnej poézie. Autor vyše 200 veršov rôzneho charakteru (nábožensky ladené, vojenské veršovanky, ľúbostné verše). Písal po latinsky, maďarsky, nemecky a slovensky, jeho galantná i reflexívna poézia vyniká ľahkosťou a štylistickou i formálnou vycibrenosťou, mal veľký zmysel pre rytmiku a melodickosť verša. Od 1750 dvorský radca Bratislavskej dvorskej komory, od 1754 hospodáril na rodovom majetku;

Tadeáš st. získal 1782 od Jozefa II. povýšenie do grófskeho stavu aj pre svojich potomkov;

Tadeáš ml. (Tádé), 10. 1. 1782 Bratislava – 17. 5. 1845 Viedeň — klavirista a hudobný skladateľ. Vnuk Ladislava. Po štúdiách hospodáril na rodinných majetkoch, 1809 – 11 kapitán bratislavského jazdeckého pluku, od 1831 cisársky dvorský hudobný gróf, 1838 skutočný tajný radca, palatín predialistov. Známy svojimi klavírnymi improvizáciami, autor klavírnych a komorných skladieb. Mecenáš F. Liszta a H. Marschnera.

Amadeovci vymreli po meči 1845 Tadeášom ml., sobášom Dominiky Amadeovej (*1810, †1875) a Emila Üchtritza (*1808, †1886) rod pokračoval ako Üchtritzovci-Amadeovci.

Amayová [-jo-] (Amaya), Carmen, pseudonym La Capitan, 2. 11. 1918 Barcelona – 19. 11. 1963 Begur — španielska tanečnica a choreografka, preslávila sa interpretáciou tanca flamenco. R. 1929 vystupovala Madride, v Paríži v kabarete Folies Bergère, potom aj v Buenos Aires, Mexiku a New Yorku. R. 1936 – 47 žila v zahraničí. Vystupovala na mnohých popredných svet. scénach, natočila niekoľko filmov. Svoje tanečné umenie predviedla aj v Bielom dome, kam ju pozvali prezidenti USA F. D. Roosevelt (1944) a H. S. Truman (1953).

Ambros, August Wilhelm, 17. 11. 1816 Mýto, okres Rokycany, ČR – 28. 6. 1876 Viedeň — rakúsky muzikológ a hudobný kritik. Študoval právo, maliarstvo a hudbu, profesor hudby v Prahe a vo Viedni. Progresívny komentátor hudobného diania, jeden z najvýznamnejších hudobných historikov svojej doby. Autor diela Dejiny hudby (Geschichte der Musik, 3 zv., 1862 – 68) zahŕňajúceho hudbu od staroveku po 15. stor., ktoré sa stalo základom modernej hudobnej historiografie (ďalšie 2 zv. a registre boli po jeho smrti spracované na základe ním zhromaždeného materiálu, vydané 1878, 1882). Ďalšie diela: Hranice hudby a poézie (Die Grenzen der Musik und Poesie, 1856), Kultúrnohistorické obrazy z hudobného života súčasnosti (Kulturhistorische Bilder aus dem Musikleben der Gegenwart, 1860) a i.