karate

Text hesla

karate [jap.] — tradičné východné bojové umenie, spôsob sebaobrany bez použitia zbraní (jap. kara = prázdny, te = ruka), aj športová forma tohto bojového umenia. Cieľom je krytím zastaviť útok a následným protiútokom prostredníctvom úderov (uči), výpadov (cuki) a kopov (keri) na najcitlivejšie miesta na tele vyradiť protivníka z boja, pričom sa namiesto sečných alebo bodných zbraní používajú končatiny. Pri športovej forme karate sú útoky i protiútoky len naznačované (simulované) a je dovolený len minimálny kontakt. Dôležitou súčasťou karate je ovládanie tela i mysle a duševný pokoj i vyrovnanosť bojovníka, resp. športovca (karatistu).

Pôvod karate nie je objasnený, podľa legendy jeho začiatky siahajú do Indie, odkiaľ bolo v 6. stor. spolu so zen-buddhizmom prinesené do kláštora Šao-lin v Číne a neskôr do Japonska. V 14. stor. bolo na ostrove Okinava známe bojové umenie te alebo tode (to de, to ri) vyvíjajúce sa pod čiastočným vplyvom čínskeho kung-fu (pravidlá pästí), z ktorého vzniklo karate. Od 15. stor. sa jednotlivé techniky karate postupne prepracúvali, k čomu pravdepodobne prispel zákaz nosenia zbraní na celom súostroví Rjúkju (1429) a s tým súvisiaca nevyhnutnosť ubrániť sa útočníkovi vlastnou silou, ako aj invázia samurajov z klanu Šimazu, ktorí predstavovali veľkú bojovú silu, z mesta Sacuma na Okinavu. Cvičenia tode zostávali utajovaným a v rodinnom kruhu odovzdávaným umením. Techniky sa členili na šorin rjú a šorej rjú (obidva názvy sú okinavskou verziou čínskeho názvu Šao-lin), neskôr na ďalšie štýly. O masové rozšírenie karate na Okinave sa pričinil majster Anko Itosu (*1831, †1916) zavedením karate do okinavského školského systému, významní boli aj čínski majstri Ru Ru Ko (Rjuruko; †pred 1915) a jeho žiak Kanrjó Higaonna Sensei (*1853, †1917). Moderné športové karate sa sformovalo okolo 1905, po celom Japonsku sa však rozšírilo až v 20. rokoch 20. stor., keď viacero majstrov opustilo Okinavu. Významný bol okinavský majster Gičin Funakoši (*1868, †1957), ktorý 1936 založil školu karate šótókan rjú a 1929 zaviedol názov karate dó (dó = cesta), čím tento šport povýšil na prostriedok harmonického kultivovania tela a mysle v spojení s filozofickým učením východnej Ázie. R. 1951 stanovil 20 etických pravidiel, ktoré určujú profil karatistu ako mravne vyspelej športovej osobnosti. Jeho žiak Hironori Ohcuka (*1892, †1982) predstavil štýl (školu) vadó rjú, vznikali však aj ďalšie štýly, Čódžun Mijagi (*1888, †1953) vyvinul štýl gódžú rjú uprednostňujúci oblúkové techniky boja a Masutacu Ójama (*1923, †1995) štýl kjokušin (kjokušin kai) považovaný za najtvrdšie a najbojovejšie karate. V súčasnosti je známych okolo 60 škôl karate, rozšírené sú napr. aj budókan, šito rjú, úeči rjú a i.

Športové súťaže karate sa začali v 50. rokoch 20. stor., od 80. rokov 20. stor. súťažia aj ženy. Školy karate sa delia na dva hlavné prúdy, prvý je zameraný na rozvoj svalovej sily karatistu a druhý na rýchlosť jeho pohybov. Hoci majú jednotlivé školy odlišné pravidlá, existujú dva základné typy súťaží: simulovaný boj proti jednému alebo viacerým útočníkom (kata) a športový zápas (kumite, šiai); treťou, menej rozšírenou športovou disciplínou sú prerážacie techniky (tameši wari, šiwari) predvádzané niektorými školami.

Pri cvičení kata (individuálne alebo tímové) vykonávajú súťažiaci sériu nacvičených, choreograficky spracovaných bojových techník (kopy, bloky, údery a zásahy) proti imaginárnemu súperovi (resp. súperom) a rozhodcovia hodnotia technickú precíznosť, správnosť dýchania, prejav sily, koordináciu, rytmus a koncentráciu a v súťaži družstiev aj synchronizáciu pohybov.

Kumite sa uskutočňuje na zápasisku (tatami; pole s rozmermi 8 × 8 až 10 × 10 m s hladkým dreveným alebo s PVC povrchom). Zápasníci sú oblečení v kimonách a bojujú zásadne bosí. Zápas, ktorý sa začína vzájomným úklonom, trvá 1 – 3 min., po porade zboru rozhodcov však môže byť predĺžený až na 5 min. Údery a kopy sa len naznačujú, v niektorých formách boja je dovolený iba minimálny dotyk, v iných (bojové karate) aj tzv. polovičný alebo plný kontakt neohrozujúci súperovo zdravie, vždy sú však zakázané útoky do slabín, hrdla, kĺbov, chrbtice, spánkov a zadnej časti hlavy. Všetky priame a po oblúku vedené údery a kopy, ktoré súper nemôže odvrátiť a ktoré boli vykonané v dokonale rovnovážnom postoji potrebnou rýchlosťou a silou, sa hodnotia celým bodom (ipon), polovicou bodu (wazari) sa hodnotia činnosti nezodpovedajúce kritériám celého bodu (napr. neudržanie rovnováhy pri zásahu). Víťazí zápasník, ktorý získa dva ipony, ak stanovený čas uplynul, víťazí súťažiaci s vyšším počtom získaných bodov.

Prerážacie techniky sú obľúbené len v niektorých štýloch (kjokušin) a umožňujú karatistovi predviesť vlastnú precíznosť a silu útoku, ktorú nemôže demonštrovať počas zápasu. Pri ukážkach týchto techník sa používajú drevené dosky, cementové tehly, ľad ap.

Dosiahnutá kvalifikácia sa v športovom karate označuje podobne ako v džude farbou pásu kimona. Štandardný postup je v žiackych stupňoch (kiu) od bieleho k hnedému pásu, v majstrovských stupňoch (dan) od bieleho k čiernemu pásu. V súčasnosti je v karate zavedená stupnica 10 kiu a 10 danov. Karate zastrešuje viacero medzinárodných federácií, najväčšou je Svetová federácia karate (World Karate Federation, WKF; založená 1990) so sídlom v Madride, ktorá združuje 188 krajín (2014). Každé dva roky organizuje majstrovstvá sveta v karate, medzi uznané štýly patria šótókan rjú, vadó rjú, gódžú rjú a šito rjú.

Na Slovensku predviedli prvé ukážky karate 1968 rakúski džudisti. R. 1969 vznikol prvý záujmový krúžok karate pri vysokoškolskom klube Československej mládeže (ČSM) v Bratislave, 1970 boli založené ďalšie krúžky. Významným medzníkom bol príchod japonského majstra Takedžiho Ogawu (*1942) do Bratislavy (1971), ktorý tam zaviedol štýl gódžú rjú. R. 1972 vznikla v rámci Slovenského zväzu džuda Komisia karate, začali vznikať oddiely karate (prvým bol oddiel TJ Slávia Ekonóm Bratislava) a boli usporiadané prvé majstrovstvá Slovenska v cvičení kata. R. 1973 vznikol Československý zväz džuda a karate, 1974 sa konali prvé majstrovstvá Slovenska v športovom zápase družstiev a 1979 sa Československo prvýkrát zúčastnilo majstrovstiev Európy v karate. R. 1988 vznikol Zväz karate Slovenského ústredného výboru ČSZTV, ktorý sa 1990 zmenil na Slovenský zväz karate a iných bojových umení (SZKaIBU, 1995 premenovaný na Slovenský zväz karate, SZK), pre názorové nezhody vznikla v tom období aj Slovenská federácia karate (SFK). R. 1995 sa konali v Bratislave majstrovstvá Európy juniorov a kadetov. K ďalšiemu rozkolu v slovenskom karate došlo 2002, keď sa od SZK (v súčasnosti s najväčším počtom členov) odčlenila Slovenská federácia klubov karate (SFKK). Významnou udalosťou slovenského karate boli 2007 majstrovstvá Európy seniorov v Bratislave. Aj keď karate zatiaľ nie je olympijským športom, 2008 bol SZK prijatý do Slovenského olympijského výboru.

Popis ilustrácie

Karate

Text hesla

karate [jap.] — tradičné východné bojové umenie, spôsob sebaobrany bez použitia zbraní (jap. kara = prázdny, te = ruka), aj športová forma tohto bojového umenia. Cieľom je krytím zastaviť útok a následným protiútokom prostredníctvom úderov (uči), výpadov (cuki) a kopov (keri) na najcitlivejšie miesta na tele vyradiť protivníka z boja, pričom sa namiesto sečných alebo bodných zbraní používajú končatiny. Pri športovej forme karate sú útoky i protiútoky len naznačované (simulované) a je dovolený len minimálny kontakt. Dôležitou súčasťou karate je ovládanie tela i mysle a duševný pokoj i vyrovnanosť bojovníka, resp. športovca (karatistu).

Pôvod karate nie je objasnený, podľa legendy jeho začiatky siahajú do Indie, odkiaľ bolo v 6. stor. spolu so zen-buddhizmom prinesené do kláštora Šao-lin v Číne a neskôr do Japonska. V 14. stor. bolo na ostrove Okinava známe bojové umenie te alebo tode (to de, to ri) vyvíjajúce sa pod čiastočným vplyvom čínskeho kung-fu (pravidlá pästí), z ktorého vzniklo karate. Od 15. stor. sa jednotlivé techniky karate postupne prepracúvali, k čomu pravdepodobne prispel zákaz nosenia zbraní na celom súostroví Rjúkju (1429) a s tým súvisiaca nevyhnutnosť ubrániť sa útočníkovi vlastnou silou, ako aj invázia samurajov z klanu Šimazu, ktorí predstavovali veľkú bojovú silu, z mesta Sacuma na Okinavu. Cvičenia tode zostávali utajovaným a v rodinnom kruhu odovzdávaným umením. Techniky sa členili na šorin rjú a šorej rjú (obidva názvy sú okinavskou verziou čínskeho názvu Šao-lin), neskôr na ďalšie štýly. O masové rozšírenie karate na Okinave sa pričinil majster Anko Itosu (*1831, †1916) zavedením karate do okinavského školského systému, významní boli aj čínski majstri Ru Ru Ko (Rjuruko; †pred 1915) a jeho žiak Kanrjó Higaonna Sensei (*1853, †1917). Moderné športové karate sa sformovalo okolo 1905, po celom Japonsku sa však rozšírilo až v 20. rokoch 20. stor., keď viacero majstrov opustilo Okinavu. Významný bol okinavský majster Gičin Funakoši (*1868, †1957), ktorý 1936 založil školu karate šótókan rjú a 1929 zaviedol názov karate dó (dó = cesta), čím tento šport povýšil na prostriedok harmonického kultivovania tela a mysle v spojení s filozofickým učením východnej Ázie. R. 1951 stanovil 20 etických pravidiel, ktoré určujú profil karatistu ako mravne vyspelej športovej osobnosti. Jeho žiak Hironori Ohcuka (*1892, †1982) predstavil štýl (školu) vadó rjú, vznikali však aj ďalšie štýly, Čódžun Mijagi (*1888, †1953) vyvinul štýl gódžú rjú uprednostňujúci oblúkové techniky boja a Masutacu Ójama (*1923, †1995) štýl kjokušin (kjokušin kai) považovaný za najtvrdšie a najbojovejšie karate. V súčasnosti je známych okolo 60 škôl karate, rozšírené sú napr. aj budókan, šito rjú, úeči rjú a i.

Športové súťaže karate sa začali v 50. rokoch 20. stor., od 80. rokov 20. stor. súťažia aj ženy. Školy karate sa delia na dva hlavné prúdy, prvý je zameraný na rozvoj svalovej sily karatistu a druhý na rýchlosť jeho pohybov. Hoci majú jednotlivé školy odlišné pravidlá, existujú dva základné typy súťaží: simulovaný boj proti jednému alebo viacerým útočníkom (kata) a športový zápas (kumite, šiai); treťou, menej rozšírenou športovou disciplínou sú prerážacie techniky (tameši wari, šiwari) predvádzané niektorými školami.

Pri cvičení kata (individuálne alebo tímové) vykonávajú súťažiaci sériu nacvičených, choreograficky spracovaných bojových techník (kopy, bloky, údery a zásahy) proti imaginárnemu súperovi (resp. súperom) a rozhodcovia hodnotia technickú precíznosť, správnosť dýchania, prejav sily, koordináciu, rytmus a koncentráciu a v súťaži družstiev aj synchronizáciu pohybov.

Kumite sa uskutočňuje na zápasisku (tatami; pole s rozmermi 8 × 8 až 10 × 10 m s hladkým dreveným alebo s PVC povrchom). Zápasníci sú oblečení v kimonách a bojujú zásadne bosí. Zápas, ktorý sa začína vzájomným úklonom, trvá 1 – 3 min., po porade zboru rozhodcov však môže byť predĺžený až na 5 min. Údery a kopy sa len naznačujú, v niektorých formách boja je dovolený iba minimálny dotyk, v iných (bojové karate) aj tzv. polovičný alebo plný kontakt neohrozujúci súperovo zdravie, vždy sú však zakázané útoky do slabín, hrdla, kĺbov, chrbtice, spánkov a zadnej časti hlavy. Všetky priame a po oblúku vedené údery a kopy, ktoré súper nemôže odvrátiť a ktoré boli vykonané v dokonale rovnovážnom postoji potrebnou rýchlosťou a silou, sa hodnotia celým bodom (ipon), polovicou bodu (wazari) sa hodnotia činnosti nezodpovedajúce kritériám celého bodu (napr. neudržanie rovnováhy pri zásahu). Víťazí zápasník, ktorý získa dva ipony, ak stanovený čas uplynul, víťazí súťažiaci s vyšším počtom získaných bodov.

Prerážacie techniky sú obľúbené len v niektorých štýloch (kjokušin) a umožňujú karatistovi predviesť vlastnú precíznosť a silu útoku, ktorú nemôže demonštrovať počas zápasu. Pri ukážkach týchto techník sa používajú drevené dosky, cementové tehly, ľad ap.

Dosiahnutá kvalifikácia sa v športovom karate označuje podobne ako v džude farbou pásu kimona. Štandardný postup je v žiackych stupňoch (kiu) od bieleho k hnedému pásu, v majstrovských stupňoch (dan) od bieleho k čiernemu pásu. V súčasnosti je v karate zavedená stupnica 10 kiu a 10 danov. Karate zastrešuje viacero medzinárodných federácií, najväčšou je Svetová federácia karate (World Karate Federation, WKF; založená 1990) so sídlom v Madride, ktorá združuje 188 krajín (2014). Každé dva roky organizuje majstrovstvá sveta v karate, medzi uznané štýly patria šótókan rjú, vadó rjú, gódžú rjú a šito rjú.

Na Slovensku predviedli prvé ukážky karate 1968 rakúski džudisti. R. 1969 vznikol prvý záujmový krúžok karate pri vysokoškolskom klube Československej mládeže (ČSM) v Bratislave, 1970 boli založené ďalšie krúžky. Významným medzníkom bol príchod japonského majstra Takedžiho Ogawu (*1942) do Bratislavy (1971), ktorý tam zaviedol štýl gódžú rjú. R. 1972 vznikla v rámci Slovenského zväzu džuda Komisia karate, začali vznikať oddiely karate (prvým bol oddiel TJ Slávia Ekonóm Bratislava) a boli usporiadané prvé majstrovstvá Slovenska v cvičení kata. R. 1973 vznikol Československý zväz džuda a karate, 1974 sa konali prvé majstrovstvá Slovenska v športovom zápase družstiev a 1979 sa Československo prvýkrát zúčastnilo majstrovstiev Európy v karate. R. 1988 vznikol Zväz karate Slovenského ústredného výboru ČSZTV, ktorý sa 1990 zmenil na Slovenský zväz karate a iných bojových umení (SZKaIBU, 1995 premenovaný na Slovenský zväz karate, SZK), pre názorové nezhody vznikla v tom období aj Slovenská federácia karate (SFK). R. 1995 sa konali v Bratislave majstrovstvá Európy juniorov a kadetov. K ďalšiemu rozkolu v slovenskom karate došlo 2002, keď sa od SZK (v súčasnosti s najväčším počtom členov) odčlenila Slovenská federácia klubov karate (SFKK). Významnou udalosťou slovenského karate boli 2007 majstrovstvá Európy seniorov v Bratislave. Aj keď karate zatiaľ nie je olympijským športom, 2008 bol SZK prijatý do Slovenského olympijského výboru.

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Karate [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-11-12]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/karate