Karajev, Kara

Karajev, Kara (Abulfaz ogly), 5. 2. 1918 Baku – 13. 5. 1982 Moskva — azerbajdžanský hudobný skladateľ, zakladateľ národnej školy nového folklorizmu. R. 1930 – 38 študoval na konzervatóriu v Baku, 1938 – 42 a 1943 – 46 na Moskovskom konzervatóriu P. I. Čajkovského, ktoré ukončil štúdiom kompozície u D. Šostakoviča. R. 1941 – 42 umelecký riaditeľ Azerbajdžanskej filharmónie v Baku. R. 1946 – 82 vyučoval kompozíciu na konzervatóriu v Baku (1949 – 53 riaditeľ, od 1959 profesor), súčasne 1948 – 49 riaditeľ hudobného oddelenia Umenovedného ústavu Azerbajdžanskej akadémie vied (dnes Ústav architektúry a umení Národnej akadémie vied Azerbajdžanu). Vo svojej tvorbe sa v 1. polovici 50. rokov 20. stor. inšpiroval dielami perzského básnika I. Nizámího, na ktorých motívy skomponoval symfonickú báseň Lejli a Medžnun (1947), balet Sedem krásavíc (Sem krasavic, 1952), ako aj zbory a cappella Uspávanka (Kolybeľnaja, 1939) a Jeseň (Oseň, 1947). Autor baletu Cesta búrky (Tropoju groma, 1957, podľa rovnomenného románu P. Abrahamsa), troch symfónií (1943, 1946, 1965), Azerbajdžanskej suity (Azerbajdžanskaja siuita, 1939) a Albánskej rapsódie (Albanskaja rapsodija, 1952), symfonických obrazov Don Quijote (Don Kichot, 1960), spoluautor opery Vlasť (Vätän, 1945, s Džovdatom Gadžijevom, *1917, †2002) a i. Komponoval aj scénickú hudbu k divadelným predstaveniam a filmom. K jeho najvýznamnejším žiakom patria Rauf Soltan ogly Gadžijev (*1922, †1995) a Andrej Babajev (*1923, †1964). Nositeľ viacerých vyznamenaní, o. i. Národný umelec ZSSR (1959).